znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 9/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K. st. a M. K. ml., obidvoch bytom N., zastúpených advokátkou JUDr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 47/2008 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/7/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. st. a M. K. ml.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2012 doručená sťažnosť M. K. st. a M. K. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 47/2008 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/7/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľom ako obžalovaným je okresným súdom vedené trestné stíhanie pre spáchanie zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Podľa skutočností uvádzaných v sťažnosti mal okresný súd 10. apríla 2008 vydať trestný rozkaz,   proti   ktorému   podali   sťažovatelia   odpor   29.   apríla   2008.   Vo   veci   okresný   súd nariadil   hlavné   pojednávanie   na   14.   júl   2008,   26.   september   2008,   9.   október   2008, 31. október   2008,   23.   január   2009,   17.   marec   2009,   16.   apríl   2009   a   19.   jún   2009 a na pojednávaní konanom 10. septembra 2009 vyhlásil v predmetnej veci rozsudok, ktorý však krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/7/2010 z 2. decembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalšie pojednávanie vo veci mal podľa sťažovateľov okresný súd uskutočniť 2. decembra 2010.

Sťažovatelia uvádzajú, že súdne konanie ku dňu podania „tejto sťažnosti trvá viac ako 4 a pol roka, pričom predmetom konania nie je tak skutkovo náročná vec, (kde skutkový stav do dnešného dňa nemohol byť jasne preukázaný pre nečinnosť odporcov v 1. a 2. rade).   Aby   nemohla   byť   rozhodnutá   v   krátkom   časovom   horizonte   čo   spôsobuje   vznik právnej neistoty u sťažovateľa, čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Okresný   súd   Námestovo   nevykonal   z   nášho   pohľadu   žiadne potrebné opatrenia, aby zabezpečil plynulosť a rýchlosť súdneho konania...

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ z dôvodu prieťahov v súdnom konaní pociťoval neprávosť a nespravodlivosť zo strany súdov a preto sťažovateľ požaduje v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s č. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- Eur pre každého zo sťažovateľov   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ako   vyplýva z doterajšej judikatúry ÚS SR, ústavné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv /II. ÚS 26/1995/.

Sťažovateľ následkom tohto sporu a stresom počas konania spoznal nespravodlivosť a   nezáujem   súdov   konať   a   spravodlivo   rozhodovať   v   primeranej   lehote.   Konaním porušovateľa   došlo   k   hrubému   zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa   garantovaných Ústavou SR, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa M. K. st... a sťažovateľa M. K. ml. na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Námestovo v konaní 4 T 47/2008 a Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn 3 To/7/2010 porušené bolo.

3.... Okresnému súdu v Námestove sa v konaní vedenom na predmetnom súde pod sp. zn. 4T 47/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Sťažovateľom   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000   Eur   pre každého   zo   sťažovateľov...,   ktorú   sú   porušovatelia   povinní   zaplatiť   podľa   zavinenia prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   každý   má   právo   na   to,   aby jeho záležitosť   bola... v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) môže sťažnosť podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   §   63   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 55 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave   prejednania   veci   súdom,   v   určení   termínu   konania   a   rozhodnutia   alebo k prieťahom   vo   vyhotovovaní   súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ   v   priebehu   piatich   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

V danom prípade (v aktuálnej fáze konania na okresnom súde) boli teda sťažovatelia oprávnení podať sťažnosť pre nečinnosť na krajskom súde podľa § 55 Trestného poriadku. Rovnako boli sťažovatelia oprávnení podať sťažnosť predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, a tak dosiahnuť nápravu stavu porušovania nimi označených práv. Sťažovatelia však v sťažnosti netvrdili (a už vôbec nepreukazovali), že by uvedené právne prostriedky nápravy tohto protiprávneho stavu využili.

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   uvedené   zastáva   stanovisko,   že   sťažovatelia pred podaním sťažnosti nevyužili iné možnosti, ktoré im na ochranu nimi označeného práva na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   právny poriadok   účinne   poskytoval,   preto   je   potrebné   považovať   sťažnosť   za   predčasnú,   teda podanú   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by   vyčerpanie   právnych prostriedkov, na použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo nimi sledovaný cieľ. Tieto okolnosti zakladajú neprípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovatelia však v súvislosti s neúmernou dĺžkou súdneho konania v ich trestnej veci, ktorá do dňa podania sťažnosti nebola právoplatne skončená, namietajú aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   primeraná   celková   dĺžka,   tempo   a   plynulosť   súdneho   konania   obsahom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (pozri   napríklad   uznesenia   ústavného   súdu   o   prijatí sp. zn. III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 46 ústavy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je tak umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo   v   súlade   so   zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú povinnosť   umožniť   každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal účastníkom   súdneho   konania   (II.   ÚS   14/01).   Ak   osoba   splní   predpoklady   ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   toho   postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že okresný súd v právnej veci sťažovateľov neodmietol konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni v danej trestnej veci meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť, že   namietané   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovatelia   odôvodňovali   len poukazom na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovatelia teda nepreukázali, že by postup okresného súdu mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98), takýto návrh je potrebné považovať za zjavne   neopodstatnený,   a   preto   ho   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol už pri jeho predbežnom prerokovaní.

Pokiaľ sťažovatelia vo svojej argumentácii (na rozdiel od petitu sťažnosti) tvrdia, že okresný súd (a rovnako tak aj krajský súd) v ich veci porušili čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak nadväzne na to uvádzajú obsah čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. že „každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky“,   potom uvedené rozpory svedčia o nekonzistentnosti právnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti, čo   s   prihliadnutím   na   právne   zastúpenie   sťažovateľov   advokátkou   nie   je   ústavný   súd povinný z úradnej povinnosti odstraňovať. Na základe uvedeného potom možno sťažnosť hodnotiť   aj   ako   nespĺňajúcu   zákonom   predpísané   náležitosti,   čo   je   podľa   §   25   ods.   2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde rovnako dôvodom na odmietnutie sťažnosti.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv krajským súdom

V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že v čase podania ich sťažnosti vo veci konal okresný súd a krajský súd konal len o ich odvolaní podanom proti rozsudku z 10. septembra 2009, o ktorom rozhodol uznesením sp. zn. 3 To/7/2010 z 2. decembra 2010. Ústavný súd v súvislosti s prípravou na prejednanie prípadu ďalej dopytom na okresnom súde zistil, že po podaní sťažnosti ústavnému súdu bol 4. decembra 2012 vo veci vyhlásený rozsudok, proti   ktorému bolo prokurátorom   okresnej prokuratúry na hlavnom pojednávaní podané odvolanie. Z uvedených okolností je teda zrejmé, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nekonal.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne právu na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   poskytuje   v   konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05,   III.   ÚS   61/05, III. ÚS 317/05).

Keďže v predloženom prípade bolo zistené, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu krajský súd vo veci nekonal a jeho predchádzajúce konanie v danej veci bolo skončené ešte v roku 2010 uznesením vydaným pod sp. zn. 3 To/7/2010, ústavný súd dospel k záveru, že je vylúčené, aby zásah do označených práv sťažovateľov krajským súdom v čase podania ich sťažnosti trval. Ústavný súd preto sťažnosť aj v časti, v ktorej smerovala proti postupu krajského súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   podstatou   podanej   sťažnosti   bola   námietka   existencie zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd v závere pripomína, že prípadne dlhšie obdobie   nečinnosti   všeobecného   súdu,   respektíve   iné   jeho   konanie   (neefektívny, nesústredený postup súdu) po márnom využití všetkých právnych prostriedkov nápravy, ktoré dáva platné právo sťažovateľom k dispozícii a ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Keďže   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013