znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 90/07-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť F. P,, K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. K., Advokátska kancelária, K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom   pod   sp. zn.   14 C 313/94   v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 233/03 zo 7. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 313/94 v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. III. ÚS 233/03 zo 7. apríla 2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 313/94   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   F.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   F.   P.   trovy   konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún), a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Z. K., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 90/07-8 zo 17. apríla 2007 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   F.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/94 v období po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   233/03   zo   7.   apríla   2004   (nález nadobudol právoplatnosť 30. apríla 2004).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v roku 1994 podal sťažovateľ „žalobu na náhradu škody“ proti FN v K. (ďalej len „žalovaný“), na základe ktorej je konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 313/1994. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu 23. septembra 2003 namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48 ods.   2   ústavy   v uvedenom   konaní.   Ústavný súd o podanej   sťažnosti   rozhodol   nálezom   č.   k.   III. ÚS 233/03-26   zo 7. apríla   2004,   ktorý nadobudol   právoplatnosť   30.   apríla   2004   a v ktorom   vyslovil   porušenie   sťažovateľom namietaného   základného   práva   a zároveň   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa: „Napriek tomuto nálezu Ústavného súdu, vo veci nie je konané bez prieťahov. Vzhľadom na pretrvávajúce prieťahy som dňa 24.11.2006 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu. Vyjadrenie predsedu OS Košice II. JUDr. V. K. pod sp. zn. 23112/03 zo dňa 28.11.2006 popiera, aby súd nebol činný a dôvody vidí v zmenách ustanovených znalcov pričom v období od 5.5.2006 do 19.9.2006 bol spis v dôsledku mnou podaného odvolania na Krajskom súde v Košiciach.“

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: „S názorom   predsedu   OS   Košice   II.   nie   je   možné   sa stotožniť z nasledovných dôvodov:

Napriek nálezu ÚS nebolo vo veci konané bez prieťahov. Od apríla 2004 doposiaľ nebolo   vo   veci   vykonané   ani   jedno   pojednávanie.   Súd   za   sledované   obdobie   zdĺhavo oslovoval znalcov na vypracovanie znaleckého posudku, od 26.9.2005, kedy sme sa vyjadrili k znaleckému posudku MUDr. H. nie je zrejmé, či vôbec vo veci koná, nakoľko žiadne vyrozumenie   doručené   nebolo,   a úplne   zbytočne   riešil   otázku   oslobodenia   žalobcu   od zaplatenia súdnych poplatkov.

Mám za to, že napriek jednoznačným prieťahom v konaní v minulom období /pred rozhodnutím ÚS/ tak aj v súčasnosti, tieto prieťahy existujú. (...)“.  

Na základe uvedených skutočností v závere sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vydal bez ústneho pojednávania tento nález:

1/ Základné právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na to, aby jeho záležitosť bola prerokovaná v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II. v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 14C 313/94 bolo porušené.

2/ F. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000.-Sk, ktoré je Okresný   súd   Košice   II.   v Košiciach   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3/ Advokátovi JUDr. Z. K. uhradiť trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. § 11 ods. 2/ v sume 5.788,-Sk/ dva právne úkony – prevzatie a príprava zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a písomné   podanie   na   súd   /2x2.730.-Sk/ a dvakrát po 164.-Sk paušálna suma náhrad, na účet advokáta: JUDr. Z. K., AK K.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. mája 2007 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu. List sp. zn. 1SprV/224/2007 z 11. mája 2007 doručený ústavnému súdu   17.   mája 2007 obsahoval   chronológiu   vykonaných   procesných   úkonov a predseda okresného súdu v ňom uviedol: „Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov po doručení nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé, že súd v konaní nie je nečinný a vykonáva   úkony smerujúce k jeho   ukončeniu.   Je však potrebné poukázať   na   skutkovú obtiažnosť daného sporu, spočívajúcu v nutnosti nariadiť opakované znalecké dokazovanie, ale predovšetkým obtiažnosť pri zabezpečovaní adekvátneho súdneho znalca.“

V závere   listu   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s prerokovaním   sťažnosti   bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

V skúmanom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 233/03, t. j. po 30. apríli 2004   ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa 6. mája 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa ku chronologickej špecifikácii námietok, o ktoré opiera svoju žalobu. Na základe výzvy 7. júna 2004 sťažovateľ predložil okresnému súdu vyjadrenie, ktoré doplnil 9. júna 2004 jeho právny zástupca predložením požadovanej špecifikácie námietok spolu s ďalšími listinnými dôkazmi.

Dňa 13. septembra 2004 okresný súd rozhodol uznesením o nariadení znaleckého dokazovania znalcom - Ústav z odboru zdravotníctva a farmácie (oftalmológia), MFN, M. (ďalej len „martinská fakultná nemocnica“).

Dňa 4. októbra 2004 martinská fakultná nemocnica oznámila okresnému súdu, že vypracovanie posudku si vyžiada dlhší časový úsek.

Dňa 11. októbra 2004 okresný súd doručil uvedené stanovisko martinskej fakultnej nemocnice právnemu zástupcovi sťažovateľa vyzval ho vyjadriť sa k nemu. Sťažovateľ toto vyjadrenie   predložil   až   po   opätovnej   výzve   okresného   súdu   (zo   6.   decembra   2004) 8. decembra 2004.

Dňa 14. januára 2004 zaslal okresný súd martinskej fakultnej nemocnici spisový materiál.

Dňa 26. januára 2005 martinská fakultná nemocnica oznámila okresnému súdu, že požiadala   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) o vyčiarknutie zo zoznamu znalcov, a preto mu 28. januára 2005 vrátila spisový materiál.

Dňa 27. januára 2005 sťažovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie advokáta.

Dňa 22. februára 2005 okresný súd rozhodol o ustanovení nového znalca – ústavu z odboru zdravotníctva a farmácia, ktorý 9. marca 2005 oznámil okresnému súdu, že nie je poistený pre prípad zodpovednosti za škodu zo znaleckej činnosti, a preto nemôže znalecký posudok vypracovať.

Dňa 26. apríla 2005 okresný súd rozhodol uznesením o ustanovení znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie oftalmológia MUDr. M. H., CSc. a 6. júna 2005 mu zaslal spisový materiál.

Dňa 5.   júla 2005   požiadal   znalec okresný   súd   o poskytnutie preddavku   na trovy znaleckého dokazovania. Na základe toho okresný súd 27. júla 2005 rozhodol uznesením o predbežnom vyplatení preddavku na trovy znaleckého dokazovania znalcovi.

Dňa 15.   augusta   2005   predložil   znalec   okresnému   súdu   vypracovaný   znalecký posudok.

Dňa 31.   augusta   2005 odoslal   okresný   súd   vypracovaný   znalecký   posudok sťažovateľovi a žalovanému s poučením o možnosti vyjadriť sa k nemu (v lehote 20 dní). Dňa 26. septembra 2005 doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k znaleckému posudku sťažovateľ a 3. novembra 2005 žalovaný.

Dňa 29.   novembra   2005   okresný   súd   písomne   požiadal   sťažovateľa   a   príslušné štátne   orgány   a inštitúcie   o informácie   týkajúce   sa   majetkových   pomerov   sťažovateľa za účelom   posúdenia   jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenie advokáta   (okresnému   súdu   boli požadované skutočnosti   oznámené v časovom   rozmedzí od 9. do 13. decembra 2005) a zároveň v ten istý deň okresný súd zaslal znalcovi vyjadrenie sťažovateľa k znaleckému posudku s výzvou zaujať písomné stanovisko (okresnému súdu bolo písomné stanovisko predložené 27. januára 2006).

Dňa 13. februára 2006 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby rozhodol o ustanovení znalca a o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta.Dňa 17. februára 2006 sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 5.   apríla   2006 okresný   súd   uznesením   rozhodol   o nepriznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov a o neustanovení právneho zástupcu pre sťažovateľa, proti ktorému podal sťažovateľ 25. apríla 2006 sťažnosť.

Dňa 5.   mája   2006 okresný   súd   predložil   uvedenú   sťažnosť   spolu   so   spisovým materiálom Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o nej rozhodol uznesením z 31. júla 2006, ktorým   zrušil   napadnuté   uznesenie   vo   výroku   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov a vo zvyšnej časti zmenil toto uznesenie tak, že sťažovateľovi ustanovil advokáta. Dňa 23. novembra 2006 okresný súd požiadal o poskytnutie súčinnosti LF UK v B. pri zisťovaní osôb spôsobilých vypracovať znalecký posudok v danej veci.

Dňa 10.   apríla   2007   ministerstvo   spravodlivosti   predložilo   okresnému   súdu   na základe   výzvy   okresného   súdu   z 15.   marca   2007   oznámenie,   v ktorom   uviedlo,   že v súčasnosti je v zozname znalcov, časť znalecké ústavy, odbor zdravotníctvo a farmácia, zapísaná len UPJŠ v K., LF a súčasne poukázalo na možnosť postupu podľa § 15 zákona č. 382/2004   Z.   z.   o znalcoch,   tlmočníkoch   a prekladateľoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Predmetom   ústavnej   sťažnosti   je   časť   civilného   konania   vedeného   okresným súdom   pod   sp.   zn.   14 C 313/94   v období   po   30.   apríli   2004,   t.   j.   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 233/03-26 zo 7. apríla 2004, ktorým bolo vyslovené   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní.

V uvedenom náleze ústavný súd vyslovil, že vzhľadom na predmet konania, ktorým je   uplatnená   náhrada   škody   spôsobená   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nesprávnym zdravotníckym výkonom, možno tento hodnotiť ako skutkovo zložitý, pretože rozhodnutie veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, a teda dokazovanie ustanovením   znalca,   ako   aj   dokazovanie   výsluchom   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním a vyhodnotením   listinných   dôkazov,   čo   si   vyžaduje   časovo   náročnejší   procesný   postup v konaní. Právnu zložitosť veci však ústavný súd v náleze nekonštatoval.

V období po 30. apríli 2004 nebola ústavným súdom v posudzovanom konaní zistená žiadna   skutočnosť   opodstatňujúca   zmenu   záveru   ústavného   súdu   ohľadne   posúdenia právnej zložitosti tohto konania v porovnaní s jeho názorom vysloveným v už spomínanom náleze.   Pokiaľ   ide   o otázku   skutkovej   zložitosti   predmetu   konania   v uvedenom   období, ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   zložitosť   už   nedosahuje   intenzitu   porovnateľnú s predchádzajúcim   obdobím,   a to   vzhľadom   na   okresným   súdom   vykonané   rozsiahle dokazovanie   a zaobstarané   listinné   dôkazy   v predchádzajúcom   období   pred   30.   aprílom 2004.

2. Ústavný   súd   skúmajúc   správanie   sťažovateľa   v posudzovanej   časti   konania nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu okresného súdu pri prerokovaní a rozhodnutí uvedenej právnej veci.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

  Ústavný súd konštatuje, že posudzovaná časť konania je poznačená obdobiami nesústredenej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ktoré   sa   premietli   do   zbytočných prieťahov v uvedenom konaní v celkovej dobe takmer 27 mesiacov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne I. ÚS 376/06).

V prvom rade ide o obdobie od 4. októbra 2004, keď martinská fakultná nemocnica doručila   okresnému   súdu „Stanovisko   k Vašej   žiadosti   o vypracovanie   ústavného znaleckého posudku“, až do 26. januára 2005, keď oznámila okresnému súdu, že požiadala ministerstvo   spravodlivosti   o vyčiarknutie   zo   zoznamu   znalcov   a súčasne   požiadala okresný   súd   o „zrušenie   uznesenia   a jej   pribratí“.   Okresný   súd   v uvedenom   období vykonával   neefektívne   úkony   spočívajúce   v   zasielaní   stanoviska   martinskej   fakultnej nemocnice   (v ktorom   si   znalecký   ústav   určoval   „svoje   podmienky“)   na   vyjadrenie účastníkom konania. Spisový materiál okresný súd nepredložil znaleckému ústavu hneď po nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o nariadení   znaleckého   dokazovania   (20.   októbra 2004),   ale   až   14. januára   2004.   Okresný   súd   tak   postupoval   nesústredene,   nezabránil sťažovaniu postupu konania zo strany uvedeného ústavu, napr. poučením znaleckého ústavu o jeho postavení a povinnostiach v konaní v zmysle § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o znalcoch, tlmočníkoch   a prekladateľoch,   prípadne   s využitím   možností   poriadkových   opatrení v zmysle § 53 OSP.

  Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú, ako aj orgánmi, ktoré   poskytujú   znalecký   posudok   alebo   poskytujú   inú   činnosť   pri   dokazovaní   (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

  Úkony   vykonané   v   období   od   26.   apríla   2005,   keď   okresný   súd   rozhodol o ustanovení   znalca   MUDr.   M.   H.,   CSc.,   do   10.   apríla   2007,   keď   požiadal   opätovne ministerstvo spravodlivosti o poskytnutie súčinnosti, hodnotí ústavný súd ako nesústredenú a neefektívnu činnosť. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pribratím znalca MUDr. M. H., CSc., vykonal nadbytočný, a teda neefektívny úkon, pretože viazanosť právnym názorom   odvolacieho   súdu   vysloveným   v zrušovacom   uznesení   si   vyžadovala   pribratie znaleckého   ústavu.   V nasledujúcom   období   už   okresný   súd   v zmysle   uvedeného usmernenia odvolacieho súdu vykonával úkony smerujúce k pribratiu znaleckého ústavu, išlo   však   o nesústredenú   a zbytočne   zdĺhavú   činnosť.   Okresný   súd   zisťoval   aktuálny zoznam znaleckých ústavov prostredníctvom zdĺhavého postupu – duplicitných dožiadaní adresovaných   ministerstvu   spravodlivosti,   a to   i napriek   možnosti   poskytovanej   platnou právnou úpravou (§ 4 ods. 7 zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), ktorou je vyhľadávanie v zozname znalcov elektronickou formou na príslušnej internetovej stránke ministerstva spravodlivosti a ktorá je spojená s minimálnou časovou náročnosťou.     Postup okresného súdu, keď v jednom z uvedených dožiadaní požiadal ministerstvo spravodlivosti o zaujatie stanoviska „V prípade, že v zozname znalcov nie je v súčasnosti zapísaný žiadny znalecký ústav, ktorý by bol spôsobilý podať vo veci znalecký posudok, (...)“, považuje ústavný súd za neprípustný, pretože základným predpokladom pre rýchly a efektívny procesný postup súdu je aj znalosť relevantnej právnej úpravy (v danom prípade ustanovenie § 15 zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch).

  Rovnako postup okresného súdu, keď rozhodol v rozpore s platnou právnou úpravou [§ 4 ods. 2 písm. ch) zákona č. 71/1992 Zb. Slovenskej národnej rady o súdnych poplatkoch a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov v znení   neskorších   predpisov] o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a o neustanovení právneho zástupcu pre sťažovateľa, hodnotí   ústavný   súd   ako   nesústredenú   činnosť,   ktorá   zapríčinila   zbytočné   prieťahy posudzovaného obdobia.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

  Vzhľadom na uvedené rozsiahle obdobia nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného   súdu   nemožno   takmer   tri   roky   trvajúcu   dobu   posudzovanej   časti   konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (2. bod výroku nálezu).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnil skutočnosťou, že súdne konanie trvá už dvanásť rokov a zdĺhavosť konania veľmi nepriaznivo pôsobí na jeho psychický stav a stav jeho rodinných príslušníkov,   pričom   napriek   predchádzajúcemu   príkazu   ústavného   súdu   pre   okresný súd konať bez zbytočných prieťahov, tieto pretrvávajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný   súd   priznal   v tomto   prípade   finančné   zadosťučinenie   v sťažovateľom uplatnenej sume 100 000 Sk (3. bod výroku nálezu), ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet, charakter a dobu posudzovaného konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa. Jej závažnosť nepochybne podstatným spôsobom   zvyšuje   fakt,   že   k zbytočným   prieťahom   v postupe   okresného   súdu v posudzovanom   konaní   došlo   opakovane   po   tom,   čo   ústavný   súd   nálezom   č.   k. III. ÚS 233/03–26 zo 7. apríla 2004 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 313/94 a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 5 788 Sk pozostávajúcu z trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   realizované   v roku   2006   (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na ústavný súd), ako aj režijného paušálu.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

Sťažovateľ v danom   prípade   mohol požadovať náhradu   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk, spolu 5 788 Sk.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume 5 788 Sk (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007