znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého T. Š., bytom K., v zastúpení svojím zákonným zástupcom – otcom O. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie svojho práva zaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I a súdneho   exekútora   L.   K.,   Exekútorský   úrad,   K., v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. Er 2512/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2003 doručená sťažnosť maloletého T. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), v zastúpení svojím   zákonným   zástupcom   –   otcom   O.   Š.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   práv   zaručených   v čl.   2 ods. 2, čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva zaručeného v čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) a súdneho exekútora L. K., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „exekútor“), v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Er 2512/00 (na exekútorskom úrade exekútora bola exekúcia vykonávaná pod sp. zn. EX 261/2000).

Sťažovateľ   uviedol,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   23   C   52/94 zo   17.   septembra   1996   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 16 Co 44/97 zo 4. septembra 1997 bolo rozvedené manželstvo jeho rodičov O. Š. a D. Š. a sťažovateľ spolu s bratom L. Š. boli na čas po rozvode zverení do výchovy matky. V roku 1995   na   základe   vlastného   rozhodnutia   odišiel   bývať   k otcovi,   u ktorého   je   doposiaľ. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. P 734/88   zo 17. mája 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. júna 2001, zveril sťažovateľa do výchovy otca.

Rozsudkom   sp.   zn. 18   C 396/97 z 25.   septembra 1998   okresný   súd zrušil   právo spoločného   nájmu   O.   Š.   a D.   Š.   k družstevnému   bytu   nachádzajúcemu   sa   na   druhom poschodí bytového domu na V. v K. a za výlučného nájomcu a člena Územného bytového družstva K. – K. určil matku sťažovateľa, D. Š. (ďalej len „oprávnená“). O. Š., otcovi sťažovateľa   (ďalej   len   „povinný“),   uložil   povinnosť   vysťahovať   sa   z predmetného   bytu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uvedeného rozsudku bez bytovej náhrady. Rozsudok okresného súdu potvrdil v odvolacom konaní aj Krajský súd v Košiciach, a to rozsudkom sp. zn. 16 Co 87/99 z 23. septembra 1999. Povinný podal 9. októbra 2001 návrh na obnovu konania v uvedenej právnej veci.

Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie (pozn. doručeného okresnému súdu 9. mája 2000) a žiadosti exekútora o udelenie poverenia vydal okresný súd 12. júna 2000 poverenie č. 5802*017055, ktorým poveril exekútora vykonaním exekúcie vyprataním predmetného   bytu   na   základe   exekučného   titulu   -   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 18 C 396/97 z 25.   septembra 1998. Po   prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie sp.   zn. EX 261/2000 z 12. júna 2000, podal povinný 19. októbra 2001 námietky proti exekúcii, ktoré okresný súd uznesením sp. zn. Er 2512/00 z 3. októbra 2002 zamietol. Povinný podal 15. októbra 2002 návrh na odklad exekúcie podľa § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“).

Sťažovateľ   okrem   iného   namietal,   že   „nie   z vlastnej   viny“   alebo   „v   dôsledku špekulatívneho konania“ ale „len   z dôvodu“, že   žije so   svojim   otcom   v byte,   ktorý   bol bytom   jeho   rodičov,   sa   ocitol   v situácii,   v ktorej   každú   chvíľu   hrozí,   že „(...)   budem násilným spôsobom v dôsledku exekúcie vedenej síce v súlade so zákonnými ustanoveniami na ňu sa vzťahujúcimi, vysťahovaný z tohto bytu bez toho, žeby mi bola poskytnutá náhrada za tento domov“.

Sťažovateľ,   namietajúc,   že   v už   zmienenom   exekučnom   konaní   mu   nie   je „poskytnutá žiadna ochrana“, žiadal, aby ústavný súd po prerokovaní veci takto rozhodol: „Právo   sťažovateľa   na   ochranu   pred   všetkými   formami   diskriminácie   a trestania,   ktoré vyplývajú   z postavenia   činnosti   vyjadrených   názorov   alebo   presvedčenia   jeho   rodičov, zakotvené v článku 2 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

na   ochranu   nevyhnutnú   pre   jeho   blaho   zakotvené   v článku   3   ods.   2   Dohovoru o právach dieťaťa

na ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny a domova zakotvené v článku 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

na   životnú   úroveň   nevyhnutnú   pre   jeho   telesný,   duševný,   duchovný,   mravný a sociálny rozvoj zakotvené v článku 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   a rodinného   života zakotvené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR

na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v článku 21 ods. 1 Ústavy SR na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy SR na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   a obydlia   zakotvené   v článku   8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   v exekučnom   konaní   vedenom   súdnym   exekútorom   L.   K.   Exekútorského   úradu   pri Okresnom   súde   Košice   II   pod   sp.   zn.   261/2000,   na   ktoré   bolo   vydané   poverenie   na vykonanie exekúcie č. 5802*017055 Okresným súdom Košice I dňa 12. 6. 2000, porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   súdnemu   exekútorovi   L.   K.   vo   veci vedenej   u neho   pod   sp.   zn.   EX   261/2000   pokračovať   v porušovaní   práv   sťažovateľa uvedených v predchádzajúcom odseku.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.

Zároveň žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení tohto znenia: „Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje súdnemu exekútorovi L. K vo veci vedenej u neho pod sp. zn. EX 261/2000, aby sa dočasne zdržal vykonávania exekúcie až do právoplatného skončenia konania o sťažnosti mal. T. Š. pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv okresným súdom a exekútorom v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Er 2512/00 a u exekútora pod sp. zn. EX 261/2000.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že zákonný zástupca sťažovateľa   napadol   exekučný   titul   (rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   396/97 z 25. septembra   1998   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 16 Co 87/99 z 23. septembra 1999), na základe ktorého je predmetné exekučné konanie vedené návrhom na obnovu konania.

Návrh odôvodnil vydaním rozsudku okresného súdu sp. zn. P 734/88 zo 17. mája 2001, právoplatného od 20. júna 2001, ktorým mu bol sťažovateľ zverený do výchovy, poukazujúc na skutočnosť, že v konaní sp. zn. 18 C 396/97 o zrušenie práva spoločného nájmu oprávnenej a povinného k družstevnému bytu okresný súd na túto okolnosť nemohol prihliadať   a vychádzal   z právneho   stavu   determinovaného   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn.   23   C   52/94   zo   17.   septembra   1996,   ktorým   boli   obe   maloleté   deti   oprávnenej a povinného zverené do výchovy matke (oprávnenej).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zákonný   zástupca sťažovateľa mohol priamo v konaní o obnove žiadať o odklad vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle § 233 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je pravdepodobné, že   sa   návrhu   na   obnovu   konania   vyhovie,   môže   súd   nariadiť   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia o veci.

Konanie   o povolení   obnovy   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 18 C 396/97   bolo   aj   dôvodom,   pre   ktorý   podal   povinný   (ktorý   je   zároveň   zákonným zástupcom sťažovateľa) 15. októbra 2002 návrh na odklad exekúcie podľa § 56 exekučného poriadku.   V uvedenom   návrhu   povinný   okrem   iného   uviedol:   „Týmto   žiadam   o odklad exekúcie podľa (...) pretože bývam v tomto byte, na ktorý má byť vykonaná exekúcia sám so svojim mal. dieťaťom, ktoré mi bolo zverené do výchovy a takýto výkon exekúcie by mal pre mňa a zvlášť pre moje dieťa zvlášť nepriaznivý následok s tým, že by sme sa ocitli na ulici a nemali by sme kde bývať. Navyše ani oprávnená by týmto odkladom exekúcie nebola poškodená, pretože má kde bývať a predmetný byt nepotrebuje za účelom bývania, ale za tým účelom, aby ho predala. Na základe týchto skutočností som dával aj návrh na obnovu konania ohľadne bytovej otázky, pretože vyšli najavo nové okolnosti a to tie, že mal. T. bol zverený   do   mojej   výchovy   a bolo   rozhodnuté   o zmene   výchovy   u neho   na   základe právoplatného rozsudku OS Košice I č. k.: P 734/88, pričom predtým súd pri určovaní bytovej   otázky   vychádzal   z pôvodného   rozsudku,   kde   boli   obe   deti   zverené   do   výchovy oprávnenej (...).

Podľa § 56 ods. 1 exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná   exekúcia   mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

Zo   spisového   materiálu   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   2512/00   týkajúceho   sa sťažovateľom   napadnutého   exekučného   konania   vyplýva,   že   okresný   súd   o   návrhu zákonného zástupcu sťažovateľa (povinného) na povolenie odkladu exekúcie, doručeného mu 15. októbra 2002, doposiaľ nerozhodol.

Z týchto skutočností možno vyvodiť záver, že o ochrane práv sťažovateľa, porušenie ktorých   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   rozhoduje   na   základe   využitia relevantných procesných prostriedkov jeho zákonným zástupcom (povinným) v súčasnom období všeobecný súd, čo však vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti poskytuje ústavnú ochranu rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vylučuje paralelné uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti na ústavnom súde vzhľadom na nedostatok jeho právomoci vo veci konať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Vzhľadom na túto skutočnosť sa rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa   na vydanie   dočasného   opatrenia   podľa   §   52   ods.   2 zákona o ústavnom súde stalo bezpredmetným (III. ÚS 157/02, III. ÚS 193/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003