znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 90/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátom JUDr. E. C., D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „rozhodnutím“ Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 454/08-10 z 18. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   10.   marca 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   a. s.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) „rozhodnutím“ Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 454/08-10 z 18. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Generálna prokuratúra SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. VI/2 Pz 454/08-10 zo dňa   18. 12. 2008,   doručeného   sťažovateľovi   dňa   07. 01. 2009,   oznámil   odmietnutie nášho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Trnave zo dňa 04. 03. 2008, sp. zn. 9 Co/168/2007-237 v spojení s rozsudkom Okresného súdu   v   Dunajskej   Strede,   zo   dňa   11.   05.   2007,   sp.   zn.   5   C/148/2002-215,   a   potvrdil oznámenie Krajskej prokuratúry v T. pod sp. zn. Kc 59/08-7 z 15. 07. 2008. Generálna prokuratúra SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla, že postup Krajskej prokuratúry v T. považuje za dôsledný a plne sa stotožňuje aj s výkladom krajského i okresného súdu vo vzťahu k § 17 a § 29 z. č. 182/1993 Z. z.

Pokiaľ ide o genézu celej veci treba uviesť nasledovné okolnosti: Ing. A. C. a jeho manž. G. C., obaja bytom... Č. č... sa svojim návrhom zo dňa 25. 10. 2002   podaným   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda,   ako   navrhovatelia   domáhali   proti odporcovi M., a. s. so sídlom... Č., aby súd uložil odporcovi povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z., ako aj nahradiť trovy konania. Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa 11. 05. 2007 vyhovel návrhu navrhovateľov a odporcom uložil, aby v lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku uzavreli s navrhovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva bytu č... nachádzajúceho sa v obytnom dome č... na parc. č. 397/14 kat. úz. Č., vedeného na LV č. 954 za kúpnu cenu 11.914,- Sk. Zároveň   súd   priznal   navrhovateľom   náhradu   trov   konania.   Prvostupňový   súd   vyššie uvedenú povinnosť uložil odporcom na základe § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z. z. v platnom znení s tým,   že   súd   kvalifikoval odporcu ako obchodnú spoločnosť   založenú družstvom vychádzajúc z § 17 ods. 3) písm. e) citovaného zákona...

Na   odvolanie   odporcu   Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   zo   dňa   04.   03.   2008 rozsudok prvého stupňa potvrdil a odporcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení   rozhodnutia   druhostupňový   súd   zhodne   so   závermi   súdu   prvého   stupňa považoval za nesporné,   že „došlo k vzniku akciovej spoločnosti (odporcu)   ako keby ju založilo   družstvo“,   pretože   P.   sa   pretransformovalo   na   akciovú   spoločnosť   M.,   ktorá prevzala všetky práva a záväzky družstva.

Listom   zo   dňa   13.   05.   2008   sme   podali   podnet   na   Generálnu   prokuratúru   SR na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP v platnom znení proti rozsudku Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   04.   03.   2008,   sp.   zn.   9   Co/168/2007-237 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede, zo dňa 11. 05. 2007, sp. zn. 5 C/148/2002-215 a listom zo dňa 24. 07. 2008 opakovaný podnet, s výsledkami, ako už to bolo vyššie uvedené.

Ako sťažovateľ máme za to, že počas celého doterajšieho konania v danej právnej veci   konajúce   súdy   ako   i   prokuratúry   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom sa dôsledne   nevyrovnali   so   všetkými   nižšie   uvedenými   skutkovými   a   právnymi skutočnosťami:

Správne rozhodnutie danej právnej veci závisí od právnej interpretácie a správneho posúdenia otázky, či v danom prípade zakladateľom odporcu bolo P. ako družstvo, tak ako to má na zreteli § 17 ods. 3) písm. e) zák. č. 182/1993 Z. z., alebo odporca bol založený inými subjektami, z čoho potom plynie, že v danom prípade aplikácia ust. § 29 ods. 8 v nadväznosti na § 18, 18a zák. č. 182/1993 Z. z. nie je prípustná...

Z   chronologického   hľadiska   je   teda   zrejmé,   že najprv   došlo   k   zrušeniu   družstva a následne k založeniu akciovej spoločnosti - odporcu (opak by nedával právny zmysel z hľadiska transformačného procesu a ani príslušných ust. Obch. zák. týkajúcich sa jednak zrušenia družstva a následne založenia a.   s.),   z čoho potom logicky plynie,   že zrušené družstvo, t. j. neexistujúci subjekt práva nemohlo byť zakladateľom akciovej spoločnosti, teda odporcu. Taktiež je dôležitým momentom, že P. nikdy nebol akcionárom spoločnosti M. a.   s.   Je   evidentné,   že   zakladateľom   odporcu   ako   novozaloženého   podnikateľského subjektu boli výlučne fyzické osoby...

V ďalšom by sme stručne chceli poukázať aj na to, že podľa nášho názoru keď zákonodarca   schválil   zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   a   vymedzil o. i. možnosť   odkúpenia   určitej   kategórie   nájomných   bytov   nájomcami,   vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že sa môže jednať len o také byty, ktoré nájomcovia dlhodobo užívali a v rámci nájomného splácali aj náklady spojené s výstavbou obytných domov. Bytové   jednotky   postavené   bývalými   J.   resp.   P.   mali   úplne   odlišný   právny   režim od dotknutých bytov a ich hlavným cieľom bolo predovšetkým stabilizovať určitú skupinu pracovníkov ktorí boli v členskom a pracovnoprávnom vzťahu s družstvom... Ak by sa teda na základe zákona č. 182/1993 Z. z. mali takéto byty predávať nájomcom za regulované ceny, došlo by k výraznému majetkovému zvýhodneniu malého počtu pracovníkov či členov alebo býv. pracovníkov či členov oproti ostatným dnes už akcionárom odporcu a takýto nájomcovia   by   sa   vlastne   dostali   k   značnému   majetku   bez   toho,   aby   sa   akýmkoľvek spôsobom o to pričinili. Jednoznačne by tým boli diskriminovaní všetci ostatní dlhodobí členovia   býv.   J.   a P.   a   teraz   a.   s.,   ktorí   by   dôvodne   mohli   tvrdiť,   že   takýto   nájomníci sa vlastne obohatili na úkor ich majetku ako akcionárov odporcu.

Na základe hore uvedených skutočností, ako sťažovateľ zastávame názor, že závery vyplývajúce z rozhodnutí vydaných v danej právnej veci, boli arbitrárne a nebolo v nich odpovedané na naše vážne argumenty. Podľa nášho názoru súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je, aby v takýchto záveroch bolo jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnané so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre dané rozhodnutia vo veci podstatné a právne významné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „rozhodnutím“ generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 454/08-10 z 18. decembra 2008 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnuté „rozhodnutie“ zrušil a vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že namietaným postupom č. k. VI/2 Pz 454/08-10 z 18. decembra 2008 generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet   sťažovateľky   v súvislosti   s nevyhovením   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 148/2002 z 11. mája 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 168/2007 zo 4. marca 2008.

V namietanom „rozhodnutí“   generálna   prokuratúra   citujúc   ustanovenie   §   243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku popritom konštatovala, že už Krajská prokuratúra v T.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   oznámením   č.   k.   Kc   59/08-7   z 15.   júla   2008 sťažovateľke oznámila, že preskúmaním spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 148/2002 nebolo zistené   porušenie   zákona,   ktoré   by   v danej   veci   odôvodňovalo   podanie   mimoriadneho dovolania.

Okrem iného generálna prokuratúra v liste uviedla: „Vašej námietke spočívajúcej v tom, že Krajská prokuratúra v T. sa vôbec nezaoberala výkladom § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. a teda sa ani dôsledne nevysporiadala s otázkou, či sa uvedený zákon pri výpočte   ceny   bytu   na   odporcu   vzťahuje,   uvádzam,   že   podľa   môjho   názoru   sa   krajská prokuratúra   dôsledne   vysporiadala   so   všetkými   relevantnými   skutočnosťami   potrebnými k posúdeniu   zákonnosti   napádaných   súdnych   rozhodnutí,   pričom   s   argumentáciou konajúcich súdov vo vzťahu k § 17 a § 29 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa stotožňujem.“

V závere podania generálna prokuratúra konštatovala, že týmto považuje opakovaný podnet   sťažovateľky   za   vybavený,   pričom   ju   zároveň   poučila   o charaktere   a spôsobe vybavenia ďalšieho opakovaného podnetu.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS 201/03,   IV.   ÚS   21/05)   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti označenému oznámeniu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že po krajskej prokuratúre ani generálna prokuratúra vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 148/2002 nezistila žiadne porušenie zákona, a teda ani dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   právny   nárok,   t.   j.   právnickej   osobe   alebo fyzickej   osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie a generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04, III. ÚS 261/07).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj   povinnosť   orgánu   štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností   vyvodiť,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí iba generálnemu   prokurátorovi.   Citovaná   právna   norma   neukladá   povinnosť   (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V namietanom prípade už krajská prokuratúra oznámením č. k. Kc 59/08-7 z 15. júla 2008 preskúmala, či v prípade rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu   sú   splnené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Vybavenie sťažovateľkinho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   krajskou   prokuratúrou preskúmala spolu so súvisiacim spisom okresného súdu aj generálna prokuratúra, ktorá sa stotožnila   so   závermi   vyslovenými   podriadenou   prokuratúrou,   ako   aj   so   závermi všeobecných   súdov.   Na   základe   zistených   skutočností   generálna   prokuratúra   dospela k záveru, že v namietanom prípade nebolo zistené porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo postup podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Tým   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   podnet   sťažovateľky   riadne   vybavený, čo v okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. zistenie takej možnosti porušenia jej základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   ústavný   súd   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie.

Tieto   skutočnosti   boli   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   o   tom,   že   už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) bolo treba sťažnosť sťažovateľky proti označenému „rozhodnutiu“ generálnej prokuratúry odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009