znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 9/04-61

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   E.   K.,   bytom   P., zastúpenej   advokátkou   JUDr. D.   H.,   Advokátska   kancelária,   M.   n.   B.,   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní   o výživnom   vedenom   pod   sp.   zn. Nc 623/91 na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Poprad   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   Nc   623/91 p o r u š i l základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 623/91 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Poprad p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   zaplatiť E. K. náhradu trov konania pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v sume   18   136   Sk   (slovom osemnásťtisícstotridsaťšesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. H., Advokátska kancelária, M. n. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti E. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. januára 2004 č. k. III. ÚS 9/04-44 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   E.   K.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. H., Advokátska kancelária, M. n. B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní o výživnom vedenom pod sp. zn. Nc 623/91.

Sťažovateľka   v sťažnosti   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne uviedla, že 3. mája 1991 podala na okresnom súde návrh na začatie konania vo veci úpravy práv a povinností rodičov k jej v tom čase maloletým deťom – Z. K. a T. K. Podaným návrhom žiadala zveriť maloleté deti do jej výchovy a zároveň žiadala, aby okresný súd zaviazal otca prispievať na ich výživu sumou 900 Sk mesačne na maloletú Z. K. a sumou 600   Sk   mesačne   na   maloletého   T.   K.   od   1.   decembra   1989.   Okresný   súd   rozsudkom zo 16. februára 1993 rozhodol o zverení maloletých detí do výchovy matky a zaviazal otca prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne počnúc 1. marcom 1993. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Krajský súd v Košiciach na základe odvolania sťažovateľky (ktorá napadla rozsudok okresného   súdu   v časti   týkajúcej   sa   výživného)   rozsudkom   z 24.   júna   1993   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   februára   1993   vo   výroku,   ktorým   bol   otec   zaviazaný prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne do budúcna počnúc 1. marcom 1993. Vo výroku, ktorým bol návrh sťažovateľky   v prevyšujúcej   časti   zamietnutý   (určenie   výživného   za   obdobie   od 1. decembra 1989 do 28. februára 1993), však rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom z 20. apríla 1994 určil povinnosť otca prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne počnúc 1. decembrom 1989 až do   28. februára 1993. Zároveň povolil otcovi splácať dlžné výživné v mesačných splátkach po 1 000 Sk spolu s bežným výživným do rúk matky. Do plnenia výživného započítal otcovi sumu 29 310 Sk. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský   súd   v Košiciach   na   základe   odvolania   otca   maloletých   detí   rozsudkom z 31. januára 1995 potvrdil rozsudok okresného súdu z 20. apríla 1994 vo výroku o určení výživného za obdobie od 1. decembra 1989 do 31. mája 1992. Vo zvyšujúcej časti, t. j. vo výroku   o určení   výživného   za   obdobie   od   1.   júna   1992   do   28.   februára   1993, vo výrokoch o dlžnom výživnom, o započítaní sumy 29 310 Sk, o zamietnutí návrhu matky v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Medzitým (26. júla 1994) podala sťažovateľka návrh na zvýšenie výživného (výživné na   čas   po   rozvode   bolo   stanovené   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   995/92-28 z 18. februára 1993, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. apríla 1993), ktorý bol pripojený k spisu sp. zn. Nc 623/91. Uvedené konanie však nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   nekoná   vo   veci   primerane   k svojim možnostiam a okolnostiam daného prípadu, čím spôsobuje zbytočné prieťahy v uvedenom konaní. Tým podľa jej tvrdenia došlo aj k narušeniu citových a sociálnych vzťahov v jej rodine, čo jej spôsobuje závažnú nemajetkovú ujmu. Ak by okresný súd včas rozhodol o jej návrhu   a vyhovel   by   mu   v plnom   rozsahu,   zvýšil   by   sa   jej   mesačný   príjem,   čo   by umožňovalo   zabezpečovať   riadnu   výchovu   jej   maloletých   detí.   Vzhľadom   na   odstup od podania relevantného návrhu na okresný súd a primeranej lehoty, v ktorej mal o tomto návrhu rozhodnúť, sa celková finančná ujma sťažovateľky blíži podľa jej tvrdenia k hranici 600 000 Sk.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 623/91.

2. Okresnému   súdu   v   Poprade   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Nc 623/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600.000.- Sk, ktoré je Okresný   súd   v   Poprade   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

4. E.   K. priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania,   vrátane   trov   právneho zastupovania, ktoré je Okresný súd v Poprade povinný zaplatiť do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   súhlasí   s tým,   aby „sťažnosť   bola prerokovaná bez ústneho pojednávania“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 20. októbra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril   okresný   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu   (podaním   sp.   zn.   Spr.   925/03 z 26. novembra 2003). Vo svojom vyjadrení uviedol prehľad postupu v konaní o výživnom vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   623/91,   z ktorého   vyplýva,   že   predmetné   konanie   nebolo k uvedenému dňu právoplatne skončené. Okresný súd konštatoval, že v uvedenom prípade ide o skutkovo zložitú vec, pokiaľ ide o dokazovanie majetkových a zárobkových pomerov účastníkov, a to v dôsledku   častých   zmien   ich   zamestnania, poukazujúc na rozhodnutia odvolacích   súdov   v uvedenej   veci,   ktoré „výslovne   v rozhodnutiach   žiadajú,   aby   súd náležite zistil zárobkové a majetkové pomery účastníkov konania“. Poukázal aj na správanie účastníkov, ktorí podľa neho prispeli k predĺženiu doby konania najmä tým, že „nie vždy akceptovali termíny pojednávaní, výzvy súdu na doplnenie dokazovania a na druhej strane predkladali   vždy   ďalšie   procesné   návrhy“. Pripustil,   že   dĺžku   konania   nepriaznivo ovplyvnila aj skutočnosť, že vec neprejednal jeden zákonný sudca, zároveň však uviedol, že „práva maloletých detí dĺžkou konania neboli nepriaznivo ovplyvnené, pretože súd včas odstránil   právnu   neistotu   účastníkov   konania   vo   vzťahu   k maloletým   deťom   vydaním rozhodnutia   tak   o zverení   dieťaťa,   ako   aj   o úprave   výživného“. Na   základe   uvedenej argumentácie navrhol sťažnosti sťažovateľky „nevyhovieť“.

V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   s odkazom   na   §   30   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   uviedol,   že   súhlasí   s tým,   aby   bola sťažnosť   prerokovaná   bez ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 20. februára 2004 doručenom ústavnému súdu 23. februára 2004 reagujúc na vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti uviedla, že ním uvedené argumenty nie sú podľa nej právne relevantné vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní. Podľa jej názoru neexistujú v uvedenej súvislosti žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorej sa posudzované konanie týka,   ani žiadne závažné skutočnosti,   ktoré by svedčili   o tom, že sťažovateľka   svojím   správaním   prispela   k vzniku   zbytočných   prieťahov   v označenom konaní. Ani skutočnosť, že vec neprejednal jeden zákonný sudca, nemôže byť podľa nej dôvodom na „zmarenie uplatnenia práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Podľa právnej zástupkyne sťažovateľky tým, že okresný súd „do dnešného dňa nerozhodol“, vyvolal   u sťažovateľky „dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ktorý   aj   napriek využitiu všetkých dostupných právnych prostriedkov nápravy trvá naďalej“.

Okresný   súd   v doplňujúcom   písomnom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   925/03 z 23. februára 2004 uviedol:

„(...)   poukazujeme   na   naše   písomné   vyjadrenie   zaslané   Ústavnému   súdu   dňa 26. novembra   2003   pod   Spr.   925/03,   na   ktorom   v plnom   rozsahu   zotrvávame   a ktoré dopĺňame o nasledovné:

Deti navrhovateľky Z. a T. K. vstúpili do konania ako účastníci dosiahnutím svojej plnoletosti.   Napriek   deklarovaniu   zastupovania   detí   matkou   E.   K.,   do   súdneho   spisu doposiaľ nebolo predložené plnomocenstvo detí Z. a T. na ich zastupovanie matkou.“

V podaní z 31. marca 2004 vyčíslila právna zástupkyňa na základe výzvy ústavného súdu výšku požadovanej náhrady trov sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom sumou 18   136   Sk   uplatňujúc   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby realizované v roku 2003 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie na ústavný súd – sťažnosť) a za dva úkony právnej služby realizované v roku 2004 (porada s klientom – oboznámenie sťažovateľky s vyjadrením okresného súdu k sťažnosti a zaujatie stanoviska k tomuto vyjadreniu, podanie na ústavný súd – stanovisko k vyjadreniu   okresného   súdu).   V prílohe   uvedeného   podania   predložila   ústavnému   súdu sťažovateľkou podpísané písomné potvrdenie o uskutočnení porady s právnou zástupkyňou

18.   februára   2004,   ktorej   predmetom   bolo   oboznámenie   sťažovateľky   s   vyjadrením okresného súdu k sťažnosti a zaujatie stanoviska k tomuto vyjadreniu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. Nc 623/91 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   3.   mája   1991   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania, v ktorom žiadala, aby okresný súd zveril do jej výchovy Z. K. a T. K., a aby zaviazal ich otca   –   Ing.   J.   K.   prispievať   na   ich   výživu,   a to   konkrétne   sumou   900   Sk   mesačne na maloletú Z. K. a sumou 600 Sk mesačne na maloletého T. K., v oboch prípadoch spätne od 1. decembra 1989.

Okresný súd na základe pokynu predsedu senátu zo 7. mája 1991 nariadil vo veci pojednávanie   na   22.   máj   1991,   vyzval   zamestnávateľov   oboch   rodičov   na   predloženie odpisov   ich   mzdových   listov   a zabezpečoval   ďalšie   potrebné   vyjadrenia.   Uznesením z 8. mája 1991 ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka v predmetnom konaní.

Dňa 22. mája 1991 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca maloletých detí proti uzneseniu o ustanovení kolízneho opatrovníka. Pojednávanie konané 22. mája 1991 okresný súd po vypočutí sťažovateľky a otca maloletých detí odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní 12. júna 1991. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 23 Co 217/91-29 z 28. júna 1991 rozhodnutie okresného súdu o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým deťom v konaní potvrdil. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ako aj spisový materiál boli okresnému súdu doručené 7. augusta 1991.

V priebehu augusta a začiatkom septembra 1991 doručoval okresný súd uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 23 Co 217/91-29 z 28. júna 1991 účastníkom konania a 26.   septembra   1991   vytýčil   termín   pojednávania   na   11.   október   1991.   Pojednávanie konané 11. októbra 1991 okresný súd odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

V priebehu novembra 1991 boli okresnému súdu doručené požadované vyjadrenia a listiny ohľadne zárobkových pomerov otca maloletých detí. Predseda senátu pokynom súdnej kancelárii zo 17. januára 1992 uložil vyzvať kolízneho opatrovníka (Obvodný úrad Poprad,   oddelenie   sociálnych   vecí,   referát   starostlivosti   o rodinu   a deti)   na   predloženie správy z prieskumu rodinného prostredia maloletých detí v súlade s uznesením okresného súdu   z 11.   októbra   1991   a zároveň   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   4.   február   1992. Okresný súd pojednával vo veci 4. februára 1992. S ohľadom na výpovede sťažovateľky, otca maloletých detí a kolízneho opatrovníka pojednávanie odročil na neurčito za účelom vypočutia oboch detí a ďalšieho doplnenia dokazovania.

V marci   1992   zabezpečoval   okresný   súd   na   základe   tvrdení   účastníkov   konania na pojednávaní 4. februára 1992 ďalšie dôkazné prostriedky a nariadil pojednávanie vo veci na 28. apríl 1992. Okresný súd 28. apríla 1992 vo veci pojednával. Rodičia nezabezpečili účasť detí na pojednávaní – uviedli, že „nesúhlasia s ich vypočutím“, kolízny opatrovník navrhol   vypočutie   detí.   Na   pojednávaní   okresný   súd   rozhodol   o predbežnom   opatrení, ktorým zveril maloletých Z. K. a T. K. do výchovy sťažovateľky a otca zaviazal prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne. Otcovi uložil taktiež poriadkovú pokutu vo výške 100 Sk.

Dňa   18.   mája   1992   vykonal   okresný   súd   za   prítomnosti   kolízneho   opatrovníka výsluch oboch detí v byte sťažovateľky.

Okresný súd doručoval rozhodnutia o predbežnom opatrení a o uložení poriadkovej pokuty   v máji   a v júni   1992   (otcovi   bolo   doručované   po   dvoch   neúspešných   pokusoch prostredníctvom orgánov Policajného zboru, zásielku prevzal 20. júna 1992). Dňa 1. júla 1992 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty. Spis bol Krajskému súdu v Košiciach predložený na rozhodnutie o odvolaní 2. júla 1992.   Uznesením   č.   k.   14   Co   299/92-97   z 31.   júla   1992   Krajský   súd   v   Košiciach rozhodnutie okresného súdu potvrdil a spis mu vrátil na ďalšie konanie 18. septembra 1992.

V priebehu   septembra   1992   doručoval   okresný   súd   rozhodnutie   Krajského   súdu v Košiciach,   v priebehu októbra   1992 až januára 1993   okresný   súd opakovane zisťoval aktuálne   zárobkové   pomery   sťažovateľky   a otca   maloletých   detí   vzhľadom   na   zmenu zamestnania u oboch rodičov. Dňa 1. februára 1993 nariadil pojednávanie na 16. február 1993. Na pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok (č. k. Nc 623/91-117), ktorým obe maloleté deti zveril do výchovy matky, otca zaviazal prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne do rúk matky a vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   Rozhodnutie   bolo   doručené   účastníkom   konania 26. marca 1993.

Dňa 6. apríla 1993 podala sťažovateľka na okresnom súde odvolanie proti rozsudku v časti   týkajúcej   sa   výrokov   o výživnom   s tým,   že   ho   odôvodní   v priebehu   troch   dní. Doplnenie   odvolania   sťažovateľkou   bolo   okresnému   súdu   doručené   9.   apríla   1993. Dňa 19. apríla 1993 zaslal okresný súd kópiu odvolania na vyjadrenie otcovi maloletých detí   a kolíznemu opatrovníkovi a 5.   mája 1993 predložil   vec na rozhodnutie   o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 14 Co 206/93-128 z 24. júna 1993 rozsudok okresného súdu zo 16. februára 1993 vo výroku, ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk mesačne a na výživu maloletého T. K. sumou 600 Sk mesačne do rúk matky, potvrdil. Vo výroku, ktorým bol návrh na určenie výživného vo zvyšnej časti zamietnutý, však rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   bolo   okresnému   súdu   doručené   13.   júla   1993 a účastníkom konania do konca júla 1993.

Okresný súd si 6. októbra 1993 vyžiadal od bývalého zamestnávateľa sťažovateľky údaje o jej mzde v období od decembra 1989 do skončenia pracovného pomeru v júni 1992. Vyžiadané   listiny   mu   boli   doručené   1.   novembra   1993.   Dňa   12.   januára   1994   nariadil okresný   súd   pojednávanie   na   2.   február   1994,   medzitým   si   vyžiadal   údaje   o mzde sťažovateľky   v období   od   1.   januára   1993   do   31.   augusta   1993   od   jej   zamestnávateľa. Pojednávanie   konané   2.   februára   1994   okresný   súd   odročil   za   účelom   doplnenia dokazovania na 25. február 1994. Pojednávanie bolo po stručnom výsluchu sťažovateľky odročené pre neúčasť otca a maloletej Z. K., ktorú mal okresný súd v úmysle vypočuť. Okresný súd pojednával vo veci opäť 18. marca 1994. Na pojednávaní vypočul maloletú Z. K. (otec sa na pojednávaní nezúčastnil). Pojednávanie bolo odročené na 20. apríl 1994. V uvedený deň okresný súd po doplnení dokazovania vyhlásil na pojednávaní rozsudok (č. k. Nc 623/91-152), ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletej Z. K. sumou 800 Sk   mesačne   a na výživu   maloletého T.   K.   sumou   600 Sk mesačne. Dlžné výživné za obdobie od 1. decembra 1989 do 28. februára 1993 vyčíslil spolu sumou 54 600 Sk na obe deti, ktorú povolil otcovi splácať v splátkach po 1 000 Sk mesačne spolu s bežným výživným.   V prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo účastníkom konania zaslané 6. júna 1994.

Dňa 11. júla 1994 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti rozsudku z 20. apríla   1994.   Okresný   súd   zaslal   kópiu   odvolania   na   vyjadrenie   sťažovateľke a kolíznemu   opatrovníkovi   a 28.   júla   1994   predložil   vec   na   rozhodnutie   o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 14 Co 315/94-160 z 31.   januára   1995   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o určení   výživného za obdobie od 1. decembra 1989 do 31. mája 1992 potvrdil a vo zvyšnej časti (určenie výživného za obdobie od 1. júna 1992 do 28. februára 1993, výrok o dlžnom výživnom, výrok   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   vo   zvyšnej   časti   a výrok   o trovách   konania) rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo okresnému súdu doručené 31. marca 1995. Počas odvolacieho konania bol okresnému súdu doručený (26. júla 1994) návrh sťažovateľky na zvýšenie výživného na 1 500 Sk na maloletú Z. K. a 1 000 Sk na maloletého T. K. mesačne počnúc 1. septembrom 1993.

Okresný   súd   doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania v priebehu apríla 1995. V priebehu mesiacov máj a jún 1995 zabezpečoval okresný súd doplnenie podkladov na zistenie zárobkových pomerov rodičov za obdobie od 1. júna 1992 do 28. februára 1993.

Vo veci konajúci sudca uložil 19. septembra 1995 súdnej kancelárii vyžiadať viacero podkladov   od   zamestnávateľov   rodičov,   školy,   ktorú   navštevovali   deti,   a nariadil pojednávanie na 13. október 1995.

Pojednávanie konané 13.   októbra   1995   okresný   súd   opätovne   odročil   za   účelom doplnenia   dokazovania.   V októbri   1995   si   okresný   súd   vyžiadal   doplňujúce   podklady k predmetu konania.

Podaním doručeným okresnému súdu 6. februára 1996 sa sťažovateľka domáhala urýchlenia konania. Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 6. marec 1996, ktoré po doplnení dokazovania odročil na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dôkazov vrátane vypočutia maloletého T. K.

Dožiadaním z 11. marca 1996 sa okresný súd obrátil na Okresný súd Bratislava II ohľadom vypočutia Z. K. vo veci.

Dňa 1. apríla 1996 nariadil okresný súd informatívny výsluch maloletého T. K. na 12.   apríl   1996.   Po   uskutočnení   výsluchu   okresný   súd   listom   z 29.   apríla   1996   urgoval Okresný súd Bratislava II ohľadom vybavenia dožiadania z 11. marca 1996.

Z odpovede, ktorá bola okresnému súdu doručená 13. mája 1996, vyplynulo, že Z. K. sa na výsluch nedostavila, preto bola na nový termín výsluchu 28. mája 1996 predvolaná pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   a predvedenia.   Z.   K.   bola   na   informatívny výsluch Okresným súdom Bratislava II predvolaná opakovane na 16. apríl 1996, 9. máj 1996, 28. máj 1996 a 18. jún 1996 (viackrát pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia). Menovaná sa opakovane ospravedlnila „pre pracovnú zaneprázdnenosť“, napokon však uviedla, že nechce v danej veci vypovedať vzhľadom na rozvrat vzťahov medzi   jej   rodičmi,   pretože   nechce,   aby   jej   výpoveď   vyznela   proti   niektorému   z nich. Uvedené dôvody oznámila listom z 5. júna 1996 doručeným okresnému súdu 11. júna 1996. Okresný súd Bratislava II vrátil 14. júna 1996 dožiadanie bez vybavenia okresnému súdu s odôvodnením, že Z. K. žiada z osobných dôvodov, aby už vo veci nebola vypočutá. V júni 1996 si okresný súd vyžiadal ďalšie údaje o príjme sťažovateľky a otca za obdobie rokov 1994 – 1996.

Okresný   súd   nariadil   18.   novembra   1996   pojednávanie   na   13.   december   1996, no 9. decembra 1996 termín pojednávania zrušil. V novembri 1996 si okresný súd vyžiadal správu o príjmoch Z. K. od jej nového zamestnávateľa. Dňa 12. mája 1997 si okresný súd vyžiadal ďalšie údaje o príjme sťažovateľky a otca, ako aj správu od športového gymnázia, ktoré navštevoval T. K., o výdavkoch spojených so štúdiom.

Dňa   1.   augusta   1997   prevzal   spis   nový   sudca   (vec   bola   po   odchode   JUDr.   B. pridelená do senátu JUDr. F.).

Dňa 3. augusta 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. september 1997. Pojednávanie   bolo   pre   neúčasť   otca   (závada   v doručovaní)   a za   účelom   doplnenia dokazovania   odročené   na   27.   november   1997.   V uvedený   deň   okresný   sud   pojednával vo veci   (otec   sa   na   pojednávanie   nedostavil).   Po   vypočutí   sťažovateľky   pojednávanie odročil   na   16.   január   1998   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   Pojednávanie   konané 16. januára 1998 okresný súd odročil na neurčito.

Dňa 2. februára 1998 nariadil okresný súd pojednávanie na 6. marec 1998. Listom z 26. februára 1998 doručeným okresnému súdu 3. marca 1998 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní sťažovateľka. Pojednávanie 6. marca 1998 okresný súd pre neúčasť otca a dcéry Z. K. odročil na 27. marec 1998.

Dňa 24. marca 1998 sa na okresný súd bez predvolania dostavil syn T. K. a bol k veci vypočutý.

Dňa   12.   marca   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   otca   na   úpravu   práv k maloletému T K. Na pojednávaní konanom 27. marca 1998 sudca oboznámil obsah spisu, najmä návrh otca na úpravu práv k maloletému T. K., uložil otcovi doplniť návrh v súlade so   zákonom   požadovanými   náležitosťami   v lehote   troch   dní   a odročil   pojednávanie. Podaním doručeným okresnému súdu 15. apríla 1998 vzal otec svoj návrh späť.

Okresný   súd   nariadil   17.   apríla   1998   pojednávanie   vo   veci   na   15.   máj   1998. Pojednávanie 15. mája 1998 okresný súd pre neúčasť Z. K. odročil na 12. jún 1998.

Dňa 20. mája 1998 bol okresnému súdu   doručený   nový   návrh otca   (v zastúpení advokátom) na úpravu práv k maloletému T. K.

Okresný súd pojednával vo veci opäť 12. júna 1998. Na pojednávaní sťažovateľka podala   návrh   na   zvýšenie   výživného   na   maloletého   T.   K.   na   15   000   Sk   mesačne   od 28. januára 1996. Po doplnení dokazovania vyhlásil okresný súd uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletého T. K. sumou 3 600 Sk mesačne   (výživné   na   čas   po   rozvode   bolo   stanovené   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 12 C 995/92-28 z 18. februára 1993). Pojednávanie bolo odročené na 14. júl 1998.

Dňa   22.   júna 1998   požiadal   sudca   o predĺženie   lehoty   na vyhotovenie   a zaslanie písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   o predbežnom   opatrení   do   15.   júla 1998.   Predseda okresného súdu udelil súhlas.

Pojednávanie 14. júla 1998 okresný súd pre neúčasť matky, ktorej uložil poriadkovú pokutu,   odročil   na   neurčito.   V podaní   doručenom   okresnému   súdu   13.   júla   1998 ospravedlnila   sťažovateľka   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   bez   bližšieho   zdôvodnenia („z rodinných   dôvodov“) a zmenila   svoj   návrh   z 12.   júna   1998   na   zvýšenie   výživného na 20 000 Sk mesačne.

Dňa   5.   augusta   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti   uzneseniu č. k. Nc   623/91-420   z 12.   júna   1998   o nariadení   predbežného   opatrenia.   V priebehu augusta 1998   zaslal   okresný   súd   kópie   odvolania   na   vyjadrenie   ostatným   účastníkom konania a 9. septembra 1998 predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 3 Co 400/98-443 z 21. októbra 1998 potvrdil rozhodnutie okresného súdu z 12. júna 1998 o nariadení predbežného opatrenia. Spis bol na ďalšie konanie okresnému súdu vrátený 2. decembra 1998.

Dňa 4. decembra 1998 nariadil vo veci konajúci sudca pojednávanie na 7. január 1999   a uložil   doručiť   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Prešove   účastníkom   konania. Dňa 16. a 28. decembra 1998 boli okresnému súdu doručené listy, ktorými Z. K. a T. K. oznámili,   že   sa   nezúčastnia   na   pojednávaní.   Pojednávanie   7. januára   1999   okresný   súd odročil   na   29.   január   1999.   Sťažovateľka   ani   deti   sa pojednávania   nezúčastnili (sťažovateľke sa nepodarilo predvolanie doručiť). Pojednávanie 29. januára 1999 okresný súd odročil z dôvodu práceneschopnosti sudcu na 26. február 1999.

Podaním z 19. februára 1999 doručeným okresnému súdu 24. februára 1999 navrhol otec detí   zrušenie uznesenia   sp.   zn.   Nc 623/91 z 12.   júna 1998 o predbežnom   opatrení z dôvodu straty zamestnania – teda podstatnej zmeny zárobkových pomerov na jeho strane.

Okresný súd pojednával vo veci 26. februára 1999. Na pojednávaní vzal otec detí späť   svoj   návrh   na   úpravu   styku   so   synom   T.   K.   Sťažovateľka   a kolízny   opatrovník so späťvzatím súhlasili. Okresný súd o späťvzatí nerozhodol, pojednávanie odročil.Podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 1999 upresnil otec detí svoj návrh z 19. februára 1999 v tom zmysle, že navrhol zmenu uznesenia okresného súdu sp. zn. Nc 623/91   z 12.   júna   1998   o predbežnom   opatrení   znížením   výživného   z 3   600   Sk na 1 500 Sk.

Vo   veci   konajúci   sudca   určil   12.   apríla   1999   termín   ďalšieho   pojednávania na 6. máj 1999 a uložil vyzvať daňový úrad na oznámenie príjmov otca za rok 1998.

Pojednávanie   konané   6.   mája   1999   bolo   odročené   kvôli   doplneniu   dokazovania na 29. jún 1999. Listom doručeným 7. júna 1999 sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní (kvôli nástupu na liečenie) a žiadala odročiť pojednávanie.

Na   pojednávaní   29.   júna   1999   vyhlásil   okresný   súd   uznesenie   o predbežnom opatrení, ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletého T. K. vo výške 2 000 Sk mesačne   (čím   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   Nc   623/91   z 12.   júna   1998 o predbežnom   opatrení).   Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   bolo   účastníkom   konania doručené v auguste 1999.

Dňa 17. augusta 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uvedenému   rozhodnutiu,   ktoré   sťažovateľka   doplnila   ďalšími   podaniami   doručenými okresnému súdu 20. augusta 1999 a 13. septembra 1999. Otec detí sa vyjadril k odvolaniu v podaní doručenom okresnému súdu 21. septembra 1999. Vec bola predložená Krajskému súdu v Prešove 24. septembra 1999.

Krajský   súd   v Prešove   uznesením   č.   k.   3   Co   532/99-503   zo   4.   februára   2000 uznesenie okresného súdu č. k. Nc 623/91-490 z 29. júna 1999 o predbežnom opatrení, ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletého T. K. vo výške 2 000 Sk mesačne, zrušil. Predmetné rozhodnutie a spisový materiál boli okresnému súdu doručené 20. marca 2000.

Dňa 24. marca 2000 nariadil okresný súd vo veci pojednávanie na 27. apríl 2000. Zároveň   doručoval   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Prešove   a   vyzval   daňový   úrad na oznámenie príjmov sťažovateľky a otca za rok 1999. Otca vyzval na predloženie denníka znalca (vzhľadom na jeho znaleckú činnosť). Daňový úrad Poprad predložil okresnému súdu požadované dokumenty začiatkom apríla 2000.

Dňa 25. apríla 2000 predložila sťažovateľka okresnému súdu plnú moc preukazujúcu splnomocnenie zo strany jej syna T. K., ktorý medzitým dovŕšil plnoletosť, na zastupovanie v konaní.   Dňa   27.   apríla   2000   o 7.29   h   bolo   faxom   okresnému   súdu   doručené ospravedlnenie právneho zástupcu otca za neúčasť na pojednávaní kvôli kolízii termínov pojednávaní.

Na pojednávaní v uvedený deň sa zúčastnili iba sťažovateľka a kolízny opatrovník, u ostatných   účastníkov   bola   vykázaná   závada   v doručovaní.   Okresný   súd   pojednávanie odročil na 30. máj 2000.

Dňa 5. mája 2000 predložila sťažovateľka okresnému súdu plnú moc preukazujúcu splnomocnenie zo strany jej syna T. K. na zastupovanie v konaní a preberanie písomností zo strany súdu.

Na pojednávaní 30. mája 2000 sa zúčastnila iba sťažovateľka. Pojednávanie bolo odročené   na   13.   jún   2000.   Pojednávanie   13.   júna   2000   okresný   súd   po   doplnení dokazovania odročil na 16. jún 2000 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Podaním doručeným okresnému súdu 14. júna 2000 sťažovateľka poukázala na svoje skutkové   tvrdenia,   ktoré   okresný   súd   podľa   jej   názoru   nepreveril   v rámci   dokazovania, a uviedla   aj   nové   skutočnosti.   Okresný   súd   na   pojednávaní   16.   júna   2000   kvalifikoval sťažovateľkino podanie ako návrh na doplnenie dokazovania a v konaní pokračoval.

Okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad   v   Poprade,   odbor   katastrálny   (ďalej   len „katastrálny   odbor“),   o   zaslanie   údajov   o nehnuteľnostiach   vo   vlastníctve   sťažovateľky a otca, Daňový úrad Poprad (ďalej len „daňový úrad“) o oznámenie príjmov sťažovateľky od   roku   1992   a   o oznámenie   príjmov   terajšej   manželky   otca   za   roky   1998   a   1999 a Slovenský volejbalový zväz o oznámenie výšky dotácií športovej činnosti T. K. Doklady týkajúce sa sťažovateľky boli okresnému súdu doručené v priebehu júla a augusta 2000.

Dňa   4.   septembra   2000   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   6.   október   2000. Podaním doručeným okresnému súdu 4. októbra 2000 sa k veci vyjadrili Z. a T. K. (zároveň ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní).

Na pojednávanie konané 6. októbra 2000 sa dostavil iba otec (u matky bola vykázaná závada v doručení). Pojednávanie bolo odročené na 14. november 2000. Dňa 6. novembra 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky v predmetnej veci, v ktorom oznámila nové skutočnosti týkajúce sa majetkových pomerov otca. Podaním doručeným okresnému   súdu   13.   novembra   2000   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   ospravedlnil   otec a oznámil, že zrušil splnomocnenie svojho právneho zástupcu v uvedenej veci.

Na pojednávanie konané 14. novembra 2000 sa dostavila iba matka. Pojednávanie bolo odročené na 18. december 2000. V podaní doručenom okresnému súdu 4. decembra 2000 sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že doklady zaslané okresnému súdu na základe jeho výzvy z júla 2000 daňovým úradom a katastrálnym odborom sa týkajú iba jej, preto navrhla   doplniť   dokazovanie   vo   vzťahu   k majetkovým   pomerom   otca   a jeho   terajšej manželky.

Pojednávanie   18.   decembra   2000   okresný   súd   po   vypočutí   sťažovateľky   a otca odročil.

Dňa 16. mája 2001 okresný súd uznesením č. k. Nc 623/91-587 zastavil konanie o návrhu otca na úpravu styku s vtedy maloletým T. K. (návrh z 20. mája 1998) na základe späťvzatia návrhu otcom na pojednávaní konanom 26. februára 1999. Dňa 22. júna 2001 požiadal okresný súd o doručenie uvedeného uznesenia otcovi, ktorý opakovane nepreberal zásielku, orgány Policajného zboru.

Dňa   25.   marca   2003   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   7.   apríl   2003. Pojednávanie bolo odročené pre neúčasť otca na 2. jún 2003. Pojednávanie konané 2. júna 2003   bolo odročené   vzhľadom   na námietku   zaujatosti vo veci   konajúcej   sudkyne (spis prevzala 20. januára 2001) vznesenú v podaní doručenom okresnému súdu 30. mája 2003. Sudkyňa   sa   k námietke   zaujatosti   vyjadrila   30.   júna   2003   a predložila   spis   predsedovi okresného   súdu.   Ten   opatrením   z 31.   júla   2003   pridelil   vec   do   zastupujúceho   senátu JUDr. F.   (konal   vo   veci   predtým).   Spis   bol   prevzatý   4.   augusta   2003   a vo   veci   bolo nariadené   pojednávanie   na   25.   september   2003,   ktoré   však   bolo   pre   neprítomnosť účastníkov konania odročené.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Napriek   tomu,   že   jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje na obdobie   po   15.   februári   1993,   v rámci   posúdenia   základnej   otázky   –   či   sa   vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru   bez   zbytočných   prieťahov   –   treba   prihliadnuť   aj   na   deň   začatia   konania na okresnom   súde,   dobu,   ktorá   v konaní uplynula do   15.   februára 1993,   a stav,   v akom sa predmetné   konanie   k tomuto   dňu   nachádzalo   (III.   ÚS   18/00,   III.   ÚS   113/03, III. ÚS 8/04).

2. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je konanie o výživnom (vedené na okresnom súde pod sp. zn. Nc 623/91), ktoré začalo ešte v dobe maloletosti oboch detí sťažovateľky   na   základe   jej   návrhu   na   úpravu   práv   a povinností   rodičov   (vrátane vyživovacej povinnosti v zmysle § 86 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o rodine“) podaného ešte 3. mája 1991 a týka sa taktiež jej ďalších   návrhov   na   zvýšenie   výživného   (určeného   neskôr   okresným   súdom   na   čas po rozvode   v súvislosti   s následným   rozvodom   manželstva   sťažovateľky)   v zmysle §   99 ods. 1 zákona o rodine a § 163 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (podaných 26. júla 1994 a 12. júna 1998 s následnou zmenou 13. júla 1998). Posúdenie zo strany ústavného súdu sa vzťahuje na časť konania týkajúcu sa rozhodovania okresného súdu o výživnom na čas   do   dovŕšenia   plnoletosti   detí,   v ktorej   je   sťažovateľka   účastníčkou   predmetného konania aj po dovŕšení plnoletosti oboch detí v priebehu uvedeného konania.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval,   že právne   veci   tohto   typu   nemožno   v zásade   považovať   za   právne   zložité.   Hmotnoprávna a procesná   úprava   postupu   súdu   v konaní   vo   veciach   starostlivosti   o maloletých   je obsiahnutá   v zákone   o rodine   a v Občianskom   súdnom   poriadku.   Výklad   a používanie týchto zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov (napr. IV. ÚS 63/02). Právnu   zložitosť   veci   nenamietol   ani okresný   súd   a ústavný   súd   taktiež   nezistil   otázku osobitného   právneho   významu,   ktorá   by   mala   byť   v týchto   konaniach   riešená   bez   jej predošlého riešenia v ustálenej judikatúre.

V predmetnej veci však ide o riešenie vzťahov medzi rodičmi a maloletými deťmi, čo od okresného súdu vyžaduje vzhľadom na všeobecnú citlivosť týchto vzťahov zvýšenú starostlivosť o plynulý a ničím nerušený priebeh konania za súčinnosti všetkých účastníkov konania, predovšetkým rodičov maloletých detí. Z tohto aspektu ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo svojom postupe nezohľadnil v dostatočnej miere závažnosť predmetu konania pre sťažovateľku ako matku v tom čase maloletých detí.

Náročnosťou   zisťovania   skutkového   stavu   z dôvodu   častých   zmien   zamestnania oboma rodičmi, ktorou argumentoval okresný súd, nemožno rozumne odôvodniť celkovú dĺžku konania okresného súdu o uvedených čiastkových návrhoch na úpravu vyživovacej povinnosti (konanie o prvom návrhu sťažovateľky, o ktorom ešte nebolo v celom rozsahu rozhodnuté, prebieha už trinásty rok, ďalšie dva návrhy sú z rokov 1994 a 1998). Uvedená doba je zjavne neprimeraná už len pri jej porovnaní s obvyklou dĺžkou trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 85 ods. 1 zákona o rodine).

3.   V   správaní   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   nezistil   žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Výnimku predstavuje iba jej neúčasť na pojednávaní konanom 14. júla 1998, ktorú však nemožno považovať za hlavnú a podstatnú okolnosť, v dôsledku ktorej došlo k vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

4. Ďalším kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Aj napriek tomu, že o prevažnej časti návrhu sťažovateľky podaného 3. mája 1991 okresný   súd   rozhodol   (rozsudkom   č.   k.   Nc   623/91-117   zo   16.   februára   1993   v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   14   Co   206/93-128   z 24.   júna   1993 a rozsudkom č. k. Nc 623/91-152 z 20. apríla 1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co 315/94-160 z 31. januára 1995) a na pojednávaní konanom 12. júna 1998 uznesením o predbežnom opatrení zaviazal otca prispievať na výživu maloletého T. K. vo výške 3 600 Sk mesačne, nesmeroval jeho postup v posudzovanom konaní efektívne a účinne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný súd zistil dlhšie obdobia nečinnosti, ktoré nemožno akceptovať vzhľadom na   povahu   a   predmet   posudzovaného   konania,   a to   obdobie   od   konca   júna   1996,   keď si okresný súd vyžiadal ďalšie údaje o príjme sťažovateľky a otca za obdobie rokov 1994 – 1996, do novembra 1996, keď si okresný súd vyžiadal správu o príjmoch Z. K. od jej nového zamestnávateľa, a následné obdobie nečinnosti okresného súdu do 12. mája 1997, keď si okresný súd vyžiadal ďalšie údaje o príjme sťažovateľky a otca, ako aj správu od športového gymnázia, ktoré navštevoval T. K. (spolu cca desať mesiacov). Okresný súd následne pojednával vo veci 26. septembra 1997, t. j. viac ako po roku a pol od posledného pojednávania konaného 6. marca 1996.

Nečinnosťou   okresného   súdu   bolo   poznamenané   aj   obdobie   od   pojednávania konaného 18. decembra 2000 do 16. mája 2001, keď okresný súd uznesením č. k. Nc 623/91

-587   zastavil   konanie   o návrhu   otca   na   úpravu   styku   s vtedy   maloletým   T.   K.   (návrh z 20. mája 1998) na základe späťvzatia návrhu otcom na pojednávaní konanom 26. februára 1999, a obdobie od 22. júna 2001, keď okresný súd požiadal orgány Policajného zboru o doručenie uznesenia č. k. Nc 623/91-587 otcovi, ktorý nepreberal zásielku, do 25. marca 2003, keď okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 7. apríl 2003 (spolu viac ako dva roky).

Postup   okresného   súdu   v konaní   nepochybne   sťažovala   aj   procesná nedisciplinovanosť otca, ktorý sa opakovane nedostavoval na pojednávania, a sčasti aj dcéry Z.   K.,   ktorá   opakovane odmietla vypovedať (už ako plnoletá) pred dožiadaným súdom a nedostavila   sa   ani na viaceré   pojednávania   pred   okresným   súdom.   Okresný   súd   však nepostupoval pri uplatňovaní svojich oprávnení (vrátane možnosti uplatnenia poriadkových opatrení)   dostatočne razantne a efektívne na zabezpečenie súčinnosti   účastníkov konania a ani   organizácia   jeho   procesného   postupu   ohľadne   zabezpečovania   dôkazných prostriedkov,   resp.   vytyčovania   termínov   a vedenia   samotného   pojednávania   (napr. pojednávania z 27. marca 1998, z 15. mája 1998, zo 14. novembra 2000 a z 30. mája 2000) nezodpovedala   závažnosti   predmetu   konania   vo   veciach   starostlivosti   o   maloletých s ohľadom na povinnosti súdu v zmysle § 6, § 100, § 101, resp. § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedené nedostatky v postupe okresného súdu spolu s označenými obdobiami jeho nečinnosti boli hlavnou príčinou súčasného stavu, keď posudzované konanie o návrhoch sťažovateľky na úpravu vyživovacej povinnosti (z rokov 1991, 1994 a 1998) nie je dosiaľ právoplatne skončené. Celkovú dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde nemožno   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   primeranú   a ani za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto, berúc do úvahy predovšetkým   závažnosť   predmetu   konania   pre   sťažovateľku   a v tejto   súvislosti neprimeranosť jeho dĺžky, s prihliadnutím na označené obdobia nečinnosti okresného súdu v uvedenej   veci,   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva   sťažovateľky   boli   porušené   (bod   1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto označené práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka sa v sťažnosti   domáhala, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez prieťahov. Preto ústavný súd uložil okresnému súdu, aby v konaní o návrhoch sťažovateľky konal a rozhodol bez zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu).

6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu, že v dôsledku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní došlo k narušeniu citových a sociálnych vzťahov v jej rodine, čo jej spôsobilo závažnú nemajetkovú ujmu, pričom sa zároveň vzhľadom na odstup od podania relevantného návrhu na okresný súd „celková finančná ujma“ sťažovateľky blíži podľa jej tvrdenia k hranici 600 000 Sk.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sumu   50   000   Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie prípadná   náhrada   škody   (III.   ÚS   8/04).   Priznaná   suma   finančného   zadosťučinenia zohľadňuje podľa   názoru ústavného súdu nemajetkovú ujmu sťažovateľky v označenom konaní. Pri posúdení intenzity tejto nemajetkovej ujmy prihliadal ústavný súd na závažnosť predmetu   konania pre   sťažovateľku   ako matku maloletých   detí,   o výživné ktorých   išlo, na celkovú dobu predmetného konania a na dĺžku zistených období nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci na strane jednej, ale (na strane druhej) aj na skutočnosť, že o prevažnej časti   návrhu   sťažovateľky   podaného   3.   mája   1991   okresný   súd   rozhodol   rozsudkami zo 16. februára   1993   a   z 20.   apríla   1994,   a pokiaľ   ide   o návrhy   na   zvýšenie   výživného po rozvode   manželstva,   zmiernil   okresný   súd   dôsledky   právnej   neistoty   sťažovateľky na pojednávaní konanom 12. júna 1998 uznesením o predbežnom opatrení, ktorým zaviazal otca prispievať na výživu maloletého T. K. vo výške 3 600 Sk mesačne. Vo zvyšnej časti preto ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol (bod 5 výroku tohto nálezu).

7. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní, ktorých výšku vyčíslila jej právna zástupkyňa sumou 18 136 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   vychádzal   z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 34/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov   právneho   zastúpenia   neodporuje   platným   právnym   predpisom,   preto   v súlade s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004