znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z   10.   decembra   2008   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 61 Cb 206/2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 81/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2010 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 10. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 61 Cb 206/2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   12.   júna   2009   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 43 Cob 81/09.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na nesprávny postup okresného súdu, ktorý žalobcovi voči sťažovateľovi priznal nárok vo výške 213 434,20 Sk s prísl. pričom „táto suma mala predstavovať primeranú cenu za plnenie, ktoré poskytol žalobca žalovanému“, a to za vykonanie stavebných prác „na akcii Výstavba garáží pre M. A.“. Sťažovateľ namieta, že hoci bola medzi ním a žalobcom zmluvne dojednaná cena diela, okresný   súd „nevysvetliteľne   vychádzal   pri   určení   nároku   žalobcu   z   ceny   primeranej. Objednávateľ je pritom povinný zaplatiť primeranú cenu v zmysle ustanovenia § 634 ods. 1 OZ len v prípade, ak nie je výška ceny dohodnutá zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi. Nakoľko medzi účastníkmi bola cena dohodnutá, nie je možné pri stanovení nároku žalobcu vychádzať z ceny primeranej.... Napriek vyššie uvedenému súd vychádzal z ceny 843 870,50 Sk s DPH určenej znalkyňou.“.

Sťažovateľ tiež namieta kvalitu súdnoznaleckého posudku, na základe ktorého ustálil okresný súd výšku nároku žalobcu, pričom posudku vyčíta okrem iného skutočnosť, že „súdna znalkyňa sa odvoláva na nemožnosť posúdiť stav krovu pre odstup času 3 roky... neakceptuje dohodnuté ceny medzi účastníkmi sporu uvedené na faktúre navrhovateľa aj na rozpočte dodanom odporcom, priznáva práce urobené odporcom navrhovateľovi,...“. Všeobecným   súdom   sťažovateľ vyčíta, že uvedený znalecký posudok „brali ako plnohodnotný a riadili sa ním“.

Sťažovateľ   okresnému   súdu   vyčíta   aj   nevykonanie   ním   navrhovaného   dôkazu výsluchu svedka a spochybňuje tiež rozhodnutie o trovách konania.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 61 Cb 206/2006-3637 z 10. decembra 2008 podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 81/09 z 12. júna 2009 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ uviedol, že 20. júla 2010 podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   však   poverený   prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) odložil „z dôvodu uplynutia jednoročnej lehoty na podanie mimoriadneho dovolania“, o čom bol sťažovateľ vyrozumený listom doručeným jeho právnemu zástupcovi 27. septembra 2010.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd „neposudzovali porušenie zákona § 633 ods. 1 OZ navrhovateľom, ale ospravedlňovali protizákonné konanie žalobcu, čím hrubo porušili právo žalovaného“.

V závere sťažovateľ uvádza, že postupom „oboch súdov bol porušený zákon a došlo k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci,   čím   boli   porušené   práva   žalovaného na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu“, a navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia „preskúmal a v prípade, že zistí porušenie zákona zrušil rozhodnutia súdov a prikázal, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody podľa § 56 písm. d) Zákona o ústavnom súde“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Z obsahu sťažnosti a listinných dôkazov k nej pripojených ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 61 Cb 206/2006-3637 z 10. decembra 2008.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 81/09 z 12. júna 2009.

Pokiaľ sťažovateľ napáda rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho   už   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III.   ÚS 55/02, III.   ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z   predloženého   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   nadobudol   právoplatnosť 27. júla 2009. Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 19. novembra 2010, ktorá bola ústavnému súdu doručená 25. novembra 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej   lehoty   dvoch   mesiacov (§   53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde).   Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že pokiaľ sťažovateľ odvádzal lehotu na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   od   momentu   oznámenia   krajskej   prokuratúry o výsledku   vybavenia   (odloženia)   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania (doručeného 27. septembra 2010), v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu podanie mimoriadneho   dovolania   je   výhradným   právom   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda ani účinným a istým prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Z   uvedeného dôvodu   nemožno   dvojmesačnú   lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   počítať od doručenia   oznámenia   o   vybavení   podnetu   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho dovolania (napr. II. ÚS 23/2010).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011