znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 90/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. F. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 90/2010-14   z   9.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001, v rámci ktorého vystupuje v procesnom postavení   svedka   –   poškodeného.   Podľa   názoru   sťažovateľa   toto   trestné   konanie   na krajskom súde trvá už veľmi dlhú dobu a v priebehu viac ako 9 rokov nebolo právoplatne skončené, čím sa prehlbuje jeho právna neistota. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že si nevie predstaviť, a to vzhľadom na posledný vo veci vyhlásený rozsudok, uplatňovanie náhrady škody v občianskoprávnom konaní, keďže v inej trestnej veci mu bol priznaný štatút   chráneného   svedka.   Okrem   toho   sťažovateľ   uviedol,   že   on   samotný   prieťahy v postupe   krajského   súdu   nezapríčinil,   ale   že   tieto   boli   spôsobené   jednak   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou krajského súdu, ako aj tým, že vo vzťahu k obžalovaným, ktorí sa podľa   jeho   názoru   významnou   mierou   podieľali   na   prieťahoch   v   konaní,   krajský   súd nepoužil žiadne zákonné prostriedky na elimináciu neprimeranej dĺžky konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil,   že   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 porušené bolo, krajskému súdu prikázal, aby v namietanom konaní postupoval bez zbytočných prieťahov, a aby mu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 440,03 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   3047/2010   z   3.   februára   2010,   v   ktorom   uviedla   podstatné skutočnosti o priebehu konania. Z jej vyjadrenia okrem iného vyplynulo:

«K celej veci treba ozrejmiť podstatný problém, spočívajúci v tom, že poškodený M. S. požíva štatút chráneného svedka a preto každú písomnosť mu bolo potrebné doručovať cez Úrad na ochranu svedkov B., pretože súdu nie je známe miesto pobytu svedka. Ako chránený svedok sa M. S. zdržiava pre súd na neznámom mieste, v neznámej krajine, každý termín hlavného pojednávania bolo potrebné určovať so značným časovým odstupom, aby príslušníci   Úradu   na   ochranu   svedkov   stihli   zabezpečiť   letenky,   ubytovanie   a   vôbec predvedenie svedka.

K otázkam, na ktoré žiada odpovedať ÚS SR, uvádzam toľko, že M. S. má v trestnej veci   obžalovaného   M.   E.   a   spol.,   vedenej   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   1T 1/2001, postavenie poškodeného a zároveň svedka, ktorý prejavil záujem zúčastňovať sa všetkých hlavných pojednávaní, ktoré vo veci vykonal senát „1T“. Vzhľadom k tomu, že M. S. bol v režime chráneného svedka, pojednávanie bolo zabezpečované príslušníkmi polície, ktorí sa zúčastňovali hlavných pojednávaní a títo M. S. ochraňovali.

Dôležité je uviesť aj to, že M. S. štatút chráneného svedka nebol priznaný v tejto trestnej veci, ale bol mu priznaný v inej trestnej veci, a preto tunajší súd už ani nemá informácie o tom, či sa svedok ešte nachádza v režime ochrany alebo požiadal o vystúpenie z tohto režimu.

Vybavovanie tejto trestnej veci trvá naozaj dlhú dobu, ale nie v dôsledku nečinnosti tunajšieho súdu, ale preto, že došlo k odchodu JUDr. P. F., ktorý vec pôvodne pojednával, pričom   po   pridelení   veci   JUDr.   A.   H.,   bolo   potrebné   vec   opätovne   naštudovať. Prejednávanie predmetnej trestnej veci bolo veľmi časovo náročné, vzhľadom na rozsah spisového materiálu,   časovo náročná bola   aj   komunikácia   s poškodeným M.   S.,   a to v dôsledku toho, že má štatút chráneného svedka a každá písomnosť musela ísť výlučne cez Úrad na ochranu svedkov.

Situáciu komplikoval aj samotný M. S., napr. tvrdením, že mu nikdy nebol doručený prvostupňový rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 01. 10. 2003 a preto sa odmietal vyjadrovať k veci na ďalších hlavných pojednávaniach pred senátom JUDr. A. H. Táto veľmi závažná problematika   bola   riešená   za súčinnosti pracovníkov   Úradu na ochranu svedkov,   ktorí usvedčili M. S. z nepravdivého tvrdenia o nedoručení rozsudku. Na preverenie uvádzanej skutočnosti však bolo potrebných niekoľko mesiacov, počas ktorých sa hlavné pojednávanie nemohlo vykonať....

Hoci ostatný rozsudok v predmetnej trestnej veci sp. zn. 1T 1/2001 bol vyhlásený dňa 25. 06. 2009, tento sa doposiaľ nachádza na tunajšom súde, nakoľko v dôsledku zistenia opisnej chyby v mene jedného obžalovaného, NS SR trestný spis vrátil na vykonanie opravy. I keď by sa zdalo, že opravu možno vykonať urýchlene a spis urýchlene predložiť NS SR, nie je to možné, pretože doručenie opravného uznesenia, vyžiadanie si nesprávneho rozsudku a jeho opätovné doručenie všetkým účastníkom konania, je veľmi časovo náročné práve preto, že poškodenému M. S. možno písomnosť doručovať len cez Úrad na ochranu svedkov, čo sa nerealizuje bežnou poštou.»

V   liste   sp.   zn.   Spr.   3047/2010   z   18.   marca   2010   predsedníčka   krajského   súdu oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

K   vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu   podal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 23. marca 2010, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich   tvrdeniach   a   vyjadril   súhlas   s   tým,   aby   sa   v   danej   veci   konalo   bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ale hlavne zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2001 ústavný súd zistil, že 3. januára 2001 bola krajskému súdu doručená obžaloba na obvinených za trestný čin vydierania vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.   decembra   2005.   V   tejto   trestnej   veci   sťažovateľ   vystupuje   v   procesnom   postavení svedka – poškodeného. Dňa 27. marca 2001 Krajská prokuratúra v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) oznámila krajskému súdu, že sťažovateľovi bol v inej trestnej veci priznaný štatút chráneného svedka. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné zabezpečovať prítomnosť sťažovateľa na hlavnom pojednávaní prostredníctvom špeciálneho policajného útvaru, ktorý zastrešuje ochranu svedkov.

V období od 15. marca 2001 do 1. októbra 2003 sa na krajskom súde uskutočnilo 12 pojednávaní, pričom na poslednom z nich, teda 1. októbra 2003, bol vo veci vyhlásený odsudzujúci   rozsudok.   Keďže   sťažovateľ   nadobudol   dojem,   že   vo   veci   sa   nekoná, v decembri 2003 žiadal krajský súd o podanie správy. Ten mu na jeho žiadosť odpovedal listom   zo   17.   decembra   2003   a   až   5.   februára   2004   žiadal   špeciálny   policajný   útvar o doručenie rozsudku sťažovateľovi.

Proti rozsudku krajského súdu z 1. októbra 2003 podali obžalovaní 18. februára 2004 odvolanie a 15. marca 2004 krajský súd predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   17.   februára   2005   určil   termín pojednávania na 17. marec 2005. Na tomto pojednávaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 16/2004 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu 22. júna 2005.Dňa 3. augusta 2005 krajský súd prostredníctvom evidencie obyvateľstva zisťoval pobyt   sťažovateľa   a   až   2.   decembra   2005   požiadal   políciu   o   doručenie   uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi. Podľa úradného záznamu z 29. marca 2006 založeného v spise   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručené   sťažovateľovi   prostredníctvom policajného útvaru zabezpečujúceho ochranu svedkov.

Dňa 20. júla 2006 krajský súd vyzval obhajcu obžalovaného na stotožnenie svedka, ktorého bolo potrebné vypočuť. Krajský súd opakoval výzvu 24. augusta 2006 a obhajca na ňu reagoval podaním doručeným krajskému súdu 28. augusta 2006.

Dňa 4.   októbra   2006   predsedníčka   senátu   požiadala podpredsedu   krajského   súdu o určenie   tretieho   člena   senátu   a   16.   októbra   2006   určila   termín   pojednávania   na 8. december 2006.

V období od 8. decembra 2006 do 21. júna 2007 sa na krajskom súde uskutočnilo ďalších   5   pojednávaní.   Ešte   medzitým,   a   to   20.   decembra   2006,   bol   krajskému   súdu z krajskej prokuratúry odstúpený návrh sťažovateľa na zaistenie jeho nároku na majetku obžalovaných. O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením z 9. februára 2007 tak, že ho zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 21. februára 2007 sťažnosť. Sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   bola   najvyššiemu   súdu predložená až 6. novembra 2007 spolu s odvolaním obžalovaných proti odsudzujúcemu rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   bol   vyhlásený   na   pojednávaní   21.   júna   2007.   Dňa 16. januára 2008 sa na najvyššom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom tamojší súd uznesením   sp.   zn.   5   Tost   8/2007   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 9. februára 2007 zamietol a uznesením sp. zn. 5 To 7/2007 napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. júna 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu 30. januára 2008.

Po   vrátení   veci   z   najvyššieho   súdu   krajský   súd   24.   októbra   2008   určil   termín pojednávania na 29. január 2009.

V období od 29. januára 2009 do 25. júna 2009 sa na krajskom súde uskutočnili ďalšie   4   pojednávania,   pričom   na   pojednávaní   konanom   25.   júna   2009   bol   vo   veci vyhlásený   v   poradí   tretí   rozsudok,   ktorým   boli   obžalovaní   uznaní   za   vinných,   boli   im uložené   tresty   odňatia   slobody,   výkon   ktorých   bol   odložený   so   stanovenou   skúšobnou dobou a sťažovateľ bol s celým nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie jeden z obžalovaných, krajský prokurátor a sťažovateľ.

Dňa 30. novembra 2009 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý mu ho bez   rozhodnutia   22.   januára 2010   vrátil   s odôvodnením,   že vo   veci   je   potrebné   vydať opravné uznesenie.

Dňa 26. januára 2010 krajský súd vydal opravné uznesenie.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého zmyslom a podstatou   je   právo   každého   na   to,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania   a   postup   samotného   súdu.   V   súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   konania   (povahu   veci)   a   jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posúdenia je trestná vec v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby za trestný čin vydierania. Podľa názoru ústavného súdu prejednávanie trestných vecí násilného charakteru, medzi ktoré patrí aj trestný čin vydierania, nie je ojedinelou záležitosťou, práve naopak, všeobecné   súdy   rozhodujúce   v   trestných   veciach   sa   s   takouto   agendou   v   praxi   bežne stretávajú. Medzi rutinné úkony, ktoré je v danej veci potrebné vykonať, patrí výsluch obžalovaného,   prípadne   obžalovaných,   výsluch   poškodeného,   prípadne   existujúcich svedkov.   Ak   je to   pre   účely   trestného   konania potrebné,   na posúdenie a zodpovedanie otázok vyžadujúcich si odborné znalosti, sa do konania priberajú znalci, prípadne vo veci sa realizujú   ďalšie   procesné   úkony   ako   napr.   zaistenie   nároku   poškodeného   na   majetku obžalovaného a podobne. V danom prípade však ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by ho viedla k záveru o tom, že predmetnú trestnú vec je možné vyhodnotiť ako právne či skutkovo náročnú.

Správanie   sťažovateľa   v   priebehu   doterajšieho   trestného   konania   nemožno vyhodnotiť ako také, ktoré by prispelo k jeho podstatnému predĺženiu. Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami predsedníčky krajského súdu, že priebeh konania bol zdĺhavý aj z dôvodu, že sťažovateľovi bol v inej trestnej veci priznaný štatút chráneného svedka, s čím súviselo komplikované doručovanie jemu určených písomností, ktoré sa mohlo uskutočniť len prostredníctvom špeciálneho policajného útvaru. Ústavný súd priznáva istú náročnosť spojenú   s   takýmto   doručovaním   písomností   a   predvolávaním   sťažovateľa   na   hlavné pojednávania, ale na druhej strane nemožno tvrdiť, že na viac ako 9 rokov trvajúcom konaní má sťažovateľ zásluhu z dôvodu priznaného statusu. Z tohto dôvodu nemohol a nemôže byť sťažovateľ   pre   uplatnenie   svojich   práv   v   žiadnom   ohľade   diskriminovaný.   Bolo   a   je povinnosťou krajského súdu prispôsobiť statusu quo sťažovateľa svoj postup a realizáciu procesných úkonov tak, aby bolo chránené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   samotným   postupom   krajského   súdu.   V   tejto súvislosti považuje ústavný súd za prvoradé poukázať na to, že predmetné konanie vedené na krajskom súde trvá už viac ako 9 rokov. Už len toto zistenie signalizuje, že postup krajského súdu v predmetnej trestnej veci nekorešponduje s obsahom základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Okrem   toho   ústavný   súd poukazuje aj na niektoré obdobia nečinnosti krajského súdu, a to napríklad na obdobie v trvaní 5 mesiacov od 22. júna 2005, keď najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu po rozhodnutí o odvolaní, do 2. decembra 2005, keď krajský súd požiadal políciu o doručenie uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi, či obdobie v trvaní 9 mesiacov od 30. januára 2008, keď najvyšší súd druhýkrát vrátil spis krajskému súdu po zrušení jeho rozsudku, do 24.   októbra   2008,   keď   krajský   súd   nariadil   pojednávanie.   V   tejto   súvislosti   je   taktiež nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že krajský súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania dvakrát jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil, aby v nej znovu konal a rozhodol. Už len na dokreslenie postupu krajského súdu ústavný súd upriamuje pozornosť aj na to, že aj potom, ako krajský súd vo veci vyhlásil rozsudok po tretíkrát a proti nemu bolo podané odvolanie, v dôsledku čoho krajský súd predložil vec najvyššiemu súdu, odvolací súd mu ho vrátil bez rozhodnutia, pretože vo veci bolo potrebné vydať   opravné   uznesenie.   Tieto   skutočnosti   svedčia   nielen   o   nečinnosti,   ale   aj o nesústrednej   činnosti   krajského   súdu.   Do   posudzovaného   obdobia   nečinnosti a nesústredenej   činnosti   krajského   súdu   nemožno   zahrnúť obdobie   v   trvaní   1   roka   a   8 mesiacov   (15.   marca   2004   –   22.   júna   2005,   6.   novembra   2007   –   30.   januára   2008, 30. novembra 2009 – 22. januára 2010), pretože v uvedenom období sa spis nachádzal na najvyššom súde, ktorého postup sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd však konštatuje, že ani táto skutočnosť a ani okolnosť spočívajúca v komplikovanejšom postupe pri doručovaní písomností sťažovateľovi nemôžu ospravedlniť neprimeranú dobu doterajšieho trestného konania vedeného na krajskom súde, v rámci ktorého si sťažovateľ uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenú trestným činom.

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   v   danej   trestnej   veci   bolo   vykonaných   21 hlavných pojednávaní, na ktorých bol vypočutý sťažovateľ, obžalovaní, mnohí svedkovia, v rámci konania krajský súd rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na zaistenie jeho nároku na majetku obžalovaných a vo veci vyhlásil tri rozsudky. Ústavný súd však nepovažoval za podstatné množstvo úkonov, ktoré krajský súd v trestnom konaní vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01, I. ÚS 298/08) považoval za rozhodujúcu   predovšetkým   skutočnosť,   či   ich   vykonanie   bolo   efektívne,   rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemohol   prihliadnuť   na   zmenu zákonného sudcu, v dôsledku ktorej musel nový sudca vec naštudovať, čo tiež trvalo istú dobu. Na túto skutočnosť poukázala vo svojom vyjadrení predsedníčka krajského súdu. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   takéto   okolnosti   v   zásade   nezohľadňuje   pri posudzovaní konaní vedených všeobecnými súdmi v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo dotknutej osoby na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 77/09).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V danej veci sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení svedka – poškodeného a v rámci trestného konania si   uplatnil   nárok   na náhradu   škody.   Trestné   konanie nie je dosiaľ   právoplatne skončené, pričom v jeho priebehu bol sťažovateľ vystavený pocitu právnej neistoty.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ dosiaľ nachádza (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 33 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania a jeho význam pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (bod 3 výroku nálezu),   pričom   zvyšnej   časti   uplatneného   primeraného   finančného   zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca   vyčíslil   v podaní doručenom   ústavnému súdu   23.   marca 2010 v sume 440,03 €. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,38 € (dva úkony právnej služby – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti, t. j. dvakrát po 115,90 € + dvakrát režijný paušál po 6,95 € + 19 % daň z pridanej hodnoty) [bod 4 výroku nálezu]. Zvyšnej časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010