znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 91/03-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť K. T., bytom K., zastúpenej advokátkou prom. práv. J. K., S., ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným súdom v Senici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo K. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Senici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Senici   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 5 C 157/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd   v   Senici   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Senici   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke   prom.   práv.   J.   K.,   S.,   vo   výške   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   právnej   zástupkyne č. 18649-182/0200 vedený vo VÚB v Senici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

  5. Vo zvyšnej časti sťažnosti K. T.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   4. februára 2003   doručená   sťažnosť   K.   T.,   bytom   K.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   zastúpenej advokátkou prom. práv. J. K., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom v Senici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/96.

Ústavný   súd   2.   apríla   2003   prijal   sťažnosť   navrhovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 91/03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   14.   mája   2003.   Po   stručnej   genéze   postupu   súdu v predmetnej   veci   uviedol,   že   sťažnosť   navrhovateľky   považuje   za   nedôvodnú,   pretože z priebehu   konania   vyplýva,   že   keby   navrhovateľka   rešpektovala   objektívne   právo,   vec mohla byť skončená. Navrhovateľke nevznikla žiadna škoda, predajňu mohla a môže užívať ako podielový spoluvlastník, tak ako ju užíva žalovaná. Neužíva ju preto, lebo v tesnej blízkosti   si   postavila   novú   budovu   a podniká   v nej.   Poukázal   na   tú   skutočnosť,   že navrhovateľka   je   ochotná   rešpektovať   iba   rozhodnutie,   ktoré   je   v súlade   s jej   názorom. Predseda okresného súdu prácu vybavujúcej sudkyne hodnotil ako jednu z najlepších na okresnom súde.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   navrhovateľky,   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 157/96   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   navrhovateľky   proti   E.   J.,   bytom   R.   (ďalej   len „žalovaná“),   v ktorej   sa   domáha   zrušenia   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam v katastrálnom   území   Senica   nad   Myjavou   vedeným   na   liste   vlastníctva   č.   1413,   a to pozemku parcelné číslo 669/2 o výmere 427 m2, druh pozemku zastavaná plocha, a stavby – predajne súpisné   číslo   310   nachádzajúcej   sa   na pozemku   parcelné   číslo   669/2   a 669/5, doposiaľ vedených v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľky a žalovanej v podiele ½. Žaloba bola okresnému súdu doručená 13. októbra 1995. Dňa 23. júla 1998 navrhovateľka žalobu rozšírila o alternatívny petit, obsahom ktorého bol návrh zrušiť spoluvlastníctvo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam tak, že presne vymedzoval, ktoré časti nehnuteľností budú určené navrhovateľke a ktoré žalovanej.   Okresný súd uznesením sp. zn. Cb 376/95 z 31. októbra 1995 podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil svoju nepríslušnosť na konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   navrhovateľka   sa   domáhala   zrušenia   spoluvlastníctva   so   žalovanou k nehnuteľnosti   nadobudnutej   spoločne   na   základe   zmluvy   o predaji   podniku,   a teda   na spory z takýchto vzťahov plynúce je v prvom stupni príslušný krajský súd. Proti tomuto uzneseniu   navrhovateľka   podala   11.   decembra   1995   odvolanie.   Predmetné   odvolanie okresný súd doručil Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu 31. januára 1996.

Odvolací súd uznesením sp. zn. 16 Co 237/96 z 18. júna 1996 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že okresný súd zaujal nesprávny výklad v otázke svojej vecnej nepríslušnosti v tejto právnej veci, pričom poukázal na to, že v preskúmanom prípade predmetom konania nie je záväzkový vzťah účastníkov   zo   zmluvy   o predaji   podniku,   ale   riešenie   vecného   práva   –   zrušenie spoluvlastníckeho   práva   účastníčok   konania   k nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa v katastrálnom území Senica nad Myjavou.   Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 27. augusta 1996.

Postup   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   5   C   157/96   v období   od   doručenia rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   keď   okresný   súd   vyzval   navrhovateľku   na   zaplatenie súdneho poplatku, vo veci pojednával (10. decembra 1996, 25. apríla 1997, 14. mája 1997, 10. októbra 1997), vykonal listinné dokazovanie (vyžiadanie písomnej dokumentácie od účastníčok   konania,   Daňového   úradu   v Senici),   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej neistoty navrhovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Uznesením   z 10.   októbra   1997   okresný   súd   ustanovil   vo   veci   znalca   z odboru oceňovanie   nehnuteľností   Ing.   P.   P..   Navrhovateľke   súčasne   uložil   povinnosť   zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.

Dňa 23. októbra 1997 oznámil uvedený znalec, že nemôže podať posudok v spornej veci, pretože jeho spracovanie vyžaduje i oceňovanie stavebných prác, na ktoré on nie je oprávnený. Z uvedeného dôvodu požiadal okresný súd o pridelenie úlohy inému znalcovi. Okresný súd uznesením z 11. novembra 1997 ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku nového znalca z odboru oceňovania nehnuteľností Ing. E. Ž.. Znalec vypracoval znalecký posudok v lehote a doručil ho okresnému súdu 8. januára 1998.

Na základe pripomienok navrhovateľky k vypracovanému znaleckému posudku zo 6. februára 1998 okresný súd zaslal 17. februára 1998 tento posudok súdnemu znalcovi na doplnenie v lehote 30 dní. Znalec doplnený znalecký posudok doručil okresnému súdu 25. marca 1998.

Od tohto obdobia okresný súd ďalej konal vo veci a plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky (vyzval Daňový úrad v Senici na zaslanie výpisu z priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1997 u účastníčok konania, vyzval znalca na ďalšie doplnenie   znaleckého   posudku   (na   základe   pripomienky   navrhovateľky)   o ohodnotenie pozemku s príslušenstvom a vypracovanie návrhu horizontálneho rozdelenia nehnuteľnosti, pojednával vo veci 29. apríla 1998, 8. júla 1998, 2. septembra 1998 (už aj o rozšírenom návrhu navrhovateľky z 23. júla 1998), 30. septembra 1998 a 5. októbra 1998).

Dňa 5. októbra 1998 okresný súd vydal vo veci rozsudok, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo   účastníkov   k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území Senica   nad   Myjavou   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č.   1413   tak,   že   do   vlastníctva navrhovateľky   prikázal   2.   nadzemné   podlažie   -   predajňu   Katka,   šachtu   výťahu,   do vlastníctva žalovanej prikázal 1. nadzemné podlažie - predajňu železiarstvo. Okresný súd ďalej rozhodol, že účastníčky zostávajú podielovými spoluvlastníčkami spoločných častí budovy, a to základov, strechy, schodišťa, rampy, prístupovej plochy, vodovodu, plynovej prípojky, klampiarskych konštrukcií, kanalizačnej prípojky a pozemku parcelné číslo 669/2 v katastrálnom   území   Senica   nad   Myjavou,   každá   v ½.   Vo   zvyšku   okresný   súd   návrh zamietol.

Voči predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podala navrhovateľka 4. februára 1999   odvolanie.   Žalovaná   sa   k odvolaniu   vyjadrila   23.   apríla   1999.   Krajskému   súdu v Trnave bolo odvolanie s celým spisovým materiálom doručené 28. apríla 1999.

Krajský súd v Trnave   uznesením sp. zn. 4 Co 256/99 zo   14. marca 2000 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, ktorý by zodpovedal otázku možnosti reálnej deľby konkrétnym spôsobom s vyčíslením nákladov na konkrétny spôsob reálnej deľby po zohľadnení investícií navrhovateľky do spoločnej veci a tiež z hľadiska účelnosti. Uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 13. júna 2000.

Od 13. júna 2000 okresný súd ďalej konal vo veci, keď pojednával (6. septembra 2000, 18. októbra 2000), vykonal ohliadku nehnuteľnosti 27. septembra 2000, zabezpečil vyjadrenia účastníkov v súvislosti s ohliadkou nehnuteľnosti (5. októbra 2000, 12. októbra 2000 a 25. októbra 2000).

Hoci   ostatné   pojednávanie   18.   októbra   2000   okresný   súd   odročil   za   účelom vykonania znaleckého dokazovania, až 6. februára 2001 ustanovil znalca Ing. J. B., ktorému uložil v lehote dvoch mesiacov posúdiť, akým spôsobom je možné spornú nehnuteľnosť reálne rozdeliť a aké náklady si vyžiada znalcom navrhnutý konkrétny spôsob reálnej deľby po zohľadnení investícií navrhovateľky do spoločnej veci.  

Pretože ustanovený znalec v súdom určenej lehote nepredložil znalecký posudok, okresný súd ho 28. mája 2001 a opätovne 16. júla 2001 vyzval na splnenie tejto povinnosti. Až na základe tretej urgencie z 3. septembra 2001 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty znalec 12.   septembra   2001   predložil   vypracovaný znalecký   posudok.   Navrhovateľka   sa k nemu vyjadrila 28. septembra 2001, žalovaná 2. novembra 2001. Dňa 8. novembra 2001 vytýčil okresný súd pojednávanie na deň 16. januára 2002, ktoré pre neúčasť znalca bolo odročené na 20. február 2002 s tým, že okresný súd opätovne pod hrozbou poriadkovej pokuty znalca predvolal. Na základe výsluchu účastníkov konania a znalca okresný súd pojednávanie   konané   20.   februára   2002   odročil   za   účelom   doplnenia   znaleckého dokazovania na základe návrhov účastníkov. Doplnený   znalecký posudok znalec doručil okresnému súdu 4. júna 2002. Podľa vyjadrenia navrhovateľky z 28. júna 2002 sa znalec už po druhý raz neriadil pokynmi súdu v tom, že sa nezaoberal návrhom navrhovateľky na zrušenie spoluvlastníctva a   tento jej návrh nevyčíslil. V súvislosti s tým žiadala opätovné prepracovanie   znaleckého   posudku.   S takto   vypracovaným   dodatkom   k znaleckému posudku nesúhlasila ani žalovaná, ako to oznámila okresnému súdu 8. augusta 2002.

Až   po   urgenciách   okresného   súdu   z 8.   októbra   2002,   18.   novembra   2002   a po pohrození poriadkovou pokutou z 18. decembra 2002 znalec 30. decembra 2002 oznámil okresnému súdu, že nemôže doplniť znalecký posudok podľa požiadaviek navrhovateľky, pretože sa mu v tom čase nepodarilo doplniť správy o nájmoch objektov   na č. 211 a 212 (stará   pošta,   Tatra   banka,   drogéria),   a taktiež   sa   vyjadril   k niektorým   pripomienkam k znaleckému posudku.

Za   účelom   splnenia   jeho   úlohy   okresný   súd   znalca   ďalej   urgoval   listom zo 17. februára 2003 a 11. marca 2003, keď znalcovi oznámil, že bude o jeho prieťahoch informovať   aj   predsedu   Krajského   súdu   v Trnave.   Znalecký   posudok   nakoniec   znalec doručil okresnému súdu 14. marca 2003 (dodatok č. 1 k znaleckému posudku č. 73/02).

Od   uvedeného   obdobia   ďalej   okresný   súd   konal   vo   veci   a plynulo   smeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   navrhovateľa   (účastníčky   konania   sa   vyjadrovali k znaleckému posudku, na základe ich návrhov bol zo strany znalca vypracovaný aj dodatok č. 2 a dodatok č. 3 k znaleckému posudku, súd pojednával 21. mája 2003, 13. júna 2003). Ostatné pojednávanie sa konalo 1. júla 2003, pričom bolo odročené na neurčito za účelom upresnenia petitu návrhu navrhovateľkou v lehote 1 mesiaca.

Keďže vzťahy medzi spornými stranami sú v dôsledku dlhoročného sporu už veľmi vyhrotené, navrhovateľka 13. mája 2002 a 30. januára 2003 listom žiadala okresný súd o spracovanie   znaleckého   posudku   a vytýčenie   pojednávania.   Sťažnosť   na   prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 5 C 157/96 navrhovateľka podala 31. januára 2003 aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Tieto urgencie kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o správanie navrhovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd pripúšťa, že početné podané námietky a pripomienky k vypracovaným znaleckým posudkom vo veci, dve   podané   odvolania   voči   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ospravedlnená práceneschopnosť navrhovateľky, ako aj jej pobyt na dovolenke mimo územia Slovenskej republiky ako dôvod nekonania pojednávania, rozšírenie žaloby o alternatívny petit počas konania mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa   právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach využitie možností daných navrhovateľke procesnými predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jej   práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS47/96, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý   vo   veci   koná,   a to   najmä v prípadoch,   ak   o právach   účastníka   konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym   postupom   súdu.   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže   zapríčiniť porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

V týchto   intenciách   ústavný   súd   považoval   obdobie   od   31.   októbra   1995,   keď okresný   súd   na   základe   nesprávneho   výkladu   v otázke   vecnej   príslušnosti   vyslovil uznesením sp. zn. Cb 376/95 svoju nepríslušnosť na konanie, až do 27. augusta 1996 (10   mesiacov),   keď   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   doručené   okresnému   súdu,   za zbytočný prieťah v konaní sp. zn. 5 C 157/96. Z petitu i z celkového obsahu žaloby bolo zjavné,   že   ide   o spor   o zrušenie   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti,   a teda   o veci   ako o občianskoprávnej, nie obchodnej mal rozhodnúť okresný súd. Preto bol postup okresného súdu   spočívajúci   vo   vyslovení   svojej   nepríslušnosti   na   konanie   zjavne   neopodstatnený, a preto doba, o ktorú sa v jeho dôsledku predĺžilo konanie, predstavuje zbytočný prieťah v konaní porušujúci navrhovateľkino právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Hoci výsledkom konania (postupu) prvostupňového okresného súdu bolo také jeho rozhodnutie   z 5.   októbra   1998,   ktoré   po   odvolacom   konaní   (14.   marca   2000)   nemohlo nadobudnúť právoplatnosť (a tým odstrániť právnu neistotu navrhovateľky), vzhľadom na to, že súdne konanie mu predchádzajúce nebolo poznačené procesnou vadou, ale na úplné zistenie skutkového stavu podľa požiadaviek navrhovateľky odvolací súd uložil okresnému súdu vykonanie ďalších dôkazov, ústavný súd neposúdil toto obdobie ako zbytočný prieťah v súdnom   konaní   sp.   zn.   5   C   157/96.   Vyššie   uvedené   skutočnosti   však   ústavný   súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení navrhovateľky.

Zbytočné   prieťahy   v predmetnom   konaní   okresného   súdu   spočívajúce   v jeho nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho konania, ústavný súd zistil v období od 18. októbra 2000 do 6. februára 2001 (až po troch mesiacoch od pojednávania okresný súd ustanovil znalca Ing. J. B.). Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Aj   keď   celkové   obdobie   znaleckého   dokazovania   vo   veci   spočívajúce   vo viacnásobnom   dopĺňaní   znaleckého   posudku   znalcom   podľa   pripomienok   a námietok hlavne navrhovateľky je vzhľadom na predmet konania neúnosne dlhé (trvalo prakticky až do 1. júla 2003), okresný súd vyvíjal značné úsilie pri odstraňovaní pasivity povereného znalca,   o čom   svedčia   jeho   viaceré   urgencie   s hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty a informovania   o tomto   stave   nadriadený   krajský   súd.   Z naznačených   aktivít   okresného súdu   týkajúcich   sa   tohto   zisťovaného   obdobia   vyplýva,   že   netoleroval   pasivitu   znalca, pričom   samotná   dĺžka   znaleckého   dokazovania   spojená   s viacnásobným   dodatkovaním znaleckého   posudku   spočívala   v nespokojnosti   účastníčok   konania s návrhom   riešenia   v ňom   obsiahnutom.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   celé   toto   obdobie   nehodnotil   ako súčasť postupu súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní vo veci.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje viac než sedem rokov, dopustil zbytočných   prieťahov   trvajúcich   10   mesiacov,   ktoré   zapríčinil   nesprávnou   činnosťou   v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní,   tak   ako   ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   ústavný súd okresnému súdu   prikázal,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   157/96   konal   bez   zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Navrhovateľka žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk.  

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa   čl.   41 dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   navrhovateľke   vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti prípadu (samotné pričinenie navrhovateľky), možno sumu 10 000 považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Navrhovateľkou požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   7.   augusta   2003   právna   zástupkyňa navrhovateľky   doručila 20. augusta 2003 ústavnému   súdu   vyčíslenie trov právneho zastúpenia vo výške 14 556 Sk, a to za dva právne úkony 14 300 Sk a 2 krát režijný paušál po 128 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č.   163/2002 Z.   z.,   t. j. spolu   8 540   Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní   náhrady výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2003