znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   Česká republika,   organizačná zložka B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   K.   K.,   vo veci   namietaného   porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 57 Er 578/2007-52 z 25. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., organizačná zložka B.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   Česká   republika,   organizačná   zložka   B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 57 Er 578/2007-52 z 25. júla 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde je proti nej ako povinnej vedené exekučné konanie v prospech oprávneného pod sp. zn. 57 Er 578/2007. Samotnú exekúciu   podľa   jej   vyjadrenia   vykonáva   súdny   exekútor   JUDr.   M.   H.,   B.   V rámci exekučného konania podala sťažovateľka   námietky proti   exekúcii z dôvodu,   že existujú okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku.

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva: «Okresný   súd   Bratislava   II   svojim   uznesením č. k. 57 Er 578/2007-52 zo dňa 25. júla 2007 námietky zamietol. V odôvodnení uznesenia Okresný súd Bratislava II uzavrel,   že plnomocenstvo, na základe ktorého v mene našej spoločnosti   konal právny zástupca, bolo právnemu zástupcovi našej spoločnosti udelené organizačnou zložkou našej spoločnosti, ktorá nemá právnu subjektivitu, a nie spoločnosťou samotnou – právnickou osobou. Uvedený názor Okresný súd Bratislava II odôvodnil tým, že organizačná zložka bola pri označovaní splnomocniteľa v plnomocenstve uvedená ako prvá   a až   v zátvorke   bola   uvedená   naša   spoločnosť.   Na   základe   vyššie   uvedených skutočností   Okresný   súd   Bratislava   II   uzavrel,   že   námietky   neboli   podané   oprávnenou osobou. Okresný súd námietky nepreskúmal vecne, len ich na základe nesprávne posúdenej procesnej vady odmietol, v rozpore so súdnou praxou. (...)

Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   označenie   organizačnej   zložky   v plnomocenstve obsahuje obchodné meno našej spoločnosti – právnickej osoby v plnom znení. V označení splnomocniteľa   bolo ďalej okrem   obchodného mena   uvedené   aj   sídlo právnickej   osoby v Českej   republike.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   považujeme   označenie   splnomocniteľa za správne,   a nesúhlasíme   s právnym   názorom   Okresného   súdu   Bratislava   II.   Vyššie uvedený   právny   názor   opierame   o rozhodnutia   Krajského   súdu   v Bratislave,   Krajského súdu v Banskej Bystrici a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. (...)

Podľa nášho právneho názoru v prípade, že Okresný súd Bratislava II považoval plnomocenstvo   za   nepostačujúce,   mal   súd   pri   rozhodovaní   o námietkach   povinného postupovať podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku a vyzvať účastníka na doplnenie podania.

Okresný   súd   Bratislava   II   svojím   postupom   a vydaným   uznesením   odňal   našej spoločnosti možnosť konať pred súdom, a to z dôvodu, že vec prejednal len po formálnej stránke, pričom sa riadil nesprávnym právnym názorom a našu obranu neprejednal. Tým porušil   základné   právo našej spoločnosti   na súdnu ochranu v zmysle   článku   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v zmysle čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   publikovaného   ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (...)

Naša   spoločnosť   sa   ako   účastník   konania   –   povinný   sa   dala   pre   celé   konanie zastupovať   advokátskou   kanceláriou   (...)   K.   (...).   Plnomocenstvo   bolo   predložené Okresnému súdu Bratislava II spolu s námietkami proti exekúcii zo dňa 16. apríla 2007. V každom podaní bol zreteľne označený právny zástupca našej spoločnosti, a to na prvej strane podania.

Napriek vyššie uvedenému, v rozpore s § 49 ods. 1 v spojení s § 25 Občianskeho súdneho poriadku Okresný súd Bratislava II doručil svoje uznesenie zo dňa 25. júla 2007, č. k. 57 Er 578/2007-52, (ďalej „uznesenie“), ktorým zamietol námietky našej spoločnosti proti exekúcii našej spoločnosti (ďalej len „námietky“). Naša spoločnosť následne doručila uznesenie právnemu zástupcovi, pričom právny zástupca obdržal uznesenie len od klienta. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   do   dnešného   dňa   nebolo   doručené zákonným spôsobom, z uvedeného dôvodu, preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Týmto poukazujeme na zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. (...)»

Na základe už uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   porušené   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. 57 Er 578/2007.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25. júla 2007, č. k. 57 Er 578/2007- 52 sa zrušuje.

Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje,   aby vo veci sp. zn.   57 Er 578/2007 prejednal námietky povinného zo dňa 16. apríla 2007.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažovateľkinej námietky bolo tvrdenie, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-52 z 25. júla 2007 je nezákonné, pretože okresný súd ním nepreskúmal opodstatnenosť námietok proti exekúcii, ale „ich na základe nesprávne posúdenej procesnej vady odmietol, v rozpore so súdnou praxou“. Podľa názoru sťažovateľky s nezákonnosťou tohto   uznesenia   súvisel   aj   nesprávny   postup   okresného   súdu   pri   doručení   uznesenia, čo podľa   nej   malo   vplyv   aj   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   dosiaľ   nenadobudlo právoplatnosť,   a preto   sa domnieva,   že   v danom   prípade   je   lehota   podľa   ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie ústavnej sťažnosti zachovaná.

S predostretým   argumentom   sťažovateľky   sa   však   ústavný   súd   vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno sťažnosť podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   nestotožnil.   V tejto   súvislosti   sa   ústavný   súd   pridržiaval zistenia, že namietané uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľke doručené 28. júla 2007. Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti malo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť v ten istý deň, teda 28. júla 2007.

Na základe už uvedeného ústavný súd bez akýchkoľvek pochybností dospel k záveru, že sťažovateľka sa o namietanom uznesení dozvedela 28. júla 2007, pričom v lehote dvoch mesiacov od tejto právnej skutočnosti mala možnosť podniknúť kroky za účelom efektívnej ochrany svojich práv vyúsťujúcej do podania ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka však danú možnosť v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nevyužila, keďže prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-52 z 25. júla 2007 až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. októbra   2007.   V okolnostiach   daného   prípadu   skutočnosť,   že   o obsahu   napadnutého uznesenia   sa   právny   zástupca   sťažovateľky   dozvedel   prostredníctvom   nej   až   neskoršie, je vzhľadom na uplatnenú argumentáciu ústavného súdu irelevantná. Aj keď v merite veci by ústavný súd preskúmaval, či došlo k doručeniu uznesenia okresného súdu v zmysle čl. 46 ods.   1   ústavy,   takýto   postup   nie   je   možný,   pretože   sťažovateľka   uplatnila   svoje   práva oneskorene.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum, keď sa sťažovateľka o namietanom uznesení dozvedela (28. júla 2007), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   (22.   októbra   2007),   ústavný   súd   považoval   za dostatočne preukázané   podanie   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   bol   už   po   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nútený sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.

Pre   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o   ďalších   návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008