znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 90/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Toš   33/2006   zo 7.   decembra   2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 4/2010 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 6. februára 2012) J. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody   L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 a uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. „1TdoV 25/2010“ z 12. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 uznaný vinným z trestných činov vraždy podľa §   219   ods.   1   a   2   písm.   h)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený výnimočný úhrný trest odňatia slobody   na   doživotie.   O podanom   odvolaní   sťažovateľa   (a   ostatných   spoluobvinených) rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým toto odvolanie   ako   nedôvodné   podľa   ustanovenia   § 256   zákona   č. 141/1961 Zb.   o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle   ustanovenia   §   382   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   neboli   zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 citovaného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami   špeciálneho súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru.

Sťažovateľ   svoje   námietky   opieral   o argumentáciu   v podstate   totožnú   s obsahom odvolacích a dovolacích námietok, ktoré uplatnil v priebehu dotknutého trestného konania (pozri II. časť uznesenia ústavného súdu, bod 2 a 3).

Na základe uvedených námietok sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru označenými rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ pôvodné podanie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 2. februára 2012, doplnil   podaním   doručeným   6.   februára   2012,   v ktorom   spresnil   a skompletizoval argumentáciu   sťažnosti   a jej   zodpovedajúci   petit   rozšírený   o námietku   ďalších   tomu zodpovedajúcich   práv   zaručených   dohovorom.   Ústavný   súd   preto   vychádzal   z tejto komplexnej podoby petitu sťažnosti a zohľadnil ho pri vymedzení predmetu svojho konania, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   identické   námietky   sťažovateľa   formulované   ako porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   špeciálneho   súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 už ústavný súd preskúmal v rámci konania vedeného pod   sp.   zn.   I.   ÚS   218/07,   v ktorom   o nich   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   218/07-9 z 31. októbra   2007   tak,   že   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti sa sťažnosť sťažovateľa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, ústavný súd ju v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods.   3   písm.   b) a d)   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 bol sťažovateľ (spolu   s ostatnými   spoluobžalovanými)   uznaný   vinným   z   trestných   činov   vraždy   podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona a bol mu uložený výnimočný úhrný trest odňatia slobody na doživotie.

Proti   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ v úvode odvolania argumentoval, že na hlavnom pojednávaní neboli vykonané žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech a že prvostupňový   súd   svoje   závery   oprel   o výpoveď   spoluobžalovaného   P.   L.   (ďalej   len „spoluobžalovaný P. L.“), ktorý čelí obžalobe zo štyroch trestných činov vraždy a ďalších závažných   trestných   činov,   pričom   práve   na   jeho   výpovedi „stojí,   resp.   padá   celá obžaloba“, a to napriek tomu, že tento spoluobžalovaný v prípravnom konaní vypovedal rôzne,   a teda   hodnota   jeho   výpovede   bola „pochybná“.   Vo   vzťahu   k tejto   výpovedi sťažovateľ dôvodil, že pri vyšetrení duševného stavu tohto spoluobžalovaného bol dotyčný trestne stíhaný iba pre jeden trestný čin vraždy, a znalci teda nemali k dispozícii poznatky o ďalšej   neskôr   vyšetrovanej   a do   obžaloby zahrnutej   trestnej   činnosti,   v dôsledku   čoho probanta   nevnímali   aj   ako   obvineného   z účasti   na   ďalších   trestných   činoch   vraždy. Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   v súvislosti   s vykonávaním   tohto   dôkazu   (znaleckého posudku)   došlo   k porušeniu   ustanovenia   §   116   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného do 1. januára   2006,   pretože   na   hlavnom   pojednávaní   bol   vypočutý   iba   jeden   z dvoch pribratých   znalcov,   hoci   nešlo   o potvrdenie   skoršieho   znaleckého   posudku,   ale   aj o zodpovedanie ďalších otázok. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že prvostupňový súd sa nevyrovnal   dôsledne   so   všetkými   pre   posúdenie   veci   podstatnými   dôkazmi   a viaceré skutočnosti,   ktoré   sa   považovali   za   preukázané,   sú   podľa   jeho   názoru   v rozpore so správnym   hodnotením   dôkazov   alebo   vôbec   z vykonaných   dôkazov   nevyplývajú. V tomto smere sťažovateľ uviedol, že dôkazmi vôbec nebolo preukázané, že sa dopustil ekonomickej   trestnej   činnosti,   ktorej   zastretie   malo   byť motívom   spáchaných   trestných činov vraždy. Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že prvostupňový súd sa nevyrovnal ani s rozpormi vo vykonaných dôkazoch.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006   odvolanie sťažovateľa v zmysle § 256 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 ako nedôvodné zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd postupoval v predmetnom   trestnom konaní   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   trestnoprocesného kódexu, keď procesne predpísaným spôsobom vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na zistenie   skutkového   stavu   v rozsahu   nevyhnutnom   na   rozhodnutie,   vykonané   dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel ustanovených na hodnotenie dôkazov (§ 2 ods. 6 citovaného zákona) nemožno nič vytknúť. Podľa záverov najvyššieho súdu reagoval prvostupňový súd aj na rozpory, ktoré sa medzi jednotlivými dôkazmi vyskytli, pričom v rámci hodnotenia dôkazov tieto rozpory preklenul úvahami, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil. Najvyšší súd preto poukázal v podrobnostiach na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a v ďalšom sa zaoberal už len jednotlivými odvolacími námietkami obžalovaných.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa argumentoval najvyšší súd takto:

a) Vo   vzťahu   k   odvolacej   námietke   o   nedôveryhodnosti   výpovede spoluobžalovaného P. L. najvyšší súd uviedol:

«Odvolatelia   (tak   obžalovaný   R.   Š.,   ako   aj   J.   K.   a D.   P.)   zhodne   predovšetkým namietali, že obžalovaný P. L. o súdených skutkoch vypovedal rozporne, a to najmä po tom, ako bol vzatý do väzby, keď svoje usvedčujúce výpovede odvolal a sám poprel akúkoľvek súčinnosť na ich spáchaní.

Prvostupňový súd uvedenú okolnosť neponechal bez povšimnutia a po vykonanom dokazovaní správne poukázal na to, že obžalovaný P. L. logicky vysvetlil dôvody zmeny svojich   výpovedi,   keď   uviedol,   že pred   vzatím   do   väzby   hovoril   pravdu,   následne   však (po vzatí do väzby, práve so zreteľom na to, že očakával iné riešenie) sa rozhodol všetko poprieť. Keď sa dostal do režimu ochrany ako sám uviedol, nedokázal „s tým ďalej žiť“, rozhodol sa uviesť pravdivo ako došlo k usmrteniu Ing. M. N., M. C. a V. S. Podrobne pritom popísal nielen konanie spoluobžalovaných R. Š., J. K. a D. P., ale rovnako podrobne popísal svoj vlastný podiel (účasť) na súdených skutkoch a usvedčil sa tak z účasti na ich spáchaní.»

Na tomto mieste ďalej najvyšší súd uviedol: „Z   uvedeného   pohľadu   treba   už   iba   dodať,   ako   na   to   súd   prvého   stupňa   v odôvodnení svojho rozsudku výstižne a vecne správne poukázal, že tvrdenia obžalovaného P. L. o tých okolnostiach, ktoré pre posúdenie veci boli podstatné, korešpondovali okrem vecných   dôkazov,   zabezpečených   v   rámci   ohliadky   miesta   činu,   listinných   dôkazov, domových   prehliadok   aj   ďalším   vo   veci   vykonaným   dôkazom,   najmä   obsahu   výpovedí svedkov K. S., M. S., R. C. a ďalších, na ktoré sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku podrobne poukazuje. Je iba samozrejmé, že so zreteľom na odstup   času, aktuálny stav, obžalovaného P. L. v čase jednotlivých skutkov (stres a rozrušenie, vplyv alkoholu, ktorého požívaniu v čase inkriminovaných činov podľa vlastného vyjadrenia pod tlakom okolností podľahol)   a ostatné   okolnosti   prípadu,   sa   jeho   výpovede   v   čiastkových   detailoch rozchádzali, ktoré okolnosti však súd prvého stupňa v rámci hodnotenia dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. preklenul úvahami, ktorým z hľadiska logiky ťažko možno niečo vytknúť.“

Najvyšší   súd   v súvislosti   s časťou   výpovede   spoluobžalovaného   P.   L. spochybňovanou   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   (a   ďalších   spoluobžalovaných) uviedol:

«V ďalšom bolo pre odvolacie námietky obžalovaných R. Š., J. K. a D. P. spoločné to, že namietali tvrdenia obžalovaného P. L. o „vylievaní“   pozostatkov tiel poškodených Ing. M. N., M. C. a V. S. po tom, ako boli ich telá rozpustené v kyseline sírovej, a to s poukazom na časové súvislosti a znalecký posudok a vyjadrenia znalca Prof. MUDr. F. N., ako aj so zreteľom na závery vyplývajúce z belgického posudku o možnostiach rozkladu ľudského tela v kyseline sírovej.»   Najvyšší súd na tomto mieste argumentoval, že «Súd prvého stupňa sa otázkami možnosti rozkladu ľudského tela v kyseline sírovej podrobne zaoberal   nielen   na   základe   písomného   znaleckého   posudku   Prof.   MUDr.   F.   N.,   jeho osobného   výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní,   ale   vychádzal   aj   z   ostatných   pre   závery o týchto   otázkach   relevantných   dôkazov   (osobitne   aj   z   už   spomínaného   belgického posudku).   V   uvedenom   smere   odvolací   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   rozsudku   súdu prvého   stupňa   na strane   49   a   nasledujúce,   pričom   osobitne   upriamuje   pozornosť   na odpoveď znalca Prof. MUDr.   F.   N.   na otázku,   či   bolo možné,   aby   sa   celé ľudské telo likvidovalo v kyseline sírovej: „Áno. Nič viac.“ Rovnako znalec pripustil, že telo obete, zaliate kyselinou sírovou bolo možné na druhý deň z nádoby vyliať.»

Najvyšší   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   čiastkové   stanoviská   uzavrel,   že   sa stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu,   ktorý   výpoveď   spoluobžalovaného   P.   L. kvalifikoval ako vierohodnú   a pri   ustálení skutkového stavu vychádzal z jeho výpovede prihliadajúc pritom   aj na   ostatné   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uvedené   dôkazy, ktorými jeho výpoveď verifikoval.

b) Odvolacie námietky   o   nedostatkoch   znaleckého   dokazovania   –   vyšetrenia duševného stavu spoluobžalovaného P. L. vyvrátil najvyšší súd touto argumentáciou:„Rovnako treba uviesť, že vyšetrenie duševného stavu obžalovaného P. L., na ktoré sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku podrobne a výstižne poukazuje, bolo okrem iného zamerané aj na zistenie, či obžalovaný P. L. bol schopný správne, vnímať prežité udalosti,   zapamätať   si   ich   a   neskôr   ich   správne   reprodukovať.   Podľa   záverov   znalcov z odboru   psychiatrie   a   psychológie   obžalovaný   P.   L.   netrpel   a   ani   netrpí   duševnou chorobou ani poruchou, nemá narušenú staropamäť ani novopamäť a bol plne spôsobilý vnímať okolnosti, ktoré súviseli so súdenými činmi a správne reprodukovať aj s odstupom času   prežité   udalosti.   Znalci   nezistili   žiadne   sklony   k   fabulácii   a   rozhodne   nie ku konfabulácii.

Neobstoja   v   uvedenom   smere   námietky   obžalovaných   R.   Š.,   J.   K.   a D.   P.,   že k nariadeniu vyšetrenia duševného stavu spoluobžalovaného P. L. došlo v čase, keď sa viedlo trestné stíhanie iba pre trestný čin vraždy vo vzťahu k poškodenému M. V uvedených súvislostiach totiž znalci na hlavnom pojednávaní podrobene uviedli, že rozšírenie trestného stíhania   pre ďalšie   skutky   nemalo   zásadný   význam   pre   ich   závery   o   duševnom   stave obžalovaného P. L.; ich závery totiž vyplývali zo zistení pri osobnom vyšetrení duševného stavu tohto obžalovaného.“

c) K odvolacím námietkam o absencii dôkazov ekonomickej trestnej činnosti, ktorej zastretie   malo   byť   motívom   súdenej   trestnej   činnosti,   formuloval   najvyšší   súd   toto odôvodnenie:

„Predovšetkým   treba   uviesť,   že   podľa   podanej   obžaloby   motívom   konania obžalovaných R. Š. a J. K. vo vzťahu k poškodeným Ing. N. a C. bol zámer zakryť tak iný trestný čin podvodu - skutok v bode I. obžaloby, ktorý bol rozhodnutím súdu prvého stupňa vylúčený na samostatné konanie. Práve uvedený procesný postup súdu prvého stupňa sa tak celkom zjavne stal základom pre už uvedené námietky odvolateľov vo vzťahu k motívu ich súdených činov. Treba predovšetkým podotknúť, že naznačený procesný postup súdu prvého stupňa bol so zreteľom na rozsah všetkých obžalobných skutkov, z ktorých viaceré boli vylúčené na samostatné konanie tak, ako sa to uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku a   so   zreteľom   na   v   ustanovení   §   71   ods.   1   Tr.   por.   upravenú   povinnosť   súdu   konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene (obžalovaní R. Š., J. K. a D. P. boli vo väzbe) pochopiteľný a zákonu zodpovedajúci.

Napriek   uvedenému   procesnému   postupu   súd   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k   motívu konania obžalovaných vykonal potrebné dokazovanie a vyvodil z neho aj správne zistenia, ktoré sa následne premietli do oproti podanej obžalobe upravených skutkových zistení tak, ako sú uvedené v bodoch I. až III. napadnutého rozsudku, t.j. že obžalovaní konali v úmysle zakryť činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, že je trestným činom.

So   zreteľom   na   podrobné,   vecne   správne   a   obsahu   vykonaných   dôkazov zodpovedajúce závery súdu prvého o uvedenej otázke (motíve súdených skutkov), ktoré sú výstižne   a   v   súlade   s   ustanovením   §   125   Tr.   por.   detailne,   argumentačne   logicky   a presvedčivo odôvodnené na strane 70 a nasledujúcich napadnutého rozsudku, nepovažuje najvyšší súd za potrebné ich bližšie rozoberať, keďže sa v uvedenom smere celkom stotožnil so zisteniami prvostupňového súdu, a preto vo vzťahu k uvedenej otázke v podrobnostiach odkazuje na už uvedené odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Ústavný   súd   v tomto   smere   upriamuje   pozornosť   na   spomenuté   odôvodnenie rozsudku špeciálneho súdu týkajúce sa   otázky motívu súdenej trestnej činnosti, podrobne špecifikujúce jednotlivé dôkazné prostriedky objasňujúce a preukazujúce uvedený moment posudzovanej trestnej veci, kde okresný súd poukázal na výpovede viacerých svedkov, ale aj   na   výpoveď   spoluobžalovaného   P.   L.   svedčiace   o existencii   tzv.   bielych   koňov nasadených do podnikateľských subjektov využívaných pre trestnú činnosť neoprávnených odpočtov DPH z obchodov s tzv. fiktívnym tovarom (obchod so softvérom) a o neskoršej potrebe ich fyzickej likvidácie (v úmysle zakryť túto ekonomickú trestnú činnosť).

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V intenciách uvedeného posúdil ústavný súd   konformnosť   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   s limitmi   vyplývajúcimi zo sťažovateľom namietaných porušení jednotlivých článkov dohovoru.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   konštatoval,   že   proces   dokazovania   bol prvostupňovým   súdom   vykonaný v   potrebnom   rozsahu   v súlade   so   zásadou   náležitého zistenia   skutkového   stavu   a získané   dôkazy   vyhodnotené   v zmysle   zásady   voľného hodnotenia   dôkazov.   Najvyšší   súd   prijaté   rozhodnutie   kvalifikoval   ako   dostatočne odôvodnené, a preto sa v podrobnostiach naň odvolal. Napriek takto zvolenému postupu neopomenul najvyšší súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí   každý   súd   vrátane   odvolacieho   súdu,   a   na   zdôraznenie   správnosti prvostupňového   rozhodnutia   doplnil   podrobnú   argumentáciu   reflektujúcu   na   základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa (a všetkým obžalovaných vrátane).

Najvyšší   súd   sa   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu   o vierohodnosti ťažiskovej   výpovede spoluobžalovaného P.   L., keď poukázal na prvostupňovým súdom formulované podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy týkajúce sa vyhodnocovania tohto   dôkazu   v intenciách   už   spomenutej   zásady   voľného   hodnotenia   dôkazov,   a teda logické   vyhodnotenie   predmetnej   výpovede   jednak   samostatne,   ale   zároveň   v kontexte ostatných   obstaraných   dôkazov   (vecné   dôkazy,   listinné   dôkazy,   výpovede   svedkov, znalecký   posudok   a pod.).   V tejto   línii   osobitne   potvrdil   najvyšší   súd   aj   správnosť súvisiaceho   a   podporného   dôkazu   –   znaleckého   posudku   týkajúceho   sa   vyšetrenia duševného stavu tohto spoluobžalovaného pre účely posúdenia jeho svedeckej spôsobilosti, a to   poukazom   na   logické   vysvetlenie   o spôsobe   znaleckého   vyšetrenia   poskytnuté samotnými znalcami. Najvyšší súd napokon potvrdil komplexnosť procesu dokazovania aj vo vzťahu k preukazovanému motívu súdenej trestnej činnosti ako obligátorneho znaku, preukázanie ktorého bolo nevyhnutné na uplatnenie tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 219 ods. 2 písm. h) – spáchanie trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin], odvolávajúc   sa   pritom   na   podrobné   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia   v danej otázke.

Najvyšší   súd   teda   na   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľa   reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   (aj prostredníctvom   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku)   zrozumiteľne   a   bez   zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie   je   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa.

Uznesenie najvyššieho   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom sťažovateľom označených článkov dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods.   3   písm.   b)   a d)   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   TdoV 4/2010 z 12. mája 2011

V danej   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   v prvom   rade   vysporiadal   so   zjavnou formálnou   nesprávnosťou   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   špecifikoval   namietané   uznesenie dovolacieho súdu nesprávnu spisovou značku („1 TdoV 25/2010“). Uvedený nedostatok vzhľadom na obsah odôvodnenia sťažnosti preklenul ústavný súd bez toho, aby sťažovateľa vyzýval   na opravu   jeho   podania,   a pri   vymedzení   predmetu   konania   zohľadnil   správnu spisovú značku posudzovaného uznesenia, a síce sp. zn. 1 TdoV 4/2010.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ktorých opodstatnenosť podporil   argumentáciou,   v ktorej   v prvom   bode   namietal,   že   v jeho   trestnej   veci   ako prvostupňový súd rozhodoval súd nepríslušný (špeciálny súd), poukazujúc pritom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. Sťažovateľ dôvodil, že predmetný nález   kvalifikoval   špeciálny   súd   ako   súd   so   špecifickým   právnym   režimom   pre   výber sudcov a pre výkon ich funkcie podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci   (Národného   bezpečnostného   úradu),   a   s   tým   spojené   nedostatočné   garancie pred zasahovaním do výkonu ich právomoci. K tvrdeniu o porušení jeho práva na obhajobu sťažovateľ   uviedol, že konajúci súd jeho výpoveď vyhodnotil   ako nevierohodnú a bez dostatočného preskúmania zamietol mnohé z ním navrhovaných dôkazov. Ďalej sťažovateľ namietal porušenie ustanovenia § 116 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, ktoré na vyšetrenie duševného stavu obvineného vyžadovalo ustanovenie dvoch znalcov z odporu   psychiatrie   a v rozpore   s ktorým   podľa   názoru   sťažovateľa   bol   na   hlavnom pojednávaní   vypočutý   iba   jeden   znalec   napriek   tomu,   že   v danom   prípade   nešlo   len o potvrdenie znaleckého posudku alebo stručné vysvetlenie niektorých jeho pojmov, ale o jeho   rozsiahlu   výpoveď   na   hlavnom   pojednávaní.   Sťažovateľ   tiež   predostrel   tvrdenia týkajúce sa výpovede spoluobžalovaného P. L., ktorý podľa jeho vyjadrenia bol obžalovaný v bode VI obžaloby aj zo skutku kvalifikovaného ako pokus trestného činu vraždy, ktorý nebol   predmetom   trestného   konania,   a prvostupňový   súd   ho   rovnako   ako   ekonomickú trestnú   činnosť   (ktorej   zastretie   malo   byť   motívom   súdenej   trestnej   činnosti) neprerokovával. Sťažovateľ dôvodil, že ani jeden z konajúcich súdov nepreukázal, z akého dôvodu mal zakrývať takúto činnosť (o ktorej mal dôvod predpokladať, že je trestným činom), ak sa žiadnej takejto činnosti nedopustil. Napokon sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu videl aj v skutočnosti, že odvolací súd odobril postup prvostupňového súdu, ktorý obžalobu rozdelil na štyri časti, čím rozdelil aj dôkazy a v dôsledku čoho došlo zároveň k ich premiestneniu.  

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanovením § 369 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   podanie   dovolania   na   príslušnom   prvostupňovom   súde a v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 370 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia vysvetlil podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a uviedol:

„Na   vysvetlenie   tohto   záveru   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por., resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por.

Dovolanie je možné podať (aj vtedy) podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por., ak vo veci rozhodol   nepríslušný   súd,   pričom   obaja   obvinení   poukazujú   na   naplnenie   práve   tohto dovolacieho   dôvodu,   v   zmysle   ktorého   považujú   bývalý   Špeciálny   súd   v   Pezinku za nepríslušný,   poukazujúc   na   rozpor   vzniku   a   existencie   tejto   inštitúcie   s   Ústavou Slovenskej republiky. Argumentujú výlučne nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08,   v   ktorom   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nevylúčil,   ani nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení Tr. por.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Preto   možnosti podania   dovolania,   vrátane   dovolacích   dôvodov,   musia   byť   nutne   obmedzené,   aby   sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná   inštancia.   Dôvody   dovolania   sú   podstatne   užšie   v   porovnaní   s   dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní.“

V ďalšej   časti   najvyšší   súd   formuloval   konkrétnu   argumentáciu   vyvracajúcu tvrdenia sťažovateľa o danosti dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a síce že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Najvyšší súd dôvodil takto: «Vychádzajúc   z   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   predpisov   upravujúcich príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným súdom   a   zároveň   mu   bola   daná   právomoc   na   konanie   a   rozhodovanie   v   trestnej   veci obvineného R. Š. a spol.

Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení § 17 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu - § 15a Tr. por. účinného do 1. januára 2006). Podľa § 9 ods. 1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi. Vzhľadom   na   námietky   oboch   obvinených   o   „neústavnosti   tejto   inštitúcie   a   tým vyplývajúcej   nepríslušnosti   Špeciálneho   súdu,   je   nutné   vysvetliť,   ako   sa   s   otázkou právoplatnosti   a   vykonateľnosti   doteraz   vydaných   rozhodnutí   vysporiadal   Ústavný   súd v náleze   z   20.   mája   2009,   sp.   zn.   PL.   US   17/08   (ďalej   len   „nález   ústavného   súdu“), v ktorom sa konštatuje, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania   podľa   ustanovení   Tr.   por.   v   zmysle   §   41b   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Tr. por. Ústavný súd v náleze pripomína, že predmetné ustanovenie je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu vytvárajúceho priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia,   ktorý stratil účinnosť podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy.   V   niektorých   prípadoch   nemožno   vylúčiť   ani   dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo vzťahu   k takýmto   rozsudkom.   V   takýchto   prípadoch   je   však   nevyhnutnou   podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval, že   zásadné   dôvody   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   nesúlade napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, že nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej   ochrany   ústavnosti   a obsahom   rozhodnutí   vydaných   Špeciálnym   súdom v individuálnych   prípadoch. Právne   predpisy,   ktorých   nesúlad   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   vyslovil   v   bode   1.   citovaného   nálezu,   nepredstavujú   hmotnoprávny   základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   v   dôsledku   čoho   v   bode   3. citovaného   nálezu   vylúčil   možnosť   obnovy   konania z dôvodu   straty   účinnosti   zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, že týmto rozhodnutím nie sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.

Nadväzujúc   na   uvedené,   je   potrebné   upozorniť,   že   Ústavný   súd   síce   nevylúčil podanie   dovolania,   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   z   taxatívne   uvedených dôvodov v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ a ods. 2 Tr. por., ale zároveň je potrebné dodať, že citovaný nález ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por.»

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   subsumovanej   pod   dovolací   dôvod obsiahnutý   v ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   (porušenie   práva na obhajobu zásadným spôsobom) najvyšší súd uviedol:

«Z obsahu dovolania obvineného J. K. vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod, uplatňuje   aj   skutočnosť,   že   mu   bolo   upreté   právo   na   obhajobu   v   otázke   hodnotenia a odmietnutia   vykonania   navrhnutých   dôkazov,   -   ako   aj   ich   „premiestnenia“   vzhľadom k rozdeleniu obžaloby na štyri časti.

Právo   na   obhajobu   je   jedným   zo   základných   atribútov   spravodlivého   procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Tr. por. upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por., je zakotvená v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Porušenie   práva   na   obhajobu   je   závažnou,   resp.   podstatnou   chybou   konania. Dovolací dôvod podľa § 373 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného   na   obhajobu,   sú   dôležité   konkrétne   podmienky   prípadu,   ktoré   je   potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   obvineného   a   aby   sa   na   ne   v   konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   právo   na   obhajobu   zahŕňa   viacero   komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Tr. por. o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený   využíval   v   celom   rozsahu   možnosť   aktívnej   osobnej   obhajoby   i   obhajoby prostredníctvom obhajcu.

Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal možnosť od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť   návrhy,   podávať   žiadosti   a   opravné   prostriedky,   zúčastňovať   sa   na   procesných úkonoch   osobne   i   prostredníctvom   obhajcu,   vypočúvať   svedkov,   ktorých   sám   alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.

Neobstojí   ani   tvrdenie   obvineného,   že   jeho   právo   na   obhajobu   bolo   zásadným spôsobom   porušené   práve   tým,   že   súdy   nezabezpečili   do   spisu   aj   dôkazy   svedčiace v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konám a súdu je zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Právo na obhajobu obvinených nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvineného alebo inej strany v konaní.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   námietku   obvineného,   že   v   konaní   bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.

Rovnako   neprípustným   v   dovolacom   konaní   je   aj   namietanie   nesprávneho,   či neúplného   zistenia   motívu   páchateľa   v   dôsledku   nevykonaného   dokazovania   alebo nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaného   dokazovania,   keďže   tento   argument   predstavuje namietanie skutkových zistení.»

Vzhľadom na uvedené závery   najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   v úvode   svojho   odôvodnenia   formuloval   podrobnú   všeobecnú interpretáciu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho k náprave výlučne právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo konania, ktoré im predchádzalo, ako   aj   kvalitu   dovolacích   námietok   spôsobilých   naplniť   niektorý,   resp.   niektoré z dovolacích dôvodov podľa ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

V ďalšom   bode   odôvodnenia   vo   vzťahu   k argumentácii   dovolania   o naplnení dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku najvyšší súd   skonštatoval   neopodstatnenosť   týchto   tvrdení,   a to   poukazom   na   relevantnú   právnu úpravu   zakladajúcu   príslušnosť   špeciálneho   súdu   v trestnej   veci   sťažovateľa,   ako   aj na závery nálezu ústavného súdu, o ktorý sťažovateľ prezentovaný dovolací dôvod opieral. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že ťažiskové body predmetného nálezu ústavného súdu stoja zjavne mimo sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod formulovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Napokon v záverečnej línii odôvodnenia najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny, sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), a teda podmienky jeho   aplikovateľnosti.   Najvyšší   súd   potvrdil   rešpektovanie   procesných   práv   sťažovateľa súvisiacich   s jeho   právom   na   obhajobu   v posudzovanom   trestnom   konaní.   Na   základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa námietok o nevykonaní niektorých sťažovateľom navrhovaných dôkazov,   o neúplnosti   vykonaného   dokazovania   a o jeho   nesprávnom   vyhodnotení pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z   označených   čiastkových   záverov   skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   vyčerpávajúco   odpovedal   na   ťažiskové   argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nepríslušnosti špeciálneho súdu a o porušení jeho práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom.   Na   základe   náležitého   odôvodnenia   vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod   na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov sťažovateľom označených článkov dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia označených článkov dohovoru predmetným uznesením najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013