znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 9/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   –   G.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. – G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2011   doručená   sťažnosť   I.   K.   –   G.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny   základných   práv a   slobôd   (ďalej   len „listina“)   a práva   zaručeného čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   na   nariadenie predbežného   opatrenia   podaným   na   Okresnom   súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) domáhal toho, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu nájomného práva sťažovateľa ako nájomcu nehnuteľností na základe nájomnej zmluvy z 1. apríla 2009, ktorých vlastníkom je odporca. Okresný súd uznesením sp. zn. 25 C 91/2011 z 3. mája 2011 návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „nie je potrebné, aby boli pomery účastníkov dočasne upravené, keďže nebola zo strany navrhovateľa ani osvedčená obava, že by mu zo strany odporcu hrozila ujma, prípadne že by výkon jeho práva bol ohrozený. Skutočnosť, že zo strany odporcu   bolo   navrhovateľovi   doručená   výzva   -   Ukončenie   nájomnej   zmluvy   okamžitou výpoveďou, teda jediné čo navrhovateľ preukázal, ešte nijako neohrozuje výkon nájomného práva navrhovateľa. Súd poukazuje na to, že v prípade, že navrhovateľ dobrovoľne nesplní povinnosti, ktoré od neho žiada odporca z akéhokoľvek dôvodu, odporca nie je oprávnený svojpomocne vypratať navrhovateľa z predmetných priestorov, ale je povinný postupovať zákonnými prostriedkami.“.

Uvedené   uznesenie   okresného   súdu   sťažovateľ   napadol   odvolaním,   v   ktorom argumentoval   tým,   že „odporca   začal   s vykonávaním   búracích   prác   v nebytových priestoroch   a protizákonne   ho   vypratáva,   pričom   musela   zasahovať   polícia.   Hrozba   sa naplnila   a škoda mu už v súčasnej dobe vznikla,   pretože odporca dňa 6.5.2011 vytrhal všetky záchodové misy, umývadlá, ktoré sú jeho majetkom a tým mu absolútne znemožnil výkon nájomného práva.“. Krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 58/2011 z 26. mája 2011 potvrdil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   v odôvodnení   svojho   uznesenia uviedol, že „za súčasného stavu konania, kedy už odporca znemožnil navrhovateľovi výkon jeho nájomného práva, začal so stavebnými úpravami, potreba nariadenia predbežného opatrenia už nie je dôvodná, nakoľko predbežným opatrením sa nedosiahne účel, na ktorý je predbežné opatrenie určené. Zjednanie nápravy je možné iba konaním vo veci samej, prípade v trestnoprávnej rovine.“.

Sťažovateľ   sa   ďalším   návrhom   vedeným   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 28 C 102/2011 medzi tými istými účastníkmi (z 9. mája 2011) domáhal vydania identického predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi zdržať sa akýchkoľvek zásahov   do   výkonu   nájomného   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z tej   istej   nájomnej zmluvy   uzavretej   1.   apríla   2009   medzi   sťažovateľom   ako   nájomcom   a odporcom   ako prenajímateľom. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 28 C 102/2011 z 1. júna 2011 ako nedôvodný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «petit uvedený navrhovateľom je nevykonateľný s poukazom na to, že nešpecifikoval zásahy, proti ktorému by   malo   toto   predbežné   opatrenie   chrániť   výkon   jeho   nájomného   práva   vyplývajúceho z nájomnej   zmluvy,   pretože   petit   „akýchkoľvek   zásahov“   nie   je   právne   vykonateľný. Navrhovateľ ani nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi zásahy zo strany odporcu voči navrhovateľovi takým spôsobom, aby to súdu dávalo možnosti vyhovieť takémuto návrhu». Ďalej okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že „na tunajšom súde podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia pod sp. zn. 25C/91/2011, ktoré je   takmer   identické.   Tento   návrh   bol   uznesením   zamietnutý,   navrhovateľ   sa   voči   nemu odvolal   a   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   nie   je   ešte   právoplatne   ukončený. Napriek tomu súd nepovažoval za dôvodné toto konanie zastaviť z dôvodu § 83 O.s.p. a s poukazom na ust. § 103 O.s.p.. Súd má za to, že toto konanie nie je totiž konaním vo veci samej, ale je to len konanie na vydanie predbežného opatrenia, preto nepostupoval súd v zmysle   uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   konanie   nezastavil z dôvodu litispendencie, ale konanie zamietol z dôvodov vyššie uvedených.“.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto uzneseniu (sp. zn. 28 C 102/2011 z 1. júna 2011) okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 11 Co   57/2011   z 20.   septembra   2011   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa a konanie   zastavil.   V odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že „z   pripojeného   spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. 25C/91/2011 odvolací súd zistil, že takýto istý návrh, s tým istým petitom, podal žalobca 27.4.2011. Návrh tejto veci bol podaný 9.5.2011. Z tohto hľadiska mal súd prvého stupňa v zmysle § 103 O.s.p. a § 83 O.s.p. konanie zastaviť, pretože začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Súd však vo veci rozhodol dňa 1.6.2011, avšak z pripojeného spisu sp.zn. 25C/91/2011 o tom istom   návrhu   súd   rozhodol   dňa   3.5.2011   a   toto   rozhodnutie   bolo   odvolacím   súdom potvrdené dňa 26.5.2011. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zástupcovi žalobcu doručené 10.6.2011. Je potrebné zdôrazniť, že vo veci sp.zn. 25C/91/2011 súd prvého stupňa návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a Krajský súd v Prešove uznesením sp.zn. 18Co/58/2011 - 31 zo dňa 26.5.2011 toto uznesenie potvrdil.

Vzhľadom na tieto skutočnosti musel odvolací súd v tejto veci konanie zastaviť, a to podľa § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 103 O.s.p. a s § 104 ods. 1 O.s.p., pretože len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. Nepochybne, ak sa v tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi rozhodlo právoplatne 10.6.2011, potom odvolací súd v čase rozhodovania musel túto vec považovať za právoplatne rozhodnutú.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 argumentoval, že «bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd pri rozhodovaní účelovo a tendenčné skutkovo a právne interpretoval danú situáciu ako „res iudicata“. Opomenul pritom vziať do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia ako po doručení listiny o ukončení nájomnej zmluvy (vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25C/91/2011), tak aj po tom, čo spoločnosť F. P., s.r.o. skutočne začala s búracími prácami (vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C/102/2011). Taktiež zoznam príloh oboch návrhov nie je totožný, aj keď samotné znenia návrhov   sú   veľmi   podobné.   Je   preto   odňatím   práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany rozhodnutie krajského súdu ako odvolacieho vo veci 28C/102/2011, ak tento napriek zrejme zmeneným okolnostiam, keďže z ohrozenia práv sťažovateľa sa stalo priamo ich porušenie dňa 06.05.2011, posúdil vec ako právoplatne rozhodnutú.».

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva I. K. – G., s miestom podnikania: P., podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3,   čl.   36   ods.   1,   čl.   37   ods.   3   Listiny   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/57/2011-39 zo dňa 20.09.2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.09.2011, sp. zn. 11 Co/57/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 261,82   €   na   účet   advokáta:   JUDr.   J.   G.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní predmetnej sťažnosti musel v prvom rade zaoberať určením miesta a postavenia rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ako   aj   existenciou   účinných   právnych prostriedkov   nápravy   v   prípade,   ak   sa   ten,   na   koho   sa   takéto   rozhodnutie   vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   konštatoval,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľa   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. III. ÚS 169/2010).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.   V prípade   základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak   je   potrebné,   aby   dočasne   boli   upravené   pomery   účastníkov,   alebo   ak   je   obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu, pričom   jadrom   jeho   sťažnosti   je   námietka,   že   aplikácia   procesných   predpisov na prerokovávanú vec zo strany krajského súdu prebehla ústavne nekonformným spôsobom, pretože vec nesprávne skutkovo a právne posúdil ako res iudicata.

Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „odvolací súd musel v tejto veci konanie zastaviť, a to podľa § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 103 O.s.p. a s § 104 ods. 1 O.s.p., pretože len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. Nepochybne,   ak   sa   v   tej   istej   veci,   medzi   tými   istými   účastníkmi   rozhodlo   právoplatne

10.6.2011,   potom   odvolací   súd   v   čase   rozhodovania   musel   túto   vec   považovať za právoplatne rozhodnutú.“.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví...

Podľa   §   159   ods.   3   OSP   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd dospel k záveru o prekážke rozhodnutej veci. Dôvodom zastavenia konania   o nariadení   predbežného   opatrenia   iniciovaného   sťažovateľom   bola   právna skutočnosť – právoplatné uznesenie krajského súdu z 26. mája 2011 vo veci vedenej pod sp. zn.   18   Co   58/2011.   V predmetnej   veci   (sp.   zn.   18   Co   58/2011)   medzi   tými   istými účastníkmi krajský súd dospel k záveru o nepotrebnosti nariadenia predbežného opatrenia vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti na základe tej istej nájomnej zmluvy z dôvodu, že by sa jeho nariadením nedosiahol účel, na ktorý je predbežné opatrenie určené, keďže odporca už znemožnil   sťažovateľovi   výkon   jeho   nájomného   práva   tým,   že   začal   so stavebnými úpravami   (vytrhal   všetky   záchodové   misy   a umývadlá,   pozn.).   To   znamená,   že   v čase rozhodovania krajského súdu o prvom predbežnom opatrení navrhnutom sťažovateľom už došlo   k nezvratnému   stavu,   ktorý   krajský   súd   ustálil   na   základe   tvrdení   sťažovateľa o začatej   rekonštrukcii   a nútenom   vyprataní.   Preto   účelová   argumentácia   sťažovateľa o zmenených   okolnostiach   (začatá   rekonštrukcia   odporcom,   pozn.)   v čase   rozhodovania krajského súdu v napadnutej veci vedenej pod sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 neobstojí. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje aplikáciu citovaných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   v konkrétnych   súvislostiach   vyúsťujúcich   do   právneho záveru o prekážke rozhodnutej veci za správnu, pretože ide o identický návrh na nariadenie predbežného   opatrenia,   medzi   tými   istými   účastníkmi   týkajúci   sa   tej   istej   veci   – nehnuteľnosti, na tom istom právnom základe (nájom na základe zmluvy z 1. apríla 2009), pričom nedošlo k zmene rozhodných skutkových okolností od právoplatného rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 18 Co 58/2011 z 26. mája 2011). Navyše, skutkové okolnosti známe krajskému   súdu   pri   rozhodovaní   o skoršom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia (sp. zn. 18 Co 58/2011) vytvorili objektívnu prekážku pre možnosť vyhovenia druhému návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   a to   z toho   dôvodu,   že   došlo   k zmareniu eventuálnej ochrany nájomného práva sťažovateľa nezvratným zásahom – už vykonanými stavebnými úpravami na predmete nájmu, aj z toho dôvodu už prípadná následná zmena okolností (na ktorú klamlivo poukazoval sťažovateľ, pozn.) nebola podľa názoru ústavného súdu   spôsobilá   privodiť   chcený   výsledok   –   nariadenie   predbežného   opatrenia,   tak   ako navrhoval sťažovateľ (v oboch konaniach, pozn.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011, v 25. stanovisku vyslovil, že „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. O.s.p.)“. Je nepochybné, že aplikácia tohto stanoviska nevyvoláva   problémy   v prípade,   ak   účastník   v rámci   jedného   konania   opakovane   podá návrh na nariadenie predbežného opatrenia, potom čo už súd právoplatne rozhodol o jeho skoršom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   avšak   v prípade,   že   účastník   podá viacero obsahovo identických návrhov paralelne (teda pôjde o samostatné návrhy vedené ako   samostatné   konania   pod   odlišnými   spisovými   značkami)   z tých   istých   dôvodov, týkajúcich sa tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi bezo zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie, je potom podľa názoru ústavného súdu prípustné, aby súd po posúdení rozhodných okolností rozhodol o tom, že skoršie právoplatné rozhodnutie súdu o jednom   z týchto   podaných   návrhov   na vydanie   predbežného   opatrenia   za splnenia   už uvedených podmienok totožnosti veci tvorí prekážku res iudicata.

Ústavný súd tak námietky sťažovateľa o ústavne nekonformnej aplikácii procesných predpisov hodnotí ako neopodstatnené, pretože krajský súd v rámci odvolacieho konania o predbežnom   opatrení   aplikoval relevantné ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku podľa   ich   účelu   a zmyslu,   rešpektujúc   tak   práva   sťažovateľa,   a   preto   závery   uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení krajského súdu ani známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny   ani   jeho   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   už   uvedených   záverov   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   je   vylúčené,   aby v posudzovanej veci došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 listiny, pretože krajský   súd   konal   v rámci   svojej   právomoci   a   vychádzajúc   z rozhodných   skutočností aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu a dospel tak k správnym záverom.

2.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   čl.   37   ods.   3   listiny.   Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti však neuviedol žiadne konkrétne dôvody. Ústavný súd preto považuje túto   námietku   za   neopodstatnenú   a   konštatuje,   že   už   prima   facie   nie   je daná príčinná súvislosť medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal a ani neodstraňoval nedostatok sťažnosti (chýbajúca plná moc pre advokáta, pozn.).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012