znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 19/2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC 35/2010 z 3. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   B.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 19/2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 NcC 35/2010 z 3. novembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 23. januára 2009 podala na okresný súd návrh, ktorým sa proti odporcovi domáhala zaplatenia sumy 1 090 645,60 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody z poistnej udalosti. Sťažovateľka zároveň dodala, že okresný súd nie je miestne príslušným súdom, ale že návrh naň podala z dôvodu, „aby sa tým vytvoril priestor pre možnú mimosúdnu dohodu účastníkov“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd vo veci vykonal viaceré úkony, medzi inými 21. decembra 2010 vyzval odporcu, aby sa k návrhu vyjadril, 7. apríla 2010 pripustil zmenu návrhu, 11. mája 2010 ju vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, 22. júna 2010 do konania pripustil vedľajšieho účastníka na strane odporcu a podobne. V priebehu roka 2010 sťažovateľka viacerými podaniami (zo 4. februára 2010, 18. februára 2010, 4. júna 2010 a 21. júla 2010) žiadala, aby bol spis postúpený miestne príslušnému súdu – Okresnému súdu Bratislava I, a to vzhľadom na to, že pokus o mimosúdnu dohodu nebol úspešný. V tejto súvislosti sťažovateľka dodala, že listom zo 17. septembra 2010 jej okresný súd oznámil postúpenie spisu Okresnému súdu Bratislava I.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky namiesto toho, aby okresný súd postúpil spis miestne príslušnému   súdu,   jej   18.   marca   2011   bolo   doručené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 2 NcC 35/2010 z 3. novembra 2010, ktorým bola stanovená miestna príslušnosť okresného súdu.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd tým, že nezaslal spis miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I, ale predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, postupoval v rozpore s § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podľa názoru sťažovateľky o prípadnom nesúhlase s postúpením veci nemal rozhodovať krajský súd, ale nadriadený   súd   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd a krajský súd konali o námietkach odporcu, ale tieto námietky jej ako účastníkovi konania neboli pred právoplatným rozhodnutím krajského súdu zaslané na vyjadrenie.

Z dôvodu nespokojnosti podala sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 NcC 35/2010 z 3. novembra 2010 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 184/2011 z 19. októbra 2011 tak,   že   konanie   zastavil   s   odôvodnením,   že   dovolanie   nesmeruje   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ktorý   by   rozhodoval   ako   súd   druhej   inštancie,   ale   smeruje   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktoré   bolo   prijaté   mimo   rámec   inštančného   postupu. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 16. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti podotkla, že proti uzneseniu krajského súdu podala ešte v máji 2011   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorá   bola uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   290/2011 z 21. júna 2011 odmietnutá pre neprípustnosť s odôvodnením, že vzhľadom na podanie dovolania a očakávané rozhodnutie najvyššieho súdu bola podaná predčasne.

Keďže najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, podľa názoru sťažovateľky odpadla prekážka, ktorá predtým bránila ústavnému súdu preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu.

Sťažovateľka vyslovila názor, že okresný súd nie je v zmysle § 87 OSP súdom daným na výber pre žiadneho z účastníkov konania a vychádzajúc z § 88 OSP nie je ani výlučným súdom pre konanie o uplatnenom nároku.

Sťažovateľka uviedla, že pri sporoch o príslušnosť podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť len na námietku účastníka konania, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patril. Podľa jej názoru túto podmienku splnila, pretože už v podaní zo 4. februára 2010 žiadala, aby bola vec postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I. Zároveň poukázala na to, že námietku proti miestnej príslušnosti Občiansky súdny poriadok priznáva účastníkovi konania, to znamená nielen navrhovateľovi, ale aj odporcovi.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v   jej   veci   nekoná   miestne   príslušný   súd,   a   preto   sa domnieva, že postupom okresného súdu a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa A., s. r. o., P., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC/35/2010 zo dňa 3. 11. 2010 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC/35/2010 zo dňa 3. 11. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach za účelom predloženia súdneho spisu Okresnému súdu Bratislava I na rozhodnutie o námietke odporcu proti postúpeniu veci.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľovi A., s. r. o, Poprad, uhradiť trovy právneho zastúpenia za 2 úkony v sume 262,26 € spolu, pri odmene za jeden úkon právnej služby vo výške 123,50 € + 7,63 € réž.   pauš.   (Vyhl.   č. 655/2004,   §11,   ods.3) na účet právneho zástupcu v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 Eur.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 19/2009, ktorý podľa nej nekonal správne, ak na jej žiadosť o postúpenie veci miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I reagoval tak, že spis mu nepostúpil, ale predložil ho na rozhodnutie krajskému súdu,   ústavný   súd   sa   riadil   princípom   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v súlade so žiadosťou sťažovateľky oznámil postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I, ale keďže odporca toto postúpenie namietal, okresný súd predložil vec svojmu nadriadenému súdu, ktorým bol krajský súd. To znamená, že okresný súd ako súd prvého stupňa za daných okolností nerozhodoval o svojej miestnej príslušnosti. Okresný súd nebol súdom, ktorý by v tejto situácii rozhodoval ako inštančne posledný. V danom prípade to bol krajský súd, ktorý uznesením č. k. 2 NcC 35/2010-186 z 3. novembra 2010 rozhodol o tom, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Pre ústavný súd je preto ústavne relevantné len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu,   a   preto   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv postupom   okresného   súdu,   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 NcC 35/2010-186 z 3. novembra 2010.

Aj keď namietané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2011 a aktuálna sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. januára 2012, ústavný súd s poukazom   na   závery   svojho   rozhodnutia   č.   k.   III.   ÚS   290/2011-16   z 21.   júna   2011 považoval   lehotu   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   za zachovanú. V označenom rozhodnutí ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorá je obsahovo totožná s aktuálnou sťažnosťou pre neprípustnosť (ako predčasne podanú), a to z dôvodu,   že   sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   práv   súčasne   domáhala   aj   v rámci dovolacieho konania. Najvyšší súd však konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   2   NcC   35/2010   z 3.   novembra   2010   uznesením   sp.   zn. 6 Cdo 184/2011 z 19. októbra 2011 zastavil. Tým odpadla prekážka, ktorá by ústavnému súdu bránila bezprostredne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľka požiadala ústavný   súd   o ochranu   ústavnosti   aktuálnou   sťažnosťou   doručenou   tunajšiemu   súdu 16. januára 2012, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu (16. novembra 2011), a preto ústavný súd akceptoval podanie sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 19/2009 ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu 23. januára 2009 domáhala voči odporcovi náhrady škody, ktorá mala vzniknúť z dôvodu jeho zodpovednosti za poskytnutú právnu službu.

Po tom, čo bol okresnému súdu doručený návrh, tento súd vykonal niektoré procesné úkony, medzi iným zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi, vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, pripustil zmenu návrhu, pripustil do konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu a vykonal aj ďalšie úkony.

Dňa   17.   septembra   2010   okresný   súd   oznámil   postúpenie   veci   Okresnému   súdu Bratislava I s odôvodnením, že sťažovateľka podaniami zo 4. februára 2010 a 4. júna 2010 namietala jeho miestnu príslušnosť.

Proti postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava I vzniesol námietku odporca, a to podaním   z 12.   októbra   2010.   Tvrdil,   že   podaním   návrhu   okresnému   súdu   sťažovateľka založila jeho miestnu príslušnosť a že námietku nepríslušnosti okresného súdu nenamietal žiaden z účastníkov konania pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Na základe toho potom okresný súd 21. októbra 2010 odvolávajúc sa na § 105 ods. 3 OSP predložil spis na rozhodnutie nadriadenému (krajskému) súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 2 NcC 35/2010-186 z 3. novembra 2010 rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj takto:

„Podľa § 105 ods. 3 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88 O. s. p.. Ak   však   navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Ak súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s   postúpením   nesúhlasí   alebo   účastník   postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Súd z úradnej povinnosti skúma, či je daná miestna príslušnosť súdu. Súd zásadne skúma iba osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88 O. s. p.. Výnimočne súd skúma miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť a osobitná príslušnosť daná   na výber),   a   to vtedy,   ak   navrhovateľ   vystupuje v rôznych veciach   opätovne   ako navrhovateľ (nie odporca) alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca.

Ak súd, ktorý nebol miestne príslušný, nepostúpil vec inému súdu a začal konať vo veci samej a ani účastník túto nepríslušnosť nenamietal pri svojom prvom úkone, ktorý mu patril, nedostatok tejto podmienky konania miestnej príslušnosti sa považuje za odstránený. V   súčasnosti   platné   a   účinné   znenie   občianskeho   súdneho   poriadku   pri   právnej regulácii procesnoprávneho inštitútu miestnej príslušnosti (§ 105 ods. 1 O. s. p.) prešlo rozsiahlou   a   kvalitatívne   zásadnou   zmenou,   v   intenciách   ktorej   je   aktívne   vecne legitimovaný   subjekt   (žalobca   -   navrhovateľ),   oprávnený   s   výnimkou   výlučnej   miestnej príslušnosti vybrať si sám súd prostredníctvom ktorého si bude uplatňovať ním tvrdený právny nárok.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade neboli splnené podmienky na skúmanie výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88 O. s. p.. Je zrejmé,   že   žalobca   podaním   žaloby   na   Okresnom   súde   Košice   -   okolie   vybral   si   súd, prostredníctvom   ktorého   si   bude   uplatňovať   ním   tvrdený   právny   nárok.   Ani   jeden zo žalovaných pri svojom prvom úkone nenamietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice - okolie, preto neboli splnené podmienky na postúpenie veci inému súdu.

Samotná   skutočnosť,   že   žalobca   vo   svojich   písomných   podaniach   zo   4.   2.   2010 a 4. 6. 2010 vznášal námietku miestnej príslušnosti, nie je relevantným právnym úkonom žalobcu, pretože ako už bolo vyššie uvedené, podaním žaloby na Okresnom súde Košice

-okolie si vybral súd, na ktorom mieni uplatňovať svoj nárok. Zmena tohto stanoviska, keďže nebola vykonaná pri prvom úkone ktorý mu patrí, je bez právneho významu. Z uvedených dôvodov bolo rozhodnuté, že na konanie je miestne príslušný súd Košice

- okolie.“

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   184/2011   z 19.   októbra   2011   tak,   že dovolacie konanie zastavil. Označené rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala. Ako už ústavný súd uviedol, v danej veci bolo preto rozhodujúce len preskúmanie postupu a uznesenia krajského súdu.

Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa § 105 ods. 3 OSP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia   o   postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Požiadavka   jasného   a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (III. ÚS 28/07).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd výrok svojho rozhodnutia, ktorým v danej veci určil miestnu príslušnosť okresného súdu, dostatočne a riadne odôvodnil. Krajský súd odvolávajúc   sa   na   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   veľmi zrozumiteľne   popísal   postup   všeobecného   súdu   pri   skúmaní   miestnej   príslušnosti a vysvetlil, z akého dôvodu určil v danej veci miestnu príslušnosť okresného súdu. V tomto smere   poukázal   na   zistenie,   že   práve   podaním   návrhu   sťažovateľka   založila   miestnu príslušnosť okresného súdu a odporca miestnu príslušnosť tohto súdu nenamietal pri prvom úkone, ktorý mu patril. Týmto prvým úkonom odporcu (aj vedľajšieho účastníka na strane odporcu) bolo vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ ide o odpoveď na otázku, ktorý úkon je potrebné pokladať za prvý, ktorý patrí odporcovi ako účastníkovi konania z pohľadu aplikácie štvrtej vety   §   105   ods.   1   OSP,   táto   skutočnosť   nevyvoláva   žiadne   polemiky,   pretože   je nepochybné, že ide o jeho právo vyjadriť sa k návrhu, ktorým sa konanie začína. Otázkou ostáva, ktorý úkon je potrebné pokladať za prvý úkon sťažovateľky, teda účastníka konania, ktorý disponuje svojím návrhom. Podľa názoru ústavného súdu nie je v okolnostiach daného prípadu namieste rozvíjať úvahy o tom, ktorému úkonu sťažovateľky je potrebné pripísať prioritu   z pohľadu   možnosti   vzniesť   námietku   miestnej   príslušnosti   súdu,   pretože sťažovateľka podaním návrhu na okresný súd vyjadrila jednoznačnú a nespochybniteľnú vôľu, aby sa konanie viedlo na tomto súdu. Ústavný súd je toho názoru, že nenaplnenie subjektívnych predstáv, ktoré sťažovateľka očakávala od podania návrhu okresnému súdu, nemožno zamieňať s dispozíciou s návrhom na začatie konania.

Ústavný súd pripomína, že situácia, v ktorej sa sťažovateľka ocitla tým, že svoj návrh podala na okresný súd, bola vyvolaná jej slobodným prejavom vôle. Navyše, aj v podaní, ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   30.   novembra   2009,   sťažovateľka   uviedla,   že k mimosúdnej   dohode   dosiaľ   nedošlo   a že   na   podanom   návrhu   trvá   v plnom   rozsahu. V tomto   okamihu   ešte   nežiadala   postúpiť   spis   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   Túto požiadavku predostrela až v ďalšom podaní zo 4. februára 2010. Aj toto zistenie podľa názoru   ústavného   súdu   svedčí   o tom,   že   až   po   zmene   istých   pomerov   sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že jej návrh je potrebné postúpiť inému súdu. Ústavný súd však tvrdí, že naznačený postup sťažovateľky vyvoláva pochybnosti o pravosti a zmysluplnosti hľadania spravodlivosti.

Sťažovateľka   súčasne   namietala,   že   pred   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   nebola doručená námietka odporcu s postúpením veci na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka teda namietala   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní,   a tým   aj   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   aplikácia   princípu   rovnosti   zbraní   v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na   relevantné   argumenty   druhého   účastníka   konania.   Z toho   vyplýva,   že   je   na   uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí totiž   zaručiť   aj   plynulosť   a   rýchlosť   konania,   čo   predpokladá   selekciu   len   podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane (III. ÚS 402/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v namietanom   prípade   to   boli   práve   argumenty sťažovateľky, ktoré iniciovali postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I, pričom z toho plynulo právo odporcu poznať argumentačnú rovinu sťažovateľkinho podania. Majúc na pamäti túto skutočnosť okresný súd upovedomil odporcu s postúpením veci a po prijatí jeho námietok predložil spis nadriadenému súdu na rozhodnutie. Ak teda okresný súd nezaslal sťažovateľke   námietky   odporcu   na   zaujatie   stanoviska,   nemožno   hovoriť   o porušení   jej práva na spravodlivý proces, pretože sťažovateľka svoje argumenty podporujúce postúpenie veci predstavila, pričom protichodný právny názor k danej problematike zaujal odporca. Tým   podľa   názoru   ústavného   súdu   bola   daná   účastníkom   konania   možnosť   zaujať k nastolenej   problematike   právny   názor,   pričom   posúdenie   nevyhnutnosti   pokračovať v konfrontácii právnych názorov účastníkov konania stojacich oproti sebe bolo na posúdení konajúceho súdu, ktorý po tom, čo mal k dispozícii dostatočné argumenty sťažovateľky a odporcu, predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno v tomto   postupe   vidieť   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní,   a tým   ani   porušenie   práva sťažovateľky na spravodlivý proces.

Pridržiavajúc sa tejto línie názorov potom ústavný súd ako irelevantnú hodnotí aj tú námietku sťažovateľky, v rámci ktorej vyjadrila svoj názor, že o námietke odporcu, ktorú vzniesol   proti   postúpeniu   veci,   mal   rozhodovať   nadriadený   súd   Okresného   súdu Bratislava I, a nie nadriadený súd okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie tejto   námietky   má   výlučne   formálny   charakter   a v tomto   smere   nie   je   určujúce,   ktorý nadriadený súd rozhodol o miestnej príslušnosti, pretože ak tak učinil krajský súd, podľa názoru ústavného súdu svoj právny záver dostatočne a v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami zdôvodnil. Jeho rozhodnutie preto nemožno pokladať za prejav ľubovôle, keďže obsahuje presvedčivé a logické zistenia, úvahy a závery.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   svojím postupom a rozhodnutím nemohol spôsobiť stav, ktorý by znamenal porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012