znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 90/02-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti D. F., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní Okresného   súdu   v Martine   vedenom   pod   sp.   zn. Er 2137/98 na verejnom zasadnutí 17. januára 2003 takto

r o z h o d o l :

Základné právo D. F., a. s., T. na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   odňatím   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Martine   pod   sp.   zn. Er 2137/98   sudkyni   JUDr.   M.   I.   a jej   pridelením   sudcovi   JUDr.   M.   D.   n   e   b   o l   o p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 90/02-22 zo 4. júla 2002 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. F., a. s., T. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) odňatím veci vedenej na Okresnom súde v Martine (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. Er 2137/98 sudkyni JUDr. M. I. a jej pridelením sudcovi JUDr. M. D., pričom vo zvyšnej časti ju odmietol.

2.   Sťažnosť   predstavujú   podania   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   právneho zástupcu zo 17. a 21. decembra 2001, 27. marca a 27. septembra 2002, ako aj jeho prednesy ne verejnom ústnom pojednávaní ústavného súdu 4. decembra 2002.

V prijatej časti sťažnosti bola jej podstata vyjadrená v návrhu nálezu, ktorý by mal ústavný súd vydať (pozri prvé tri podania): „Odporca odňatím veci Er 2137/98 JUDr. M. I. a jej pridelením JUDr. M. D. porušil základné právo navrhovateľa, uvedené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR....Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu v Martine č. Er 2137/98 zo dňa   30.   06.   1999   v časti,   v   ktorej   vyhlásil   za   neprípustnú   exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom JUDr. J. B. pod sp. zn. 2 Ex 1448/98 v časti vykonania exekúcie predajom cenných papierov. Odporca je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 20 000,- Sk.“

Hlavným argumentom sťažnosti je to, že v exekučnej veci vedenej na okresnom súde pod   sp.   zn.   Er   2137/98   (ďalej   len   „exekučná   vec“),   kde   bola   zákonnou   sudkyňou JUDr. M. I.,   ktorá   udelila   aj   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   JUDr.   M.   D.   (vtedajší predseda   súdu)   30.   júna   1999   vydal   opatrenie   predsedu   súdu   podľa   §   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška ministerstva spravodlivosti“), ktorým si pridelil túto vec, pričom v označený deň aj rozhodol. Aj ďalšie okolnosti, ktoré túto zmenu v osobe sudcu sprevádzali (najmä časté zmeny rozvrhu práce v roku   1999,   ktoré   ho   robia   nekontrolovateľným   a umožňujú   svojvoľné   presuny   pod zámienkou nevyhnutnosti), nasvedčovali, že došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v týchto súvislostiach poukázal aj na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 47/1999 a II. ÚS 43/97).

Sťažovateľ okrem iného tiež zdôraznil, že: pokiaľ nový predseda súdu neuviedol v roku 1999 skôr predmetnú exekučnú vec do zoznamu odňatých vecí, nemal právo ju odnímať 30. júna 1999; nezvládnuteľnosť nápadu vecí v senáte sa rieši neprideľovaním nových vecí, pričom zastupovanie sudcov navzájom nesmie mať za cieľ ich nahradzovanie pri rozhodovaní; v odnímanej exekučnej veci nebolo potrebné urobiť žiaden ťažký úkon (len zastaviť exekúciu ako reakciu na dispozičné právo oprávneného), ktorý by mal pre zákonnú sudkyňu predstavovať veľké zaťaženie.

3. Okresný súd zaujal stanovisko k tvrdeniam sťažovateľa - písomným vyjadrením z 15. februára 2002 bývalého predsedu okresného súdu JUDr. M. D. (do 5. júna 2002) a tiež podaním novej predsedníčky okresného súdu JUDr. I. N. z 25. júla 2002 a jej prednesmi na verejnom ústnom pojednávaní ústavného súdu 4. decembra 2002 - pričom s nimi zásadne nesúhlasil a navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Zmenou rozvrhu práce v roku 1999, od ktorej sa odvíjalo aj opatrenie predsedu súdu z 30. júna 1999 v predmetnej exekučnej veci, sa malo dosiahnuť, aby sa mohla čo najviac zachovávať   aj   ďalšia   ústavná   zásada,   to   znamená   právo   účastníka   na   bezprieťahové konanie.

Okresný súd zdôraznil predovšetkým zaťaženosť v senáte JUDr. M. I., ktorá bola v rokoch   1997,   1998   a v roku   1999   do   28.   februára   jedinou   sudkyňou,   ktorej   boli prideľované exekučné veci; platnú právnu úpravu v roku 1999, ktorá nevylučovala zmenu v osobe   zákonného   sudcu   z dôvodu   výrazného   zaťaženia   aj   vo   veciach,   kde   už   začalo konanie pred súdom; počet vecí Er v období od 1. marca až do 15. júla 1999, kde došlo z titulu zmeny rozvrhu práce k prideleniu vecí od JUDr. M. I. iným sudcom; fakt, že zmenu v osobe   zákonného   sudcu   v predmetnej   exekučnej   veci   nemožno   chápať   izolovane,   ale v kontexte   neúmerného   zaťaženia   sudcov   tohto   súdu   z dôvodu   personálnej poddimenzovanosti (z potrebných 23 sudcov v roku 1999 vykonávalo funkciu len 11 až 14), čo vyžadovalo okrem iného množstvo opatrení organizačného charakteru vrátane zmien v rozvrhu práce.

II.

1. Z vyjadrení účastníkov v konaní pred ústavným súdom a listín, ktoré mu zaslali (najmä exekučný spis okresného súdu sp. zn. Er 2137/1998, rozvrhy práce a ich zmeny, opatrenia   predsedu   súdu   podľa   §   2   ods.   2   a 3   vyhlášky   ministerstva   spravodlivosti), vyplývajú tieto relevantné skutočnosti.

2. V predmetnej exekučnej veci sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému Z. T. M.   s.   M.   pre   pohľadávku   v sume   118   601   218,-   Sk   s príslušenstvom   požiadal   súdny exekútor   JUDr.   J.   B.   okresný   súd   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie 23. septembra 1998 (sp. zn. 2 EX 1448/98) a 30. septembra 1998 ho výkonom exekúcie v zmysle vtedy platného a účinného § 45 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poverila sudkyňa JUDr. M. I.

Dňa   20.   apríla   1999   sťažovateľ   požiadal   o zastavenie   exekúcie   vo   zvyšku   voči povinnému a súdny exekútor 22. apríla 1999 predložil okresnému súdu exekučný spis na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.

Dňa 30. júna 1999 vydal vtedajší predseda okresného súdu JUDr. M. D. opatrenie predsedu súdu č. Spr 500/99 podľa § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky ministerstva spravodlivosti, ktorým bola vec sp. zn. Er 2137/98 - rozvrhom práce pôvodne pridelená na vybavenie JUDr. M. I. - pridelená jemu ako predsedovi senátu na ďalšie konanie vzhľadom na zmenu rozvrhu   práce.   V   opatrení   bolo   ďalej   uvedené,   že   predseda   súdu   vydal   toto   opatrenie v súlade so zastupovaním určeným v rozvrhu práce a na zabezpečenie riadneho chodu súdu.Uznesením sp. zn. Er 2137/98 z 30. júna 1999 (právoplatnosť nadobudlo 9. augusta 1999) JUDr. M. D. ako sudca exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. B. pod sp. zn. 2 Ex 1448/98 vyhlásil za neprípustnú, a to v časti vykonania exekúcie predajom cenných papierov, pričom exekúciu zastavil. V odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že súdny exekútor vážnym spôsobom pochybil pri výkone exekúcie ohľadom cenných papierov (ako hnuteľných vecí), pričom na vykonanie exekúcie v tejto časti ani nemal osobitné poverenie súdu.

JUDr. M. D. podal v súvislosti s namietaným postupom súdneho exekútora okrem iného   aj   návrh   na   disciplinárne   konanie.   Disciplinárna   komisia   Slovenskej   komory exekútorov rozhodnutím sp. zn. DK-10/99-No z 28. januára 2000 (právoplatnosť nadobudlo 18. mája 2000) kvalifikovala tento postup ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku a exekútorovi uložila peňažnú pokutu vo výške 100 000 Sk.

Podľa stanoviska okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu má byť skutočným dôvodom podania tejto sťažnosti práve spôsob rozhodnutia JUDr. M. D. uznesením z 30. júna 1999 a jeho dôsledky.

3. V rozvrhu práce okresného súdu na rok 1999, ktorý vypracovala v roku 1998 vtedajšia predsedníčka súdu JUDr. M. I., všetky Er veci patrili do jej súdneho oddelenia č. 9 (ako predsedníčky senátu) popri 1/6 vecí C a 1/3 vecí Ncú. JUDr. M. D. bol ako predseda senátu zaradený do súdneho oddelenia č. 7, pričom s JUDr. M. I. boli v rozvrhu práce označení ako vzájomne sa zastupujúci.

Dňa 21. januára 1999 vystriedal JUDr. M. D. vo funkcii predsedu súdu JUDr. M. I. Dňa 4.   februára 1999 vydal   dodatok   k rozvrhu   práce   na občianskoprávnom   úseku, kde v záujme rovnomerného nápadu bolo okrem iného určené, že v oddelení Er s účinnosťou od 1. marca 1999 budú veci prideľované rovnomerne do senátov 1 T, 2 T, 3 T, 5 C, 6 C, 7 C, 8 C, 9 C, pričom staré veci, ktoré dovtedy napadli do senátu 9 C, sa taktiež rovnomerne rozdelia do týchto senátov.

V tomto zmysle upravený rozvrh práce na rok 1999 bol 30. marca 1999 okresným súdom   zaslaný   aj   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   listom   sp.   zn. Spr 311/99.   V roku   1999   boli   v rozvrhu   práce   vykonané   aj   ďalšie   zmeny   (od   1.   júna, 23. júna, 1. augusta a 1. októbra), ktoré boli tiež oznámené krajskému súdu (listami sp. zn. Spr 570/99 zo 7. júna 1999, Spr 637/99 z 30. júna 1999, Spr 725/99 z 3. augusta 1999 a Spr 821/99 z 22. septembra 1999).

Podľa zmeny rozvrhu práce účinnej od 23. júna 1999 mal napr. JUDr. M. D. ako predseda senátu v oddelení 7 C vybavovať 3/21 C vecí a 1/7 Er vecí, pričom sa mali naďalej s JUDr. M. I. ako sudcovia navzájom zastupovať.

Okresný súd predložil ústavnému súdu 348 opatrení predsedu súdu JUDr. M. D. vydaných v zmysle § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky ministerstva spravodlivosti pod č. Spr 500/99 v období od 1. marca 1999 až do 15. júla 1999, ktorými bolo 348 Er vecí rozvrhom práce pôvodne pridelených na vybavenie JUDr. M. I. (a neskončených) pridelených na ďalšie konanie siedmim iným predsedom senátov okresného súdu vrátane JUDr. M. D. Tomuto bolo z označeného počtu vecí pridelených 49 vecí (vrátane Er 2137/98) a ďalším predsedom senátov 52, 48, 45, 42, 60 a 52 vecí.

4. Súčasná predsedníčka okresného súdu JUDr. I. N. v písomnom vyjadrení z 25. júla 2002   k sťažnosti   okrem   iného   uviedla:   „Podľa   vyjadrenia   pracovníčky   tunajšieho   súdu, ktorá v rozhodnom čase vykonávala funkciu vedúcej kancelárie Er, od 1. 3. 1999 nové Er veci   boli   ňou   rovnomerne   prideľované   sudcom   v spomínaných   senátoch   a v skôr napadnutých Er veciach, v ktorých bola zákonnou sudkyňou predovšetkým JUDr. M. I., Er vec bola predložená na pridelenie inému sudcovi len v prípade, ak bolo vo veci potrebné vykonať úkon, resp. vydať rozhodnutie (napr. rozhodnúť o námietke, o zastavení exekúcie) s tým, že sudcu zo spomínaných senátov určila vedúca kancelárie Er tak, aby boli predmetní sudcovia postupne rovnomerne rovnako zaťažovaní i týmito skôr napadnutými vecami.“

Z celkovej dôkaznej situácie a ani z tohto vyjadrenia nevyplýva skutočnosť, ktorú namietal na verejnom ústnom pojednávaní právny zástupca sťažovateľa, že o zákonnom sudcovi vo veciach, kde dochádzalo k zmene sudcu (z JUDr. M. I. na iných), rozhodovala vedúca súdnej kancelárie. Táto totiž vzhľadom na to, že o veciach mala prehľad a bola oboznámená so zámerom, ktorý sa presunom vecí sledoval, mohla len pripraviť návrhy na konkrétne presuny vecí (od koho komu), avšak opatrenia podľa § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky ministerstva spravodlivosti už vydal predseda súdu.

5.   Ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   k presunu   exekučnej   veci   Er   2137/98   aj sudkyňu okresného súdu JUDr. M. I.

Táto vo svojom písomnom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2002 potvrdila, že od roku 1997 do 21. januára 1999, keď vykonávala funkciu predsedníčky okresného súdu, celú agendu (Er) v zmysle rozvrhu práce vykonávala ona až do svojho odvolania. Ďalej doslova uviedla: „Nový predseda súdu na základe rozvrhu práce rozhodol tak, že veci týkajúce sa agendy „Er“ budú rozdelené na vybavenie viacerým sudcom. Ako k realizácii tohto nového rozdelenia došlo sa vyjadriť neviem a už vôbec si nepamätám na konkrétnu   vec   Er   2137/98.   Zrejme   vedúca   kancelárie   „Er“   podľa   pokynov   a opatrení predsedu súdu spisy dala jednotlivým sudcom. Záverom chcem poznamenať, že spôsob, akým   došlo   k takémuto   rozdeleniu   vecí   v agende   „Er“   nevzbudil   u mňa   pocit protizákonného rozhodnutia ústavného práva zákonného sudcu.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorý znie: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“

Podľa § 2 vyhlášky ministerstva spravodlivosti:(1)   Rozdelenie   práce   na   súdoch   sa   určuje   na   kalendárny   rok   rozvrhom   práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov.

(2)   V prípade   dlhodobej   neprítomnosti   sudcu   alebo   výrazných   rozdielov v pracovnom vyťažení určí predseda súdu rozsah presunu agendy do iného oddelenia.

(3) V prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní môže predseda súdu nimi poveriť iného sudcu.

(4)   Opatrenia   podľa   odsekov   2   a 3   vykonáva   predseda   súdu   v súlade   s určeným zastupovaním v rozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný postup. Rovnako sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu.

2. Ústavný súd už vyslovil, že účel základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, „ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej   moci,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný   rozhodnúť,   za   predpokladu,   že   podľa rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a rozhodovať   určitý   druh   súdnej agendy“ (II. ÚS 15/96).

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prejednávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu... pre dôvody uvedené   v   §   2   ods.   2   a 3   vyhlášky   ministerstva   spravodlivosti,   napríklad   dlhodobá neprítomnosť   sudcu,   výrazné   rozdiely   v pracovnom   vyťažení,   náhle   prekážky   brániace sudcovi   vykonať   jednotlivé   úkony   v konaní,   tak   aj   sudcov,   ktorým   boli   veci   následne pridelené v dôsledku uvedených prekážok, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Uvedené ustanovenia... vyhlášky ministerstva spravodlivosti dovoľujú,   aby   vec   bola   (aj   napriek   spomenutým   prekážkam)   rozhodnutá   súdmi   bez zbytočných prieťahov v konaní, resp. aby o nej konal sudca, o nestrannosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, čo je aj v záujme účastníkov súdneho konania. Postup... predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami uvedených predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02).

3. Sťažovateľ namietal porušenie jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v predmetnej exekučnej veci z dôvodu neopodstatnenej zmeny v osobe zákonného sudcu. Okrem viacerých (už aj uvedených) argumentov jeho právny zástupca na verejnom ústnom pojednávaní ústavného súdu napr. tiež uviedol: „... ale mám svoje informácie o tom, že predmetná vec bola v centre záujmu viacerých sudcov, že sa o nej debatovalo o spôsobe ako s ňou naložiť... a že Dr. D. veľmi vehementne, majúc podporu niekoľkých kolegov, jeden deň vec pridelil a ten istý deň rozhodol takýmto spôsobom.“

Osoba namietajúca v konaní pred ústavným súdom porušenie základného práva alebo slobody by mala v záujme úspešnosti svojho návrhu preukázať aspoň, že jej tvrdenia sú v porovnaní s tvrdeniami odporcu pravdepodobnejšie a vierohodnejšie.

Proti   tvrdeniam   sťažovateľa   stoja   viaceré   vyjadrenia   okresného   súdu   a listiny, z ktorých vyplýva, že opatrenie JUDr. M. D. z 30. júna 1999 bolo urobené v kontexte zmien v rozvrhu   práce   na   rok   1999,   v   záujme   rovnomerného   prideľovania   aj   väčšieho   počtu exekučných vecí a v súlade s § 2 ods. 2 vyhlášky ministerstva spravodlivosti. JUDr. M. D. v rozhodnom   čase   vykonával   nielen   funkciu   predsedu   okresného   súdu,   ale   aj   funkciu predsedu senátu, a preto sa exekučné veci od JUDr. M. I. prideľovali aj jemu (v období od 1. marca 1999 do 15. júla 1999 z 348 vecí dostal 49). Skutočnosť, že vec Er 2137/98, ktorá mu bola pridelená na základe jeho opatrenia z 30. júna 1999, v tento deň aj rozhodol, sama osebe nemení právny rámec, v ktorom k zmenám v osobách zákonného sudcu dochádzalo.

Pretože sťažovateľ nepreukázal, že jeho tvrdenia o tom, že predmetná exekučná vec bola odňatá   sudkyni JUDr.   M.   I.   a pridelená   sudcovi   JUDr.   M. D.   neopodstatnene,   sú v porovnaní   s opačnými   tvrdeniami   okresného   súdu   (a   dôkazmi,   ktoré   ich   podporujú) pravdepodobnejšie a vierohodnejšie, ústavný súd vo výroku tohto nálezu vyslovil, že jeho právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nebolo porušené.

Vzhľadom   na   takýto   výrok   nálezu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o návrhu sťažovateľa, aby mu okresný súd uhradil trovy právneho zastúpenia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 17. januára 2003

Odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka

vo veci sp. zn. III. ÚS 90/02

Navrhovateľ žiadal, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil,   že   Okresný   súd   v Martine   (ďalej   len   „okresný   súd“)   odňatím   veci   sp.   zn. Er 2137/98 sudkyni JUDr. M. I. a jej pridelením sudcovi JUDr. M. D. porušil jeho základné právo uvedené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Podľa tohto článku ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

K uvedenej problematike už senát ústavného súdu zaujal stanovisko vo veci sp. zn. III.   ÚS   16/00,   keď   uviedol,   že   nezávislosť   a nestrannosť   sú   všeobecne   považované   za neodmysliteľné súčasti pojmu súd. Úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké   ich   od   seba   odlíšiť.   Nestrannosť   definovaná   aj   ako   neprítomnosť   predsudku (zaujatosti)   a straníckosti   býva považovaná za pojem   širší   ako nezávislosť.   Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať.

Sudcovská   nezávislosť   a nestrannosť   znamenajú   aj   nezávislosť   a nestrannosť každého jednotlivého sudcu a okrem iného sa prejavuje tiež v princípe, že nikto nesmie byť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi.   V tomto   smere   ide   aj   o nezávislosť   a nestrannosť zákonného sudcu.

V tomto rozhodnutí ústavný súd tiež uviedol, že sudca musí poskytovať dostatočné záruky, aby bola vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti vo veci. V tomto spojení môže mať význam aj zjav, zdanie (appearances), teda že spravodlivosť je aj transparentne   vykonávaná.   Podstatou   je   tu   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.

Tretí senát ústavného súdu už v uvedenej veci uviedol, že pojem „zákonný sudca“ vrátane   jeho   atribútu   „nestrannosti“   je   potrebné   interpretovať   aj   s prihliadnutím   na medzinárodne záväzky Slovenskej republiky.

V danom   prípade   neboli   splnené   v plnom   rozsahu   tieto   atribúty   nezávislosti a nestrannosti zo strany vtedajšieho predsedu súdu a zároveň sudcu, ktorý vo veci rozhodol. Pravidlá   stanovené v rozvrhu práce boli niekoľkokrát zmenené v priebehu kalendárneho roka   bez   toho,   aby   to   bolo   rozumne   zdôvodnené.   Napríklad   úpravou   nápadu   bývalej zákonnej sudkyne bolo možné dosiahnuť, aby túto agendu vybavila v príslušnom časovom horizonte, a to najmä z toho dôvodu, že túto agendu možno hodnotiť ako ľahšiu oproti iným agendám okresného súdu.

Zdanie   dôvery   je   silne   narušené   tým,   že   štátna   správa   súdu   v osobe   predsedu okresného súdu zmenila v priebehu bežného roka pravidlá, po pridelení uvedenej veci sp. zn. Er 2137/98 v ten istý deň práve v tejto veci rozhodol. Táto skutočnosť prinajmenšom vzbudzuje podozrenie, že metóda prideľovania veci nebola objektívna, z dôvodu, že delenie fakticky vykonala pracovníčka súdu, čím možno spochybniť náhodnosť výberu. S tým sa vynára tiež otázka odbornosti a zaručenia transparentnosti prideľovania prípadov. Vtedajšia absencia   právnej   úpravy,   ako   ju   pozná   súčasná   právna   úprava,   nemôže   znamenať ignorovanie stanovených pravidiel ani pochybnosť, ktorú by narušila garancia čl. 48 ods. 1, a to aj v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.

K tejto   skutočnosti   pristupuje   aj   stav   na   iných   závažnejších   úsekoch   činnosti okresného   súdu   v danom   období,   čo   však   riešené   nebolo.   Uvedené   spochybňuje zámer a realizáciu   štátnej   správy   súdu   riešiť   konanie   bez   prieťahov   vo   všetkých   agendách a upriamuje pozornosť na účelovosť konania a spochybňuje (zdanie) nestrannosť procesu okresného súdu vo veci sp. zn. Er 2137/98.

V Košiciach 17. januára 2003