znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 90/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ú.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   K.,   M.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012 doručená sťažnosť Ú., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 o upustenie od protiprávneho konania.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... A/ KS Bratislava v konaní sp. zn.: 14 Co/97/2011 porušil moje základne právo na súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces,   nakoľko   riadne   nezdôvodnil   svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211 O. s. p., takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo   náležitosti   v   citovaných   ustanoveniach,   čo   sa   nestalo   a   rozhodnutie   je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať v súdnom konaní. V zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Bratislava v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu, ktoré som deklaroval v odvolaní zo dňa 28. februára 2011 konkrétne:

-   na   strane   -3-   bod   1./   Budem   konkrétny:   „Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   sa   relevantne   nevysporiadal   s   faktami,   ktoré   sú   deklarované jednak v žalobnom návrhu zo dňa 12. 11. 2010 a doručeným súdu skutočne bol 18. 11. 2010 a v upresnení žalobného návrhu zo dňa 8. 2. 2011.

Takže : V   napadnutom   rozhodnutí   sa   OS   vôbec   nevysporiadal,   citujem   „sme   zistili,   že opakovane žalovaný účtuje prepravcom úseky : Identifikátor, Začiatok úseku, Križovanie, Koniec úseku, Križovanie, Celková, Spoplatnená I 068-005a,   K.,   I III/068030, I/68,   I MK-b,I/68, 0,694, 0,621 I 050-001a,   K.,   I/50, III/050196,   MK-a, I/50,   2,652, 1,029 v situácii keď ho neprejdú celý (dôkaz + mapka boli predložené v súdnom podaní). Takéto konanie   je   v   príkrom   rozpore   s   Vyhláškou   č.   27/2010   Z.   z.   §   21   odseky   2   a   3   Z.   z. Ministerstva   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky   z   1.   februára   2010 citujem:

„(2) Mýto sa platí na základe príslušnej sadzby mýta po prejdení všetkých podúsekov v rovnakom smere jazdy v rámci jedného vymedzeného úseku bez jeho opustenia.

V petite sme sa domáhali vážne a slobodne, určito a zrozumiteľne, bol urobený tak, ako to deklaruje ustanovenie § 37 OZ v spojení s § 79 O. s. p. komentár – autor J. Mazák citujem:

„...   Pri   formulovaní   návrhov   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   sa   treba   spravovať niektorými všeobecnými pravidlami:

- petit sa musí formulovať v súlade s predpismi hmotného práva, ktoré dávajú oporu pre znenie petitov aj súdnych výrokov,

- ak niet pre znenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej opory v hmotnom alebo procesnom práve, návrh sa musí formulovať tak, aby sa dosiahol účel požadovanej súdnej ochrany v súlade s predmetom konania...“

V danom prípade hmotného práva sme sa domáhali v zmysle citovaných ustanovení ako aj ustanovení Vyhlášky č. 27/2010 Z. z. § 21 odseky 2 a 3.

-   Odporca   je   s   okamžitou   platnosťou   povinný   prestať   účtovať   dopravcom   mýtne poplatky na vymedzených úsekoch ciest, ktoré sú v rozpore s Vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky z 1. februára 2010.

-   Odporca   je   povinný   vrátiť   dopravcom   všetky   neoprávnene   účtované   mýtne transakcie do do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podotýkam   ústavnému   súdu   na   ustanovenie   §   41   ods.(2)   O.   s.   p.   Každý   úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Nakoľko Mýtnym Softwarom disponuje len žalovaný, preto v dôkazoch sme navrhli vypočuť účastníkov konania, kde by bolo povinnosťou žalovaného na svoju obranu predložiť software a tak by sa jasnejšie a zreteľnejšie ustálil skutkový stav a následne upravil petit návrhu...

Keď   všeobecný   súd   nepostupoval   v   zmysle   zákonných   ustanovení   podľa   O.   s.   p. nenariadil   a   nepredvolal   na   súdne   pojednávanie   účastníkov   konania   a   neaplikoval ustanovenia na uplatnenie svojich subjektívnych práv účastníkov konania porušil zákon a Ústavu   SR   –   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle medzinárodného dohovoru základných ľudských práv a slobôd.

Porušovateľ vôbec nezdôvodnil naše vecné argumenty deklarované v tomto bode sťažnosti, a ďalej nezdôvodnil, ktoré dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré vykonal   a   ktoré   nevykonal   a   prečo   ich   nevykonal,   preto   boli   odňaté   procesné   práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v citovaných procesných ustanoveniach § 123- §136 O. s. p.

Púhe konštatovanie všeobecného súdu, že vady návrhu neboli odstránené, nemožno považovať za právo na súdnu ochranu a sú neakceptovateľné ani na spravodlivé súdne konanie...»

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/221/2010-21 z 21. februára 2011, ktorý návrh sťažovateľky na začatie konania odmietol z dôvodu, že ani napriek   výzve   súdu   neodstránila   nedostatky   svojho   návrhu.   Z   tohto   dôvodu   bol   návrh sťažovateľky na začatie konania odmietnutý ako neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu za arbitrárne a podľa jej názoru krajský súd predmetné uznesenie aj nedostatočne odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS Bratislava sp. zn.: 14 Co/97/2011 zo dňa 28. 10. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje uznesenie KS Bratislava sp. zn.: 14 Co/97/2011 zo dňa 28. 10. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M.   K.   v   celkovej   sume   314,18   €   (dvestodeväťesiatdva   eur)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že krajský súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľky na začatie konania v merite veci, ale iba potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/221/2010-21 z 21. februára 2011, ktorý návrh sťažovateľky   na   začatie   konania   odmietol   z   dôvodu   neurčitosti,   nezrozumiteľnosti a nevykonateľnosti,   keďže   sťažovateľka   ani   napriek   výzve   súdu   nedostatky   návrhu na začatie konania neodstránila. Podľa názoru sťažovateľky jej návrh na začatie konania mal všetky náležitosti a z tohto dôvodu odmietnutie jej návrhu považuje za arbitrárne.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   14   Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský   súd   rozhodujúc   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 10 C/221/2010-21   z   21.   februára   2011,   ktorý   návrh   sťažovateľky   na   začatie   konania odmietol, vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo odmietol návrh na začatie konania.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   14   Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 okrem iného uviedol:

«... Zo spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom z 18. 11. 2010 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi „povinnosť upustiť od protiprávneho konania a nespoplatňovať úseky ciest, bez využitia všetkých ich podúsekov v rovnakom smere jazdy na celom území SR a nahradiť doterajší mýtny systém na vyberanie mýta za nový, bezchybný a dokonalý“. Na výzvu súdu na odstránenie vád návrhu na začatie konania reagoval navrhovateľ podaním z 8. 2. 2011, doručeným súdu dňa 11. 2. 2011 (v uznesení je nesprávne   uvedené   doplnenie   zo   dňa   13.   12.   2010,   doručené   súdu   dňa   16.   12.   2010), v ktorom   žiadal,   aby   súd   uložil   odporcovi   „povinnosť   s   okamžitou   platnosťou   prestať účtovať   dopravcom   mýtne   poplatky   na   vymedzených   úsekoch   ciest,   ktoré   sú   v   rozpore s vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR z 1. 2. 2010 a povinnosť vrátiť dopravcom všetky neoprávnene účtované mýtne transakcie“, eventuálne, ak odporca nie je schopný uvedené podmienky splniť, aby mu bola uložená „povinnosť pozastaviť výber mýta na všetkých úsekoch v rámci Slovenskej republiky po dobu, kým nepreukáže, že je schopný ho prevádzkovať bezchybne a dokonale v súlade s cit. vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR z 1. 2. 2010.

Odvolací   súd   napriek   stručnosti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   dospel k záveru,   že   odvolacie   námietky   navrhovateľa,   podľa   ktorých   sa   súd   prvého   stupňa nevysporiadal s jeho tvrdeniami uvedenými v žalobe, neobstoja. Neobstoja z dôvodu, že k prejednaniu   veci   v   jej   merite   ani   nedošlo,   keďže   súd   návrh   odmietol   pre   neurčitosť, nejasnosť   a   zjavnú   nevykonateľnosť   žalobného   petitu.   Pritom   všetky   judikáty,   ktoré navrhovateľ vo svojom odvolaní cituje, sa týkajú odôvodňovania rozhodnutí v merite veci (hodnotenie dôkazov, vysporiadanie sa s námietkami strán, hodnotenie skutkových zistení). Takéto očakávania navrhovateľa však nemôžu platiť tam, kde vec nebola vôbec meritórne prejednaná   pre   vady   návrhu   na   začatie   konania   -   nezrozumiteľnosť   a   nevykonateľnosť žalobného   petitu,   t.   j.   keď   v   ňom   nie   sú   uvedené   konkrétne   úseky   ciest,   ktoré   žiada nespoplatňovať a nie je jasné, konkrétne ktorému, dopravcovi a akú konkrétnu sumu by mal mať odporca povinnosť vrátiť. Navrhovateľ neurčitosť svojho žalobného petitu „zavŕšil“ svojim   eventuálnym   petitom.   Veľmi   zjednodušene   možno   povedať,   že   navrhovateľ   sa žalobou   domáha,   aby   odporca   účtoval   mýto   podľa   predpisu,   to   čo   na   mýte   vybral neoprávnene, aby vrátil bližšie neurčitým dopravcom a ak mýto nevie riadne účtovať - vyberať, aby ho neúčtoval vôbec. Z takéhoto žalobného petitu je zjavné, že sa o takejto žalobe rozhodnúť nedá. Preto aj stručné odôvodnenie súdu prvého stupňa možno za týchto okolností   akceptovať,   nakoľko   toto   je   dostatočne   zrozumiteľné   a   odôvodnené   a   pre účastníka konania (navyše zastúpeného advokátom) nemôže byť napriek svojej stručnosti nezrozumiteľné. Preto postupom súdu prvého stupňa nemohlo ani dôjsť k odňatiu možnosti pre účastníkov konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, nakoľko návrh navrhovateľa odmietol v súlade so zákonom, a keďže navrhovateľ vady   svojho   návrhu   neodstránil   ani   dodatočne   (vo   svojom   odvolaní),   odvolací   súd napadnuté uznesenie podľa §219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil...»

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o odmietnutí návrhu sťažovateľky na začatie konania pre nedostatky jej podania. Závery krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že odmietnutie návrhu na začatie konania z dôvodu, že sťažovateľka neodstránila ani napriek výzve   súdu   nedostatky   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   bol   neurčitý,   nezrozumiteľný a nevykonateľný, neporušuje základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07,   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS 265/07,   III.   ÚS   139/08),   sťažnosť   sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012