znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 9/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   14602/2014,   sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom Slovenskejrepubliky pod sp. zn. Rvp 14604/2014, sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14606/2014,sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   vedenej   Ústavným   súdomSlovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   14608/2014   a   sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14610/2014, všetcizastúpení   advokátom   Mgr.   Andrejom   Gunárom,   Panenská   6,   Bratislava,   vo   vecinamietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisovNárodnou   radou   Slovenskej   republiky,   a   to   uskutočnením   voľby   člena   Súdnej   radySlovenskej republiky 11. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vedené Ústavnýmsúdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   14602/2014,   sp.   zn.   Rvp   14604/2014,sp. zn. Rvp 14606/2014,   sp.   zn.   Rvp   14608/2014   a   sp.   zn.   Rvp   1461/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 9/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli5. novembra 2014 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a

(spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorými   namietaliporušenie základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92ods. 2   ústavy   a   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 350/1996   Z.   z.   orokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov(ďalej len „rokovací poriadok“) Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národnárada“) uskutočnením voľby člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)11. novembra 2014.

Z obsahu sťažností vyplýva presvedčenie sťažovateľov ako poslancov národnej rady,že 11. septembra 2014 na schôdzi národnej   rady došlo jej konaním   k porušeniu § 25rokovacieho poriadku, a tým aj k porušeniu ich základného práva zúčastňovať sa na správeverejných   vecí   priamo   (čl.   30   ods.   1   ústavy),   ako   aj   základného   práva   na   prístupk voleným a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   (čl.   30   ods.   4   ústavy),a to neústavným a   nezákonným   obmedzením   výkonu   ich   mandátu   (poslancov   národnejrady),   keď   materiál   týkajúci   sa   voľby   člena   súdnej   rady,   o   ktorom   národná   rada11. septembra 2014 rokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku)daný k dispozícii aspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažovatelia tak nemali„dostatočný priestor pre svoje ďalšie rozhodovanie v danej veci“, nebolo im „umožnené, aby   sa   v   zákonom   garantovanej   minimálnej   lehote   riadne“ oboznámili   s   materiálom,o ktorom mali rozhodovať, a nemohli tak „riadne vykonať svoj mandát poslanca. NR SR takto konala v rozpore s čl. 1 ods. 1 a tiež čl. 2 ods. 2“ ústavy.

Sťažovatelia tvrdia, že voľba člena súdnej rady je jednou z „pôsobností NR SR a teda jedným   zo   spôsobov,   akým   poslanci   –   zvolení   zástupcovia,   prostredníctvom   ktorých   je vykonávaná správa vecí verejných – vykonávajú svoj mandát. Vykonanie voľby člena Súdnej rady...   spôsobom,   akým   bola   opísaná   v...   tejto   sťažnosti,   porušilo   základné   práva a slobody“ sťažovateľov, ktorí sú zároveň toho názoru, že „nielen samotné rozhodnutie, ale aj procedúra, ktorá mu predchádza, tvoria jeden celok, ktorý nie je možné z hľadiska zákona o rokovacom poriadku a ďalších... právnych predpisov, od seba oddeliť“.

Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že   v   rozpore   so   znením   čl.   73   ods.   2   ústavy   boloporušené ich právo „na výkon mandátu, pretože nebola dodržaná lehota daná v § 25 zákona o rokovacom poriadku. Nedodržaním lehoty, resp. jej skrátením a pristúpením k okamžitej voľbe sa ale“ sťažovatelia museli „prispôsobiť príkazu NR SR (jej väčšiny) – a to vykonať voľbu v takto určenom, nie v zákonnom čase. Bol tak porušený aj čl. 92 ods. 2 ústavy, podľa ktorého rokovanie NR SR a jej výborov ustanoví zákon; v tomto prípade sa NR SR nespravovala zákonom, ale príkazom väčšiny v NR SR.“. Sťažovateľom tak malo byťupreté   právo   účasti   na   správe   vecí   verejných   ako   voleným   zástupcom,   tak   ako   topredpokladá ústava v čl. 30 ods. 1 a 4, teda riadne, bez obmedzení, za dodržania ustanoveníústavy a zákonov.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Národná rada Slovenskej republiky svojím konaním – uskutočnením voľby člena Súdnej rady Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2014 v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov porušila práva sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   14602/2014,   sp.   zn.Rvp 14604/2014,   sp.   zn.   Rvp   14606/2014,   sp.   zn.   Rvp   14608/2014   a   sp.   zn.Rvp 14610/2014   vyplýva,   že   tieto   veci   spolu   skutkovo   súvisia.   Predmetom   sťažnostísťažovateľov   je   namietané   porušenie   rovnakých   označených   práv   tým   istým   konanímnárodnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 14602/2014, sp. zn. Rvp 14604/2014, sp. zn. Rvp 14606/2014,sp. zn. Rvp 14608/2014 a sp. zn. Rvp 14610/2014 spája na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 9/2015.

III.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodomna jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovatelia ako poslanci národnej rady namietajúporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy tým, že národnárada   (väčšina   jej   poslancov)   11.   septembra   2014   nerešpektovala   ustanovenie   §   25rokovacieho poriadku a prerokovala jeden z bodov programu svojej schôdze bez toho, abysťažovateľom   boli   odovzdané   písomné   materiály   slúžiace   ako   podklad   na   rokovanieminimálne 24 hodín pred začatím rozpravy o tomto bode, a preto takéto konanie národnejrady nemožno považovať za súladné s princípmi uvedenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2ústavy a nekorešpondovalo ani s ustanoveniami čl. 73 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   Cudzinci   s   trvalým   pobytomna území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcía do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.

Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajúosobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Podľa   čl.   92   ods.   2   ústavy   rokovanie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   jejvýborov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   rokovacieho   poriadku   rokovanie   o   jednotlivých   bodoch   programuschôdze   národnej   rady   nemožno   začať,   ak   neboli   poslancom   najneskôr   do   24   hodínpred začatím   rozpravy   odovzdané   všetky   písomné   materiály,   ktoré   slúžia   ako   podkladna rokovanie, ak národná rada bez rozpravy nerozhodne inak.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci považoval za dôležité ustáliť rozsah čl.30 ods. 1 a 4 ústavy, ktoré vyjadrujú právo občanov na správu vecí verejných, keďžepodstatná časť argumentácie sťažovateľov vychádzala primárne z porušenia týchto článkov.

Základné právo na správu verejných vecí umožňuje občanom aktívnu účasť na tvorbea   realizácii   moci   v   štáte.   Generálne   tieto   práva   ústava   priznáva   občanom   Slovenskejrepubliky ako jedno z ich základných politických práv v demokratickej spoločnosti. Ústavnákoncepcia tohto práva deklaruje jeho výkon v dvoch rovinách – ako právo zúčastňovať sasprávy vecí verejných priamo prvkami priamej demokracie a tiež ako právo zúčastňovať sasprávy   vecí   verejných   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov   prostredníctvom   volieb.Uvedené   právo   sa   preto   inštitucionalizuje   predovšetkým   v   podobe   volieb,   volebnýcha hlasovacích   procesov,   ktoré   občanom   poskytujú   priestor   na   participáciu   na   správeverejných vecí. Takto sa právo účasti na správe verejných vecí uskutočňuje v spätostis ďalším politickým právom – právom volebným.

Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sana   správe   verejných   vecí   podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy,   ktorý   vyplýva   z   argumentáciesťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahutohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecíverejných   vnímané   ako   právo   spočívajúce   vo   využívaní   nástrojov   priamej   alebozastupiteľskej   demokracie.   Spočíva   v   aktívnom   výkone   volebného   práva   v   rámcijednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občanodovzdá   hlas   „svojmu“   kandidátovi   na   vybraté   miesto,   alebo   v   aktívnom   výkonehlasovacieho práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva zaručeného v čl. 30ods. 1 ústavy vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typomvolieb a tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda(čl. 94 ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku(čl. 67 ods. 1 ústavy).

V danom prípade sa však sťažovatelia domáhali ochrany slobodného výkonu mandátuv zmysle ustanovenia čl. 73 ods. 2 ústavy pri prerokúvaní voľby člena súdnej rady. Išlo tedao ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovúsúčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a preto toto základné právo postupomnárodnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady(zásady   slobodného   výkonu   mandátu,   pozn.)   by   v tomto   konaní   mohli   namietať   lenv súvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať)aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu. Za takétozákladné právo však nemožno považovať základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (porov.napr. II. ÚS 48/97).

Právo   slobodného   výkonu   mandátu   v   zmysle   ustanovenia   čl.   73   ods.   2   ústavy,ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú, je právom, ktorým nedisponujú sťažovatelia akofyzické   osoby,   ale   ako   poslanci   národnej   rady.   Slobodný   výkon   mandátu   a   z   nehovyplývajúce   práva   poslancov   nie   sú   základným   právom   alebo   slobodou,   ale   súčasťoupôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci. Z toho pohľadu je možné posúdiť sťažnosťsťažovateľov aj ako podanie, ktoré podali poslanci národnej rady, teda nositelia verejnejmoci, čo vyvoláva zároveň otázku opodstatnenosti využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl.127 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ   sťažovatelia   teda   namietajú   porušenie   základného   práva   na   správu   vecíverejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná radaprerokovala bod programu pri nedodržaní minimálnej 24-hodinovej lehoty od odovzdaniapísomných materiálov, ktoré boli podkladmi na rokovanie, ústavný súd konštatuje absenciupríčinnej   súvislosti   medzi   uvedeným   konaním   národnej   rady   a   porušením   právasťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnejrady a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 30 ods. 1ústavy, ich sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súduz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ichzákladné právo zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd uvádza, že postup pri voľbečlena súdnej rady nemal vplyv na prístup sťažovateľov k verejnej funkcii (poslanca národnejrady). Toto ustanovenie ústavy totiž nerieši otázky výkonu poslaneckého mandátu, pretoústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľov rozhodol tak,ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015