znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 9/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   E.   V.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Galanta   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   129/05 a Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 184/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2007 doručená sťažnosť JUDr. Š. L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami Okresného súdu Galanta z 26. apríla 2007 (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 129/05 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 12. septembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 184/07.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Pán   Doc.   W.   W.,   vykonal   na   objednávku   Krajského   úradu   vyšetrovania   PZ   N. v roku 1998 znalecký posudok č. 4/98 (...).

Znalecký posudok je vykonaný v rozpore s vyhl. č. 263/96 Z. z., ktorou sa vykonáva zák. č. 36/67 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch, novelizovaný zák. č. 238/2000 Z. z. a zák. č. 554/2003 Z. z. a vyhl. MS SR č. 294/2000 Z. z. Práve vyhl. č. 294/2000 Z. z. v § 19 ods. 1 uvádza   obsahové   podmienky   znaleckého   posudku.   Podľa   neho   znalecký   posudok   má obsahovať úvodnú časť, nález, posudok, záver, prílohy. Práve prílohy tvoria podstatnú časť, aby sa dal posúdiť záver, voči komu smeruje, z akých podkladov znalec vyslovil svoj záver, komu podklady patria a iné identifikácie.

Bez týchto príloh je akýkoľvek znalecký posudok absolútne neplatný. Odporuje § 34 Občianskeho zákonníka. Tento znalecký posudok bol použitý proti mne v trestnom konaní Krajského súdu v Nitre vedeného pod č. 1 T 15/99.

Chcel   som   si   overiť   identifikačné   údaje   z   príloh.   Znalecký   posudok   však   žiadne prílohy neobsahoval. Preto som požiadal znalca, aby mi zaslal prílohy, z ktorých znalecký posudok   vypracoval.   On   mi   odpovedal,   že   prílohy   nemá,   lebo   ich   odovzdal   späť objednávateľovi. Preto som požiadal objednávateľa KÚ vyšetrovania PZ N. o podklady, z ktorých   bol   znalecký   posudok   vyhotovený.   Ich   odpoveďou   bolo,   že   sa   tie   nachádzajú v trestnom spise na súde.

Po prezretí spisu 1T 15/99 na KS v Nitre som zistil, že v spise sa nachádzajú prílohy, ktoré so mnou vôbec nesúvisia. Teda v môj neprospech boli použité podklady, so mnou nesúvisiace.

Takýmto znaleckým posudkom som trpel ja, keďže bol použitý voči mojej osobe tak, ako by boli prílohy patrili mne. Preto boli zo znaleckého posudku úmyselne vynechané prílohy, aby sa nedalo zistiť, na koho sa vzťahujú.

Takýto znalecký posudok je právne absolútne neplatný. Keďže bol použitý voči mojej osobe,   mal   som   záujem   o   vyhlásenie   jeho   neplatnosti.   Tento   môj   právny   záujem   stále pretrváva, pokiaľ nebude tento znalecký posudok vyhlásený za neplatný.

Keďže takýto znalecký posudok je absolútne neplatný, podal som občianskoprávnu žalobu na vyslovenie neplatnosti tohto znaleckého posudku na Okresný súd v Galante, kde spor bol vedený pod č. 8 C 129/2005.

Okresný súd v Galante zamietol moju žalobu s odôvodnením, že neexistuje u mňa naliehavý právny záujem, že sa nejedná o právny úkon, mal som dať preskúmať znalecký posudok inému znalcovi.

Proti   tomuto   rozsudku,   ktorým   zamietol   moju   žalobu   som   podal   včas   odvolanie na Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom 24 Co 184/2007 potvrdil rozsudok OS v Galante vo veci samej.

Ani jeden súd vo veci samej nekonal a nerozhodol, že znalecký posudok je z právneho hľadiska podľa zákona platný, alebo je absolútne neplatný (...).

Rozsudkom súdov bolo porušené moje ústavné právo na súdnu ochranu a tým bol porušený   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Taktiež   bol   porušený   čl.   6 Medzinárodného   dohovoru   o   ľudských   právach   -   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach. Predsa   mi   nemôže   byť   nanútený   nejaký   znalecký   posudok,   ktorý   je   z   právneho hľadiska absolútne neplatný, nevzťahuje sa na mňa a je v rozpore so zákonom.

Preto súd mal konať jednak podľa Občianskeho súdneho poriadku. V § 1 sa uvádza, že OSP upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam spoluobčanov (...). Krajský   súd   v   Trnave,   ako   odvolací   súd   konal   bez   účasti   procesných   strán. Na vyhlásení rozsudku sme sa nezúčastnili. Rozsudok som obdržal dňa 11. októbra 2007. Preto 2 mesačná lehota na podanie sťažnosti je zachovaná (...).

Na základe uvedených skutočností a dôkazov žiadam, aby Ústavný súd vydal tento nález: V   konaní   Okresného   súdu   Galanta   č.   8 C 129/2005   a   v   konaní   Krajského   súdu v Trnave č. 24 Co 184/2007 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa, tým že súdy vo veci nerozhodli na základe podanej žaloby. Ústavný súd ruší rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 24 Co 184/2007 a rozsudok Okresného súdu v Galante č. 8 C 129/2005. Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náklady   spojené   s   konaním na Ústavnom súde a to advokátske trovy. (Tie budú vyčíslené dodatočne podľa konania). Za   porušenie   základných   ústavných   práv   je   porušovateľ   povinný   uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Finančné zadosťučinenie žiadam z toho dôvodu, že som sa spoliehal na nestrannosť našich súdov, spoliehal som sa na to, že o podanej žalobe budú rozhodovať tak, ako to zákon prikazuje a naše zákony majú dodržiavať   nielen občania ale aj ústavné orgány. Obzvlášť   súdy,   ktoré   požadujú dodržiavanie   zákonov   od   iných.   Sú   zriadené na to,   aby vo veciach žalôb konali a podľa zákona rozhodovali.

Keby som na veci nemal naliehavý právny záujem, žalobu by som nepodával (...)“

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré k nej sťažovateľ pripojil (z rozhodnutí okresného súdu   a krajského súdu   týkajúcich   sa   predmetnej veci),   ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou   podanou   okresnému   súdu   21. septembra 2005   domáhal   určenia   neplatnosti právneho úkonu (neplatnosti znaleckého posudku z roku 1998).

Okresný súd rozsudkom č.   k. 8 C 129/05-76 z 26. apríla 2007 žalobu zamietol, sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   konania   a   odňal   mu   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku včas odvolanie.

Krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   uznesením   č. k. 24 Co 184/07-120 z 12. septembra 2007 uvedený rozsudok v časti odňatia oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych   poplatkov   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   vo   zvyšku napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   a   slobôd   tkvie v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu a krajského súdu obsiahnutých v napadaných rozsudkoch z 26. apríla a 12. septembra 2007.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   o   nedostatok   právomoci ústavného súdu. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu,   a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo všeobecného súdu inštančne vyššieho stupňa.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej   ochrany, ale ju aj v určitej   kvalite,   t.   j. zákonom   ustanoveným   postupom   súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Napokon zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postupy jednak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutia okresného súdu, pretože tieto preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu,   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   krajským   súdom,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie týchto práv je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý v danej veci potvrdil vo   veci   samej   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti znaleckého posudku, ktorý „bol použitý proti mne v trestnom konaní Krajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 1 T 15/99“.

Podľa sťažovateľa „Ani jeden súd vo veci samej nekonal a nerozhodol, že znalecký posudok je z právneho hľadiska podľa zákona platný, alebo je absolútne neplatný (...). Rozsudkom súdov bolo porušené moje ústavné právo na súdnu ochranu a tým bol porušený   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Taktiež   bol   porušený   čl.   6 Medzinárodného   dohovoru   o   ľudských   právach   -   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach. Predsa   mi   nemôže   byť   nanútený   nejaký   znalecký   posudok,   ktorý   je   z   právneho hľadiska absolútne neplatný, nevzťahuje sa na mňa a je v rozpore so zákonom“.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol: „Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti právneho úkonu a to znaleckého   posudku   č. 4/98   vypracovaného   odporcom   dňa   17. 2. 1998.   Zároveň   bol zamietnutý aj návrh, aby odporca zaplatil navrhovateľovi 50 000.000,- Sk za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých zistil, že u navrhovateľa absentuje naliehavý právny záujem na určenie predmetnej neplatnosti znaleckého posudku, lebo určovacia žaloba má preventívnu   povahu   a   trestný   rozsudok,   na   základe   ktorého   bol   navrhovateľ   odsúdený a ktorého súčasťou trestného konania bol aj sporný znalecký posudok je už právoplatný. Navyše   znalecký   posudok   nie   je   právnym   úkonom,   nakoľko   nespĺňa   podstatné   pojmové znaky právneho úkonu, absentuje nastúpenie právnych následkov, ktoré konajúci sledoval t. j. najmä vznik,   zmena a zánik práv a povinností.   Znalecký posudok je len dôkazným prostriedkom, ktorý slúži na objasnenie odborných otázok. Znalecký posudok nie je možné hodnotiť ani z hľadiska jeho vecnej a odbornej správnosti a nemožno ho ani nekriticky prevziať bez toho, aby sa jeho závery neoverili aj inými dôkazmi, najmä vtedy, ak vznikli pochybnosti   o   správnosti posudku.   Každý jednotlivý   dôkaz   vrátane   znaleckého posudku treba   preveriť   a   hodnotiť   z   hľadiska   jeho   kvality   a   porovnať   ho   s   ostatnými   dôkazmi v konkrétnej veci (...).

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal navrhovateľ. Poukazoval na skutočnosť, že súd   v   občianskoprávnom   konaní   je   viazaný   len   výrokom   trestného   rozsudku   a   nie odôvodnenia, súd v trestnom konaní neskúmal odporcom vypracovaný znalecký posudok z hľadiska   právneho,   t. j.   či   spĺňa   právne   kritériá,   podmienky   a   zákonné   požiadavky platnosti. V danom prípade ide o absolútne neplatný právny úkon a jeho neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona - ex lége. Účinky takéhoto právneho úkonu sú absolútne neplatné.   Táto   neplatnosť   pôsobí   voči   každému,   takže   sa   jej   môže   každý   dovolať.   Pri existencii   takéhoto   absolútne   neplatného   právneho   úkonu   má   každý   naliehavý   právny záujem,   aby   nedochádzalo   k   porušeniu   práv,   ak   už   bolo   právo   porušené,   aby   bolo napravené,   aby   nedochádzalo   k   zneužívaniu   takéhoto   právneho   úkonu.   Jeho   naliehavý právny záujem spočíva v tom, že má záujem na právnej istote dodržiavania zákonných noriem, žalobou chcel preventívne predísť právnej neistote a predmetný znalecký posudok je   veľmi   nebezpečný   precedens   z   účinkov   z   absolútne   neplatných   právnych   úkonov. Znaleckým posudkom sa jeho postavenie stalo neistým. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, jeho rozhodnutie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd príslušný na prejednanie odvolania (§10 ods. 1 O. s. p. a § 3 ods. 2 zák. č. 371/04 Z. z.), po zistení, že odvolanie podal účastník konania - navrhovateľ (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), v zákonom stanovenej lehote 15 dní (§ 204 O. s. p.), ktoré   odvolací   súd   vyhodnotil,   že   má   všetky   náležitosti   (§   205   O. s. p.),   preskúmal napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   medziach   daných   rozsahom   a   dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. ), nenariaďoval na prejednanie odvolania pojednávanie, lebo   rozsudok   bol   napadnutý   iba   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a účastníci sa vzdali práva zúčastniť sa na pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 3 O. s. p.), oboznámil sa s priebehom dokazovania na súde prvého stupňa, obsahom spisu, napadnutým   rozsudkom,   odvolaním   navrhovateľa   a   na   základe   takto   vykonaného dokazovania prišiel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto je potrebné toto rozhodnutie potvrdiť (§ 219 O. s. p.).

Podľa § 205 O. s. p. navrhovateľ riadne nekonkretizoval a nešpecifikoval dôvody svojho odvolania, Podľa obsahu ich odvolací súd posudzoval podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predmetom sporu bola určovacia žaloba, ktorou sa navrhovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti znaleckého posudku č. 4/98 vypracovaným odporcom dňa 18. 12. 1998, lebo tento znalecký posudok bol vypracovaný v trestnom konaní a na základe tohto znaleckého posudku bol navrhovateľ trestne odsúdený, čo sám potvrdil na pojednávaní dňa 26. 4. 2007 a bol odsúdený na 8 rokov, pritom 4 roky bol vo výkone trestu a potom bol podmienečne prepustený.   Trestný   rozsudok   bol   preskúmaný   Najvyšším   súdom   SR   a   nadobudol právoplatnosť dňa 26. 1. 2003, pričom šlo o konanie vedené na Krajskom súde Nitra pod sp. zn.   1 T 15/99.   Navrhovateľ   taktiež   priznal,   že   v   trestnom   konaní   bol   podaný   aj mimoriadny   opravný   prostriedok,   ale   tento   bol   zamietnutý.   Svoj   naliehavý   záujem na neplatnosti tohto znaleckého posudku videl navrhovateľ v tom, že sa nebude už dať nikdy voči nemu použiť a bude si môcť uplatniť obnovu trestného konania a uplatniť si spôsobenú škodu.

Odvolací súd po preštudovaní právneho ako aj skutkového odôvodnenia uvedeného v rozsudku súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci, s jej právnym zdôvodnením tak v časti naliehavého právneho záujmu navrhovateľa aj neplatnosti znaleckého posudku. Prvostupňový súd správne konštatoval u navrhovateľa neexistenciu naliehavého právneho záujmu na podaní takejto určovacej žaloby, lebo znalecký posudok bol vypracovaný skoro pred 10 rokmi, bol súčasťou dokazovania vedeného v trestnej veci proti navrhovateľovi, trestná vec je právoplatná, navrhovateľ bol právoplatne odsúdený, vykonal výkon trestu a po štyroch rokoch bol prepustený, v takomto prípade nemôže mať určovacia žaloba už žiaden preventívny charakter, ani právne postavenie navrhovateľa nie je neisté, lebo bol právoplatné odsúdený a trest už vykonal. Prvostupňový súd tiež správne konštatoval, že znalecký posudok nie je klasický právny úkon, ktorý by spôsoboval vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. V tomto smere treba od právnych úkonov odlišovať určitú činnosť, napr. tvorivú duševnú činnosť, ktorej výsledkom je zhotovenie diela, veci a podobne (viď vysvetlivky § 34 Občianskeho zákonníka). Znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý slúži na objasnenie odborných otázok, súd ho musí hodnotiť jednotlivo ako aj v súvislosti s inými dôkazmi. Znalecký posudok nie je možné hodnotiť z hľadiska jeho vecnej a odbornej správnosti. V tomto smere prvostupňový súd správne citoval ust. § 80 písm. c) O. s. p., § 127 ods. 1 prvá veta O. s. p., § 127 ods. 2 O. s. p., § 132 O. s. p., § 135 ods. 1 O. s. p. ako aj § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka.

Ak sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí právne aj skutkovo zhodne s odôvodnením súdu   prvého   stupňa   nie   je   potrebné   bližšie   svoje   rozhodnutie   zdôvodňovať,   môže   sa obmedziť pri odôvodňovaní na prevzatie odôvodnenia súdu prvého stupňa (viď v tomto smere rozhodnutie Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku vydaného dňa 21. 1. 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96). Na základe   všetkých   vyššie   uvedených   skutočností   preto   bol   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený (...).“

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o určovanie neplatnosti právneho úkonu patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne   konformným   spôsobom   poskytnutá   súdna ochrana, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05).

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich   spojitosť   s možným porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008