znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 89/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/376/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2012 doručená sťažnosť P. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/376/2011 zo 6. decembra 2011. Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom konania o úprave rodičovských   práv   a   povinností   rodičov   k   maloletej   dcére   sťažovateľa,   ktoré   začalo na návrh matky maloletej a je vedené na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 P/129/2010. Matka žiadala obmedzenie výkonu rodičovských práv, obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou a nariadenie výchovného opatrenia. Sťažovateľ v konaní reagoval protinávrhom, ktorým žiadal zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti   oboch   rodičov.   Na   návrh   matky   okresný   súd   vydal   12.   októbra   2011 uznesenie, ktorým nariadil predbežné opatrenie obmedzujúce styk sťažovateľa s maloletou. Sťažovateľ   sa   proti   uvedenému   uzneseniu   odvolal.   O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 11CoP/376/2011 tak, že rozhodnutie prvého stupňa potvrdil.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že v súčasnosti je styk sťažovateľa s maloletou   upravený   právoplatným   a   vykonateľným   rozsudkom   sp.   zn.   1   P/43/2009 zo 16. septembra 2009 a právoplatným a vykonateľným uznesením o nariadení predbežného opatrenia,   keďže   uznesením   o   nariadení   predbežného   opatrenia   bol   upravený   styk sťažovateľa   s   maloletou   počas   dvoch   víkendov   v   mesiaci   s   výnimkou   školských prázdnin a v   ostatných   výrokoch   bol   ponechaný   nezmenený   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 1 P/43/2009. Sťažovateľ sa tak dostal do situácie, „kedy objektívne nie je možné určiť   presný   čas,   kedy   sa   má   uskutočniť   styk   sťažovateľa   s   maloletou,   čo   predstavuje neriešiteľnú   situáciu,   nakoľko   citované   súdne   rozhodnutia   sa   ponúkajú   viacero nejednoznačný možností výkladu“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Protichodné postoje sťažovateľa a matky maloletej na úpravu a výkon rodičovských práv a povinností k maloletej pripúšťajú dva výklady o tom, ako má na základe nariadeného predbežného opatrenia prebiehať styk sťažovateľa s maloletou.

Podľa   sťažovateľa   bol   predbežným   opatrením   upravený   výlučne   jeho   styk   s maloletou počas víkendov (kedy bolo stretávanie zmenené tak, že maloletá u sťažovateľa nebude   prespávať).   Úprava   styku   sťažovateľa   s   maloletou   počas   obdobia   Vianoc, Veľkonočných prázdnin a letných školských prázdnin ostala nezmenená (teda je sťažovateľ oprávnený s maloletou tráviť čas nepretržite v celom určenom rozsahu).

K vyššie uvedenému výkladu výroku rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia sťažovateľ dospel na základe skutočnosti, že predbežným opatrením bol upravený výlučne styk počas víkendov, v ostatných častiach úprava styku zostala oproti trvalej úprave styku rozsudkom   nezmenená.   K   uvedenému   výkladu   napovedá   skutočnosť,   že   rozsudok,   ktorý podľa   predbežného   opatrenia   ostáva   v   ostatných   výrokoch   nezmenený,   neobsahuje   inú úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej ako je úprava styku sťažovateľa s ňou. Na základe uvedeného výkladu sa tak dá konštatovať, že súd považoval za samostatný výrok rozsudku   každú   čiastkovú   úpravu   styku   otca   s   maloletou   v   jednotlivých   obdobiach. V takomto prípade však súd celkom zjavne pochybil, keď neurčil, ktoré konkrétne výroky rozsudku nariadením predbežného opatrenia mení.

Opačný výklad rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia - tak, že celá úprava styku sťažovateľa s maloletou predstavuje jeden samostatný výrok (teda vo všetkých bodoch úpravy styku v jednotlivých obdobiach). V takom prípade by to však znamenalo, že súd predbežným opatrením vyslovil, že sťažovateľ vôbec nie je oprávnený sa s maloletou stýkať počas   celých   dvoch   mesiacov   prázdnin.   V   prípade   uvedeného   výkladu   predbežného opatrenia by to tiež znamenalo, že rozhodnutie o úprave styku sťažovateľa s maloletou počas   bližšie   neurčených   víkendov   nie   je   reálne   vykonateľné.   Takto   vyložené   súdne rozhodnutie   tak   predstavuje   absolútne   svojvoľné   rozhodnutie   bez   akejkoľvek   opory v skutkovom stave.

Z vyššie uvedených skutočností je podľa sťažovateľa zrejmé, že vzhľadom na znenie predbežného opatrenia nadväzujúceho na rozsudok o úprave styku sťažovateľa s maloletou, nie   je   možné   pre   účastníkov   konania   objektívnym   spôsobom   určiť   práva   a   povinnosti účastníkov konania, ktoré pre nich majú z predmetného rozhodnutia vyplývať. Krajský súd v Bratislave   však   aj   napriek   vyššie   opísanému   stavu   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa napadnutým rozhodnutím potvrdil.

Praktickým   dôsledkom   napadnutého   rozhodnutia   (spolu   s   rozhodnutím,   ktoré   mu predchádzalo) je, že sťažovateľ je vystavený ľubovôli matky maloletej, kedy mu s maloletou kontakt umožní. Vzhľadom na charakter prejednávanej veci je totiž zrejmé, že sťažovateľ nemá možnosť stretnúť sa s maloletou proti vôli matky, ktorej jednoducho stačí prezentovať jej vyhovujúci výklad predmetného súdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   akceptoval   stav objektívnej neistoty o otázke úpravy vzťahov medzi ním, maloletou a matkou maloletej. Výrok   rozhodnutia   nie   je   jasný,   určitý,   zrozumiteľný   a vykonateľný,   a   preto   nie   je konformný s ústavnou garanciou práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po začatí konania vydal tento nález:

„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 06. 12. 2011 (č. k. 11 CoP/376/2011- 271) porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces garantovaných ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky v článku 46 ods.   1 − právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 − rovnosť účastníkov v konaní pred súdom, ako aj práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci   garantovaného   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   06. 12. 2011 (č. k. 11 CoP/376/2011-271) a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil označené práva sťažovateľa tým,   že   napriek   zjavným   nedostatkom   uznesenia   prvostupňového   súdu   o   nariadení predbežného opatrenia toto uznesenie v odvolacom konaní potvrdil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Po dôkladnom zvážení okolnosti prípadu aj odvolací súd dospel k záveru o potrebe nariadiť predbežné opatrenie, v ktorom súd rozhodnutím podľa § 76 ods. 1 O. s. p dočasne obmedzil styk otca s maloletou T. Pri tejto úvahe vychádzal z okolností prípadu a prihliadal najmä   na   záujem   maloletej,   na   jej   vývinové   potreby   a   potrebu   stability   výchovného prostredia.   Z   okolností   vyplývajúcich   z   obsahu   spisu   podľa   názoru   odvolacieho   súdu vyplýva,   že vzájomné vzťahy   rodičov,   ktorých výsledkom   je okrem iného   i neschopnosť vzájomnej komunikácie vo veciach týkajúcich sa výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletej, sú narušené do takej miery, že je v záujme maloletej, aby do rozhodnutia súdu vo veci samej sa dočasne obmedzil styk otca s maloletou. Neobstoja námietky otca týkajúce sa záverov znaleckých posudkov. Zo záverov znalca Doc. MUDr. T., CSc. jednoznačne vyplýva existencia   neurotického stavu u maloletej T.   spôsobená konfliktnými situáciami medzi rodičmi. Vulgárne prejavy otca maloletej a jeho agresivita môžu podľa vyjadrení znalca negatívne vplývať na jej harmonický vývin a dozrievanie jej osobnosti. Rovnako aj zo záverov   znalkyne   Mgr.   N.   vyplynula   potreba   obmedzenia   styku   otca   s   maloletou   bez možnosti   prespatia   maloletej   v   otcovej   domácnosti.   Do   času   pokiaľ   rodičia   maloletej nebudú schopní spolu komunikovať ohľadom výchovy maloletej bez prejavov vzájomnej animozity a pokiaľ otec maloletej neskoriguje svoju agresivitu a vulgaritu v správaní má odvolací súd za to, že je v záujme maloletej, aby sa rodičia podriadili autoritatívnemu rozhodnutiu súdu ohľadom výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletej. Odvolací súd   vychádza   z   úvahy   o   tom,   že   nariadené   predbežné   opatrenie   znamená   dočasné stabilizovanie rodinného prostredia pre dieťa a vytvorenie dočasných pravidiel vo vzťahu k starostlivosti o maloletú a styku s ňou. Nariadené predbežné opatrenie rešpektuje právo otca na styk (i keď obmedzený) s maloletou a rovnako ako i právo maloletej na oboch rodičov...

Odvolací súd dodáva, že je predovšetkým na rodičoch samotných, aby sa podriadili psychoterapii tak, ako to uvádzajú znalci vo svojich posudkoch a nečakali na autoritatívne príkazy zo strany súdu, ktoré sú až krajným riešením.“

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je vecou všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Samotný   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V   konaní   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   musia   byť   taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   aj   okresného   súdu a zistil, že všeobecné súdy dôkladne preskúmali okolnosti prípadu a citlivo vyhodnocovali jednotlivé dôkazy, pričom krajský súd skúmal aj skutočnosť, či okolnosti, pre ktoré bolo nariadené obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou, ešte pretrvávajú. Po zvážení všetkých okolností dospel odvolací súd k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia je potrebné a rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bolo   vecne   správne.   Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dôvod potvrdenia uznesenia okresného súdu a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   považuje   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožnila   dospieť   k   záveru,   ktorý   by   odôvodňoval   vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní, sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy.   V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   však neuviedol   žiadne   konkrétne dôvody,   ktoré   by   naznačovali porušenie   či   ohrozenie   tohto práva. Sťažovateľ nepreukázal také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol v nerovnom postavení v napadnutom konaní. Tiež zo samotného uznesenia krajského ani okresného súdu nevyplývajú žiadne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   všeobecné   súdy   vytvorili   v predmetnom konaní nerovnaké procesné podmienky pre účastníkov konania. Ústavný súd preto považuje túto námietku   za neopodstatnenú   a   konštatuje,   že nie   je daná príčinná súvislosť   medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu,respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012