SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 9/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14602/2014, sťažnosť
, vedenej Ústavným súdom Slovenskejrepubliky pod sp. zn. Rvp 14604/2014, sťažnosť
, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14606/2014,sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, vedenej Ústavným súdomSlovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14608/2014 a sťažnosť
, vedenej Ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14610/2014, všetcizastúpení advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Panenská 6, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisovNárodnou radou Slovenskej republiky, a to uskutočnením voľby člena Súdnej radySlovenskej republiky 11. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vedené Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14602/2014, sp. zn. Rvp 14604/2014,sp. zn. Rvp 14606/2014, sp. zn. Rvp 14608/2014 a sp. zn. Rvp 1461/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 9/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli5. novembra 2014 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietaliporušenie základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92ods. 2 ústavy a § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. orokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov(ďalej len „rokovací poriadok“) Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národnárada“) uskutočnením voľby člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)11. novembra 2014.
Z obsahu sťažností vyplýva presvedčenie sťažovateľov ako poslancov národnej rady,že 11. septembra 2014 na schôdzi národnej rady došlo jej konaním k porušeniu § 25rokovacieho poriadku, a tým aj k porušeniu ich základného práva zúčastňovať sa na správeverejných vecí priamo (čl. 30 ods. 1 ústavy), ako aj základného práva na prístupk voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy),a to neústavným a nezákonným obmedzením výkonu ich mandátu (poslancov národnejrady), keď materiál týkajúci sa voľby člena súdnej rady, o ktorom národná rada11. septembra 2014 rokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku)daný k dispozícii aspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažovatelia tak nemali„dostatočný priestor pre svoje ďalšie rozhodovanie v danej veci“, nebolo im „umožnené, aby sa v zákonom garantovanej minimálnej lehote riadne“ oboznámili s materiálom,o ktorom mali rozhodovať, a nemohli tak „riadne vykonať svoj mandát poslanca. NR SR takto konala v rozpore s čl. 1 ods. 1 a tiež čl. 2 ods. 2“ ústavy.
Sťažovatelia tvrdia, že voľba člena súdnej rady je jednou z „pôsobností NR SR a teda jedným zo spôsobov, akým poslanci – zvolení zástupcovia, prostredníctvom ktorých je vykonávaná správa vecí verejných – vykonávajú svoj mandát. Vykonanie voľby člena Súdnej rady... spôsobom, akým bola opísaná v... tejto sťažnosti, porušilo základné práva a slobody“ sťažovateľov, ktorí sú zároveň toho názoru, že „nielen samotné rozhodnutie, ale aj procedúra, ktorá mu predchádza, tvoria jeden celok, ktorý nie je možné z hľadiska zákona o rokovacom poriadku a ďalších... právnych predpisov, od seba oddeliť“.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že v rozpore so znením čl. 73 ods. 2 ústavy boloporušené ich právo „na výkon mandátu, pretože nebola dodržaná lehota daná v § 25 zákona o rokovacom poriadku. Nedodržaním lehoty, resp. jej skrátením a pristúpením k okamžitej voľbe sa ale“ sťažovatelia museli „prispôsobiť príkazu NR SR (jej väčšiny) – a to vykonať voľbu v takto určenom, nie v zákonnom čase. Bol tak porušený aj čl. 92 ods. 2 ústavy, podľa ktorého rokovanie NR SR a jej výborov ustanoví zákon; v tomto prípade sa NR SR nespravovala zákonom, ale príkazom väčšiny v NR SR.“. Sťažovateľom tak malo byťupreté právo účasti na správe vecí verejných ako voleným zástupcom, tak ako topredpokladá ústava v čl. 30 ods. 1 a 4, teda riadne, bez obmedzení, za dodržania ustanoveníústavy a zákonov.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Národná rada Slovenskej republiky svojím konaním – uskutočnením voľby člena Súdnej rady Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2014 v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov porušila práva sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 14602/2014, sp. zn.Rvp 14604/2014, sp. zn. Rvp 14606/2014, sp. zn. Rvp 14608/2014 a sp. zn.Rvp 14610/2014 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia. Predmetom sťažnostísťažovateľov je namietané porušenie rovnakých označených práv tým istým konanímnárodnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke identické.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 14602/2014, sp. zn. Rvp 14604/2014, sp. zn. Rvp 14606/2014,sp. zn. Rvp 14608/2014 a sp. zn. Rvp 14610/2014 spája na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 9/2015.
III.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodomna jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovatelia ako poslanci národnej rady namietajúporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy tým, že národnárada (väčšina jej poslancov) 11. septembra 2014 nerešpektovala ustanovenie § 25rokovacieho poriadku a prerokovala jeden z bodov programu svojej schôdze bez toho, abysťažovateľom boli odovzdané písomné materiály slúžiace ako podklad na rokovanieminimálne 24 hodín pred začatím rozpravy o tomto bode, a preto takéto konanie národnejrady nemožno považovať za súladné s princípmi uvedenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2ústavy a nekorešpondovalo ani s ustanoveniami čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytomna území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcía do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.
Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajúosobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Podľa čl. 92 ods. 2 ústavy rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jejvýborov ustanoví zákon.
Podľa § 25 rokovacieho poriadku rokovanie o jednotlivých bodoch programuschôdze národnej rady nemožno začať, ak neboli poslancom najneskôr do 24 hodínpred začatím rozpravy odovzdané všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podkladna rokovanie, ak národná rada bez rozpravy nerozhodne inak.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci považoval za dôležité ustáliť rozsah čl.30 ods. 1 a 4 ústavy, ktoré vyjadrujú právo občanov na správu vecí verejných, keďžepodstatná časť argumentácie sťažovateľov vychádzala primárne z porušenia týchto článkov.
Základné právo na správu verejných vecí umožňuje občanom aktívnu účasť na tvorbea realizácii moci v štáte. Generálne tieto práva ústava priznáva občanom Slovenskejrepubliky ako jedno z ich základných politických práv v demokratickej spoločnosti. Ústavnákoncepcia tohto práva deklaruje jeho výkon v dvoch rovinách – ako právo zúčastňovať sasprávy vecí verejných priamo prvkami priamej demokracie a tiež ako právo zúčastňovať sasprávy vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov prostredníctvom volieb.Uvedené právo sa preto inštitucionalizuje predovšetkým v podobe volieb, volebnýcha hlasovacích procesov, ktoré občanom poskytujú priestor na participáciu na správeverejných vecí. Takto sa právo účasti na správe verejných vecí uskutočňuje v spätostis ďalším politickým právom – právom volebným.
Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sana správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorý vyplýva z argumentáciesťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahutohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecíverejných vnímané ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebozastupiteľskej demokracie. Spočíva v aktívnom výkone volebného práva v rámcijednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občanodovzdá hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto, alebo v aktívnom výkonehlasovacieho práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09).
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva zaručeného v čl. 30ods. 1 ústavy vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typomvolieb a tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda(čl. 94 ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku(čl. 67 ods. 1 ústavy).
V danom prípade sa však sťažovatelia domáhali ochrany slobodného výkonu mandátuv zmysle ustanovenia čl. 73 ods. 2 ústavy pri prerokúvaní voľby člena súdnej rady. Išlo tedao ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovúsúčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a preto toto základné právo postupomnárodnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady(zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by v tomto konaní mohli namietať lenv súvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať)aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu. Za takétozákladné právo však nemožno považovať základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (porov.napr. II. ÚS 48/97).
Právo slobodného výkonu mandátu v zmysle ustanovenia čl. 73 ods. 2 ústavy,ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú, je právom, ktorým nedisponujú sťažovatelia akofyzické osoby, ale ako poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z nehovyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťoupôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci. Z toho pohľadu je možné posúdiť sťažnosťsťažovateľov aj ako podanie, ktoré podali poslanci národnej rady, teda nositelia verejnejmoci, čo vyvoláva zároveň otázku opodstatnenosti využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl.127 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ sťažovatelia teda namietajú porušenie základného práva na správu vecíverejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná radaprerokovala bod programu pri nedodržaní minimálnej 24-hodinovej lehoty od odovzdaniapísomných materiálov, ktoré boli podkladmi na rokovanie, ústavný súd konštatuje absenciupríčinnej súvislosti medzi uvedeným konaním národnej rady a porušením právasťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnejrady a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 30 ods. 1ústavy, ich sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súduz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ichzákladné právo zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd uvádza, že postup pri voľbečlena súdnej rady nemal vplyv na prístup sťažovateľov k verejnej funkcii (poslanca národnejrady). Toto ustanovenie ústavy totiž nerieši otázky výkonu poslaneckého mandátu, pretoústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jejzjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľov rozhodol tak,ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015