znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   B.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv zaručených čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   z   29.   januára   2010   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 259/2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 88/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný   súd“)   z   29.   januára   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   259/2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 30. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 88/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v súdnom konaní domáhal zaplatenia sumy 20 000 Sk s príslušenstvom z titulu nájomnej zmluvy a žiadal priznať náhradu trov konania.

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom z 29. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/2007, ktorým čiastočne vyhovel jeho návrhu a vo zvyšku žalobu zamietol.

Okresný súd svoj výrok, ktorým zamietol uplatnený nárok na istinu v sume 447,69 €, odôvodnil   vo   svojom   rozsudku   tým,   že „žalobca (sťažovateľ,   pozn.) nereagoval   ani na skutočnosť, že žalovaný znížil svoj dlh v priebehu konania o sumu 10.723,- Sk - teda 355,93 € a v tejto časti žalobu nezobral späť, takže súd vo zvyšku uplatneného nároku, pokiaľ ide o rozdiel medzi sumou uplatnenou (663,87 €) a sumou priznanou žalobu ako nedôvodnú   zamietol   a   to   jednak   preto,   že   žalovaný   v   priebehu   konania   svoj   dlh   voči žalobcovi znížil a jednak preto, že vo zvyšku (91,76 €) žaloba dôvodná, vzhľadom na vyššie uvedené, nebola“.

Ďalej   okresný   súd   k   dôvodom   zamietnutia   nároku   na   poplatky   z   omeškania v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol: „pokiaľ   šlo   o   nárok   žalobcu,   na   poplatok z omeškania aj z úhrady za služby spojené s užívaním bytu za apríl, máj a jún 2007, súd žalobcovi   nárok   na   poplatky   z   omeškania   z týchto   súm   (po   132,77   €,   čiže   4.000,-   Sk) nepriznal a to z toho dôvodu, že žalobca podľa presvedčenia súdu po ukončení nájomného vzťahu v zmysle nájomnej zmluvy bol oprávnený požadovať úhradu skutočných nákladov na služby spojené s užívaním bytu od žalovaného za predpokladu, že by ich bol žalovanému riadne vyúčtoval. Žalobca však v priebehu celého súdneho konania si takúto povinnosť nesplnil a zistenie skutočných nákladov na tieto služby, ktoré boli žalovanému v rozhodnom období nájomného vzťahu poskytované zistil až vlastným výpočtom súd a v podstate až súd vyčíslil dlh žalovaného z tohto titulu, preto podľa presvedčenia súdu žalovaný vzhľadom na nečinnosť žalobcu nemohol byť v omeškaní s úhradou skutočných nákladov za služby spojené   s užívaním   bytu,   pretože   mu   neboli vyúčtované.   Pokiaľ   žalobca ale   uplatňoval nárok na poplatok z omeškania za omeškanie s úhradou zálohových platieb na tieto úhrady v priebehu nájomného vzťahu (mesiace apríl, máj, jún 2007) súd takémuto nároku nepriznal právnu ochranu v zmysle ust. § 3 Občianskeho zákonníka... Nemôže ísť ťarchu žalovaného tá   skutočnosť,   že   žalobca   dôsledne   nerealizujúc   svoje   práva   vo   vzťahu   k   Spoločenstvu vlastníkov bytov tvrdil, že vyúčtovanie za rok 2007 mu nikdy nebolo zaslané. Preto je podľa presvedčenia súdu v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca uplatňoval majetkové sankcie za   omeškanie   žalovaného   s   platením   zálohových   platieb   na   úhrady   za   služby   spojené s užívaním bytu, ak sám bol nečinný a po ukončení nájomného vzťahu a v priebehu celého súdneho konania žalovanému neposkytol informácie ohľadne toho, akým spôsobom jeho zálohové platby boli zúčtované na úhradu skutočných nákladov a aké tieto skutočné náklady boli. Preto aj keď súd žalovaného zaviazal, aby v rámci súdom určenej istiny zaplatil dlh na úhradách za služby spojené s užívaním bytu, žalobcovi už nárok na poplatok z omeškania za zálohové platby na tieto úhrady nepriznal.“

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ,   ako   i   odporca odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   z   30.   júna   2010   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v celom rozsahu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že „po preskúmaní veci dospel k záveru, že výpočet dlhu žalovaného voči žalobcovi zo strany prvostupňového   súdu   bol   správny,   a   ako   s   takým   uvedených   dôvodoch   napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   navrhol   tieto   zrušiť a zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   svoj   nesúhlas   s   napadnutými   rozsudkami všeobecných   súdov   a   tvrdí,   že „k   zmene   z   ústavného   postupu   na   neústavný   došlo   až predložením veľmi podivného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2007 predloženým JUDr. G.“. Uvedené vyúčtovanie považuje za podvrh. Ďalej sťažovateľ v inej časti sťažnosti uvádza, že „súd si toto vyúčtovanie vyžiadal od firmy, neviem ako na to prišiel, o ktorej nie je známa jej právna súvislosť s predmetným SVB ako to upravuje zákon č. 182/1993 Z. z. a nasl. A to § 8a a § 32c odst. 2“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že vyúčtovanie nie je „správne... bola by v ňom riadne uvedená adresa predmetného bytu a aj riadna predmetného SVB, bola by podpísaná osobou a označením firmy, ktorá je oprávnená takéto vyúčtovanie vypracovať a je za správnosť zodpovedná a obsahovala by jaj ďalšie náležitosti ktoré ustanovuje zákona 182/1993 Z. z. Toto   všetko   tomuto   vyúčtovaniu   chýba   a   súdom   to   ani   nebolo   požadované   aj   keď z nezrovnalosti   v   dátumoch   muselo   byť   každému   jasné,   že   sa   jedná   z   veľkou pravdepodobnosťou o vyúčtovanie, ktoré bolo vypracované dodatočne a len pre tento súdny proces, aby mohlo dôjsť k zmierneniu sankcií pre žalovaného. K porušenie mojich práv došlo tým, že rozsudok bol dosiahnutý protizákonným konaním (podľa môjho názoru sa jedná   o   jasný   podvod)   osoby   ktorá   toto   vyúčtovanie   vypracovala   a   pritom   vedela   že na takúto činnosť nemá oprávnenie. Súd toto všetko musel vedieť a keby bol nestranný a pristupoval   k   obidvom   stranám   súdneho   konania   rovnako   ako   mu   vyplýva   z   ústavy nemohol by vydať takýto rozsudok, čím porušil moje práva.

Týmto rozsudkom, boli porušené nasledovné moje práva podľa článkov 46 odst. 1 a 47 odst. 3 Ústavy SR. A to z nasledovných dôvodov: Tento súd nebol nestranný pretože neúmerne zvýhodňoval jedného účastníka súdu a to odporcu. Urobil tak napriek tomu, že od začiatku   bolo   jasné   že   táto   strana   nedodržala   právoplatne   uzavretú   zmluvu   a   v konečnom dôsledku túto stranu neúmerne zvýhodnil tým, že v rozpore so zákonom odpustil penále za neplatené záväzky. Takže ten kto neplatil a porušil zákon vlastne nebol za toto vôbec potrestaný“.

Sťažovateľ navrhuje, „aby ústavný súd právoplatný rozsudok KS Žilina a OS Martin zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie ktoré nebude v rozpore s Ústavou SR a základnými ľudskými právami a slobodami“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa predovšetkým musel vysporiadať s navrhovaným petitom sťažnosti sťažovateľa, „aby ústavný súd právoplatný rozsudok KS Žilina a OS Martin zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie ktoré nebude v rozpore s Ústavou SR a základnými ľudskými právami a slobodami“. Uvedený petit ústavný súd považuje za neúplný, keďže sťažovateľ doň nezahrnul návrh na autoritatívne vyslovenie porušenia označených základných práv, hoci   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   dôvodom   jeho   sťažnosti   je   práve   porušenie   jeho označených základných práv napadnutými rozsudkami. Ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu   sťažnosti   ustálil   predmet   tohto   konania   tak,   ako   to   je   uvedené   v   záhlaví tohto rozhodnutia bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie nedostatkov petitu sťažnosti, pričom   prihliadal   na   závery,   ku   ktorým   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel, a na výrok tohto rozhodnutia.

1. Právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o porušení základného práva alebo slobody je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (obdobne III. ÚS 32/03).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie.   Ako z obsahu   samotnej   sťažnosti   nepochybne   vyplýva,   sťažovateľ   toto   svoje   právo   využil. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučujú právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Z princípu subsidiarity v zmysle ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ochranu   základných   práv   a   slobôd   poskytujú predovšetkým   všeobecné   súdy.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto právnej ochrany aj zárukou zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 13/01).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) vo vzťahu k napadnutému rozsudku   krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS   66/98).   Teda   úloha ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   do   obsahu   základného   práva na súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napríklad IV. ÚS 77/02).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že nezistil nič, čo by signalizovalo prípadné porušenie označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne zrekapituloval rozhodné skutkové a právne významné okolnosti prípadu a dospel k záveru, že výpočet dlhu prvostupňového súdu bol správny, a stotožnil sa aj v dôvodoch napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu tak považuje za zrozumiteľný, náležite odôvodnený a ústavne konformný.

Ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o údajnej nesprávnosti vyúčtovania ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku   okresného   súdu,   kde   sa   uvádza   (s.   3 rozsudku, pozn.): „nakoniec súd tento dokument obstaral od správcovskej organizácie V., s.r.o. so sídlom v M., ktorá v súčasnosti vykonáva správu predmetného bytového domu.“ Vzhľadom na uvedené a po preskúmaní kópie predmetného vyúčtovania (príloha sťažnosti, pozn.)   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľova   námietka   týkajúca   sa   nesprávnosti vyúčtovania je ničím nepodložené tvrdenie a ako takú ju považuje za neopodstatnenú.

Ústavný súd tiež konštatuje, že v postupe napadnutých súdov a aplikácii na vec sa vzťahujúcich   noriem nemožno badať porušenie základného práva na nestranný súd ako namietal sťažovateľ,   keďže   napadnutý   rozsudok   krajského súdu   v spojení   s rozsudkom okresného súdu   jasne poukázal na príslušné ustanovenia právnych   predpisov   a dôvody, prečo   sťažovateľovi   nepriznal   nárok   na   poplatky   za   omeškanie   odporcu   s   platením zálohových platieb na úhrady za služby spojené s užívaním bytu.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu pre sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011