znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 90/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 26. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., trvale bytom D. L., toho času v Ústave na výkon väzby   v B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   K.,   M.,   pre   porušenie   základných   práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn.   1   T   6/01   zo   17.   septembra   2002   a uzneseniami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 To 70/02   z 3.   decembra   2002   a sp.   zn.   Ntv-II   18/03 z 5. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Š. H. v časti týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 6/01 zo 17. septembra 2002 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 70/02 z 3. decembra 2002   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.   Sťažnosť   Š.   H.   v časti   týkajúcej   sa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   Ntv-II   18/03   z 5.   februára   2003   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. februára 2003 doručené podanie Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „ústavná sťažnosť“ (ďalej len „ústavná sťažnosť“), ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na poštu 17. februára 2003.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby uznesením prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní na verejnom ústnom pojednávaní vydal nález:

„Krajský súd v Bratislave uznesením vo veci 1 T 6/01 zo dňa 17. 09. 2002 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. j. 6 To 70/02 zo dňa 3. 12. 2002, doručené dňa   28.   12.   2002   v   náväznosti   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. j. Ntv II-18/03 zo dňa 5. II. 2003 porušil podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo obžalovaného Š. H. podľa čl. 5 ods. 4 a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.   Jeho   ďalšia väzba   je v rozpore   s čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Tieto uznesenia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v Bratislave sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky znova konal a rozhodol.“

2. Sťažovateľ je trestne stíhaný pre skutok právne kvalifikovaný ako príprava na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“). Do väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu v Bratislave sp. zn. 3 Nt 55/00 z 18. mája 2000 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) a vo väzbe sa nachádza doposiaľ. Od marca 2001, keď bola podaná naňho druhá obžaloba na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), je jeho vec vedená na tomto súde pod sp. zn. 1 T 6/01.

Uznesenia, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 4 a čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a ktoré preto sťažovateľ žiadal, aby boli ústavným súdom zrušené, sú: uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/01 zo 17. septembra 2002 (ďalej len „uznesenie zo 17. septembra 2002“), ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   z 19. júla 2002; uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 To 70/02 z 3. decembra 2002 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2002“), ktorým bolo predošlé uznesenie krajského súdu zrušené, avšak sťažnosť sťažovateľa proti nemu bola zamietnutá   s tým,   že   uňho   ďalej   trvá   dôvod   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   TP; a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 18/03 z 5. februára 2003 (ďalej len „uznesenie z 5. februára 2003“), ktorým bola na základe návrhu príslušného predsedu senátu krajského súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa,   doručeného   najvyššiemu   súdu 31. januára 2003, táto lehota predĺžená do 17. augusta 2003.

Sťažovateľ   okrem   iného   zdôraznil,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   v minulosti   pri opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu v nedostatočnej miere zhodnotili odôvodnenie   obhajoby s akcentom   na skutočnosť a dôkazy,   že sťažovateľ sa   neskrýval, nemaril vyšetrovanie, a pretože nevedel o začatí trestného stíhania voči nemu, nemal dôvod, aby sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní skrýval a vyhol sa tak trestnému stíhaniu.

Naviac lehota trvania jeho väzby bola opakovane predlžovaná, naposledy uznesením najvyššieho súdu z 5. februára 2003 do 17. augusta 2003, teda nad rámec 3-ročnej lehoty. Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd nemohol ako v minulosti, tak aj na neverejnom zasadnutí   pri   predĺžení   väzby   5.   februára   2003   spravodlivo   a hodnoverne   rozhodnúť o predĺžení väzby. Bolo tomu tak aj preto, lebo došlo k porušeniu § 71 ods. 8 TP, keďže najvyšší súd nemal k dispozícii kompletný spis (chýbali magnetofónové záznamy).

Podstatu odôvodnenia ústavnej sťažnosti možno zhrnúť ako námietky sťažovateľa ohľadne neopodstatenosti väzby pre neexistenciu skutočného dôvodu väzby a tiež ohľadne jej neprimeranej dĺžky z dôvodu nečinnosti, resp. zbytočných prieťahov v trestnom konaní.

3. Pretože ústavná sťažnosť nezodpovedala viacerým náležitostiam, ktoré vyžaduje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v § 20 a § 49 až 56, ústavný súd vyzval listom   z 3.   marca   2003   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov a upozornil ho, že v prípade ich neodstránenia môže byť ústavná sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Išlo,   okrem   iného, o presné označenie spôsobov,   ktorými malo dôjsť   k porušeniu základných práv a slobôd, logický návrh rozhodnutia pre ústavný súd (petit), pripojenie dôkazov o doručení rozhodnutí   sťažovateľovi,   ako aj dôkazov   o tom, ako si   sťažovateľ chránil namietané práva a slobody ešte pred tým, ako sa obrátil na ústavný súd.

Právny   zástupca   sťažovateľa   odpovedal   listom   zo   17.   marca   2003,   ku   ktorému pripojil   aj   viaceré   prílohy   súvisiace   s trestnou   vecou   sťažovateľa   (rozhodnutia   o väzbe, žiadosti o prepustenie z väzby, sťažnosti proti zamietavým rozhodnutiam a pod.) Zdôraznil predovšetkým   príčinnú   súvislosť   medzi   nečinnosťou   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, krajského súdu, najvyššieho súdu a väzbou sťažovateľa, ktorá trvá už takmer tri roky. Zotrval na návrhu nálezu z prvého podania na ústavný súd s akcentom, že ďalšia väzba sťažovateľa je v rozpore s ústavnou zásadou čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 dohovoru.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie   o ústavných   sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   je   bližšie upravené v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či   spĺňa   všeobecné   a osobitné   zákonné   náležitosti   a či   nie   sú   dané   dôvody   pre   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   citovaného ustanovenia návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2.   Sťažovateľ   v odôvodnení   ústavnej   sťažnosti   namietal   neopodstatnenosť   svojej väzby   a tiež   jej   neprimeranú   dĺžku   z dôvodu   nečinnosti,   resp.   zbytočných   prieťahov v konaní orgánov činných v trestnom konaní. Jeho návrh nálezu pre ústavný súd bol však v porovnaní s odôvodnením sťažnosti formulovaný do značnej miery rozporne a sústredný na činnosť (to znamená konkrétne označené rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu), a nie   na   nečinnosť.   Právny   zástupca   sťažovateľa   neodstránil   nedostatky   návrhu   (petitu) v tomto smere ani po upozornení ústavného súdu, že má ísť o „logický návrh rozhodnutia (petit)“.

Pretože ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade viazaný návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne rozhodnutia označené sťažovateľom - uznesenie krajského súdu zo 17. septembra 2002 a uznesenia najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 a 5. februára 2003 - ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

3. V časti týkajúcej sa uznesení krajského súdu zo 17. septembra 2002 a najvyššieho súdu   z 3.   decembra   2002   ústavný   súd   mohol   brať   do   úvahy   s poukazom   na   princíp subsidiarity ohľadne vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom iba označené uznesenie najvyššieho súdu.

Ak totiž malo dôjsť uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2002 k porušeniu práv a slobôd sťažovateľa (nie je teraz podstatné akých), mohol si ich chrániť na najvyššom súde podaním sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu. To sa napokon aj stalo, pričom o jeho sťažnosti rozhodol najvyšší súd uznesením z 3. decembra 2002.

Ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   mu   predložil   dôkazy o doručení sťažovateľovi rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a   slobôd.   Právny   zástupca   sťažovateľa   mu   predložil   dôkaz   o doručení   jemu   uznesenia najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 (28. decembra 2002), nepredložil mu však dôkaz o doručení tohto uznesenia sťažovateľovi.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pretože   podľa   TP   nemusí   byť   právoplatnosť   rozhodnutia   tak   tesne   spätá   s jeho doručením,   ako   je   tomu   napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ústavný   súd   už v uznesení sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002 vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty.   Aby   uvedené   požiadavky   spĺňala,   môže   začať   plynúť   len   vtedy,   pokiaľ   bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť.“

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu zo 17. septembra 2002 v zákonnej lehote sťažnosť. Najvyšší súd po jej preskúmaní uznesením z 3. decembra 2002 napadnuté uznesenie podľa § 149 ods.1 písm. a) TP zrušil a podľa § 72 ods. 2 TP žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u tohto ďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP.

Pretože   proti   tomuto   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   nadriadeného   orgánu   TP sťažnosť nepripúšťa, stalo sa právoplatným a vykonateľným [§ 140 ods. 1 písm. a) TP] jeho vyhlásením na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 3. decembra 2002 (§ 135 TP).

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 3.   decembra   2002   muselo   byť   v odpise   doručené sťažovateľovi   podľa   §   137   ods.   4   TP   už preto,   lebo ním   bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku (sťažnosti) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo.

Od   doručenia   tohto   uznesenia   mal   preto   sťažovateľ   k dispozícii   lehotu   dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

S poukazom aj na právne názory, ktoré ústavný súd vyslovil už v uznesení sp. zn. III. ÚS   186/02   z 28.   novembra   2002,   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   TP,   ktoré   sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však jeho právnemu zástupcovi.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k ústavnej sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 3.   decembra   2002   sa   stalo   právoplatným   jeho vyhlásením v označený deň na neverejnom zasadnutí. Toto uznesenie však bolo potrebné písomne   vypracovať   a jeho   odpis   doručiť   oprávneným   osobám   vrátane   sťažovateľa. Sťažovateľ, keďže ani nemohol byť prítomný (takisto ako jeho obhajca) na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu (§ 242 TP), sa o označenom uznesení a jeho obsahu nepochybne dozvedel až po doručení mu odpisu tohto uznesenia.

Za týchto okolností by formálne ponímanie začiatku plynutia lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti od právoplatnosti rozhodnutia v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   išlo   na   úkor   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľa,   a preto   treba   za označený začiatok považovať doručenie odpisu právoplatného rozhodnutia sťažovateľovi.

Pokiaľ pre posúdenie lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   rozhodujúcou   iba   samotná   právoplatnosť rozhodnutia,   ale   aj   doručenie   jeho   odpisu   sťažovateľovi,   potom   zákonnou   náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nie je iba pripojenie kópie právoplatného rozhodnutia, ale aj dôkazu o doručení jeho odpisu sťažovateľovi.

Pretože   právny   zástupca   sťažovateľa   napriek   výzve   ústavného   súdu   nepredložil ústavnému súdu dôkaz o doručení právoplatného uznesenia najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 sťažovateľovi a ústavný súd teda nemôže posúdiť, či ústavná sťažnosť podaná na pošte 17. februára 2003 bola podaná v lehote dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   ústavnú   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.   Uznesením   z 5.   februára   2003   najvyšší   súd   na   základe   návrhu   príslušného predsedu   senátu   krajského   súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   do 17. augusta 2003 (§ 71 ods. 3 TP), ktorý mu bol doručený 31. januára 2003, predĺžil podľa § 71 ods. 2 TP túto lehotu do 17. augusta 2003. Sťažovateľ vytýkal aj tomuto uzneseniu porušenie   už   vyššie   označených   základných   práv   a slobôd,   pričom   žiadal,   aby   bolo ústavným súdom zrušené.

Právny   zástupca   sťažovateľa   nepreukázal   po   výzve   ústavného   súdu   –   aby   tiež predložil dôkazy, ako si sťažovateľ chránil namietané základné práva a slobody ešte pred tým, ako sa obrátil na ústavný súd – dôkaz o konkrétnom spôsobe ochrany vo vzťahu k poslednému návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a konaniu najvyššieho súdu o ňom (Ntv-II 18/03).

Sťažovateľ   a jeho   obhajca   v trestnom   konaní   vedeli,   že   väzba   sťažovateľa   bola uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv-II   42/02   zo   14.   mája   2002   predĺžená   do 17. februára 2003. Podľa platnej právnej úpravy prichádzali z hľadiska predĺženia väzby po 17. februári 2003 do úvahy v podstate dve možnosti:

1. návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2 a 3 TP nebude podaný a väzba po 17. februári 2003 skončí alebo

2.   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   bude   podaný   a najvyšší   súd   o ňom rozhodne (na neverejnom zasadnutí a bez účasti procesných strán).

Pri druhej možnosti musí byť návrh (aby mohol byť úspešný) doručený najvyššiemu súdu   spolu   s dovtedy   získaným   celým   spisovým   materiálom   najneskôr   10   dní   pred skončením príslušnej lehoty väzby (§ 71 ods. 4 a 9 TP).

Podľa § 41 ods. 1 TP „Obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc,   účelne   využívať na   obhajovanie   jeho   záujmov   prostriedky   a   spôsoby   obhajoby uvedené   v   zákone,   najmä   starať   sa   o   to,   aby   boli   v   konaní   náležite   a   včas   objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, a tým prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci“. Už z tohto ustanovenia TP teda vyplýva pre obhajcu povinnosť aktívneho vedenia obhajoby v prospech záujmov obvineného.

Pri aktívnom vedení obhajoby mohol napr. obhajca požiadať krajský súd vopred, aby mu bolo za účelom využitia práv obhajoby neodkladne oznámené, pokiaľ bude podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2 a 3 TP. Sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal, že obhajoba využila takýto postup, aby mohla následne vzniesť v konaní najvyššieho súdu o označenom návrhu (pred jeho rozhodnutím) tie ústavné námietky proti ďalšiemu   trvaniu   väzby, ktoré   vzniesla   v ústavnej   sťažnosti   (po   rozhodnutí   najvyššieho súdu).

Aktívny   spôsob   obhajoby   bol   pre   ochranu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa potrebný najmä preto, lebo podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa po 17. februári 2003 bolo pre obhajobu predvídateľné, o takomto návrhu rozhoduje najvyšší súd   na neverejnom   zasadnutí   (bez účasti   procesných   strán),   proti   uzneseniu   o predĺžení lehoty trvania väzby nie je podľa § 74 ods. 1 TP prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť) a takéto rozhodnutie je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania väzby.

Z princípu subsidiariry vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc.

Keď   teda   sťažovateľ   namietol   v   ústavnej   sťažnosti   konkrétnou   argumentáciou porušenie svojich základných práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu z 5. februára 2003, pričom však nevyužil aktívny spôsob obhajoby (obhajoba zostala pasívna) a v rámci účinnej ochrany práv a slobôd svoju argumentáciu neuplatnil v konaní najvyššieho súdu pred jeho rozhodnutím (aby mu dal tiež možnosť v prípade opodstatnenosti argumentácie vyvarovať sa porušenia jeho práv a slobôd), ústavný súd musel v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003