SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 90/2015-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou
, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranupred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred zákonombez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodupri používaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv zaručeného čl. 5 písm. e)Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a právana účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupoma rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 165/2012-434 z 18. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právona súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinnýprostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 165/2012-434z 18. júna 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 165/2012-434 z 18. júna 2013z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiťtrovykonania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov)na účet jej právnej zástupkyne, advokátky
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnostin e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013doručená sťažnosť(ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkovkonania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhočl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru, právana účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, zákazu diskrimináciezaručeného čl. 14 dohovoru, práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy,farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu pri používaní práva na prácu zaručenéhočl. 5 písm. e) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie(ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie“) a práva na účinnú ochranu pred všetkýmičinmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupoma rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 165/2012-434z 18. júna 2013.
Sťažovateľka bola účastníčkou výberového konania vyhláseného mestom
(ďalej len „mesto“ alebo „žalovaný“),v ktorom sa uchádzala o jedno z troch pracovných miest terénneho sociálneho pracovníka.Vo výberovom konaní sa súčasne obsadzovalo aj jedno pracovné miesto asistentasociálneho pracovníka. Pracovné miesta boli financované z prostriedkov poskytnutýchFondom sociálneho rozvoja. Po vyhodnotení všetkých uchádzačov o pracovné miestosociálneho pracovníka sťažovateľka skončila na štvrtom mieste.
Sťažovateľka sa žalobou podanou 26. augusta 2011 proti mestu podľa zákonač. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochranepred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) domáhala určenia,že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, písomného ospravedlneniaa zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 000 €. V priebehu konania žalobný petit čiastočnekorigovala.
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) po vykonanom dokazovanírozsudkom č. k. 11 C 137/2011-390 z 18. apríla 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkomč. k. 11 C 137/2011-406 z 25. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Podľa jeho názorubolo sťažovateľkinou„povinnosťou v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej, resp. nepriamej diskriminácii jej osoby a zároveň mala na preukázanie týchto skutočností predložiť dôkazy... V konaní však neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a teda k diskriminácii jej osoby z dôvodu etnicity. Len jej subjektívny názor, že bola nevhodnými otázkami komisie týkajúcimi sa jej zdravotného stavu a schopnosti riešiť konflikty diskriminovaná, nie je dôvodom, ktorý by umožňoval súdu prijať záver, že k diskriminačnému postupu výberovej komisie, resp. žalovaného, skutočne došlo. Súdu pripadá logické, že sa komisia pýtala na zdravotný stav žalobkyne vzhľadom k tomu, že táto sa uchádzala o pracovnú pozíciu, ktorej podstatou je práca v teréne a výberového konania sa zúčastnila s francúzskou barlou a preverenie schopnosti riešiť konflikty bolo nutné na zistenie jedného z kritérií na túto pracovnú pozíciu. Navyše, ako vyplýva i zo svedeckých výpovedí svedkyne a, otázky obdobného charakteru boli kladené i ostatným uchádzačom. Žalobkyňa očakávala, že vzhľadom na maximálne dosiahnuté vzdelanie, dĺžku praxe, absolvovanie odborných tréningov, ale i príslušnosť k rómskemu etniku a ovládanie rómskeho jazyka bude vo výberovom konaní úspešná. Kritériá výberového konania však boli postavené v zmysle pokynu FSR tak, že bolo uvedené aké minimálne vzdelanie a v akom odbore má byť uchádzačmi dosiahnuté, takže nebolo možné niekoho z tohto dôvodu favorizovať, postaviť magisterský titul nad bakalársky... Výhody boli uvedené iba demonštratívne a to skúsenosti v oblasti terénnej soc. práce, prípadne práce v komunitách ohrozených alebo postihnutých sociálnym vylúčením, pričom skúsenosti neboli limitované dĺžkou praxe v tejto oblasti a osobný záujem doplniť si vzdelanie. Výhody mohli byť použité iba v prípade porovnateľných výsledkov uchádzačov a k takejto situácii nedošlo... “.
Okresný súd bol toho názoru, že sťažovateľka„očakávala preferenčné zaobchádzanie z dôvodu jej etnického pôvodu vzhľadom k tomu, že bola Rómka a ovládala rómsky jazyk. Tieto skutočnosti mohli byť pri výbere rozhodujúce, avšak iba v prípade, že by došlo k rovnosti bodov u jednotlivých uchádzačov, resp. k dosiahnutiu porovnateľných výsledkov, čo však nebol prípad žalobkyne.“.
Prvostupňový rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom argumentovala,že v prvostupňovej fáze konania v otázke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania„dôkazné bremeno uniesla. Na základe predložených listín, svojou... výpoveďou a výpoveďami svedkov/kýň preukázala, že s ňou nebolo v porovnateľnej situácii zaobchádzané rovnako ako s... uchádzačkami, ktoré boli žalovaným prijaté na pracovnú pozíciu... Súčasne tvrdila, že pohnútkou (motívom) diskriminačného konania zo strany žalovaného bola jej etnická príslušnosť. Prijatie uchádzačiek s nižšou kvalifikáciou, kratšou odbornou praxou, neovládajúcich rómsky jazyk, od ktorých sa odlišovala etnickou príslušnosťou, ako aj výroky členov výberovej komisie a ostatných prítomných na výberovom konaní na prvý pohľad vyvolali dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve zo zakázaného diskriminačného dôvodu, a to etnickej príslušnosti žalobkyne... Závery súdu prvého stupňa, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania neobstoja. Rozsudok je zmätočný, nezrozumiteľný a z jeho odôvodnenia nevyplýva žiaden logický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.“.
Podľa sťažovateľky okresný súd ňou navrhnuté dôkazy vykonal,„ale vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotil...“. Taktiež„nedostatočne na daný prípad aplikoval platné právne predpisy, konkrétne... ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona“.
Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že okresný súd mal„najprv skúmať, či žalobkyňa oznámila súdu skutočnosti podľa § 11 ods. 2 ADZ a následne by malo prejsť dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý mal v konaní preukázať, že nediskriminoval. Z odôvodnenia rozsudku nie je v tomto smere úvaha súdu zrozumiteľne odôvodnená. Súd navyše nad rámec platnej právnej úpravy vyžadoval, aby žalobkyňa preukazovala aj rasový motív konania žalovaného.“.
Sťažovateľka v odvolaní taktiež tvrdila, že okresný súd sa nevysporiadal s jej„argumentáciou..., kedy z vykonaného dokazovania vznikli pochybnosti o nezávislosti člena a členiek výberovej komisie a osôb prítomných v miestnosti. Súd sa dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, že úspešné uchádzačky mali vzťah k niektorým členom komisie... Súd sa nezaoberal ani námietkami týkajúcimi sa prijatia inej uchádzačky výberového konania na pracovnú pozíciu referentky sociálnych vecí, pričom žalovaný v konaní dostatočným spôsobom nezdôvodnil, prečo poskytol prácu a následne zamestnal práve túto uchádzačku, ktorá vo výberovom konaní neuspela.“.
Podľa sťažovateľky„prijaté uchádzačky o zamestnanie mali preukázateľne nižšie vzdelanie ako žalobkyňa, nemali absolvované žiadne tréningy, mali kratšiu prax v odbore a tiež nemali výhody, ktoré na danú pracovnú pozíciu boli dané pokynom FSR, a to ovládanie rómskeho jazyka a rómsky etnický pôvod“.
V odvolaní sťažovateľka uznala, že„samotný neúspech uchádzača o zamestnanie je bežnou súčasťou života a ešte nemusí predstavovať diskrimináciu, avšak ak k tomu pristúpia ďalšie neštandardné, podozrivé okolnosti, ako napr. nižšia kvalifikácia vybraného uchádzača, formálne pochybenia výberového konania, osobná predpojatosť členov výberovej komisie, osobné vzťahy členov komisie s vybranými uchádzačkami a pod. tak ako to bolo v jej prípade, je viac než pravdepodobné, že výsledky takto vykonaného výberového konania predstavujú zakrývanie diskriminácie žalobkyne na základe jej etnického pôvodu v prístupe k zamestnaniu“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 165/2012-434 z 18. júna 2013 napadnutýprvostupňový rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil. Zdôraznil, že„dôkazné bremeno žalobkyne spočívalo v tom, aby preukázala, že konaním žalovaného v porovnaní s inými (ostatnými) uchádzačmi výberového konania bola znevýhodnená práve z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku, a na druhej strane na žalovanom bolo, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania teda, že pohnútka (motív) jeho konania nespočíval v tvrdenom diskriminačnom dôvode, ale v iných dôvodoch.
V prejednávanej veci žalobkyňa v konaní nepreukázala, že bola konaním žalovaného znevýhodnená v porovnaní s inými (ostatnými) uchádzačmi výberového konania. Žalobkyňa síce povinnosť tvrdenia splnila pokiaľ uviedla, že na rozdiel od ostatných uchádzačov vo výberovom konaní neuspela a tvrdila, že sa tak stalo z dôvodu jej diskriminácie, a to príslušnosti k rómskemu etniku, tieto tvrdenia však v konaní nepreukázala. Žalovaný naopak v konaní vyvrátil tvrdenia žalobkyne o jej diskriminácii z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku, nakoľko preukázal, že žalobkyňa v konaní neuspela z dôvodu, že skončila až na štvrtom mieste na obsadenie troch miest sociálneho pracovníka.“.K podmienkam výberového konania krajský súd zdôraznil, že tieto„boli vopred dané, týkali sa všetkých uchádzačov rovnako, a ani počas ústneho pohovoru neboli zistené rozdiely vo vzťahu k uchádzačom, ktoré by boli motivované rasovým pôvodom“.
Na námietku sťažovateľky o uprednostnení uchádzačiek s nižšou kvalifikáciou,kratšou odbornou praxou a neovládajúcich rómsky jazyk reagoval krajský súd zdôraznením,že„nešlo o jediné kritériá rozhodné pri výbere uchádzača. Žalovaný vysvetlil, podľa akých kritérií pri výberovom konaní postupoval, a preto odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné. Ovládanie rómskeho jazyka bolo výhodou len pri rovnakom počte bodov uchádzačov, čo nebol prípad žalobkyne.“.
K sťažovateľkou namietanej netransparentnosti zloženia výberovej komisiea vyhodnotenia výsledkov výberového konania krajský súd uviedol, že„proces a výsledky výberového konania boli schválené FSR, pričom ani zo strany FSR neboli zistené žiadne nedostatky v procese výberového konania ako vyplynulo zo Záznamu o výsledku kontroly Európskeho sociálneho fondu zo dňa 1. 12. 2010.
Námietka žalobkyne, že žalovaný (nakoniec) prijal uchádzačku, ktorá vo výberovom konaní neuspela ( ), nie je dôvodná, keďže už pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že sa stala zamestnankyňou žalovaného, avšak nie na základe tohto výberového konania.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že krajský súd sa„nezaoberal v dostatočnej miere jej námietkami a argumentmi v konaní, ktoré predniesla“.Podľa jej názoru krajský súd«nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne normy, najmä ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena a nesprávne taktiež vyhodnotil rozsah dôkazného bremena, ktorú nesie žalobkyňa a žalovaný v diskriminačných sporoch. V tomto smere rozhodnutie odvolacieho súdu postráda aj akékoľvek zásady logiky, keďže odvolací súd na jednej strane konštatuje, že žalobkyňa nemohla v spore preukazovať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany, pretože to je z podstaty veci vylúčené, teda žalobkyňa nemohla a ani nemala povinnosť v konaní produkovať dôkazy, ktorými by preukázala, že motívom diskriminačného konania zo strany žalovanej bola jej etnicita, uvedené mohla žalobkyňa len tvrdiť... Na druhej strane však odvolací súd... v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že „dôkazné bremeno žalobkyne spočívalo v tom, aby preukázala, že konaním žalovaného v porovnaní s inými (ostatnými) uchádzačmi výberového konania bola znevýhodnená práve z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku... žalobkyňa síce povinnosť tvrdenia splnila pokiaľ uviedla, že na rozdiel od ostatných uchádzačov vo výberovom konaní neuspela a tvrdila, že sa tak stalo z dôvodu jej diskriminácie, a to príslušnosti k rómskemu etniku, tieto tvrdenia však v konaní nepreukázala.“ Táto požiadavka je v rozpore s platnými právnymi predpismi a takýto výklad všeobecného súdu považuje sťažovateľka za ústavne nekonformný.».
Aj v otázke posúdenia, s kým bola sťažovateľka pri výberovom konanív porovnateľnej situácii, súdy«ústavne nekonformným spôsobom aplikovali platné právne predpisy, konkrétne zák. č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon. Všeobecný súd mal taktiež podrobnejšie skúmať, či priebeh výberového konania umožňoval zodpovedné posúdenie predpokladov jednotlivých uchádzačov a uchádzačiek na výkon danej pracovnej pozície a mal sa aj dostatočným spôsobom vysporiadať s námietkami sťažovateľky v danom smere. Odôvodnenie odvolacieho súdu síce určitú argumentáciu obsahuje, avšak tá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Napr. nie je známe na základe akých skutočností súd vyhodnotil, že „neboli preukázané také osobné väzby členov výberovej komisie k uchádzačom, ktoré by boli príčinou netransparentnosti výberového konania.“ Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplynulo, že napr. úspešná uchádzačka má priateľský vzťah s členkou komisie – sú bývalé kolegyne, manžel úspešnej uchádzačky a svedok, ktorý bol prítomný ako zapisovateľ počas výberového konania, sú dlhoroční kolegovia.».
Sťažovateľka tvrdí aj porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože krajský súd„sa jej argumentáciou zaoberá len v obmedzenom rozsahu, v ňom obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“.
Keďže v kritizovanom súdnom konaní sťažovateľke„Slovenská republika... neposkytla náležitú a účinnú právnu ochranu“, bolo porušené aj je právo garantované čl. 13dohovoru.
Na podklade judikatúry ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen „ESĽP“) týkajúcej sa súkromného a rodinného života vyvodzuje sťažovateľkaz tvrdeného diskriminačného postupu žalovaného jej„poníženie... a teda narušenie psychickej integrity. Znemožnilo jej to v rámci pracovného procesu vytvárať si vzťahy s inými ľuďmi v zamestnaní a pokračovať v kariérnom raste.“. Preto malo dôjsť k porušeniujej základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 8 dohovoru.
Sťažovateľka tiež namieta, že„jej etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie o veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti prípadu zľahčovali. Všeobecné súdy nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľke došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jej etnicity, neuložili diskriminujúcemu subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané a odstrašujúce.“. Tým malo podľa sťažovateľky dôjsťk porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoruo odstránení diskriminácie.
Ústavný súd si v rámci predbežného prerokovania sťažovateľkinej sťažnosti vyžiadal28. mája 2014 súdny spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 11 C 137/2011, ktorý mu boldoručený 13. júna 2014.
Uznesením č. k. III. ÚS 90/2015-14 zo 17. marca 2015 prijal ústavný súd podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcejporušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, právana rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu pri používaní práva na prácu zaručeného čl. 5 písm. e) dohovoruo odstránení diskriminácie a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovejdiskriminácie zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkomkrajského súdu č. k. 6 Co 165/2012-434 z 18. júna 2013 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej častisťažnosť sťažovateľky odmietol.
Ústavný súd 11. mája 2015 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránkesťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko k možnému upusteniuod ústneho pojednávania vo veci.
Krajský súd doručil 15. júna 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasils upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Z vecného hľadiska krajský súd uviedol,že dôvody sťažovateľkinej sťažnosti sú len opakovaním výhrad prednesenýchv prvostupňovej a v druhostupňovej fáze základného konania, pričom okresný súd i krajskýsúd sa s nimi vysporiadali. Posúdenie rozloženia a následného (ne)unesenia dôkaznéhobremena v špecifickom konaní podľa antidiskriminačného zákona v napadnutom rozsudkusa podľa názoru krajského súdu„opiera nielen o ustálenú súdnu prax, ale je v súlade aj s § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z...
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť, že úlohou žalobkyne bolo preukazovať motív alebo pohnútku na strane žalovaného.
Odvolací súd v odôvodnení rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré tvrdenia žalobkyňa nepreukázala a z akých skutkových zistení vyvodil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno o preukázaní tej skutočnosti, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni.
Tvrdenia žalobkyne o tom, že (odvolací) súd nesprávne postupoval, keď (ne)porovnal situáciu sťažovateľky s tými uchádzačmi, ktorí sa umiestnili na prvých troch miestach vo výberovom konaní, nemajú svoj racionálny podklad, lebo z rozhodnutia odvolacieho súdu takýto záver nemožno nijako vyvodiť.
Ďalšie tvrdenia sťažovateľky, že súd sa nezaoberal priebehom výberového konania sú nepatričné, lebo o opaku svedčia dôvody napadnutého rozsudku.
Je pravdou, že žalobkyňa počas konania poukazovala na osobné väzby členov výberovej komisie na uchádzačov, avšak tieto tvrdenia sťažovateľka žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala.
Rovnako aj jej tvrdenia o netransparentnom výberovom konaní zostali len v rovine púheho tvrdenia žalobkyne (sťažovateľky).
V konaní bolo nepochybne preukázané, že výberové konanie prebehlo podľa (vopred) daných kritérií, ktoré boli vopred vyhlásené (publikované).
Výberové konanie sa uskutočnilo podľa stanovených kritérií, pričom nemožno prehliadnuť, že výberové konanie sa uskutočnilo za účasti zástupkyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.“.
Podľa krajského súdu zo spisu okresného súdu vyplýva, že argumentáciasťažovateľky o porušení rovnosti zbraní v antidiskriminačnom konaní je„len vo všeobecnej rovine, bez toho, aby poukázala na konkrétne pochybenia“. Rovnako aj tvrdeniasťažovateľky podporujúce ňou namietané porušenie práva na ochranu pred diskrimináciou„nemajú žiaden reálny základ a možno ich považovať len za ničím nepodložené tvrdenia“.
Krajský súd navrhol„ústavnú sťažnosť odmietnuť“.
Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 17. júna 2015 právnej zástupkynisťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
V stanovisku doručenom ústavnému súdu 28. júla 2015 sťažovateľka iba oznámilasúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia krajskéhosúdu nezaujala žiadne stanovisko.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúdeupustilvdanejveciodústnehopojednávania,pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnýmipovinnosťami vyhlásenými v čl. 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážua odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každéhona rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného aleboetnického pôvodu, najmä potom pri používaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv,najmä:
i) práva na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivépracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti...
ii) práva zakladať odborové organizácie a stať sa ich členom,
iii) práva na bývanie,
iv) práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečeniea sociálne služby,
v) práva na vzdelanie a školenie,
vi) práva na rovnakú účasť na kultúrnom dianí.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečiaprostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkýmosobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že ňou tvrdenýmiskutočnosťami a predloženými dôkazmi sa krajský súd nezaoberal v dostatočnej miere,ako aj v tom, že ústavne nekonformným spôsobom interpretoval § 11 ods. 2antidiskriminačného zákona.
1. Prvá sťažnostná námietka sa tak obsahovo koncentruje na kvalitu hodnoteniadôkazov krajským súdom, ale aj na kvalitu odôvodnenia jeho rozsudku.
Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),pri uplatnení svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže materiálne nahrádzaťhodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavnéhosúdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovanýprávny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedenýchv judikatúrecitovanejv predchádzajúcomodsekumôžeskutkovézáverya im predchádzajúci proces objasňovania skutkového stavu podrobiť svojej právomocipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak výlučne v rovine kasačného prieskumu, nie v podobenahrádzania vlastnými skutkovými závermi. Inak by sa ústavný súd v konaní o tzv. ústavnejsťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na proces objasňovania skutkovéhostavu veci v žalovanom antidiskriminačnom konaní, ako aj na hodnotenie dôkazov krajskýmsúdom. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa totižpodstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom,ktoré musí zodpovedať § 132 OSP. Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľnéhohodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestorpre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procesehodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozporpostupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základnýmprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súduje hrubým narušením spravodlivej objektivity a kvality súdneho rozhodovania. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa totiž musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupnýcha pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľnevychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi(I. ÚS 211/2012).
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli rozhodcu,teda sudcu. Preto na účel zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 157ods. 2 OSP, aby všeobecný súd v odôvodnení rozsudku súd okrem iného uviedol,z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Problematika ústavnej akceptovateľnosti hodnotenia dôkazov všeobecným súdomje teda v rovine jej prieskumu úzko spätá s požadovanou kvalitou odôvodnenia súdnehorozhodnutia. Aj v posudzovanom prípade ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľkymusel pristúpiť k prieskumu hodnotenia dôkazov krajským súdom ruka v rukes prieskumom odôvodnenia sťažnosťou napadnutého odvolacieho rozsudku a jeho kvality.
Antidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročnéna dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodomformulovaného záveru je práve špecifikum rozloženia dôkazného bremena zakladajúce sana povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať(teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.Aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze z 8. októbra 2015 vo vecisp. zn. III. ÚS 880/15 za ťažiskovú v antidiskriminačných sporoch považuje úvahu,či v konkrétnom prípade žalobca dôkazné bremeno uniesol a založil tým presun dôkaznéhobremena na žalovaného; taká úvaha musí vyplývať zo starostlivo zvážených skutkovýchokolností prípadu. Ide teda o osobitosť antidiskriminačných sporov orientujúcu pozornosťústavno-súdneho prieskumu práve na kvalitu hodnotenia dôkazov z hľadiska toho,či konajúci všeobecný súd skutočne starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konanianajavo (§ 132 OSP).
Pri posudzovaní citovanej sťažnostnej námietky ústavný súd nemohol odhliadnuťani od konceptu, podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), a tak odôvodnenie napadnutéhorozsudku krajského súdu je nevyhnutné preskúmať v spojitosti s rozsudkom okresnéhosúdu.
Základným dôvodom zamietnutia sťažovateľkinej žaloby na prvom stupni súdnejsústavy bol právny názor okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľka„v konaní... neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a teda k diskriminácii jej osoby z dôvodu etnicity“. Už v tejtokonštatácii sa podľa názoru ústavného súdu skrýva náznak neakceptovania špecifíkrozloženia dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch, pretože okresný súd je tohonázoru, že sťažovateľka mala preukázať nielen to, že bola diskriminovaná, ale aj to, že boladiskriminovaná z dôvodu etnicity. Sťažovateľka ako žalobkyňa nebola povinná produkovaťrelevantné dôkazy o porušení zásady rovnakého zaobchádzania v celej jej obsahovej náplni.Tá je totiž tvorená aj kvalifikovaným dôvodom údajnej diskriminácie (§ 2 ods. 1antidiskriminačného zákona), ktorý žalobca nemusí preukázať, postačuje, ak súdu oznámiskutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že pohnútkou diskriminačného konaniaje napr. jeho rasa či etnický pôvod (IV. ÚS 16/09).
Okresný súd sa následne zameral na otázky o zdravotnom stave, ktoré boli kladenépri ústnejčastivýberovéhokonaniasťažovateľkei ostatnýmuchádzačkám.Potom orientoval pozornosť na formálny charakter kritérií výberového konaniaobsahujúcich neodpustiteľné požiadavky (minimálne vzdelanie), ako aj fakultatívne výhody(nie podmienky) použiteľné v prípade porovnateľnosti výsledkov dvoch alebo viacerýchuchádzačov.
Popísané hodnotiace aspekty (otázky na zdravotný stav, povaha kritérií výberovéhokonania) podľa názoru ústavného súdu dôkaznú situáciu v posudzovanom konaní zďalekanevyčerpávajú. Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu zreteľne vyplýva, že v priebehudokazovania sa objavili aj ďalšie skutočnosti, ktoré celkový pohľad na postoj žalovanéhok sťažovateľke ako uchádzačke v problematickom výberovom konaní neprehliadnuteľnedokresľujú.
1.1 Fond sociálneho rozvoja v stanovisku zo 17. decembra 2010 k žiadostiSlovenského národného strediska pre ľudské práva (dôkaz na č. l. 66 a nasledujúcich)okrem iného vo vzťahu k vyhláseniu výberového konania uvádza, že„okrem kvalifikačných predpokladov stanovených FSR sú ďalšie kritériá ponechané na rozhodnutí vyhlasovateľa výberového konania“, pričom„ovládanie rómskeho jazyka sa považuje za jednu z výhod uchádzača“.
Mesto vo vyhlásení výberového konania (22. septembra 2010) pri vymedzení kritériívýberového konania ako výhody pre uchádzačov demonštratívne uviedlo„skúsenosti v oblasti terénnej sociálnej práce, prípadne v komunitách ohrozených alebo postihnutých sociálnym vylúčením“, a„osobný záujem doplniť si vzdelanie“(č. l. 19). To napriek tomu,že v Externom pokyne Fondu sociálneho rozvoja č. 6/2010 – Príručka pre prijímateľav rámci výzvy OP ZaSI-FSR-2009/2.1/09 (ďalej len „pokyn“) – v časti„3.2 Kritériá pre výber sociálneho pracovníka“sa ako výhody demonštratívne uvádzajú nielen tie,ktoré pojalo do svojho vyhlásenia výberového konania mesto, ale ešte aj„uchádzač je príslušníkom rómskej menšiny...“,„účasť na predchádzajúcich vzdelávacích a komunitných aktivitách“, ako aj„znalosť jazyka cieľovej skupiny...“(č. l. 45). Z hľadiska vývojadôkaznej situácie potom na rekapitulované skutočnosti nadväzovali výpovede členovvýberovej komisie ako svedkov svedčiacich v prospech žalovaného, podľa ktorých„či sa niektorý z uchádzačov hlási k rómskej príslušnosti sme sa nepýtali...“(č. l. 329) a„znalosť rómskeho jazyka sme nezisťovali, nebolo to podmienkou“(č. l. 101, 327, 329 a č. l. 330).
Okresný súd sa s naznačeným „zúžením“ výhod plynúcich pre uchádzačov,ku ktorému mesto v procese realizácie výberového konania zjavne pristúpilo, nijakonevysporiadal, a to napriek tomu, že oba listinné dôkazy predložené sťažovateľkoui svedecké výpovede ako dôkazy riadne vykonal (strany 69 a strana 11 rozsudku̶okresného súdu).
Dôkazná situácia v antidiskriminačných sporoch je typická tým, že požiadavka,aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne pre svojrasový (etnický) pôvod, a nie z iného dôvodu, je celkom zjavne nesplniteľná,lebo preukázať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany je z povahy veci vylúčené [nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 37/04 z 26. apríla 2006 (419/2006 Sb.,N 92/41 SbNU 173)]. Preto podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona postačujeoznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Opomenutiepovinnostivysporiadaťsas disproporcioumedzikritériamivymedzenými Fondom sociálneho rozvoja a kritériami uvedenými vo vyhlásení výberovéhokonania mestom znamená, že okresný súd v tejto časti dôkaznej matérie nezodpovedalna otázku, či zúženie výhod pre uchádzačov, ku ktorému pristúpilo mesto, je alebo nie jeskutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakéhozaobchádzania došlo (§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Nadväzne potom tentoaspekt ani nevyhodnotil v spojení s ostatnými zistenými skutočnosťami. Uzavrel však,že sťažovateľka„v konaní neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania... z dôvodu etnicity“. Svojímneprípustným selektívnym prístupom k hodnoteniu dôkazov preto okresný súd zreteľneneprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, tak ako mu to ukladá § 132 OSP.
Rovnakou vadou potom zaťažil svoj rozsudok aj krajský súd. Sťažovateľka na strane2 svojho odvolania namietala, že„prijatie uchádzačiek s nižšou kvalifikáciou, kratšou odbornou praxou, neovládajúcich rómsky jazyk, od ktorých sa odlišovala etnickou príslušnosťou... na prvý pohľad vyvolali dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve zo zakázaného diskriminačného dôvodu“. Súčasne namietla, že okresný súd„vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotil, kedy dospel k vyššie uvedenému záveru“(záver citovanýv predchádzajúcom odseku, pozn.). Aj na strane 3 odvolania sťažovateľka vyjadrilanesúhlas so záverom okresného súdu, že„výberové konanie prebehlo v súlade so zákonom a pokynmi Fondu sociálneho rozvoja...“. Krajský súd sa napriek tomu so závermi okresnéhosúdu plne stotožnil a zdôraznil, že„z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby vo vzťahu k žalobkyni bol zo strany žalovaného zvolený iný postup, ako vo vzťahu k ostatným uchádzačom“. Navyše, krajský súd konštatoval, že sťažovateľka„sa mylne domnieva, že práve jej príslušnosť k rómskemu etniku mala pri výberovom konaní byť dôvodom jej prioritného prijatia. Žalobkyňa totiž prehliada, že výberové konanie sa riadilo presne stanovenými kritériami, ktoré boli vopred dané a medzi ktorými príslušnosť k rómskemu etniku nezohrávala rozhodujúcu úlohu, okrem prípadu rovnakých výsledkov pre uchádzačov.“.
K citovaným dôvodom krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokyn Fondusociálneho rozvoja nespomína uprednostnenie rómskych uchádzačov za podmienkyrovnakých, ale„porovnateľných“kandidátov. Krajský súd (ani okresný súd) sa vôbecnezaoberal interpretáciou použitého pojmu „porovnateľnosť“ vo svetle rešpektovaniazásady rovnakého zaobchádzania, a to ani na podklade preukázanej skutočnosti,že pri hodnotení jednotlivých uchádzačiek zohrával úlohu aj subjektívny prvok. Obsahomvýberového konania totiž nebol len test a odpoveď na vybranú otázku, ale aj osobnýpohovor (k tomu pozri výpoveď svedkynena strane 6 zápisnicez pojednávania na okresnom súde konaného 14. marca 2012, pozn.).
Zároveň však krajský súd nezaujal žiaden hodnotiaci postoj k rozdielom v kritériáchvýberového konania podľa pokynu Fondu sociálneho rozvoja a podľa vyhláseniavýberového konania mestom, ale o kritériá stanovené mestom sa oprel bez vyhodnoteniaich povahy z hľadiska zásady rovnakého zaobchádzania. Oba konajúce súdy zjavneignorovali eventualitu črtajúcu sa zo sťažovateľkou predložených dôkazov a spočívajúcuv tom, že nedovolene diskriminačný prístup mohlo mesto uplatniť už v štádiu určovaniakritérií výberového konania, ktorým následne priebeh výberového konania i hodnoteniejednotlivých uchádzačov formálne konvenovali.
S odvolacími námietkami spojenými s dôkazmi vykonanými v prvostupňovej fázekonania sa tak odvolací súd nevysporiadal, čo zakladá rovnaký rozpor s § 132 OSP,ako aj v prípade prvostupňového rozsudku okresného súdu.
1.2 Nezanedbateľným skutkovým aspektom žalovaného antidiskriminačnéhokonania, ktorý ústavný súd zistil z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu,bol aj preukázaný fakt, že uchádzačkasa spočiatku uchádzala o miestosociálneho pracovníka i o miesto asistenta sociálneho pracovníka. Pred výberovým konanímsi preto musela vybrať preferovanú pracovnú pozíciu a rozhodla sa uchádzať o miestoasistenta sociálneho pracovníka (č. l. 12 a 13). Vo výberovom konaní sa ocitla na druhommieste, a keďže obsadzované miesto asistenta sociálneho pracovníka bolo iba jedno, nebolaúspešná (č. l. 13). Bezprostredne po výberovom konaní s ňou však mesto uzavrelood 1. novembra 2010 na dobu určitú (do 31. októbra 2011; neskôr predĺžená do 31. októbra2012) pracovný pomer na kratší pracovný čas na pracovné miesto„referentka sociálnych vecí“(č. l. 322 a 323). Jej pracovná náplň napríklad spočívala v tom, že sa„podieľa... na starostlivosti o občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc a o spoločensky neprispôsobených občanov“,„poskytuje občanom poradenskú starostlivosť v sociálnej oblasti“, ale aj„vyhľadáva občanov odkázaných na sociálne služby a pomoc v núdzi“(č. l. 324). Pracovná náplň zamestnanca na pracovnom mieste sociálneho pracovníka,ktoré sa obsadzovalo v kritizovanom výberovom konaní, sa podľa pokynu sústredilana„komunitnú a terénnu sociálnu prácu“(č. l. 40). Svedkyňa(úspešnávo výberovom konaní na miesto sociálneho pracovníka) vo svedeckej výpovedi potvrdila,že„P. momentálne vykonáva tú istú činnosť, ktorú vykonávame my, ale aj chodí s inými kolegami z MU, napr. do terénu“(č. l. 336).
Sťažovateľka v prvostupňovej fáze konania na pojednávaní 3. novembra 2011(č. l. 100) namietala, že„minimálne jeden z uchádzačov a to p., ktorá nespĺňala kvalifikačné predpoklady je momentálne zamestnancom žalovaného. Táto nespĺňala kvalifikačné predpoklady na soc. pracovníka, takže jej bola poskytnutá možnosť prihlásiť sa na pozíciu asistenta soc. pracovníka. Tu však neuspela vo výberovom konaní, napriek tomu, si mesto dalo tú námahu, zamestnalo ju, pracuje ako referentka soc. oddelenia, avšak reálne vykonáva funkciu terénneho soc. pracovníka.“.
S popísanou dôkaznou črtou prejednávaného prípadu sa okresný súd vôbecnevysporiadal, nezaujal k nej žiadne hodnotiace stanovisko. Krajský súd v tejto súvislostiuviedol, že táto námietka sťažovateľky„nie je dôvodná, keďže už pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že(správne malo byť, pozn.)sa stala zamestnankyňou žalovaného, avšak nie na základe tohto výberového konania“.Citovaný názor krajského súdu je prejavom svojvôle. Krajský súd nerešpektoval žalobnýpetit pripustený uznesením okresného súdu na pojednávaní 15. marca 2012 (č. l. 333),ktorým v bodoch 1 a 2 sťažovateľka navrhla konštatovať porušenie zásady rovnakéhozaobchádzania pri prístupe k zamestnaniu. V tomto svetle nemožno tvrdenú diskrimináciuskúmať formalisticky len vo väzbe na výberové konanie a jeho výsledky, bez akéhokoľvekzreteľa na časovo a vecne nadväzujúce skutkové okolnosti (prijatiedo pracovného pomeru na pracovné miesto s rovnakou, resp. veľmi podobnou pracovnounáplňou). Práve materiálne hľadisko malo byť v tomto smere pre krajský súd určujúcea s ním sa mal vysporiadať. To však neurobil, čo znamená, že neúspech sťažovateľkyvo výberovom konaní hodnotil bez súvislostí s inými skutočnosťami, a tým ani neprihliadolna všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Hodnotenie krajského súdu je preto v rozpore s § 132OSP.
Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom vyplynuli aj ďalšie skutočnosti,ktoré podľa názoru ústavného súdu v spojení s už popísanými faktmi sú spôsobilé vrhnúťna celkovú ustálenú dôkaznú situáciu aj iné finálne právne hodnotenie než to, ktoré okresnýsúd i krajský súd do výrokov svojich rozsudkov pretavili.
1.3 Sťažovateľka namietala, že do rozhodovania trojčlennej výberovej komisiezasahovala aj štvrtá osoba (v pozícii zapisovateľa). Mesto ako žalovanývo vyjadrení k žalobe sťažovateľky uviedlo, že zapisovateľ ani(zástupcaprimátora)„nemali právo hlasovania alebo zasahovania do činnosti komisie“(č. l. 88).Súčasne členka výberovej komisievo vyjadrení z 1. decembra 2010potvrdila, že„pán pred komisiou konštatoval, že za akýchkoľvek podmienok (prijatia či neprijatia) budú s p.(vtedajšie priezvisko sťažovateľky, pozn.)problémy...“. Aj samotnývo svedeckej výpovedi pred okresným súdompotvrdil, že členom výberovej komisie po absolvovaní pohovoru s každým uchádzačomadresoval hodnotiace úsudky o tých z nich, s ktorými mal skúsenosti (č. l. 330).
Okresný súd sa s popísaným skutkovým aspektom prípadu v zamietavom rozsudkuvôbec nezaoberal. Krajský súd iba všeobecne zhodnotil, že sťažovateľkine námietky„o netransparentnom zložení výberovej komisie a vyhodnotení výsledkov výberového konania, nie sú opodstatnené. Z písomných dôkazov predložených žalovaným vyplýva, že kritériá výberového konania boli vopred dané, výberové konanie sa uskutočnilo za vopred vyhlásených podmienok a rovnako boli aj vyhodnotené. Navyše, proces a výsledky výberového konania boli schválené FSR, pričom ani zo strany FSR neboli zistené žiadne nedostatky v procese výberového konania ako vyplynulo zo Záznamu o výsledku kontroly Európskeho sociálneho fondu zo dňa 1. 12. 2010.“. K poznatkom získanýmz vykonaných dôkazov o účastina posúdení sťažovateľky v procesevýberového konania sa teda konajúce súdy hodnotiaco nevyjadrili.
1.4 V stanovisku zo 17. decembra 2010 (č. l. 66 a 67) adresovanom Slovenskémunárodnému stredisku pre ľudské práva Fond sociálneho rozvoja uviedol, že„preskúmaním podkladov z výberového konania a porovnaním životopisov sťažovateľky a ostatných kandidátok na pozíciu terénnej sociálnej pracovníčky FSR konštatuje, že sťažovateľka... splnila všetky kvalifikačné predpoklady na výkon pozície terénnej sociálnej pracovníčky a z hľadiska pracovných skúsenosti v požadovanej problematike je objektívne skúsenejšia ako ostatné kandidátky, ktoré boli vo výberovom konaní úspešné. Podľa podkladov z výberového konania sťažovateľka má zároveň vyššie dosiahnuté vzdelanie ako dve úspešné kandidátky.
Z vyššie uvedených dôvodov FSR nemôže vylúčiť, že v prípade predmetného výberového konania a prípadu sťažovateľky... mohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe k zamestnaniu z dôvodu etnicity a/alebo zdravotného postihnutia, a to i napriek tomu, že formálne postupy pri výberovom konaní aj podmienky zmluvy o poskytnutí NFP uzatvorenej medzi FSR a prijímateľom neboli porušené.“.
Okresný súd sa citovanému dôkazu nevenoval vôbec, krajský súd poukázaliba na záznam o výsledku kontroly z 1. decembra 2010 zameranej na«dodržiavanie vybraných častí z obsahu „Výzvy OP ZaSI-FSR-2009/2.1/09“ a usmernení v procese personálneho zabezpečenia realizácie aktivít projektu „UZOL 5P-Platforma pre Podporu, Posilňovanie a Permanentnosť Prevencie sociálneho vylúčenia“ číslo ITMS 27120130368»,v ktorom sa konštatovalo, že„neboli zistené porušenia Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 311/2010-IZ-5.0/V zo dňa 22. 09. 2010. Neboli zistené ani nedostatky v procese výberového konania na pracovné pozície TSP a ATSP.“.
Ústavný súd akceptuje, že vyjadrenie Fondu sociálneho rozvoja, podľa ktorého„mohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania“, nie je pre všeobecný súdkonajúci o antidiskriminačnej žalobe a priori nijako záväzné. Za problém z hľadiska kvalitydokazovania v žalovanom konaní však považuje, že konajúce súdy nezaujali žiadenrelevantný hodnotiaci postoj k tej časti vyjadrenia, v ktorej sa zdôrazňuje, že na základepreskúmania podkladov z výberového konania, teda na základe významného stupňaobjektivizácie vlastných poznatkov Fondu sociálneho rozvoja, sú zreteľné lepšiepredpoklady sťažovateľky na prácu sociálnej pracovníčky v porovnaní s úspešnýmiuchádzačkami.
Okresný súd k analyzovanej čiastkovej otázke iba všeobecne konštatoval, že„iba samotná kvantita pri stanovených kritériách (ako je napr. maximálne dosiahnuté vzdelanie, čo dĺžka praxe) sama o sebe nemusela predpokladať kvalitný výkon funkcie“. Krajský súdvyjadrenie Fondu sociálneho rozvoja nijako nekomentoval, odkázal iba formálnena výsledok kontroly zachytený v spomenutom zázname o kontrole.
1.5 Ústavný súd konštatuje, že prvá sťažnostná námietka sťažovateľky je dôvodná.Z okolností popísaných v bodoch 1.1 až 1.4 vyplýva, že okresný súd ani krajský súdnevenovali náležitú pozornosť skutočnostiam relevantným vo vzťahu k predmetuantidiskriminačného konania. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovanáv civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie,je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožnoodňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozporeso zákonným príkazom vyjadreným v § 132 OSP v miere spôsobilej postaviť konanie i jehovýsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. V opačnom prípade by sa právomocústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv a slobôd uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy stala neúčinnou.
Intenzita zásahu do sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranua do jej práva na spravodlivé súdne konanie je v okolnostiach prípadu zosilnenáselektívnym prístupom oboch konajúcich súdov k vyhodnocovaniu dokazovania. Dôkaznéprvky svedčiace v prospech žalovaného (otázky členov výberovej komisie na zdravotný stavsťažovateľky i ostatných uchádzačov, nedostatočné preukázanie priebehu pohovoruso sťažovateľkou s výberovou komisiou, formálne zaradenie sťažovateľky na štvrté miestov poradí uchádzačiek) okresný súd i krajský súd kládli do popredia a v podstate iba na nichzaložili svoje zamietavé rozhodnutie o žalobe. Naopak, vyhli sa hodnoteniu skutočnostísvedčiacich v prospech sťažovateľky (aspekty uvedené v bodoch 1.1 až 1.4), a tým ichani nemohli hodnotiť v súvislosti s ostatnými dôkazmi. V antidiskriminačnom konaní,ktoré sa vyznačuje potrebou starostlivého zváženia skutkových okolností prípadu,ako aj objektívnou nesplniteľnosťou dôkaznej povinnosti žalujúceho v celom jej rozsahu, saidentifikované nedostatky hodnotenia dôkazov v sťažovateľkinej veci dostávajú do polohyústavne neakceptovateľného zásahu do jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyi do jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže krajský súd opomenul dôležité skutočnosti prípadu, logicky ich do dôvodovsvojho meritórneho rozhodnutia ani nepojal a nevyhodnotil ich. Tým sa jeho rozsudok stávanedostatočne odôvodneným, a to v ústavne významnej miere. Krajský súd nezodpovedalna všetky skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Aj z hľadiska kvality odôvodnenia je preto jeho sťažnosťou napadnutýrozsudok ústavne netolerovateľný.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že pochybenia v procesehodnotenia dôkazov a skutočností, ktoré v konaní o sťažovateľkinej antidiskriminačnejžalobe vyšli najavo, ako aj na ne nadväzujúca nedostatočnosť odôvodnenia odvolaciehorozsudku krajského súdu, zakladajú právomoc vysloviť porušenie základného právasťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj jej práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), a to tak postupomkrajského súdu (hodnotenie dôkazov), ako aj jeho rozsudkom (nedostatočné odôvodnenie).
2. Druhá sťažnostná námietka sa zakladá na tvrdenej ústavne nekonformnejinterpretácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Podľa tohto ustanovenia žalovanýje povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámisúdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakéhozaobchádzania došlo.
Rozsudok krajského súdu je nedostatočný pre selektívny prístup krajského súdupri výbere dôkazov, ktoré boli použité pri ustaľovaní skutkového stavu prejednávanejantidiskriminačnej veci. To je dôvod jeho rozporu s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, súčasne však konštatovaná vada znemožňuje ústavnému súdu posúdiť, či krajskýsúd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky rešpektoval rozloženie dôkazného bremenatak, ako ho citované ustanovenie antidiskriminačného zákona určuje. Ak konajúcivšeobecný súd nepojme do vyhodnocovania dokazovania všetky dôkazy relevantnéz hľadiska predmetu konania a nevysporiada sa s nimi, potom je daná objektívna prekážkapre záver o tom, či posúdil unesenie dôkazného bremena oboch sporových strán správne.Ústavný súd je z uvedených dôvodov toho názoru, že predmetná námietka sťažovateľkyje nedôvodná.
3. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla vysloviť aj porušenie základného právana rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože„došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke“. Podľa sťažovateľkyrozsudok krajského súdu„sa jej argumentáciou zaoberá len v obmedzenom rozsahu, v ňom obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce akékoľvek zásady logiky a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“.
Z čl. 47 ods. 3 ústavy vyplýva procesná garancia spravodlivého súdneho konania,po ktorom volá čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj čl. 46 ods. 1 ústavy.
Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postupzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanoveníústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v právena spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie(mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitusúdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovaniekontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania malireálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovaťna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stojaproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadneustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konanípred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníkapri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaníveci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).
Ústavný súd už dospel k záveru, že postupom a rozsudkom krajského súduv odvolacom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1ústavy i jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, lebo v procese hodnotenia dôkazovkrajský súd porušil § 132 OSP selektívnym prístupom k výberu dôkazov následnehodnotených, a tým aj pojatých do procesu ustaľovania skutkového stavu veci. Krajský súdvo svojom postupe uplatnil § 132 OSP tak, že tým zvýhodnil žalovaného, keďže sapri rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v prospech mesta a opomínalskutočnosti argumentované sťažovateľkou. Došlo tak i k porušeniu princípu rovnosti zbraní,hoci až vo fáze hodnotenia dôkazov, a preto bolo potrebné vysloviť porušeniesťažovateľkinho základného práva na rovnosť účastníkov konania postupom krajského súduv žalovanej odvolacej veci (bod 1 výroku tohto nálezu).
K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoňobhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom(napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarípreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovanýchdohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti Spojenémukráľovstvu, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súddospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že krajský súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľazaručeného čl. 13 dohovoru.
Sťažovateľka totiž v odvolaní podanom proti zamietavému prvostupňovémurozsudku okresného súdu explicitne uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d)OSP, teda namietala, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam. V zmysle požiadavky plynúcej z čl. 13 dohovoru bol krajský súdnásledne povinný o podanom odvolaní rozhodnúť spôsobom rešpektujúcim právona spravodlivý súdny proces z čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všetkých jeho podobách,teda aj v podobe princípu rovnosti zbraní. Ústavný súd už uzavrel, že rovnosť zbraní bolapostupom krajského súdu porušená, lebo neodstránil vadu postupu a rozsudku okresnéhosúdu, ktorý neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Takto krajský súdodoprel odvolaniu sťažovateľky charakter účinného právneho prostriedku nápravyporušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na účinný prostriedok nápravyzaručené čl. 13 dohovoru preto bolo postupom a rozsudkom krajského súdu porušené (bod 1výroku tohto nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru
V dôvodoch tvrdeného porušenia oboch uvedených práv sťažovateľka akcentujeznačnú šírku pojmu „súkromný život“ podľa judikatúry ESĽP, ale aj judikatúry ústavnéhosúdu. Osobitne poukazuje na rozsudok ESĽP z 9. januára 2013 vo veci Volkovproti Ukrajine (sťažnosť č. 21722/11) preukazujúci priamu spätosť pojmu „súkromný život“so sférou pracovnoprávnych vzťahov. Sťažovateľka je presvedčená, že jej diskrimináciapri obsadzovaní pracovnej pozície sociálneho pracovníka„predstavuje poníženie... a teda narušenie jej psychickej integrity. Znemožnilo je to v rámci pracovného procesu vytvárať si vzťahy s inými ľuďmi v zamestnaní a pokračovať v kariérnom raste.“.
Ústavný súd dospel k záveru o porušení základných práv sťažovateľky zaručenýchčl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu takéhohodnotenia dôkazov krajským súdom, ktoré vykazuje známky svojvôle. Pozitívny výrok(bod 1) tohto nálezu musí nevyhnutne viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a vráteniu veci na ďalšie konanie, v ktorom sa krajský súd bude musieť venovaťodvolaniu sťažovateľky z hľadiska dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP pri súčasnomrešpektovaní § 132 OSP. Dôkladné vyhodnotenie všetkých relevantných skutočnostísťažovateľkinej kauzy bude dostatočným základom pre následný právny záver o tom,či v jej veci došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania alebo nie. Až vtedy budemožné reálne uvažovať o väzbe na základné práva a slobody hmotnej povahy,a teda aj na základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života zaručené čl. 19 ods. 2 ústavy a na právo na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života zaručené čl. 8 dohovoru.
V súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého postupu a naňnadväzujúceho rozsudku krajského súdu nepreukazuje porušenie základných práv hmotnejpovahy. Konštatovanie porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových záverovv antidiskriminačnom spore a aj ich následného právneho hodnotenia, čo ústavnému súduv aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto nemožno vyhovieť časti sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a porušenie právazaručeného čl. 8 dohovoru (bod 4 výroku tohto nálezu).
K namietanému porušeniu práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu pri používaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv zaručeného čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie
Aj v prípade posúdenia návrhu sťažovateľky vysloviť porušenie práva zaručenéhočl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie ústavný súd vychádza z dôvodu,na ktorom je postavená pozitívna, teda vyhovujúca časť jeho nálezu. Až ustálenieskutkového stavu v konaní pred krajským súdom, ktoré bude zodpovedať všetkýmpožiadavkám plynúcim naň z práva na spravodlivý proces, bude predstavovať potrebnúplatformu pre jeho hodnotenie z pohľadu toho, či sťažovateľka bola alebo nebolažalovaným nedovolene diskriminovaná. Preto v časti navrhujúcej vyslovenie porušeniapráva zaručeného čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie ústavný súdsťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie právana účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie podľa čl. 6 dohovoruo odstránení diskriminácie. Tento článok možno vnímať ako špeciálne ustanovenie(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravypre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010), čo všakneznamená, že vyslovenie porušenia čl. 13 dohovoru vyvoláva v jednotlivom prípadebez ďalšieho potrebu konštatovať porušenie čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie.Aplikačný rozsah čl. 13 dohovoru je nepochybne širší, pretože poskytuje právo na účinnýprostriedok nápravy aj proti takým porušeniam práv zakotvených v dohovore,ktoré v individuálnej kauze vôbec nebudú vykazovať črty rasovej diskriminácie. O takútosituáciu ide aj v prípade sťažovateľky.
Ústavný súd konštatoval porušenie princípu rovnosti zbraní na podklade takýchnedostatkov postupu a rozhodnutia krajského súdu, pri ktorých rasový či etnický faktornezohrával žiadnu úlohu. Napokon, to netvrdila ani samotná sťažovateľka. Súčasne, ako užbolo uvedené, povaha identifikovaných vád postupu a rozsudku krajského súdu neumožňujeústavnému súdu dospieť k záveru o porušení tých sťažovateľkiných základných práv a právhmotnej povahy, ktoré by potvrdilo, že k jej rasovej diskriminácii zo strany mesta došloa že v dôsledku toho jej okresný súd ani krajský súd potrebnú ochranu pred rasovoudiskrimináciou neposkytli. Ústavne vadný postup a rozsudok krajského súdu za týchtookolností ústavný súd nemôže vyhodnotiť ako diskriminačný, lebo by tým neprípustnevstupoval do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Aj v časti namietajúcejporušenie práva zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie bolo preto potrebnésťažnosti sťažovateľky nevyhovieť (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základných práv sťažovateľkygarantovaných ústavou a jej práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené v bode 1výroku tohto nálezu, bolo namieste využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiťnapadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 165/2012-434 z 18. júna 2013 a vec vrátiťkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Po vrátení veci bude potrebné, aby krajský súd opätovne prejednal odvolaniesťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu a rozhodol o ňom.Jeho povinnosťou bude riadne sa vysporiadať s explicitne formulovaným odvolacímdôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“),na ktorom sťažovateľka svoje odvolanie založila, čo si bude vyžadovať dôkladný prieskumprvostupňového postupu i rozsudku okresného súdu z hľadiska ich súladu s § 132 a § 157ods. 2 OSP. Ústavný súd považuje za dôležité, aby krajský súd vo svetle uvedenéhoodvolacieho dôvodu neopomenul ani tie dôkazy, ktoré svedčia v prospech sťažovateľky,a aby sa s nimi vysporiadal tak, ako to vyžaduje § 157 ods. 2 OSP. Nesmie pritomignorovať stabilne judikované črty antidiskriminačných sporov týkajúce sa hodnoteniadôkazov predložených alebo navrhnutých žalobcom (sťažovateľkou), a to predovšetkýmv rovine ich dôkaznej sily. Neopomenuteľnou požiadavkou je v tomto smere hodnoteniedôkazov a skutočností, ktoré vyšli počas konania najavo, nielen jednotlivo,ale aj v ich vzájomných súvislostiach. Až na základe rešpektovania formulovanéhoprávneho názoru ústavného súdu bude možné, aby krajský súd rozhodol o spôsobe, akýmo odvolaní sťažovateľky rozhodne.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základných práv sťažovateľkygarantovaných ústavoui o porušení jej práv zaručenýchdohovorom, zaoberalsa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.Túto svoju žiadosť sťažovateľka odôvodnila„skutočnosťou, že zásahom do jej ľudských práv a následným súdnym konaním, v ktorom jej nebola poskytnutá ochrana pred diskrimináciou, jej bola spôsobená značná psychická ujma a taktiež došlo k otraseniu jej dôvery vo fungujúci súdny systém a v princípy právneho štátu“. Sťažovateľka zdôrazňujeaj„skutočnosť, že došlo k porušeniu jej základných ľudských práv v súvislosti s jej právom na prácu a teda znemožneniu získania príjmu z tohto zamestnania a zabezpečenia základných potrieb jej rodiny“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusípriznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie jemožné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonneupraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05). Podľa názoru ústavného súdu je ochranazákladných práv sťažovateľky i jej práv zaručených kvalifikovanými medzinárodnýmizmluvami účinne poskytnutá tým, že o ňou uplatnenom antidiskriminačnom nároku budekrajský súd opätovne konať, a to v súlade s právnymi názormi ústavného súdu. Okrem tohov relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľkou ústavnýsúd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škodyvzniknutej ústavne vadným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci(napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Preto majúc na pamäti i skutočnosť, že rešpektovanieprávnych názorov ústavného súdu nemusí nevyhnutne viesť k úspechu sťažovateľkyv predmetnom súdnom konaní, ústavný súd návrhu sťažovateľky na priznanie primeranéhofinančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právnehozastúpenia. Sumu trov nevyčíslila.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považovalza potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej službyposkytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu28. júla 2015 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedlažiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatneovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovenia§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpeniasťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 260,32 €. K tomu bolo potrebnépripočítať dvakrát režijný paušál, teda sumu 15,62 €. Sťažovateľka má nárok na náhradutrov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom krajský súdje povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnomsúde v spojení s § 149 ods. 1 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015