znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 9/01-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom dňa   18.   januára 2001   predbežne prerokoval   podnet na začatie   konania Ing.   J. H., bytom   Č.,   zastúpeného   komerčným   právnikom   JUDr.   F.   F.,   so   sídlom   Ž.,   pre porušenie   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   v konaní   Okresného   súdu   v Čadci   vedenom   pod   sp.   zn.   3T   333/99 a Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. 1 To 163/00 a práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. 1 To 163/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet   Ing.   J. H. v časti namietajúcej   porušenie práva   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Podnet   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 19.   júla   2000   nazvaným   ako   „Podnet   na   začatie   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   Ing.   J.   H.,   bytom   Č.,   (ďalej   len „navrhovateľ“), a požiadal ho, aby po začatí konania o porušení jeho práv vyniesol toto uznesenie: „Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. 3T 333/99 zo dňa 15. 2. 2000 a uznesením   Krajského súdu   v Žiline   č.   1   To   168/00 zo dňa   11.   4. 2000   a celým konaním, ktoré im predchádzalo,   boli   porušené   ústavné práva podnecovateľa, a to právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a právo podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo, že nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.   Postupom Krajského súdu v Žiline vo veci 1 To 168/00 bolo porušené ústavné právo podnecovateľa, a to právo podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.“

Navrhovateľ k tomuto   podaniu,   ktoré   možno kvalifikovať podľa   jeho názvu a tiež aj obsahu ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   resp.   ustanovenia   §   18   ods.   2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pripojil viaceré prílohy (listiny vzťahujúce sa na jeho trestnú vec) a na výzvu ústavného súdu ho doplnil ďalšími podaniami z 20. septembra a 4. októbra 2000.

Navrhovateľ bol uznaný vinným   rozsudkom Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3T 333/99 z 15. 2. 2000 zo skutku právne kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo k trestnému činu podvodu podľa ustanovenia § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa ustanovenia § 250 ods. 2 Trestného zákona peňažný   trest vo výmere 15 000,- Sk a podľa ustanovenia § 54 ods. 3 Trestného zákona mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov.

Podľa výroku rozsudku sa mal trestnej činnosti dopustiť tak, že „Ing. J. H. ako majiteľ firmy HELAS so sídlom v Č., okr. Č., a ako platiteľ dane z pridanej hodnoty dňa 25. 1. 1995 podal na Daňovom úrade v Čadci daňové priznanie DPH za 4. štvrťrok roku 1994, v ktorom zahrnul aj fiktívne vystavený daňový doklad – faktúru č. 94/10 zo dňa   2.   12.   1994,   kde   ako   dodávateľ   vystupuje   Firma   PEPINO   D.   M.,   Ž.   a ako odberateľ vystupuje Firma HELAS, Č., znejúcu na celkovú sumu vo výške 1.025.000,- Sk, ktorú zástupca firmy PEPINO D. M., predtým M., fakturoval za sprostredkovanie bližšie nešpecifikovanej služby, resp. tovaru, pričom faktúru aj napriek vedomiu, že k predmetu   plnenia   vôbec   nedošlo,   po   prisľúbení   dohodnutej   odmeny   v presne nezistenom   čase   a na   presne   nezistenom   miesto   podpísal   a opečiatkoval   D.   M., predtým D. M., ako zástupca firmy PEPINO D. M., pričom v uvedenom daňovom priznaní   si   na   základe   fiktívneho   daňového   dokladu   uplatnil   Ing.   J.   H.   nadmerný odpočet DPH vo výške 205.000,- Sk, čím svojím konaním spôsobili škodu Slovenskej republike, správcovi dane Daňovému úradu Čadca, v celkovej výške 205.000,- Sk“.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   sp. zn. 1 To 163/00 z 11. apríla 2000 (navrhovateľ v podnete omylom označuje konanie krajského súdu pod   sp.   zn.   1   To   168/00)   podľa   §   256   Trestného   poriadku   zamietol   odvolanie navrhovateľa podané proti rozsudku okresného súdu. Okresnému súdu vytkol len to, že navrhovateľovi uložil neprimerane mierny trest (krajský súd uvedené pochybenie nemohol napraviť, pretože by porušil zásadu zákazu reformatio in peius).

Navrhovateľ vzniesol v podnete tieto hlavné námietky:

1.   Okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o vine   nesprávne   a jednostranne v prospech   obžaloby   hodnotil   dôkazy   a krajský   súd   bez   preskúmania   vzal   za   svoj názor okresného   súdu,   že   faktúra   č. 94/10, a tým aj celý vzťah založený zmluvou o   sprostredkovaní sú fiktívne. Oba súdy podľa   neho tak porušili jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, že „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“.  

2.   Keďže   ani   Obchodný   zákonník,   ani   žiadny   daňový   zákon,   ani   zákony o účtovníctve   neukladajú občanovi povinnosť písomne alebo inak hmotne zachytiť, evidovať   a preukazovať   sprostredkovateľskú   činnosť,   a to   ani   na   strane sprostredkovateľa a ani na strane záujemcu o sprostredkovanie, postup a rozhodnutia oboch súdov   znamenajú podľa navrhovateľa   aj porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy, to znamená, že „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.  

3. Pretože na krajskom súde činnému senátu predsedal namiesto JUDr. M. B. – ktorý je uvedený (odtlačok úradnej pečiatky) v predvolaní navrhovateľa na verejné zasadnutie a tiež aj v upovedomení obhajcu o tomto verejnom zasadnutí – JUDr. D. H., došlo podľa názoru navrhovateľa k porušeniu jeho práva   podľa čl. 48 ods.   1 ústavy, že „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“.

II.

Vychádzajúc   z podnetu   navrhovateľa   a listinných   dôkazov   ústavný   súd konštatuje:

K bodu 1

Navrhovateľ sa mohol domáhať zákonom (Trestným poriadkom) ustanoveným postupom svojho práva – aby o jeho trestnom obvinení rozhodol nezávislý a nestranný súd – na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, to znamená na prvostupňovom   okresnom   a odvolacom   krajskom   súde.   Ani   jednému   z uvedených súdov nevytýka, že by mu boli odopreli realizáciu tohto práva alebo ho v nej citeľne obmedzili   (naopak,   sám   odmietol   vypovedať   ako   v prípravnom   konaní,   tak   aj   na hlavnom   pojednávaní   na   okresnom   súde),   ale   vytýka   im   to,   že   zhromaždené a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, pretože ho mali spod obžaloby oslobodiť, a nie uznať vinným a odsúdiť.

Obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo navrhovateľa na úspech v konaní. Tento ústavnému súdu nepredložil ani dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že   okresný   a krajský   súd   mu   bezdôvodne   alebo   svojvoľne   bránili   v domáhaní   sa svojho práva alebo ho pri jeho realizácii citeľne obmedzili. Za týchto okolností potom nie je daná priama príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozhodovaním štátneho   orgánu   a tvrdeným   porušením   základného   práva   podľa   ústavy,   oba   súdy svojím postupom a rozhodovaním nemohli porušiť právo navrhovateľa podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a jeho   podnet   v tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (pozri napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98 a i.).

K bodu 2

Navrhovateľ   postup   a rozhodovanie   okresného   a krajského   súdu   nespája   len s porušením   jeho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ale   aj   v spojení   s porušením ústavnej zásady uvedenej v čl. 2 ods. 3 ústavy.

Podobne ako pri   tvrdenom   porušení práva (čl. 46 ods. 1 ústavy), tak aj pri tvrdenom porušení nadväzujúcej   ústavnej zásady podľa čl. 2 ods. 3 ústavy ide na strane   navrhovateľa   o omyl. Skutkové zistenia oboch   súdov o fiktívnosti faktúry

č. 94/10, a tým aj celého vzťahu založeného zmluvou o sprostredkovaní, ako aj z nich vyvodené   právne   závery   ohľadne   viny   (a   tiež   aj   trestu)   neznamenajú   nútenie navrhovateľa, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V tejto súvisiacej časti bolo preto treba jeho podnet z dôvodu nedostatku priamej príčinnej súvislosti taktiež odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

K bodu 3

Navrhovateľ tvrdí, že činnému trojčlennému odvolaciemu senátu v jeho veci na krajskom súde mal predsedať JUDr. M. B., ktorý je uvedený   na oboch úradných tlačivách z 27. 3. 2000, to znamená na tlačive „Predvolanie na verejné zasadnutie“ a na tlačive „Upovedomenie obhajcu“ (v druhom prípade je aj označený ako predseda senátu).

Navrhovateľ usudzuje, že ak bola vec JUDr. M. B. podľa rozpisu prác pridelená ako   predsedovi   senátu,   mal   aj   na   pojednávaní   vystupovať   vo   funkcii   predsedu odvolacieho senátu. Podľa ustanovení Trestného poriadku má hlas predsedu senátu pri hlasovaní o konečnom výroku vzhľadom na poradie hlasovania inú váhu.

Tým, že v odvolacom senáte krajského súdu nevystupoval ako predseda senátu JUDr. M. B. (bol len členom senátu), ale JUDr. D. H., došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Systém zavedený na krajskom súde, podľa ktorého v senáte 1 To v dvoch tretinách   vecí   senátu   predsedá   JUDr. M.   B.   a v jednej   tretine   JUDr.   D.   H.   (v   konkrétnostiach   podľa   ich   vzájomnej dohody), porušuje   podľa navrhovateľa princíp zákonného sudcu. Čo i len možnosť neurčenia a nepridelenia veci od začiatku konkrétnemu predsedovi senátu vzbudzuje obavy, že jeho objektívny výber na základe jasne vopred stanovených pravidiel bude nahradený subjektívnou vôľou, čo poskytuje priestor na manipuláciu.

Z predloženej   zápisnice   o verejnom   zasadnutí   krajského   súdu   o odvolaní navrhovateľa konanom dňa 11. 4. 2000 vyplýva, že predsedom odvolacieho   senátu v tejto veci (sp. zn. 1 To 163/00) bol JUDr. D. H., ktorý bol zároveň aj referujúcim sudcom, a jeho ďalšími členmi boli JUDr. M. B. a JUDr. V. S..

Z tvrdení   navrhovateľa   je zrejmé, že podstatu porušenia svojho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy vidí v tom, že namiesto JUDr. M. B. bol predsedom odvolacieho senátu na krajskom súde JUDr. D. H.. Inými slovami, keby bol býval   predsedom tohto   senátu   JUDr.   M. B. (a jeho ďalšími členmi JUDr. D. H. a JUDr. V. S.), označené právo by bolo bývalo zachované.

Úlohou ústavného súdu v tomto štádiu nie je riešiť meritum veci (pretože to prichádza do úvahy až po prijatí podnetu na ďalšie konanie), to znamená dať odpoveď na otázku nastolenú navrhovateľom, či je obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy aj právo účastníka konania na konkrétneho predsedu senátu, ktorý bude v jeho veci určený hneď po jej nápade na príslušný súd. Úlohou ústavného súdu je   popri   preskúmaní,   či   podnet spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti   podľa ustanovenia § 20, resp. ustanovenia § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“),   zistiť aj to, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Jedným z týchto dôvodov   je aj nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie podnetu (alebo jeho časti).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   dôsledne   trval   na vyčerpaní   právnych   prostriedkov   ochrany   tvrdeného   porušenia   práva   pred   iným štátnym orgánom vrátane všeobecného súdu pred obrátením sa o ústavnú ochranu na ústavný súd alebo na preukázaní, že takéto prostriedky neboli k dispozícii.

V uznesení sp. zn. I. ÚS 49/98 uviedol napr. nasledovné:

„1. V konaní o podnete pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, v ktorom navrhovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (inú právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z dôvodu, že všeobecný   súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najskôr vyčerpané všetky právne prostriedky jeho ochrany, ktoré sú samotnému navrhovateľovi dostupné (teda nielen niektoré), a to ešte predtým, ako sa obrátil na ústavný súd so žiadosťou o ochranu označeného základného práva.  

2. Ochranu konkrétneho práva a slobody v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (platí   to   však   v plnom   rozsahu   aj   pre   konanie o ústavných   sťažnostiach),   porušenie   ktorých   je   namietané,   môže   ústavný   súd poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická alebo právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).“

Ohľadne práva na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd doposiaľ rozhodoval napr. uzneseniami vo veciach sp. zn. II. ÚS 15/96 a II. ÚS 43/97 (podnet, resp. sťažnosť neprijal na ďalšie konanie a odmietol ich) a nálezmi v merite vo veciach sp. zn. I. ÚS 8/94, II. ÚS 47/99 a III. ÚS 16/00. V prvom náleze o. i. konštatoval: „Skôr než Ústavný súd Slovenskej republiky začal svoju činnosť podľa zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   Ing.   J.   O.   nemal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   práva priznaného   čl. 48 ods. 1 ústavy na nijakom štátnom orgáne Slovenskej republiky. Preto   ústavný   súd   prijal   podnet   Ing.   J.   O.,   v ktorom   namieta   porušenie   svojho ústavného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.“ Pri druhom   a treťom náleze ústavný súd podnety na začatie konania pre porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   prijal   na ďalšie konanie až po tom, čo navrhovatelia využili na všeobecnom súde pri ochrane tohto práva   námietku zaujatosti voči sudcovi podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 30 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd listom   z   9. októbra   2000   požiadal   predsedu krajského súdu JUDr. R. U. aj o stanovisko k účinnému prostriedku nápravy, ktorým sa môže osoba v konaní pred všeobecným súdom domôcť ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tento v odpovedi zo 7. novembra 2000 (Spr 655/00) uviedol, že podľa jeho názoru   „...   účastník   je   oprávnený   v konaní   pred   súdom   v každom   štádiu   konania namietať   nedodržanie   princípu   zákonného   sudcu,   resp.   domáhať   sa   prešetrenia pridelenia   veci   konkrétnemu   sudcovi.   Môže   tak   učiniť   procesným   podaním adresovaným „do spisu“ alebo sťažnosťou predsedovi príslušného súdu v zmysle § 16 a nasl.   zák.   č.   80/1992   Zb.,   hoci   pri   rigoróznom   doslovnom   výklade   dotknutých ustanovení je možné sťažnosť vybaviť tým, že predseda súdu nemá takéto oprávnenie. Myslím si, že v tejto súvislosti je nutné § 16 a nasl. zák. č. 80/1992 vykladať v spojení s §§ 13 – 15 predmetného zákona, čo umožňuje predsedovi súdu zaoberať sa takouto námietkou účastníka“.

Predseda Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) JUDr. Š. H. v inej veci ústavného súdu v liste zo 4. decembra 2000 (Sekr 376/2000) mu na jeho žiadosť oznámil toto: „Účastníci konania pred všeobecným súdom majú celý rad účinných právnych prostriedkov, ktorými sa môžu domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.   Ak   odhliadnem   od   oprávnenia účastníka konania namietať príslušnosť súdu alebo zaujatosť sudcu, prípadné odňatie zákonnému   sudcovi   môže   byť   základom   pre   podanie   tak   riadnych,   ako   aj mimoriadnych opravných prostriedkov (sťažnosť, odvolanie, dovolanie, resp. sťažnosť pre porušenie zákona).

Okrem uvedených prostriedkov sa účastníci konania môžu pre prípad odňatia zákonnému sudcovi domáhať nápravy aj podaním sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   z 29.   januára 1992   o sídlach   a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.“

Ústavný   súd   listom   zo   4.   septembra   2000   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľa,   aby   mu   predložil   dôkazy   preukazujúce,   že   navrhovateľ   zámenu predsedu   senátu   v jeho   veci   na   krajskom   súde   namietal   v rozhodnom   čase   (pred rozhodovaním), ako aj spôsob rozhodnutia súdu o tejto námietke.

Z podaní   z 20.   9.   a 4.   10.   2000   vrátane   listu   obhajcu,   ktorý   navrhovateľa zastupoval   na   krajskom   súde   dňa   11.   4.   2000,   vyplýva,   že   navrhovateľ   s jeho obhajcom   sa   až   bezprostredne   pred   konaním   verejného   zasadnutia   z vývesky dozvedeli, že senátu bude predsedať JUDr. D. H. Túto skutočnosť však pred konaním a rozhodnutím činného senátu nenamietali jednak preto, lebo im nebol známy dôvod, pre   ktorý   došlo   k zmene   predsedu   senátu,   a jednak   preto,   aby   namietaním   tohto rozporu nebolo zhoršené postavenie navrhovateľa.

Ústavný   imperatív   uvedený   v čl.   48   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   „Nikoho nemožno   odňať jeho   zákonnému   sudcovi“, je ochranou najmä proti svojvoľnému a účelovému obsadeniu činného súdu ad hoc, nemožno ho však zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zvrátené už vydané rozhodnutie. Je preto na účastníkovi súdneho konania, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi uplatnil bezprostredne po tom, ako sa mu skutočnosti, ktoré ju odôvodňujú, stali známe.

Navrhovateľ sa mal o ochranu svojho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uchádzať v prvom   rade   tam,   kde   vnímal,   že   dochádza   k jeho   porušovaniu,   to   znamená   na krajskom   súde.   Tým   by   mu   bol   aj   poskytol   možnosť,   aby   sám   odstránil   tvrdené porušenie práva. Keďže navrhovateľ mal aj kvalifikovanú právnu pomoc (advokáta), mohol osloviť činný senát a upozorniť ho na rozpor medzi osobou predsedu senátu, ktorý   bol   uvedený   na   úradných   tlačivách   (Predvolanie   na   verejné   zasadnutie, Upovedomenie obhajcu), a osobou, ktorá má senátu predsedať v skutočnosti. Tento rozpor mohol byť zo strany činného senátu navrhovateľovi uspokojivo vysvetlený (ak bol   len formálny), prípadne   ho činný   senát   mohol odstrániť aj sám, ak nebol len formálny,   ale   aj   skutočný.   V prípade,   že   by   sa   navrhovateľ   nebol   dočkal   preňho uspokojivého   vysvetlenia   alebo   riešenia   zo   strany   tohto   senátu,   mohol   sa   k nemu dopracovať aj cestou sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu podľa § 17 ods. 1   a   §   20   až   23   zákona   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (spolu so žiadosťou adresovanou činnému senátu o odročenie verejného zasadnutia dovtedy, kým nebude táto sťažnosť vybavená). Z citovaných listov predsedov najvyššieho súdu a krajského súdu vyplýva, že obaja interpretujú a vnímajú sťažnosť   podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov ako účinný prostriedok nápravy a ochrany aj práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Predseda krajského súdu mohol urobiť priamu nápravu v osobe predsedu   činného senátu vo veci navrhovateľa, ak by bola námietka navrhovateľa opodstatnená a zodpovedala rozvrhu práce, ktorý napokon vypracúva predseda súdu (pozri § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   66/1992 Zb.   o   Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy   v znení   neskorších predpisov).  

Z uvedeného vyplýva, že účinným prostriedkom nápravy a ochrany práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní pred všeobecným súdom môžu byť   námietka účastníka konania voči činnému   senátu ohľadne jeho nesprávneho zloženia a tiež v tomto smere adresovaná sťažnosť podľa   ustanovenia § 17 ods.   1 zákona   o štátnej   správe   súdov   predsedovi   súdu.   Navrhovateľ   ústavnému   súdu neposkytol   dôkaz   o opaku,   to   znamená,   že   by   označená   námietka   alebo   sťažnosť účinnými prostriedkami nápravy na ochranu práva neboli.

Pretože navrhovateľ pred obrátením sa na ústavný súd o ústavnú ochranu jeho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nevyčerpal vyššie označené prostriedky na ochranu tohto   práva   pred   krajským   súdom,   ústavný   súd   v tejto   časti   jeho   podnet   podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, lebo na jeho prerokovanie nie je príslušný.