znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   43   Cob   159/2009-563   z   20.   augusta   2009   v   spojení s opravným   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   43 Cob 159/2009-575 z 30. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   43   Cob   159/2009-563   z   20.   augusta   2009   v spojení   s   opravným uznesením krajského súdu č. k. 43 Cob 159/2009-575 z 30. októbra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Týmto rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 17Cb 53/04 zo dňa 24. 5. 2007 v právnej veci sťažovateľa proti žalovanému Stredná odborná škola, Z. o zaplatenie 105 814,42 € s prísl., ktorým bola žaloba zamietnutá a sťažovateľ bol zaviazaný k náhrade trov konania žalobcovi.

Prvostupňový súd už v predchádzajúcom konaní rozsudkom zo dňa 1. 7. 2004 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania.

Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. 43 Cob 301/04 zo dňa 14. 10. 2005 tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní vydaný rozsudok zo dňa 24. 5. 2007 krajský súd, na odvolanie žalobcu, rozsudkom č. k. 43 Cob 261/07 zo dňa 24. 1. 2008 zmenil a žalovaného zaviazal k zaplateniu 3 187 765,20,- Sk s prísl. a k náhrade trov konania.

Neúspešný žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR uznesením č. 5 Obdo 18/2008 zo dňa 31. 3. 2009 rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 24. 1. 2008 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Vyvodil pritom právny názor, že zmluva o postúpení pohľadávky (z 19. 12. 2002) je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 OZ, pretože nebola urobená vážne a platným právnym úkonom je až zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 1. 2003, i keď bola označená ako dodatok, ale podľa obsahu spĺňa všetky náležitosti vyžadované pre tento zmluvný typ....

Z odkazu na ust. § 243b ods. 2 O. s. p. a z toho, že dovolaním napadnuté rozhodnutie dovolací súd sám nezmenil má sťažovateľ za to, že v ďalšom konaní malo byť doplnené dokazovanie na zistenie nedostatočne zisteného skutkového stavu ohľadne námietok žalobcu voči   dlžníkovej   pohľadávke,   ktorú   použil   na   započítanie.   To   len   potvrdzuje,   že   vyššie uvedený „dovetok“ nie je tým právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý by mal byť pre odvolací súd v ďalšom konaní záväzný, lebo význam slov „treba potom považovať“ nie je totožný s významom slova „je“.

Krajský súd ako súd odvolací vec znovu prejednal podľa § 212 ods. 1 a 3 a § 214 O. s. p. bez nariadenia pojednávania s tým, že podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámené na úradnej tabuli súdu, hoci mal   nariadiť   pojednávanie   podľa   §   214   ods.   1   písm.   a)   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Uvedeným postupom súdu a rozhodnutím, ktoré bolo výsledkom tohto postupu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR, na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob 159/2009 zo dňa 20. 8.   2009   v   znení   opravného   uznesenia   zo   dňa   30.   10.   2009,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok Okresného   súdu   Zvolen č.   k.   17Cb   53/04 zo dňa   24.   5.   2007 v   právnej   veci účastníkov M., s. r. o. Š. proti Stredná odborná škola Z. o zaplatenie 105 814,42 € s prísl. a postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené základné práva sťažovateľa podľa č. 46 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských práv a slobôd.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob 159/2009 zo dňa 24. 5. 2007 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 1684/09 z 26. januára 2010 k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu:

„...   Pokiaľ   aj   dovolací   súd   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu nezmenil, ale ho zrušil, neznamená to, že by žalobca v novom konaní pred odvolacím súdom mohol označovať a predkladať iné dôkazy, ako na súde prvého stupňa, resp. uvádzať iné odvolacie dôvody, ako to uviedol v odvolaní (č. 1. 460). Žalobca bol v konaní na súde prvého stupňa poučený podľa § 120 ods. 4 OSP o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (pojednávanie na OS vo Zvolene dňa 24. 05. 2007 - č. l. 437) a s poukazom na § 212 OSP bol odvolací súd v tomto prípade viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Napokon,   aj   žalobca   v odvolaní   považoval   dokazovanie   vykonané   súdom   prvého stupňa za dostatočné keď uviedol, že súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový stav, nesprávne však vec právne posúdil.

Na základe uvedených dôvodov zastávam názor, že postupom odvolacieho súdu, keď vec bola prejednaná dňa 20. 08. 2009 podľa § 214 OSP bez nariadenia pojednávania a súd vyhlásil rozsudok č. k. 43 Cob 159/2009-563 (v znení opravného uznesenia č. k. 43 Cob 159/2009-575 zo dňa 30. 10. 2009), nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   a   4   Ústavy   SR   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   ani   právo   na   spravodlivé   a   verejné prejednanie   veci   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   214   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   a)   je   potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že k porušeniu zásad spravodlivého procesu došlo rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením, pretože prijatiu týchto rozhodnutí predchádzal nesprávny a nezákonný postup odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci podľa názoru sťažovateľky bolo potrebné toto pojednávanie nariadiť.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 43 Cob 159/2009   z 20.   augusta   2009   (v   spojení   s opravným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob   159/2009   z 30.   októbra   2009)   konštatoval,   že   postupoval   v súlade   s právnym názorom   dovolacieho   súdu,   ktorý   bol   preň   záväzný,   pričom   zároveň   vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Okrem toho krajský súd odvolávajúc sa na znenie § 214 OSP konštatoval, že vec rozhodol bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľka pritom poukázala na to, že aj napriek konštatovaniu dovolacieho súdu o nedostatočnom zistení skutkového stavu v preskúmavanom konaní a rozhodnutí krajského súdu   tento   v rámci   odvolacieho   konania   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania. Sťažovateľka dala do súvislosti toto konštatovanie dovolacieho súdu s nutnosťou doplniť dokazovanie v rámci konania o odvolaní, a tým aj nariadiť pojednávanie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že krajský súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za dostatočný na to, aby v súlade so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu vo veci rozhodol.

Ak teda v rámci odvolacieho konania nebolo potrebné či už opakovať alebo doplniť dokazovanie,   čo   bolo   na zvážení   krajského   súdu,   pretože   skutkový   stav   zistený   súdom prvého   stupňa   bol   z hľadiska   dôkaznej   situácie   dostatočný   a taktiež   neboli   splnené   ani ďalšie podmienky   podľa   §   214   ods.   1   OSP,   ktoré   predsedovi   senátu   odvolacieho súdu v prípade   prejednania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   obligatórne   prikazujú nariadiť pojednávanie, správne krajský súd aplikoval § 214 ods. 2 OSP, podľa ktorého mohol   o odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Napokon,   ako   vyplýva zo znenia tohto zákonného ustanovenia, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   orgán   verejnej   moci (v namietanom   prípade   krajský   súd)   legálnym   a dôvodným   spôsobom   aplikuje   právo, dôsledky vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   postupoval   spôsobom   súladným so zákonom,   a preto   je   namieste   konštatovať,   že   takýmto   spôsobom   nemohlo   dôjsť k porušeniu   zásad   spravodlivého   procesu,   a tým   ani   k porušeniu   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecný súd nerozhodne v súlade s očakávaniami sťažovateľky alebo spôsobom,   ktorý   by si   sťažovateľka   priala, ešte nezakladá dôvody   na vyslovenie porušenia jej práv.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010