znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 89/07-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o sťažnosti   Ing.   E.   P., Č.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   E.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš je p o v i n n ý   Ing. E. P. uhradiť trovy konania v sume 10 538 Sk (slovom desaťtisícpäťstotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 89/07-11   zo 17.   apríla   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/02.

  Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „sa svojím návrhom zo dňa 03. 05. 2000 zaslanom   na   Okresný   súd   v Čadci   domáhal   zaplatenia   sumy   10   600,-Sk s príslušenstvom...“. Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Čadca   v tejto   veci   podal   odporca odvolanie, o ktorom 30. októbra 2000 rozhodol Krajský súd v Žiline   (ďalej len „krajský súd“) tak, že rozsudok Okresného súdu Čadca zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením   krajského   súdu   zo   7.   augusta   2002   boli   sudcovia   Okresného   súdu   Čadca vylúčení z prerokúvania a rozhodnutia veci a vec bola prikázaná okresnému súdu. Od 23. októbra 2002 (kedy bol spis doručený okresnému súdu) okresný súd sťažovateľa vyzval na doplnenie návrhu a raz nariadil termín pojednávania, ktoré bolo zrušené. Predmetné súdne konanie nie je doteraz právoplatne skončené. Sťažovateľ 8. júna 2005 žiadal o urýchlené konanie   vo   veci   a odstránenie   prieťahov   v konaní.   Postup   okresného   súdu   považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania.

  Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 23. mája 2007 uviedla: „Od pridelenia veci, t. j. od 23. 10. 2002, sudkyňa konala v podstate v primeraných lehotách do apríla 2004, aj keď určitú dobu, od júna 2003 do februára 2004, sa nevykonávali vo veci žiadne úkony, čo sudkyňa odôvodnila množstvom pridelených vecí do jej senátu.   Následne tunajší súd vo veci nekonal vôbec od apríla 2004 do decembra 2005. Treba pripomenúť, že v I. štvrťroku 2003 z desiatich sudcov tunajšieho súdu naraz odišli traja sudcovia,   čo   sa   premietlo   aj   do   nápadu   nových   vecí,   keď   zostávajúcim   sudcom   boli prideľované všetky nové veci a tento stav pretrvával do 01. 07. 2005, keď tunajší súd bol v podstate   stabilizovaný,   aj   keď   z pôvodných   desať   sudcov   doteraz   na   tunajšom   súde pracuje len deväť sudcov“. Súčasťou vyjadrenie bola aj stručná chronológia nasledujúcich procesných úkonov.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v   liste zo 7. júna 2007, kde uviedol:   „Okresný súd v samotnom vyjadrení priznal dva a pol ročnú nečinnosť, ktorú odôvodnil   množstvom   vecí   a odchodom   troch   sudcov   zo   súdu.   V tejto   súvislosti   chcem poukázať na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej, dôvodom   zmarenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   nemôže   byť množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie a toto množstvo zároveň nezbavuje štát zodpovednosti za nadmerné dlhé časové prieťahy. Na ťarchu nemôže byť preto, ani zmena v organizácii súdu, na ktorú poukazuje predsedníčka.   Ani následné úkony popísané súdom od decembra 2005 nemožno zhodnotiť ako konanie.   Nečinnosť   spočíva   aj   v spôsobe   konania   súdu,   ktorý   je   neefektívny   a zbytočne predlžuje   konanie.   Súd   napriek   tomu,   že   nebol   známy   pobyt   odporcu,   tento   sa   mu nepodarilo   zistiť   ani   prostredníctvom   ďalších   orgánov   a neurobil   ani   žiadne   ďalšie opatrenia v zmysle O.s.p. na zabezpečenie výkonu jeho procesných práv, zaslal dožiadanie za   účelom   výsluchu   svedka   (hoci   vedel,   že   odporca   musí   byť   o   ňom   upovedomený.) Okresnému súdu v Žiline, ktorý v dôsledku tejto skutočnosti nemohol výsluch uskutočniť a bol nútený spis vrátiť, čím sa konanie bezdôvodne predĺžilo až do 12.04.2007/uznesenie o ustanovení opatrovníka/. “

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zo   sťažnosti a súdneho spisu ústavný súd zistil, že žaloba o zaplatenie 10 600 Sk s príslušenstvom   z titulu   bezdôvodného   obohatenia   odporcu   bola   podaná   sťažovateľom 4. mája   2000   Okresnému   súdu   Čadca,   ale   keďže   zo   sťažnosti   zároveň   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   ústavných   práv   len   v   konaní   pred okresným súdom   a ústavný súd je podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde viazaný petitom, predmetom preskúmania bolo iba konanie okresného súdu po 23. októbri 2002, keď mu bol spis postúpený z krajského súdu.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:Dňa 23. októbra 2002 bol spisový materiál predložený okresnému súdu a pridelený zákonnému sudcovi.

Dňa   13.   februára   2003 okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa   na   opravu a doplnenie návrhu, ktoré sťažovateľ predložil 18. marca 2003.

Dňa 19. marca 2003 určil okresný súd termín pojednávania na 28. máj 2003 (odporca predvolanie   v odbernej   lehote   neprevzal)   a   súčasne   uskutočnil   procesný   úkon na zaobstaranie dôkazov (písomná výzva adresovaná spol. F., s. r. o., Č., na oznámenie skutočností potrebných pre zistenie skutkového stavu – nedoručená zásielka bola vrátená s oznámením „späť nezistený na uvedenej adrese“, druhá zásielka adresovaná na meno P. F. (ďalej len „svedok“) bola vrátená s oznámením „späť na uvedenej adrese nezistený“).Dňa   28.   mája   2003   uskutočnil   okresný   súd   pojednávanie   (nedostavil   sa   naň odporca), na ktorom bol vypočutý sťažovateľ a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom   zistenia   pobytu   odporcu, jeho   predvolania   a zistenia   ďalších   skutočností potrebných pre zistenie skutkového stavu.

Dňa 13. júna 2003 okresný súd požiadal:

-Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register   obyvateľov“) o oznámenie údajov o trvalom a prechodnom pobyte odporcu a svedka (požadované údaje mu boli predložené 23. júna 2003);

-Ústrednú evidenciu väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ ústredná evidencia väzňov“) o oznámenie, či odporca alebo svedok toho času nie sú vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby (okresnému súdu bolo 25. júna 2003 oznámené, že uvedené osoby nie sú vo výkone väzby ani trestu);

-Okresný úrad, odbor živnostenského podnikania, Čadca, o výpis zo živnostenského registra   týkajúci sa odporcu a svedka (výpis týkajúci sa svedka a oznámenie, že odporca v príslušnom registri nie je evidovaný mu bol zaslaný 27. júna 2006);

-Mestský   úrad   Čadca   o oznámenie   údajov   o osobách   žijúcich   v spoločnej domácnosti   so   svedkom   a o osobách   žijúcich   v spoločnej   domácnosti   s odporcom (požadované údaje mu boli oznámené 26. mája 2003, vo vzťahu k svedkovi oznámené jeho odhlásenie v meste Čadca z pobytu a uvedený jeho nový pobyt).

Dňa 27. februára 2004 okresný súd:

-požiadal príslušný útvar Policajného zboru o doručenie zásielky manželke odporcu, vyzval ju k oznámeniu údajov o adrese odporcu, príp. k vyjadreniu, či súhlasí s ustanovením za opatrovníka odporcu, (zásielka bola 5. apríla 2004 vrátená s oznámením „menovaná sa v čase doručovania v mieste bydliska nenachádzala“);

- zaslal svedkovi výzvu k oznámeniu údajov potrebných na preukázanie skutkového stavu (svedok prevzal zásielku 5. marca 2004), zásielka bola doručená aj prostredníctvom Obecného úradu Skalité 9. marca 2004;

-požiadal ústrednú evidenciu väzňov o oznámenie údajov, či odporca toho času nie je vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby (okresnému súdu bolo 8. marca 2004 oznámené, že uvedená osoba nie je vo výkone väzby ani trestu).   Dňa 18. marca 2004 okresný súd opätovne zaslal svedkovi výzvu k oznámeniu údajov potrebných na preukázanie skutkového stavu (požadované údaje predložil 26. marca 2004).Dňa   13.   júna   2004   sťažovateľ   adresoval   okresnému   súdu   žiadosť   o zaslanie oznámenia o stave konania.

Dňa 3. decembra 2005 okresný súd požiadal:

- register obyvateľov o oznámenie údajov o trvalom a prechodnom pobyte odporcu (požadované údaje predložené 2. januára 2006);

-   Sociálnu   poisťovňu,   pobočka   Čadca   o oznámenie   údajov   o subjekte,   ktorý   ako posledný odvádzal povinné odvody za odporcu (odpoveď mu bola predložená 10. februára 2006);

- Okresný súd Žilina (ďalej len „dožiadaný súd“) o vykonanie procesného úkonu podľa § 39 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) – výsluch svedka na vopred určené otázky.

Dňa 4. januára 2006 okresný súd požiadal ústrednú evidenciu väzňov o oznámenie údajov, či odporca toho času nie je vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby (okresnému súdu bolo 11. januára 2006 oznámené, že uvedená osoba nie je vo výkone väzby ani trestu).

Dňa 22. februára 2006 dožiadaný súd požiadal okresný súd o zaslanie kópie návrhu vo veci, resp. súdneho spisu.

Dňa 11. apríla 2006 okresný súd opätovne požiadal dožiadaný súd o vykonanie výsluchu svedka s oznámením, že požadovaný spisový materiál mu nezasiela, pretože to nepovažuje za potrebné vzhľadom na priložené sformulované otázky.

Dňa 29. mája 2006 dožiadaný súd opätovne požiadal a odôvodnil potrebu zaslania spisového materiálu, ktorý bol okresným súdom v uvedený deň zaslaný.

Dňa 9. marca 2007 dožiadaný súd oznámil okresnému súdu, že požadovaný úkon neuskutočnil, pretože sa mu nepodarilo zistiť adresu odporcu.

Dňa 12. apríla 2007 okresný súd rozhodol o ustanovení opatrovníka odporcu na zastupovanie v konaní.

Ústavný súd zistil, že po tomto termíne okresný súd v predmetnej veci ďalej nekonal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je zaplatenie sumy   10   600   Sk   s príslušenstvom   z titulu   bezdôvodného   obohatenia   odporcu.   Z obsahu súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o právnej alebo faktickej zložitosti veci, ktorá by mohla zásadnejším spôsobom ovplyvniť doterajší zdĺhavý priebeh konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania hodnotí ústavný súd ako súčinnostné. Sťažovateľ   síce   podal   návrh,   ktorý   obsahoval   nedostatky,   no   po   výzve   súdu   ich v primeranej   lehote   odstránil,   zúčastnil   sa   okresným   súdom   nariadeného   termínu pojednávania   a za   účelom   ochrany   svojho   základného   práva   využil   v konaní príslušný právny prostriedok nápravy (sťažnosť na prieťahy v konaní).

  V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti majúce výraznejší vplyv na spomalenie postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Na   neprimeranú   dĺžku   konania   malo   vplyv   už   obdobie   od   23.   októbra   2002 do 13. februára 2003, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na opravu a doplnenie návrhu, počas   ktorého   okresný   súd   nevykonal   žiaden   procesný   úkon   po   dobu   takmer   štyroch mesiacov.   Nečinnosť   okresného   súdu   v trvaní   takmer   osem   mesiacov   bola   zistená   aj v období   od   konca   mesiaca   jún   2003,   keď   boli   okresnému   súdu   doručené   oznámenia príslušných orgánov týkajúce sa údajov o osobe odporcu a svedka, do 27. februára 2004, keď okresný súd pristúpil k ďalším úkonom pre účely zistenia pobytu odporcu a doručenia výzvy   svedkovi.   Okresný   súd   zostal   nečinný   viac   ako   dvadsať   mesiacov   aj   v   období od 26. marca 2004, keď svedok predložil požadované údaje, do 3. decembra 2005, keď okresný súd opätovne pristúpil k úkonom smerujúcim k zisteniu pobytu odporcu a obrátil sa so žiadosťou o vykonanie výsluchu svedka na dožiadaný súd. Súvislú nečinnosť okresného súdu v uvedených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila   zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný súd zistil, že zbytočnými prieťahmi bolo poznačené tiež celé nasledujúce obdobie od 3. decembra 2005 do 12. apríla 2007, keď okresný súd rozhodol o ustanovení opatrovníka. Išlo o obdobie vyznačujúce sa neefektívnymi úkonmi okresného súdu, ktorý napriek   predchádzajúcim   neúspešným   pokusom   ďalej   pokračoval   v zisťovaní   pobytu odporcu,   namiesto   využitia   procesného   prostriedku   poskytovaného   pre   tento   prípad ustanovením   §   29 ods.   2   OSP.   Navyše   postup okresného súdu,   keď dožiadal   iný   súd o vykonanie výsluchu svedka, za daných okolností (neznámy pobyt odporcu, ktorého bolo potrebné   o úkone   vyrozumieť)   hodnotí   ústavný   súd   ako   nesústredenú   činnosť,   ktorá spôsobila   duplicitné   vykonávanie neefektívnych   procesných   úkonov   dožiadaným   súdom a podpísala sa tak na predĺžení konania.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

  Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného   súdu,   ktorá   priznala   nečinnosť   okresného   súdu   v určitých   obdobiach a odôvodnila ju nadmernou pracovnou zaťaženosťou zákonnej sudkyne (v určitom období spôsobenú aj nedostatočným personálnym obsadením súdu).

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.   Preto   ústavný   súd   obranu okresného súdu   spočívajúcu   v pracovnej   zaťaženosti zákonnej sudkyne neakceptoval.

Vzhľadom na všetky uvedené obdobia súvislej nečinnosti okresného súdu súhrnne v trvaní dvoch rokov a ôsmich mesiacov, ako aj celkovo na jeho nesústredenú a neefektívnu činnosť, nemožno dobu posudzovaného konania vedeného okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/02 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   20 000   Sk,   čo   odôvodnil   dĺžkou   doterajšieho konania, počas ktorej   nebola vec dosiaľ právoplatne skončená. Podľa jeho vyjadrenia „Sťažovateľ sa obrátil na súd v snahe o vyriešenie spornej situácie a v snahe domôcť sa svojho práva. Súd mu takúto ochranu doteraz   neposkytol.   Táto   situácia   vzbudzuje   nedôveryhodnosť   v súdnictvo   SR a beznádejnosť   v skutočnú   ochranu   svojich   práv   a to   i vzhľadom   na   stav   jeho vymožiteľnosti. Dlhodobým súdnym konaním sa sťažovateľ cíti byť poškodený.“.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania, na   obsah a petit sťažnosti, ako aj na dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu   sťažovateľa   považoval   požadovanú sumu   za   primeranú, preto   návrhu   sťažovateľa vyhovel v plnom rozsahu a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 10 537,50 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v konaní pred ústavným súdom v období od 1. januára 2006 do 1. januára 2007 predstavuje sumu 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu v tomto období 164 Sk, v období od 1. januára 2007 je to suma 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu 178 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie a predloženie   stanoviska   k vyjadrenie   odporcu)   vrátane   režijného   paušálu   (2 x 2 730 Sk + 1 x 2 970 Sk + 2 x 164 Sk + 1 x 178 Sk + 1602 Sk DPH = 10 538 Sk). Náhrada trov   konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy   teda   spolu prestavuje sumu 10 538 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal odmenu v sume 10 538 Sk.Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007