znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta,   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   Bugala   –   Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 19. februára 2013 v konaní sp. zn. 4 Sž 20/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o.,   Brečtanová   1,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   slobodu   prejavu zaručeného   čl.   26   ods.   1,   2   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   slobodu   prejavu zaručeného čl. 10 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 20/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) rozhodnutím č. RP/040/2012 z 10. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 226-PLO/O-2362/2012   konštatovala, že   sťažovateľka   porušila povinnosť ustanovenú v   § 19 ods. 1   písm.   a)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a o zmene   zákona č. 195/2000 Z. z.   o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní a retransmisii“), za čo uložila sťažovateľke pokutu v sume 25 000 €.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   Rada   dospela   k záveru,   že   sťažovateľka odvysielaním   programu „Extrémne   rodiny“ 2.   marca   2012   a 5.   marca   2012 „zasiahla do ľudskej   dôstojnosti   účinkujúceho   T.   a jeho   matky“,   pričom „povinnosti   nezasiahnuť do ľudskej dôstojnosti   T.   a jeho matky pri prezentovaní ich rodinného života nezbavuje účastníka konania ani súhlas samotných účinkujúcich v programe“.

Rada   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   na   rozsiahlom   priestore   citovala z odvysielaného   programu   a hodnotením   jeho   audiovizuálneho   spracovania   ako   celku dospela k záveru, že z «komentárov „hlasu obrazovky“ odvysielaných v rámci príslušných scén,   účastník   konania   sa   zjavne   zameriaval   na   komentovanie   neobvyklých   situácií alebo odpovedí T., ktoré vyplývajú najmä z jeho zdravotných ťažkostí resp. zo sociálneho prostredia, v ktorom žije. V rámci svojich komentárov účastník konania T. odpovede alebo životné   situácie   zveličuje   a recipienta   na   ne   vyslovene   upozorňuje.   V zásade   je   možné konštatovať, že každý jeden komentár v T. príbehu má mierne až výrazne ironický nádych a jediným účelom týchto komentárov je zosmiešňovanie T. handicapov (či už zdravotných alebo iných). T.   ťažkosti tak vzhľadom na spôsob spracovania daného programu slúžia primárne na „zábavu“, tvoria základ vlastne všetkých „vtipných“ point v komentároch. Účelom týchto komentárov bolo recipienta šokovať a „zatraktívniť“ tak daný program. Vyššie   uvedené   argumenty   je   v plnej   miere   možné   aplikovať   aj   pri   komentároch týkajúcich sa T. matky... ».

Rada na dôvažok zdôraznila, že „špecifické podmienky, v ktorých daná rodina žije (zlá   sociálna   situácia,   zdravotné   ťažkosti)   sú   objektívne   danými   skutočnosťami   a teda skutočnosťami,   ktoré   daná   rodina   (v   prevažnej   miere)   nemohla   ovplyvniť   a ani   si   ich slobodne nezvolila“.

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlila aj rozdiel medzi rozhodujúcimi skutkovými   okolnosťami   posudzovaného   prípadu   a prípadu   rozhodovaného   najvyšším súdom   v   konaní   sp.   zn.   3   Sž   82/2008,   na   ktorý   sťažovateľka   v rámci   svojej protiargumentácie poukazovala.

Na návrh   sťažovateľky   nariadiť   ústne   pojednávanie   vo   veci,   na   ktorom   by   boli vypočuté v programe účinkujúce osoby «za účelom preukázania skutočnosti, že T. a jeho matka účinkovali v predmetnom programe, na základe zmluvy a zaviazali sa postupovať podľa pokynov režiséra programu naštudovať si „bibliu relácie“ atď. », Rada reagovala tak,   že „tieto   skutočnosti...   nepovažuje   za   sporné   a v plnom   rozsahu   tiež   vyplývajú z jednotlivých zmlúv o účinkovaní, ktorých kópie účastník konania zaslal Rade ako prílohu svojho stanoviska. Ako však už bolo uvedené, tieto skutočnosti nemenia nič na fakte, že T. a jeho matka v predmetnom programe vystupovali ako konkrétne, existujúce osoby a teda v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu... predstavovali individualizovaný subjekt. Dôkazy, ktoré účastník konania navrhoval vykonať na ústnom pojednávaní by tak teda osvedčovali iba   skutočnosti,   ktoré   Rada   nepovažuje   za   sporné.   Z tohto   dôvodu   Rada   na svojom zasadnutí   dňa   10.07.2012   zamietla   žiadosť   spoločnosti   MAC   TV   s.   r.   o.   o nariadenie ústneho pojednávania...“.

Rozhodnutie Rady napadla sťažovateľka opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Namietala v ňom, že Rada proti nej začala v období od apríla do júna 2012 tri správne konania zamerané na „rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu (ii) čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou súvislosťou (iii) jednotiaci zámer páchateľa“, pričom tieto konania Rada „posudzuje každé samostatne a v dvoch z nich už vydala samostatné rozhodnutia“. Podľa názoru sťažovateľky teda ide o pokračujúci správny delikt,   a tak „je úlohou Rady   vydať   jedno   rozhodnutie   a uložiť   jednu sankciu   za všetky čiastkové útoky“.

Ďalej   sťažovateľka   tvrdila,   že   vo   výroku   rozhodnutia   Rady   chýba „presné vymedzenie skutku, ktorým mal Vysielateľ porušiť povinnosť... presné vymedzenie spôsobu, akým   mal   Vysielateľ   zasiahnuť   do   ľudskej   dôstojnosti...   presné   vymedzenie   skutkových tvrdení   alebo   hodnotiacich   komentárov,   ktorých   povaha   spôsobila   zásah   do   ľudskej dôstojnosti   fyzickej   osoby...   presnú   identifikáciu   osôb,   ktorým   malo   byť   zo   strany Vysielateľa   zasiahnuté   do   ľudskej   dôstojnosti...“.   Z toho   sťažovateľka   vyvodila nepreskúmateľnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že Rada si od nej záznam vysielania vyžiadala „bez   toho,   aby   o tomto   úkone   rozhodla...   ako   kolektívny   orgán   vykonaním hlasovania“.   Táto   vada   mala   podľa   sťažovateľky   vplyv   na   zákonnosť   postupu   Rady. Záznam vysielania, ktorý Rada v konaní napokon použila, predstavoval podľa sťažovateľky nezákonný   dôkazný   prostriedok,   lebo   Rada   si   ho „vyhotovila...   na svojom   vlastnom nahrávacom zariadení“ bez prítomnosti sťažovateľky.

K porušeniu   slobody   prejavu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľky malo podľa jej názoru dôjsť tým, že „Rada absolútne nijakým spôsobom nešpecifikovala a ani   neodôvodnila   naplnenie   kritérií   legality,   legitimity   a proporcionality   zásahu do slobody prejavu Vysielateľa“.

Sťažovateľka   namietala   aj   odmietnutie   vykonania   navrhovaných   dôkazov, čo „porušuje   právo   Vysielateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ale   tiež   spôsobuje nedostatočné zistenie skutkového stavu vec na jej posúdenie“.

Na   konkrétnych   príkladoch   sťažovateľka   demonštrovala   záver,   podľa   ktorého „skutkový stav, tak ako z neho vychádza Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, je v rozpore so skutočným obsahom spisov“, a tak sa Rada „pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia uchýlila k použitiu určitej dávky fabulácie a vlastnej tvorivosti, a rovnako tak k použitiu faktov a skutočností, ktoré však neboli predmetom dokazovania a ani nijakým spôsobom nevyplývajú z obsahu spisov“.

Sťažovateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci Radou, ktorú upozornila „na   skutočnosť,   že   umelecký   výkon,   akokoľvek   sa   môže javiť   ako reálny,   stále zostáva umeleckým   výkonom   a nie   je   spôsobilý   vyvolať   následky   vo   sfére   hmotného   práva“. Ak potom Rada nesúhlasila s touto argumentáciou, „tak na druhej strane nevykonala žiaden dôkaz,   ktorým   by   preukázala,   že   účinkujúci   neposkytovali   umelecký   výkon,   ale   reálne životné prejavy. Skutočnosť, či účastníci konania poskytovali umelecký výkon bolo možné zistiť jednak z predložených zmlúv a jednak z výsluchu účastníkov programu, ktorý však Rada nevykonala“.

Napokon   sťažovateľka   v opravnom   prostriedku   namietla,   že „ochrana   ľudskej dôstojnosti a prípadné spory medzi fyzickými osobami a fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá do ľudskej dôstojnosti zasiahla, sa jednoznačne spravujú ustanoveniami občianskeho práva“,   a preto „jediným   orgánom,   ktorý   má   právomoc   rozhodovať   spory   o ochranu osobnosti (ľudskej dôstojnosti) je výlučne súd a nie orgán výkonnej moci“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   z 19.   februára   2013   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Sž 20/2012   rozhodnutie   Rady   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozsudku v prvom   rade   uviedol,   že „Rada   neporušila   žiadne   ustanovenie   zákona   vyžiadaním   si záznamu vysielania a vysielateľ mal poskytnutím záznamu plniť na základe požiadavky rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou,   na ktorú   sú   kladené   osobitné   požiadavky   a predloženie   záznamu   z vysielania na požiadanie   Rady   je   súčasťou   licencie   na   vysielanie   a má   evidenčný   a archivačný charakter.

Záznam   vysielania,   ktorý   si   odporkyňa   v súlade   so   zákonom   vyhotovila   sama, keďže jej   záznam   nebol   poskytnutý,   presne   a úplne   zachytáva   skutkový   stav,   obsah vysielania,   ktorý   napriek   vysloveným   pochybnostiam navrhovateľ   vecne   nenamietal, pričom sám uvádza, že obsah popisu vysielania uvedený v rozhodnutí zodpovedá prepisu odvysielaného programu. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný...“.

Najvyšší   súd „z   obsahu   spisu   nezistil   splnenie   podmienok   pre   posúdenie   veci ako pokračujúceho   správneho   deliktu.   Žalobca   svoje   tvrdenie   v tomto   smere   ničím neodôvodnil, neoznačil živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania rovnorodý a spojený vecnou a časovou súvislosťou.“.

Ďalej   najvyšší   súd   zhodnotil,   že „v   danom   prípade   je   dostatočne   určité, akým programom, v akom vysielaní, v akom časovom rozpätí a z akých skutkových dôvodov je   potrebné   program   ako   celok   posúdiť   z hľadiska,   či   svojim   obsahom   a spôsobom spracovania   zasiahol   do   ľudskej   dôstojnosti   účinkujúcich   identifikovaných   vo   výroku rozhodnutia. Porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona označeným programom je dané   obsahom   a spôsobom   spracovania   s prihliadnutím   na   kontext   celého   programu, tak ako to Rada podrobne uviedla na str. 3 – 19 dôvodovej časti rozhodnutia. Nemožno preto   prisvedčiť   navrhovateľovi,   že   pre   posúdenie   rozporu   so   zákonom   mal   odporca zohľadniť aj skutočnosť, že celý príbeh sa nezameriaval len na problémy dotknutých osôb, ale príbeh akcentoval aj morálne hodnoty rodiny.“.

Na   podklade   preskúmania   dôvodov   rozhodnutia   Rady   najvyšší   súd   konštatoval, že ich „považuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu vysielaného programu, pričom nezistil prekročenie medzí správnej úvahy Rady..., pokiaľ kvalifikovala predmetný program ako taký, ktorý naplnil definíciu programu porušujúceho ustanovenie § 19 ods. 1 písm.   a)   zákona.   Odporca   dostatočne   a zrozumiteľne   zdôvodnil   svoje   skutkové   závery a správne   úvahy,   ktoré   súd   preskúmavajúci   zákonnosť   rozhodnutia,   tak   ako   ich   citoval aj v tomto   rozhodnutí,   považuje   v medziach   podaného   opravného   prostriedku za akceptovateľné. Súd sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania, zdôraznenými navrhovateľom na súdnom pojednávaní, pokiaľ sa týkali nevykonania dôkazov v správnom konaní obsahom zmlúv   a vypočutím   účinkujúcich.   Z podstaty   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti a napr. aj   z judikatúry   NS   SR   (rozsudok   2Sž/17/2011)   jednoznačne   vyplýva, že ani podpísanie   zmluvy   alebo   dobrovoľné   konanie   dotknutej   osoby   nemôže   znamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.“.

Napokon najvyšší súd poukazom na význam dodržiavania základných ľudských práv a slobôd   v modernom   právnom   štáte   konštatoval,   že „závažnosť   tohto   konkrétneho porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je teda vzhľadom na vyššie uvedené   skutočnosti   mimoriadne   vysoká   a preto   sa   nestotožňuje   s navrhovateľom, že posúdenie otázok ochrany ľudskej dôstojnosti je len vecou súdnej ochrany v sporovom konaní. Kompetencia Rady je v tomto smere jednoznačne a nespochybniteľne daná zákonom a uplatnenie tejto kompetencie Radou nemohol súd posúdiť ako nezákonné.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí „porušenie   princípu verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci“, keďže Radu žiadala „o vytýčenie ústneho pojednávania, predvolanie navrhovaných svedkov, ak aj vykonanie navrhovaných listinných dôkazov“. Pritom podľa sťažovateľky „najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí k predmetnej   otázke   nezaujal   žiadny   právny   názor   a uviedol   len“,   že   sa   nestotožňuje s dôvodmi   odvolania   v otázke   nevykonania   dôkazov   obsahom   zmlúv   a vypočutím účinkujúcich. Tento záver podľa sťažovateľky najvyšší súd nijako neodôvodnil. Súčasne sťažovateľka zdôrazňuje, že vec prerokovávaná Radou bola vecou trestného charakteru, a preto „tým,   že   správny   orgán   nenariadil   ústne   pojednávanie,   porušil   aj   jej   právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 dohovoru a základné právo na súdnu... ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň   na   jednom   stupni   v konaní   pred   správnym   orgánom   nebol   v súlade   s ustálenou judikatúrou ESĽP dodržaný, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala. Najvyšší súd nebral tieto námietka sťažovateľky vôbec do úvahy a ani sa s nimi nevysporiadal...“. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré boli pre navrhovateľov pozitívne. Ďalej   sťažovateľka   namieta   odmietnutie   vykonania   ňou   navrhovaných   dôkazov Radou a tvrdí, že vo svojom rozhodnutí Rada „síce tvrdila, že sa s podkladmi (dôkazmi) oboznámila, avšak z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo, atď. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia   Rady.   Z vykonania   tohto   dôkazu   neexistuje   žiaden   záznam   –   zápisnica. Uvedená   skutočnosť   je   však   v priamom   rozpore   s odôvodnením   rozhodnutia   Rady, z ktorého je zrejmé, že rozhodnutie Rady je postavené na zisteniach, ktoré mohla Rada získať   jedine   detailným   preskúmaním   predložených   obrazovo-zvukových   záznamov z vysielania.“.   Následným   zdôraznením   významu   procesnej   bezvadnosti   vykonávania dôkazov   sťažovateľka   uzatvára,   že „najvyšší   súd   neakceptovaním   procesných   práv sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil jej základné právo na súdnu... ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľka   kritizuje   postoj   najvyššieho   súdu   k nevykonaniu   ňou   navrhovaných dôkazov Radou tvrdiac, že tieto „neboli nikdy v konaní vykonané a paradoxne najvyšší súd nad rozsah preskúmavacej právomoci argumentuje, že aj keby vykonané boli, tak by sa nimi preukázal len súhlas dotknutej osoby, ktorý by však nijako nezbavil povinnosti sťažovateľku. Najvyšší   súd   však   nijako   neodpovedal   na   otázku   prečo   nie   je   v rozpore   s právami sťažovateľky,   že   navrhované   dôkazy   neboli   vôbec   vykonané.“.   V nadväznosti   na   to sťažovateľka   považuje   za   absurdné,   ak   správny   orgán   rozhodne   o zásahu   do   ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby aj napriek dobrovoľnosti konania tejto osoby, ktoré má jej ľudskú dôstojnosť porušovať.

Porušenie   princípu   právnej   istoty   tvrdí   sťažovateľka   poukazom   na   rozsudky najvyššieho súdu v iných obdobných veciach (rozsudky v konaní sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24.   februára   2010   a v konaní   sp.   zn.   8   Sž   19/2010   z 3.   februára   2011)   konštatujúc, že „najvyšší   súd...   v tomto   prípade   rozhodol   odlišným   spôsobom...   bez   toho, aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná právna ochrana...“.

Sťažovateľka   vo   väzbe   na   tvrdené   porušenie   slobody   prejavu   namieta, že „z odôvodnenia   Rady,   ako   aj   z napadnutého   rozhodnutia   je   absolútne   jednoznačné, že napriek   tomu,   že   sťažovateľka   na   zásah   do   slobody   prejavu   a povinnosť   preukázať a odôvodniť splnenie kritérií oprávneného zásahu do slobody prejavu, výslovne upozornila tak Radu ako aj najvyšší súd, a napriek tomu Rada ani najvyšší súd absolútne nijakým spôsobom   nešpecifikovali   ani   neodôvodnili   naplnenie   kritérií   legality,   legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a najvyšší súd sa k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí ani len nevyjadril“.

Účinkujúci v kritizovanom odvysielanom programe sa podľa sťažovateľky zmluvne zaviazali v ňom účinkovať a poskytnúť „v prospech výrobcu umelecký výkon. Sťažovateľka namieta, že umelecký výkon, akokoľvek sa môže javiť ako reálny, stále zostáva umeleckým výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva týkajúce sa ľudskej dôstojnosti fyzických osôb, ktoré umelecký výkon dobrovoľne poskytujú. Na preukázanie svojho   tvrdenia   sťažovateľka   predložila   Rade   dôkazy...   Rada   však...   tieto   navrhované dôkazy nevykonala a najvyšší súd stroho argumentoval, že tieto zmluvné vzťahy za žiadnych okolností nezbavujú sťažovateľku zodpovednosti. Takýto právny názor najvyššieho súdu je opätovne   neudržateľný   až   absurdný,   pretože   by   v zásade   umožňoval,   aby   Rada sankcionovala   akéhokoľvek   vysielateľa   za   odvysielanie   fiktívneho   filmového   príbehu, z ktorého dejovej línie by vyplývalo, že došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti niektorého z hercov alebo postáv, ktoré herec stvárňuje.“. Aj tu sťažovateľka poukazuje na judikát vo veci sp. zn. 3 Sž 82/2008.

Odkazom   na   znenie   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   o vysielaní   a retransmisii sťažovateľka opakuje, že «predmetné ustanovenie konštatuje a zdôrazňuje ochranu ľudskej dôstojnosti aj vo vysielaní televíznych programových služieb a audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Predmetné ustanovenie však „nezmocňuje“ Radu na riešenie sporov o ochranu osobnosti a rozhodovanie o tom, či vysielateľ (sťažovateľka zasiahla do ľudskej dôstojnosti   (osobnosti)   fyzickej   osoby,   nakoľko   táto   kompetencia   je   vyhradená   výlučne všeobecným súdom na základe ustanovenia § 7 O. s. p... Z obsahu existujúceho právneho vzťahu jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy vznikajúce pri ochrane ľudskej dôstojnosti... sú výlučne súkromnoprávnej povahy a zakladajú „spor“ medzi dvoma osobami súkromného práva. Spor medzi dvoma osobami súkromného práva... má právomoc rozhodovať jedine všeobecný   súd.».   Podľa   sťažovateľky   akceptácia   názoru   najvyššieho   súdu   v predmetnej otázke by v konečnom dôsledku znamenala možnosť dvakrát sťažovateľku trestať za to isté konanie, „jedenkrát   administratívnou   sankciou   a druhýkrát   primeraným   zadosťučinením a nemajetkovou ujmou“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto nálezom rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 618 322, na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1), ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu   a inú   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a ods.   2),   právo   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48   ods.   1)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   a čl.   10   Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   o odvolaní   pod   sp.   zn.:   4Sž/20/2012   zo   dňa   19.02.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 4Sž/20/2012   zo   dňa   19.02.2013,   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný ohradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1,   831   01   Bratislava,   IČO:   618   322,   trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania   štátnych   orgánov   a   bez   ohľadu   na   hranice.   Tento   článok   nebráni   štátom, aby vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

1. Pokiaľ ide o prvú sťažnostnú námietku, zakladá sa na tvrdení porušenia zásady verejnosti, ústnosti a prítomnosti pri prerokovaní veci sťažovateľky Radou. Sťažovateľka tu kritizuje nenariadenie ústneho pojednávania na prerokovanie jej správneho deliktu v konaní pred Radou.

Ústavný   súd   uvádza,   že   Rada   má   pri   ukladaní   sankcií   vysielateľom   postavenie orgánu   štátnej   správy   [§   5   ods.   1   písm.   h)   zákona   o vysielaní   a retransmisii]   a sankcií za porušenie   povinností   vyplývajúcich   z právnych   predpisov   ukladá   v rámci   správneho konania.   Rada   teda   pri   uplatňovaní   uvedenej   sankčnej   právomoci   predovšetkým   chráni verejný   záujem   a nerozhoduje   „klasický“   súkromnoprávny   spor,   teda   spor   dvoch protichodných súkromných záujmov. Práve pre rozhodovanie súkromnoprávnych sporov sú typické   požiadavky   ústnosti   a verejnosti,   pretože   vyplývajú   z dominujúceho   prvku kontradiktórnosti   sporového   konania,   kým   rozhodovanie   v správnom   konaní   môže   mať v závislosti od individuálneho prípadu aj charakter písomnosti a neverejnosti. Súčasne však ústavný súd bez akýchkoľvek pochybností akceptuje judikované právne názory týkajúce sa kvality procesného postupu pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti tak, ako ich prezentuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov, ako to aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uviedla.

Z uvedených   dôvodov   sa   teda   môže   javiť   analyzovaná   sťažnostná   námietka   ako dôvodná, a to s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania požadovala nariadenie ústneho pojednávania vo veci. Pri tvorbe definitívneho   úsudku   o vznesenej   námietke   však   nemožno   opomenúť,   že   predmetom prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   je   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľky proti spornému rozhodnutiu Rady.

Ústavný súd už judikoval, že správne súdnictvo, integrálnou súčasťou právnej úpravy ktorého je i konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, sa zakladá na prieskume zákonností   postupov   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   len   v rozsahu   a z dôvodov namietaných v podaní (tzv. správna žaloba alebo opravný prostriedok), ktorým sa súdny prieskum aktivity verejnej správy iniciuje. Formulovaná zásada sa uplatňuje tak na konanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP (§ 249 ods. 2 a 250j ods. 1 a 2 OSP), ako aj na konanie podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 2 OSP v spojení s § 249 ods. 2 a 250j ods. 1 a 2 OSP). Všeobecný súd v konaní podľa uvedených hláv piatej časti OSP je tak oprávnený napadnutý postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmať len z hľadiska tých námietok,   ktoré účastník   správneho   konania   v žalobe   alebo   v opravnom   prostriedku explicitne a dostatočne konkrétne sformuloval. Len vo výnimočných prípadoch výslovne ustanovených   zákonom   je   možné   stanovené   medze   prekročiť   (§   250j   ods.   3   OSP, III. ÚS 564/2012).   Uvedenú   konštrukciu   rešpektoval   aj najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku,   keď na   strane   5   konštatoval,   že   rozhodnutie   Rady   i konanie,   ktoré   mu predchádzalo, „preskúmal v medziach opravného prostriedku“.

Pre   konanie   ústavného   súdu   o sťažnosti   proti   právoplatnému   meritórnemu rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP je preto rozhodujúce zistenie, či námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje tvrdené porušenie svojich práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy, boli prednesené v opravnom prostriedku proti   rozhodnutiu   orgánu   verejnej   správy.   Ak   je   odpoveď   záporná,   potom   je   potrebné konštatovať,   že   všeobecný   súd   v dôsledku   striktnej   zákonom   požadovanej   viazanosti prieskumu   zákonnosti   administratívneho   rozhodnutia   dôvodmi   opravného   prostriedku nemohol poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám, a to výlučne v dôsledku   spôsobu,   akým   sťažovateľ   v pozícii   navrhovateľa   pred   všeobecným   súdom využil   (lepšie   povedané   nevyužil)   svoje   dispozičné   právo.   Navrhovateľ   tak   sám   určuje všeobecnému súdu rozsah prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy a ústavný súd je povinný tento rozsah taktiež rešpektovať. V opačnom prípade by totiž od všeobecného súdu v podstate   vyžadoval   porušenie   zákona,   a to   v podobe   prekročenia   rozsahu   a dôvodov sťažovateľovho opravného prostriedku (III. ÚS 564/2012).

Z obsahu   sťažovateľkinho   podania   označeného   ako „odvolanie“,   ktorým   brojila proti rozhodnutiu Rady a ktorého fotokópiu k sťažnosti pripojila, vyplýva, že sťažovateľka v ňom   predniesla   dôvody   tak,   ako   sú   zhrnuté   v naratívnej   časti   odôvodnenia   tohto uznesenia.   Vo   vzťahu   k problému   (ne)nariadenia   ústneho   pojednávania   ústavný   súd zvýrazňuje, že slovné spojenie „ústne pojednávanie“ je v texte sťažovateľkinho opravného prostriedku, ktorý má rozsah 15 husto písaných strán, použitý iba raz. Na druhej strane v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   predniesla   sťažovateľka   k námietke   nenariadenia ústneho   pojednávania   hĺbkové   dôvody   využívajúce   argumentáciu   súdnou   judikatúrou v rozsahu približne dvoch strán písaného textu. Pravdaže, ústavný súd zdôrazňuje, že takto formulované kvantitatívne hľadisko nie je rozhodujúce.

Vo   svetle   popísanej   požiadavky   viazanosti   správneho   súdu   dôvodmi   podaného opravného prostriedku však za podstatné treba považovať vyhodnotenie obsahovej stránky sťažovateľkinho   opravného   prostriedku,   z ktorého   vyplýva,   že   nenariadenie   ústneho pojednávania   sťažovateľka   nenamietala.   Ako   už   bolo   uvedené,   slovné   spojenie   „ústne pojednávanie“ je v texte opravného prostriedku použité iba raz (strana 11), aj to v súvislosti kritikou   postupu   Rady,   ktorá   nevykonala   dôkazy   navrhované   sťažovateľkou.   Bod   16 opravného prostriedku, v ktorom je predmetný výraz použitý, však ako dôvod opravného prostriedku,   s ktorým   sa   najvyšší   súd   musel   vysporiadať,   formuloval „odmietnutie vykonania   Vysielateľom   navrhovaných   dôkazov   zo   strany   RVR“ (bod   16.2   opravného prostriedku),   čo   malo   viesť   k záveru,   že „zistenie   skutkového   stavu   je   nedostačujúce na posúdenie veci“ (pozri označenie bodu 16 opravného prostriedku). Sťažovateľka tu teda pozornosť   najvyššieho   súdu   nesústredila   na   porušenie   zásady   ústnosti,   verejnosti a na požiadavku byť prítomný pri prerokovaní vlastnej veci.

Ústavný súd tak uzatvára, že sťažovateľka nevyužila požadovaným spôsobom svoje dispozičné právo pri formulácii dôvodov opravného prostriedku stanovujúcich pre najvyšší súd pri prieskume sporného rozhodnutia Rady záväzné medze. Preto ani nebolo možné od najvyššieho   súdu   v popísaných   okolnostiach   očakávať,   že   sa   predmetnou   námietkou bude   zaoberať,   prípadne,   že   ju   dokonca   pri   formulácii   záverečného   úsudku   o predmete konania   zohľadní.   Preskúmavanú   námietku   sťažovateľky   tak   ústavný   súd   vyhodnotil ako nedôvodnú.

2. Ďalšia sťažnostná námietka sa sústredila na kritiku vykonania dôkazov v správnom konaní   pred   Radou.   Sťažovateľka   v podstate   kritizuje   odôvodnenia   rozhodnutia   Rady, v ktorom sa neuvádza, ako prebiehalo vykonanie dôkazu záznamom z vysielania programu „Extrémne   rodiny“.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd „neakceptovaním   procesných   práv   sťažovateľky,   ktoré   nemohla   uplatniť   v konaní pred správnymi orgánmi, porušil jej základné právo na súdnu... ochranu“.

Za   rozhodujúcu   skutočnosť   pri   posudzovaní   prednesenej   sťažnostnej   námietky považuje   ústavný   súd   fakt   nerozporovaný   ani   samotnou   sťažovateľkou,   a to   že   Rade neposkytla   súčinnosť   v podobe   predloženia   záznamu   vysielania   predmetného   programu. Nevyhovenie   požiadavke   Rady   muselo   nevyhnutne   viesť   k obstaraniu   inkriminovaného záznamu vo výlučnej „procesnej réžii“ Rady, pretože v opačnom prípade by táto nemala žiadnu   možnosť   utvoriť   si   relevantný   úsudok   o predmete   konania,   teda   o tom, či sťažovateľka odvysielaním programu naplnila všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty správneho   deliktu   podľa   zákona   o vysielaní   a retransmisii. Pri   rešpektovaní   právneho názoru   sťažovateľky   by   napĺňanie   poslania   Rady   bolo   úplne   paralyzované,   pričom ochromenie jej činnosti by mal v rukách výlučne vysielateľ ako subjekt, proti ktorému Rada svoje vrchnostenské postavenie uplatňuje.

Navyše,   a to   ústavný   súd   nepovažuje   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu za zanedbateľnú   skutočnosť,   sťažovateľka   v priebehu   celého   konania   pred   Radou ani v prieskumnom   konaní   pred   najvyšším   súdom,   ba   ani   v dôvodoch   svojej   sťažnosti nenamietala,   že   by   doslovný   prepis   odvysielaného   programu   tak,   ako   je   citovaný v odôvodnení   rozhodnutia   Rady,   nezodpovedal   skutočnému   obsahu   ňou   odvysielaného programu.   Za   takýchto   okolností   sa   potom   aj   požiadavka   sťažovateľky   na   dôsledné rešpektovanie   jej   procesných   práv   pri   vykonávaní   analyzovaného   dôkazu   dostáva z ústavného hľadiska do iného svetla. Procesné garancie poskytnuté právnym poriadkom účastníkovi konania totiž nie sú samoúčelné, ale v konečnom dôsledku majú zabrániť tomu, aby orgán verejnej moci, ktorý dôkazy vykonáva, a potom aj hodnotí, nemohol svojvoľne obsah   poznatkov   plynúcich   z vykonaného   dôkazu   „korigovať“   preň   vyhovujúcim spôsobom, a prípadne v neprospech účastníka konania. Ak však v posudzovanom prípade sťažovateľka potvrdila autenticitu   prepisu   odvysielaného programu   v podobe, v akej bol zachytený v rozhodnutí Rady (uvádza to najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane   7   v prvom   odseku   textu),   potom   možno   konštatovať,   že   účel   procesných   práv sťažovateľky, ktorými disponuje v konaní pred Radou, bol naplnený.

Prístup najvyššieho súdu k predmetnej námietke sťažovateľky z uvedených dôvodov ústavný súd nehodnotí ako ústavne neakceptovateľný, a preto aj v tejto časti je sťažnosť nedôvodná.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podrobuje kritike aj postoj najvyššieho súdu k otázke nevykonania   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľkou   Rade.   Išlo   o navrhované   výsluchy svedkov   –   účinkujúcich   v odvysielanom   programe   na   účel   dôkazného   skúmania,   či   sa svedkovia   cítili   dotknutí   vo   svojej   ľudskej   dôstojnosti.   Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti uviedol, že „podstaty práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a napr. aj z judikatúry NS SR (rozsudok 2 Sž/17/2011) jednoznačne vyplýva, že ani podpísanie zmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže znamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti“.

Ústavný   súd   tu   opätovne   poukazuje na   už konštatovanú   skutočnosť   vyplývajúcu z koncepcie   vymedzenia   kompetencií   Rady   podľa   zákona   o vysielaní   a retransmisii, ktorou je zameranie činnosti Rady na ochranu verejného záujmu (pozri § 4 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Ak zákonodarca explicitne priznáva Rade pôsobnosť spočívajúcu v ochrane   ľudskej   dôstojnosti   pri   poskytovaní   audiovizuálnej   mediálnej   služby na požiadanie, programovej služby a ich zložiek [§ 67 ods. 5 písm. e) v spojení § 19 ods. 1 písm.   a)   zákona   o vysielaní   a retransmisii],   a súčasne   prípadný   súhlas   vysielaním dotknutých osôb nepovažuje za dôvod zbavujúci vysielateľa zodpovednosti za protiprávne správanie, potom nemožno považovať odmietnutie vykonania dôkazov navrhnutých práve na účel preukázania súhlasu účinkujúcich v predmetnom programe za ústavne neprípustný zásah   do   procesných   práv   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   v ktorom   sa   proti   nej vyvodzuje zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu. Preto je ústavne akceptovateľný aj   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   ani   podpis   zmluvy   s vysielateľom, ba ani dobrovoľné konanie účinkujúceho v programe nemožno interpretovať ako vzdanie sa práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Naopak, takýto právny názor najvyššieho súdu dôsledne   rešpektuje   požiadavku   ochrany   verejného   záujmu   Radou,   ako   aj   zákonné vymedzenie   jej   kompetencií.   Tretiu   námietku   sťažovateľky   preto   ústavný   súd   považuje za nedôvodnú.

4. Štvrtá   sťažnostná   námietka   prednesená   sťažovateľkou   smeruje   k záveru o porušení jej   právnej   istoty   najvyšším   súdom,   keďže   tento   pri   rozhodovaní   o podanom opravnom prostriedku   nevzal   do   úvahy   iné   rozsudky   v obdobných   veciach   (sp.   zn. 2 Sžo 200/2009   z 24.   februára   2010   a   sp.   zn.   8   Sž   19/2010   z 3.   februára   2011), v ktorých podľa sťažovateľky   bolo   rozhodnuté   v prospech   podávateľa   opravného prostriedku.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľkou   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu a za podstatné   považuje   v oboch   prípadoch   najvyšší   súd   preskúmaval   napadnuté administratívne rozhodnutia aj z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania v sankčnom konaní,   pričom   práve   tento   dôvod   viedol   v oboch   prípadoch   najvyšší   súd   k zrušeniu napadnutého   administratívneho   rozhodnutia.   Dôležité   však   je   aj   to,   že   žalobca, resp. navrhovateľ   v analyzovaných   prípadoch   vo   svojich   opravných   prostriedkoch predmetnú   procesnú   vadu   (nenariadenie   ústneho   pojednávania)   explicitne   namietali (vyplýva to z naratívnych častí odôvodnení oboch rozsudkov). Ako už ústavný súd uviedol pri   vysporadúvaní   sa   s prvou   sťažnostnou   námietkou   (bod   1   tejto   časti   odôvodnenia uznesenia),   sťažovateľka   vo   svojom   opravnom   prostriedku   nenariadenie   ústneho pojednávania   ako   samostatný   dôvod   opravného   prostriedku   nevymedzila,   čo   malo za následok,   že   najvyšší   súd   sa   touto   vadou   v konaní   pred   Radou   nemohol   zaoberať. Nadbytočnou je potom aj požiadavka, aby najvyšší súd vysvetľoval rozdielnosť výroku svojho   rozsudku   v porovnaní   s výrokmi   v uvedených   obdobných   veciach   a dôvodmi, na ktorých tieto výroky boli založené.

5. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku, že najvyšší súd sa v dôvodoch svojho rozsudku nezaoberal   kritériami „legality,   legitimity   a proporcionality   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľky“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   vymedzenými   kritériami   skutočne   v samostatnej systematickej časti odôvodnenia skutočne nezaoberal.

Pre   kvalitu   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   však   nie   sú   podstatné   subjektívne predstavy účastníka konania, ale zistenie, či konajúci všeobecný súd dal potrebné odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, zostali sporné alebo   sú   nevyhnutné   na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava v opravnom konaní (m. m. II. ÚS 78/05).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento dáva potrebné odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré z opravného prostriedku sťažovateľky vzišli. Medzi ne patrí aj vyvažovanie v konflikte stojaceho základného práva na zachovanie a ochranu ľudskej dôstojnosti na jednej strane a slobody prejavu na strane druhej. Aj keď, ako už bolo uvedené, najvyšší súd konflikt ústavne chránených hodnôt nepopisoval   a neriešil   v osobitnej   systematickej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku, dôležité je, že zodpovedal na všetky podstatné námietky, ktorými sťažovateľka riešenie predmetnej   kolízie   Radou   spochybňovala.   Tým   súčasne   najvyšší   súd   odpovedal aj na otázku, prečo bolo v posudzovanom prípade potrebné uprednostniť záujem na ochrane ľudskej   dôstojnosti   pred   slobodou   prejavu.   I v tejto   časti   tak   ústavný   súd   vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú.

6. Sťažovateľka ďalej namieta, že účinkujúci v odvysielanom programe vysielateľovi poskytli umelecký výkon,   ktorý „nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva   týkajúce   sa   ľudskej   dôstojnosti   fyzických   osôb,   ktoré   umelecký   výkon dobrovoľne poskytujú“.   V nadväznosti   na   to   poukázala   na   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 3 Sž 82/2008-26 z 15. januára 2009, ktorý rovnaký problém rieši podľa jej názoru odlišne.

Ústavný   súd   tu   odkazuje   na   dôvody   rozhodnutia   Rady   (strana   25) v sťažovateľkinej veci,   kde   Rada   zdôvodnila,   prečo   vec   vedenú   pred   najvyšším   súdom pod sp. zn. 3 Sž 82/2008 a prerokovávanú vec sťažovateľky nemožno porovnávať. Rada osobitne zdôraznila, že v skoršom prípade „sa jednalo o umelo vytvorený a teda fiktívny príbeh,   stvárnený   osobami,   ktoré   v danom   programe   predstavovali   umelo   vytvorené postavy“,   avšak „v prípade   T.   a jeho   matky   sa   jedná   o skutočných   ľudí,   ktorí   v danom programe predstavujú samých seba aj s ich skutočnými charakteristikami (reálne zdravotné postihnutie,   zlá sociálna   situácia)   a sú   prezentovaní   v ich reálnom   prostredí   (v lokalite a v ich konkrétnom dome kde skutočne žijú)“.

Keďže sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti fotokópiu rozsudku najvyššieho súdu vo   veci   sp.   zn.   3   Sž   82/2008,   ústavný   súd   jeho   dôvody   preskúmal   a dospel   k záveru, že citované   dôvody   uvedené   Radou   v jej   rozhodnutí   predstavujú   dostatočnú   odpoveď na námietku sťažovateľky a nevykazujú známky arbitrárnosti či svojvôle.

Ústavný   súd   už   judikoval   aplikovateľnosť   jeho ustáleného   názoru, podľa ktorého odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím Rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia Rady (III. ÚS 322/2011). Ak teda Rada   dostatočným   spôsobom   zodpovedala   námietku   sťažovateľky   prednesenú   v jej vyjadrení   k začatiu   konania   o uložení   správneho   deliktu,   potom   najvyšší   súd   reagoval na rovnaký   dôvod   opravného   prostriedku   dostatočne,   ak   iba   všeobecne   uviedol, že napadnuté rozhodnutie Rady „považuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu vysielaného programu“. Preskúmavaná námietka Rady je preto nedôvodná.

7. Napokon   sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona o vysielaní   a retransmisii   neoprávňuje „Radu   na   riešenie   sporov   o ochranu   osobnosti a rozhodovanie   o tom,   či   vysielateľ   (sťažovateľka   zasiahla   do   ľudskej   dôstojnosti (osobnosti) fyzickej osoby, nakoľko táto kompetencia je vyhradená výlučne všeobecným súdom na základe ustanovenia § 7 O. s. p...“. S citovaným výrokom ústavný súd súhlasí, zároveň však nemožno nijako spochybniť právny názor najvyššieho súdu i dôvody k nemu vedúce,   podľa   ktorých „závažnosť   tohto   konkrétneho   porušenia   povinnosti   podľa   §   19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je teda vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mimoriadne vysoká   a preto   sa   nestotožňuje   s navrhovateľom,   že posúdenie   otázok   ochrany   ľudskej dôstojnosti je len vecou súdnej ochrany v sporovom konaní. Kompetencia Rady je v tomto smere   jednoznačne   a nespochybniteľne   daná   zákonom   a uplatnenie   tejto   kompetencie Radou nemohol súd posúdiť ako nezákonné.“.

Právny   názor   formulovaný   sťažovateľkou   by   v konečnom   dôsledku   viedol k neaplikovateľnosti   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   o vysielaní   a retransmisii,   čo   zrejme nebolo zámerom zákonodarcu, keď zákon o vysielaní a retransmisii schvaľoval. Tretíkrát ústavný súd poukazuje na postavenie Rady ako orgánu štátnej správy chrániaceho verejný záujem, ktorý sa v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii konkretizuje do podoby   verejného   záujmu   na   ochrane   ľudskej   dôstojnosti   pri   poskytovaní   programovej služby. Výklad administratívnoprávnej kompetenčnej normy nemôže vyústiť do úplného popretia kompetencie, ktorá je orgánu verejnej správy touto normou priznaná. I posledná námietka sťažovateľky je preto podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Vzhľadom na skutočnosť, že všetky sťažovateľkou prednesené námietky vyhodnotil ako   nedôvodné,   ústavný   súd   uvádza,   že   niet   žiadnych   signálov,   ktoré   by po   prijatí   jej sťažnosti mohli viesť ku konštatovaniu porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy ani porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

B. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26. ods. 1, čl. 26 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 ústavy a práva zaručeného čl. 10 dohovoru

Základné právo zaručené čl. 26 ústavy a právo zaručené čl. 10 dohovoru predstavujú práva hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.   II.   ÚS   71/07,   III. ÚS 26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a porušenie práva podľa čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

C. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka pojala do petitu svojej sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), aj návrh na vyslovenie porušenia jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy. Pri preskúmaní jednotlivých sťažnostných námietok, tak ako sú rekapitulované a citované v naratívnej časti odôvodnenia   tohto   uznesenia,   však   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   v odôvodnení sťažnosti nepredniesla žiadne dôvody, ktoré by mali svedčať v prospech záveru o porušení uvedeného základného práva.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   musí   návrh   na   začatie   konania pred ústavným súdom okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu.

Keďže   sťažovateľka   v rozsahu   namietaného   porušenia   základného   práva   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   neuviedla   žiadne   dôvody,   musel   ústavný   súd   v tejto   časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v petite jej sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014