znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 90/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 23 C 334/2004 a jeho rozsudkomz 23. novembra 2009, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. 8 Co 270/2011a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 8 Co 270/2011 a jehorozsudkom z 29. novembra 2011, ako aj postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní sp. zn. 23 C 334/2004 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v konanípred všeobecnými súdmi domáhal náhrady škody – renty z titulu choroby z povolaniazistenej v roku 1977 a jej valorizácie proti žalovanému

, za účasti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen ⬛⬛⬛⬛ ).

Okresný súd žalobu rozsudkom č. k. 23 C 334/2004-92 z 23. novembra 2009zamietol po tom, ako dospel k záveru, že na majetok ⬛⬛⬛⬛ bol uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici č. k. 36 Cb-24K299/1997 vyhlásený od 28. októbra 1997 konkurz.Sťažovateľ teda podľa záverov okresného súdu uplatnil svoj nárok voči subjektu, ktorýnemal vecnú pasívnu legitimáciu, keď mal svoju žalobu smerovať proti ustanovenémusprávcovi konkurznej podstaty; sťažovateľ svoj nárok v konkurznom konaní neuplatnil.Súčasne okresný súd poukázal na § 51e ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnejpoisťovni v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého výkon poistenia zodpovednostiza škodu od 1. apríla 2002 prešiel zo ⬛⬛⬛⬛ (právnej predchodkyne ⬛⬛⬛⬛, pozn.) na Sociálnu poisťovňu. Preto aj v prípade označeného vedľajšiehoúčastníka okresný súd skonštatoval nedostatok pasívnej legitimácie.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 59/2010-131z 26. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu stotožniac sa s jeho právnymi závermio nedostatku pasívnej legitimácie ⬛⬛⬛⬛. Súčasne proti svojmu rozsudku pripustildovolanie. Za otázku zásadného právneho významu v zmysle § 238 ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) označil posúdenie,„či ak pasívnu konkurznú podstatu tvoria pracovné nároky dlžníka, môže tieto nároky uplatniť mimo konkurzného konania priamo proti úpadcovi a v tomto prípade oprávnenia vykonávať práva a povinnosti neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie s poukazom na tú skutočnosť, že Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Cdo/231/2008 konal s odporcom ⬛⬛⬛⬛, so sídlom, ⬛⬛⬛⬛, už v čase keď na majetok tohto označeného odporcu bol vyhlásený konkurz. ".

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.7 Cdo 50/2011 z 27. júla 2011 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Na rozdiel od krajského súdu nepovažoval označené posúdenie za otázkuzásadného právneho významu. Súčasne krajskému súdu vytkol, že sám sa s ním položenouotázkou nijako nevysporiadal. Z týchto dôvodov uzavrel, že rozsudok krajského súdu trpítzv. inou vadou konania podľa § 242 ods. 1 druhej vety OSP.

V novom konaní sp. zn. 8 Co 270/2011 krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 270/2011-173 z 29. novembra 2011 rozsudok okresného súdu opätovne potvrdil, pričom dovolanieproti nemu už nepripustil. V celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi vyslovenýmiv rozsudku okresného súdu. Vo vzťahu k otázke, pre ktorú v svojom skoršom rozsudkupripustil dovolanie, vyslovil, že„nepovažoval za potrebné v danej veci pripustiť dovolanie na otázku uvádzanú v rozhodnutí zo dňa 26. 10. 2010, pretože jej vyriešenie nemá žiaden vplyv na konečné rozhodnutie vo veci“.

Sťažovateľ vyslovil presvedčenie o nesprávnosti rozsudku okresného súdu z dôvodu,že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nepostupoval v súlade s § 120ods. 1 a nasl. OSP a § 125 OSP, nevykonal dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,a dospel preto k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom.

Na podporu svojho tvrdenia o trvaní uplatňovaného nároku sťažovateľ tiež poukázalna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 5/2006 z 13. decembra 2006 o preskúmanízákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredia o invalidnom dôchodku sťažovateľa,keď najvyšší súd správne rozhodnutie zrušil a vyslovil, že nárok sťažovateľa na invalidnýdôchodok nezanikol a naďalej mu patrí.

Dodal, že na jeho sťažnosť mu Európska komisia pre ľudské práva v Štrasburgulistom č. EMPL/D3/RJ/rmn CHAP(2014) 02959 oznámila, že jeho nároky na odškodneniapri chorobe z povolania musí na základe vnútroštátneho práva vyriešiť príslušná inštitúcia,a preto sa obrátil na ústavný súd.

Poukázal na to, že konanie pred všeobecnými súdmi v jeho veci sa začalo podanímnávrhu 19. novembra 2004, pričom posledné z rozhodnutí – rozsudok krajského súduč. k. 8 Co 270/2011-173 z 29. novembra 2011, bolo vydané až po 6 rokoch, teda v rozpores požiadavkou čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa vec každého verejne prerokovala bez zbytočnýchprieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkých vykonávanýmdôkazom.

Je toho názoru, že krajský súd mal rozsudok okresného súdu zmeniť a jeho návrhuv celom rozsahu vyhovieť alebo rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšiekonanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosťna ďalšie konanie a následne vydal nález, v ktorom vysloví:

„1/Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. l Ústavy SR, čl. 48 ods.2 Ústavy SR, Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 8 Co 270/2011 a rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 23.11.2009 sp. zn. 23C 334/2004 bolo porušené.

2/Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 8Co 270/2011 a rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 23.11.2009 sp. zn. 23C 334/2004 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3/Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline sú povinní do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 6.000,00 (Šesťtisíc) Eure na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4/Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Potockého, vedeného v ⬛⬛⬛⬛ č. ú.: ⬛⬛⬛⬛.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatreníalebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inomzásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podaniasťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súdezmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z príloh sťažnosti predložených advokátom vyplýva, že označený rozsudokkrajského súdu bol sťažovateľovi doručený 20. januára 2012. Proti tomuto rozsudku nebolprípustný riadny opravný prostriedok, a stal sa tak právoplatným. To znamená,že dvojmesačná lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde uplynula dávnopred 20. júlom 2015 (§ 57 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).Sťažnosť datovaná 14. júla 2015 a ústavnému súdu doručená 20. júla 2015 je podaná zjavnepo uplynutí uvedenej lehoty.

Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavnýsúd na základe uvedeného sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene. Vzhľadom na tento záver sa ďalšíminávrhmi – vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia – nemoholzaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016