znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 90/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Š. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., L., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 32/2008 a jeho uznesením zo 7. februára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. K. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 32/2008 a jeho uznesením zo 7. februára 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Š. K.   p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 170,75 € [slovom stosedemdesiat eur   a sedemdesiatpäť centov   (5   144   Sk)],   ktoré   j e   p o v i n n ý   zaplatiť Krajský   súd v Banskej   Bystrici   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. A.   B.,   L.,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti Š. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 90/08-11   z   26.   marca   2008   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Š.   K., t. č. vo výkone   trestu   odňatia slobody   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., L., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 32/2008 a jeho uznesením zo 7. februára 2008. Ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že od 27. decembra 2007 je jeho väzba, ktorá začala plynúť 26. júna 2007 a do ktorej bol vzatý uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 54/2007 z 29. júna 2007 z dôvodu podľa § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   nezákonná.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval   tým,   že   20.   decembra   2007   bola   okresnému   súdu   doručená   obžaloba, čím sa jeho trestná vec posunula zo štádia prípravného konania do štádia trestného stíhania pred súdom, pričom 26. decembra 2007 uplynula šesťmesačná lehota trvania jeho väzby pre prípravné   konanie.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   o zákonnosti   ďalšieho   trvania   jeho väzby   bolo   rozhodnuté   až   24.   januára   2008   na   verejnom   zasadnutí   pri   predbežnom prejednaní   obžaloby,   keď   okresný   súd   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietol. Sťažovateľ teda tvrdil, že od 27. decembra 2007 absentovalo akékoľvek rozhodnutie súdu týkajúce sa zákonnosti jeho väzby, pričom danú situáciu nenapravil ani krajský súd svojím uznesením sp. zn. 2 To 32/2008 zo 7. februára 2008, ktorým bola jeho sťažnosť proti prvostupňovému   rozhodnutiu   zamietnutá.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   ani dostatočne   nezaoberal   jeho   argumentmi   týkajúcimi   sa   nezákonnosti   jeho   väzby obsiahnutými v sťažnosti, a preto jeho rozhodnutie označil ako arbitrárne a neodôvodnené. Na základe toho sa sťažovateľ domnieval, že krajský súd porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 32/2008 zo 7. februára 2008 bolo porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a právo   podľa   čl.   5   ods.   1 dohovoru,   namietané   uznesenie   zrušil,   okresnému   súdu   prikázal,   aby   ho   bezodkladne prepustil z väzby na slobodu, a aby rozhodol o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prostredníctvom svojho predsedu, a to listom sp. zn. Spr. 500/08 zo 4. apríla 2008, ktorého prílohou bolo vyjadrenie predsedu senátu tamojšieho súdu. Z obsahu tohto listu okrem iného vyplýva:

„... Š. K. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 0 Tp 54/2007, pričom väzba začala plynúť dňa 26. 6. 2007 o 7.47 hod a vykonávala sa v ÚVV Banská Bystrica.

V trestnej veci sťažovateľa okresný prokurátor v Lučenci podal dňa 19. 12. 2007 obžalobu na Š. K., ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 20. 12. 2007. Touto obžalobou bol obž. Š. K. obžalovaný pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c, d) Tr. zák. (sadzba 4 až 10 rokov).

Dňa 24. 1. 2008 predseda senátu Okresného súdu v Lučenci podľa § 244 ods. 5) Tr. por. rozhodol o väzbe obžalovaného tak, že dôvody väzby u neho aj naďalej trvajú. Toto rozhodnutie napadol obžalovaný, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 7. 2. 2008 svojim uznesením sp. zn. 2 To 32/08 sťažnosť obžalovaného zamietol.

Podaním obžaloby teda v danom prípade 20. 12. 2008 skončilo prípravné konanie a teda aj väzba v prípravnom konaní. Stanovisko obhajkyne JUDr. A. B., že 26. 12. 2007 skončila 6-mesačná väzba pre prípravné konanie je teda schodné, poukazujúc okrem iného aj na zákonné ustanovenia § 76 ods. 1, 2, 6, 7) Tr. por. Nemožno striktne súhlasiť ani so stanoviskom,   že   o   väzbe   rozhoduje   súd   vždy   s   účinkami   pro   futuro   a nie   je   možné rozhodovať o väzbe so spätnou účinnosťou, teda že rozhodnutím Okresného súdu Lučenec zo dňa 24. 1. 2008 nie je možné spätne konvalidovať protiústavný stav vzniknutý absenciou súdneho rozhodnutia. Súdne rozhodnutia v zmysle ust. § 72 ods. 1), § 242, § 244 ods. 5) Tr. por.   sú   predsa   vždy   rozhodnutiami   so   spätnou   účinnosťou.   Trestný   poriadok   vôbec nestanovuje, aby po podaní obžaloby bolo okamžite rozhodnuté o väzbe tak, aby samotné rozhodnutie súvislé nasledovalo na končiacu väzby prípravného konania.

Vec podľa môjho názoru na základe predložených podkladov a zberného spisu bola predbežne prejednaná a o väzbe bolo rozhodnuté zákonným spôsobom v primeranej lehote. V konečnom dôsledku je v danom prípade potrebné prihliadať, kedy bola podaná obžaloba, teda tesne pred vianočnými sviatkami a Novým rokom, ako aj na osobu obžalovaného, u ktorého sa jedná o osobu 8-krát súdne trestanú prevažne pre násilnú trestnú činnosť, ktorú páchal už od r. 1992...“

Označeným podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. apríla 2008, predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 16. apríla 2008 taktiež vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009, teda do účinnosti zákona č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodnutím o   väzbe   sa   rozumie   rozhodnutie   o   vzatí   alebo   nevzatí   obvineného   do   väzby,   žiadosti o prepustenie z väzby, ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   76   ods.   5   Trestného   poriadku   súdu   plynie   lehota   väzby...   od   podania obžaloby...

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí...

Podľa   § 244   ods.   5 Trestného   poriadku   ak je obvinený   vo väzbe, rozhodne   súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Z obsahu   sťažnosti,   k nej   priložených   písomností,   ako   aj   z vyjadrenia   predsedu krajského súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vyhláseného vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 54/07 s tým, že väzba uňho začala plynúť 26. júna 2007. Šesťmesačná lehota trvania väzby   pre   prípravné   konanie   mala   uplynúť   26.   decembra   2007,   ale   ešte   predtým 20. decembra   2007   bola na sťažovateľa podaná   obžaloba za   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol toho názoru, že nie sú dané dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,   žiadal   o prepustenie   z väzby.   O jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   (podaná 11. decembra 2007 a doplnená 21. januára 2008), ako aj o zákonnosti väzby vôbec rozhodol okresný   súd   až   na   verejnom   zasadnutí   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   uznesením sp. zn.   3   T   261/07   z 24.   januára   2008.   V tomto   rozhodnutí   okresný   súd   konštatoval, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamieta, písomný sľub na nahradenie väzby neprijíma   a že   dôvody   preventívnej   väzby   [§   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku] aj naďalej trvajú.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   zahlásil do zápisnice   a ktorú   dodatočne   odôvodnil   podaním   z 28.   januára   2008.   O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 32/2008 zo 7. februára 2008 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   v sťažnosti   proti   prvostupňovému rozhodnutiu argumentoval okrem iného takto:

„Dňa 11. 12. 2007 som podal žiadosť o prepustenie z väzby. Dňa 26. 12. 2007 mala uplynúť šesťmesačná lehota trvania väzby v zmysle ust. § 76 ods. 2 Tr. por. Pred vypršaním tejto lehoty, a to 19. 12. 2007 bola podaná obžaloba, ktorá bola Okresnému súdu v Lučenci doručená dňa 20. 12. 2007... Svoju žiadosť o prepustenie z väzby som doplnil podaním uskutočneným dňa 21. 01. 2008.

Až 31 dní po podaní obžaloby, 24 dní po uplynutí šesťmesačnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní v zmysle ust.   § 76 ods. 2 Tr.   por. rozhodoval súd o predbežnom prejednaní obžaloby a zároveň o ďalšom trvaní väzby...

Obdobie   od   19.   resp.   27.   decembra   2008   sa   týka   väzby   v   konaní   pred   súdom (po podaní obžaloby). Na rozdiel od ďalších prípadov trvania väzby v prípravnom konaní podľa ust. § 76 ods. 2 Tr. por., v ktorom Trestný poriadok výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby príslušné súdne rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, v tomto prípade Trestný poriadok takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje...

Z   vyššie uvedených   ústavných záruk osobnej   slobody   jednotlivca,   resp.   jej   záruk podľa   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (Dohovor)   vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo   väzbe znamenajúce   obmedzenie   osobnej   slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo... Na základe uvedeného namietam protiústavnosť mojej väzby, v dôsledku absencie jej ústavne   akceptovateľného   titulu   (právoplatného   súdneho   rozhodnutia),   čo nemohlo a nemôže byť odstránené neskorším súdnym rozhodnutím z 24. 01. 2008 teda po uplynutím 31 dní po podaní obžaloby, 24 dní po uplynutí šesťmesačnej lehoty trvania väzby... Mám za to, že dôvody väzby vo vzťahu k preventívnej väzbe, na základe ktorých som bol   vzatý   do   väzby   neexistujú...   Po   prihliadnutí   na   vyššie   uvedené   skutočnosti neexistuje žiadna konkrétna skutočnosť vyžadovaná ust. § 71 ods. 1 Tr. por. (na ktorú je okresný   súd   povinný   prihliadať   pri   svojom   rozhodovaní   o   väzbe)   a   teda   túto   súd ani neuvádza vo svojom rozhodovaní o väzbe...“

Krajský   súd,   ktorý   o podanej   sťažnosti   rozhodol,   v odôvodnení   namietaného uznesenia   stručne   uviedol   podstatu   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   dôvody sťažnosti sťažovateľa, pričom po preskúmaní trestného spisu dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 32/2008 zo 7. februára 2008 okrem iného vyplýva:

„V   prípade   materiálnych   podmienok   mal   krajský   súd   jednoznačne   preukázané, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu bol spáchaný, tento skutok má znaky trestného činu, a doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že tento skutok spáchal obžalovaný Š. K....

... s prihliadnutím na charakter trestného činu, zo spáchania ktorého je obžalovaný, ako   aj   samotnú   osobu   obžalovaného,   z doposiaľ   zadovážených   dôkazov   aj   v súčasnom štádiu   trestného   konania   po   podaní   obžaloby,   pretrváva   dôvodná   obava,   že   v prípade prepustenia   na   slobodu   bude   obžalovaný   Š.   K.   pokračovať   v trestnej   činnosti,   najmä s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   doposiaľ   bol   osemkrát   súdne   trestaný   prevažne   pre násilnú trestnú činnosť, ktorú pácha od roku 1992... obžalovaný Š. K. sa trestnej činnosti, z ktorej je v súčasnosti trestne stíhaný, dopustil počas skúšobnej doby. Z toho dôvodu preto aj   krajský   súd   prijal   záver,   že   dôvody   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku u obžalovaného naďalej trvajú... Pokračovaním v trestnej činnosti preto treba   rozumieť   nielen   opakovanie   toho   istého   trestného   činu,   ktorý   je obžalovanému kladený za vinu, ale spáchanie aj iných trestných činov.

Ku   splneniu   formálnych   podmienok   väzby,   uvedených   v   §   72   ods.   2   Trestného poriadku,   krajský súd konštatuje,   že tieto boli taktiež v prípade rozhodovania o ďalšom trvaní väzby splnené, pričom aj doterajšia dĺžka trvania väzby uvedená v § 76 Trestného poriadku zodpovedá tomuto zákonnému ustanoveniu...

Väzba sa u obžalovaného Š. K. začala dňa 26. 6. 2007 o 7:47 hod. a obžaloba bola prokurátorom podaná na Okresný súd Lučenec dňa 20. 12. 2007. Z uvedeného vyplýva, že zákonná šesťmesačná lehota trvania väzby pre prípravné konanie podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku bola zachovaná.“

III.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na námietky sťažovateľa a predmet konania vymedzený v už označenom uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, bolo jeho úlohou posúdenie   zákonnosti   a ústavnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   32/2008 zo 7. februára 2008, a to z hľadiska oprávnenosti trvania väzby po 26. decembri 2007.

Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej   nerešpektovanie   je   zároveň nerešpektovaním   ústavy,   a tým   i   porušením   ňou   zaručeného   práva   na   osobnú   slobodu (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primárna. Väzba musí byť navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru (ktorým je zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne) a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, Séria A, č. 33, str. 19 - 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).

Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07, III. ÚS 187/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca   na   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

V uvedenom prípade je potrebné vychádzať z toho, že aj znenie dohovoru v čl. 5 ods. 1   stavia   do   popredia   zákonnú   úpravu   toho-ktorého   štátu   v prípadoch   týkajúcich   sa zásahov   do   osobnej   slobody   jednotlivca,   z čoho   jednoznačne   vyplýva,   že   k pozbaveniu osobnej   slobody   konkrétnej   fyzickej   osoby   môže   dôjsť   len   v súlade   s príslušnými zákonnými ustanoveniami, v našom prípade v súlade s Trestným poriadkom. Zo znenia § 76 ods.   5   Trestného   poriadku   priamo   nevyplývalo,   v akom   okamihu   bol   všeobecný   súd povinný rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, pretože toto ustanovenie len zakotvovalo, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. V tejto súvislosti však bolo potrebné mať na zreteli ustanovenie § 79 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého bol súd povinný   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   trvajú.   A práve takéto   zistenie   súdu   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   nemohlo   ostať   len   v rovine dohadov, že väzba trvá, pretože bola podaná obžaloba, čím plynula lehota väzby pre tento súd.   Súd   bol   povinný   jednoznačne   a zreteľne   predstaviť   dôvodnosť   a opodstatnenosť ďalšieho   trvania   väzby   jedine   vydaním   rozhodnutia.   Veď   jedným   z rozhodnutí,   ktoré Trestný   poriadok   pokladal   za   rozhodnutia   o väzbe,   bolo   v súlade   s   §   72   ods.   1 aj rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   vtedajšom   znení   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného poriadku bolo povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nebolo   možné   považovať   väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemohla zakladať iba na podaní obžaloby. Musela sa vždy opierať o rozhodnutie súdu (obdobne I. ÚS 187/07).

V prípade   sťažovateľa   lehota   väzby,   o ktorej   bolo   rozhodnuté   ešte   v rámci prípravného konania, uplynula 26. decembra 2007. Obžaloba na sťažovateľa bola podaná 20. decembra   2007.   O ďalšom   trvaní   sťažovateľovej   väzby   rozhodol   okresný   súd až pri predbežnom prejednaní obžaloby 24. januára 2008 tak, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby   nevyhovel.   Svoju   námietku   o neústavnosti   a nezákonnosti   väzby   sťažovateľ predniesol aj krajskému súdu tým, že ju obsiahol vo svojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu. Krajský súd aj napriek tomu, že po uplynutí lehoty trvania sťažovateľovej väzby pre prípravné konanie (od 27. decembra 2007) neexistovalo žiadne súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby, jeho sťažnosť zamietol.

Tieto   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   32/2008   zo   7.   februára   2008   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   uviedol   dôvody,   na   základe   ktorých   konštatoval   porušenie uvedených   práv   sťažovateľa   označeným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu, nepovažoval   za   potrebné   bližšie   sa   venovať   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa neodôvodnenosti   tohto   uznesenia,   pretože   táto   bola   vlastne   len   odzrkadlením   právnych a skutkových   záverov   krajského   súdu,   ktoré   ústavný   súd   napokon   posúdil   ako   také, ktoré sú nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného žiadal, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 32/2008 zo 7. februára 2008, vrátil mu vec na ďalšie konanie a nariadil okamžité prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 201/08 zo 14. augusta 2008 bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 261/07 z 15. mája 2008 zrušený vo výroku o treste, na základe čoho krajský súd odsúdil sťažovateľa za skutok, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, k trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Uznesením okresného súdu č. k. 3 T 261/2007-428 z 28. augusta 2008 v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 261/07, IČS: 6607010839 z 18. septembra 2008 (právoplatné 29. septembra 2008)   sa   sťažovateľovi   väzba   v trvaní   od   26.   júna   2007   do   14.   augusta   2008   zarátala do trestu odňatia slobody.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase rozhodovania ústavného súdu je zásah do osobnej slobody sťažovateľa realizovaný na základe iného právneho dôvodu, ako to bolo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ sa v súčasnej dobe nenachádza vo väzbe, ale vo výkone trestu   odňatia   slobody,   pričom   do   tohto   trestu   mu bola zarátaná aj doba obmedzenia jeho osobnej slobody vo väzbe. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru,   že   by   bolo   právne   bezvýznamné   zrušiť   namietané   uznesenie   krajského   súdu, prípadne   vrátiť   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   pretože   tento   by   už   nemohol žiadnym ústavne konformným spôsobom odstrániť stav, o ktorom ústavný súd konštatoval, že bol nezlučiteľný so základným právom sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právom podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa o zrušenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie nevyhovel.   Zo   zrejmých   dôvodov   ústavný   súd   už   nemohol   vyhovieť   ani   požiadavke sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (bod   3   výroku   nálezu)   (obdobne   napr. III. ÚS 386/06, I. ÚS 342/08).

IV.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právna zástupkyňa vyčíslila v celkovej sume 5 144 Sk (2 úkony právnej služby po 2 382 Sk, 2 x režijný paušál po 190 Sk), čo predstavuje 170,75 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádza z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá predstavuje sumu 632,54 € (19 056 Sk). Úhradu trov konania tak priznáva v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 v sume 105,42 € (3 176 Sk) vrátane režijného paušálu v sume 6,31 € (190 Sk) [v prípade 2 úkonov právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   vrátane   režijných   paušálov   táto   suma   predstavuje 223,46 € (6 732 Sk)].

Keďže   ústavný   súd   je   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný návrhom   na   začatie   konania,   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v uplatnenej sume 170,75 € (5 144 Sk) (bod 2 výroku nálezu).

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009