znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o   zákaze   diskriminácie,   podľa Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach,   podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   č.   k.   4   C   961/1996-168   z 15. apríla   2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2009 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“),   podľa   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o zákaze   diskriminácie,   podľa   Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 961/1996-168 z 15. apríla 2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Titulom právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu v Bardejove pod č.   k.   4 C 184/89,   počnúc mesiacom   augustom   r.   1991   sa   stal mojím   zamestnávateľom Okresný úrad v B! Tento štátny úrad mi s právnou účinnosťou od 1. 1. 1992 dal nezákonnú, neslýchanú a celkom nezmyselnú a úplne bezdôvodnú výpoveď z pracovného pomeru s ním svojím listom sp. zn. Sekr. 170/91, zo dňa 27. VIII. 1991, a to z taxatívne Zákonníkom práce vymedzeného výpovedného dôvodu podľa písm. d), ods. 1), §-u 46 tohto zákona, čo nikdy nebola pravda, lebo to nezodpovedalo skutočnosti! Ale ani právu! Ja som túto vnútenú akože realitu   musel zobrať nielen na vedomie,   ale ju aj na základe totalitných praktík zástupcu šéfa tohto úradu musel   rešpektovať,   pretože mi prikázal úrad opustiť napriek tomu, že z danej mi výpovede v súlade so zákonom zďaleka nevypršala ani výpovedná lehota! Potom aj keď nasledovalo enormné množstvo súdnych sporov na túto tému, nič som nedosiahol, pretože sa nikto na našich súdoch, ale ani prokuratúrach, či inde mojimi aj tak účinnými námietkami nijako nezaoberal! Ani takými závažnými, ako napr., či výpovedný dôvod   z   organizačných   príčin   vôbec   zodpovedá   v   danom   období   zákonu   a   či   ako kvalifikovaný v tomto rozhodnom období i čo len právne, alebo aj fakticky existoval! A takto som sa ocitol po r. 1989 už druhýkrát, ako živiteľ 5-člennej rodiny na dlažbe bez toho, aby mi niekto povedal, že mi patrí aspoň odstupné, napriek tomu, že už v tomto čase sme sa vydávali nielen za demokratický, ale aj veľký právny štát! Lebo aj toto zákonné právo mi bolo neskôr na našich súdoch jednoznačne popierané! Naposledy aj konečným rozsudkom Krajského súdu v Prešove, zo dňa 14. IX. 2009, ktorý síce naoko svoju rétoriku na tuto tému zmenil, ale toto právo mi nepriznal, vraj je premlčané, čo ja rázne odmietam, pretože to považujem   z   jeho   strany   za   vyložený   bluf!   Preto   je   na   rade   táto   ďalšia   moja   ústavná sťažnosť.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaný   postup   a   rozsudok   okresného   súdu a krajského súdu porušujú jeho základné práva podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zákaze   diskriminácie,   podľa   Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty   OSN.   Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   vidí   v   tom,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   133/2008   zo   14.   septembra   2009,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 961/1996-168 z 15. apríla 2008, nepovažuje za vecne správny.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ústavy, práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, práv podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného   paktu,   podľa   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o   zákaze diskriminácie,   podľa   Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN, zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4   C   961/1996-168   z   15.   apríla   2008   a   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   133/2008   zo   14.   septembra   2009,   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Podľa čl. 26 medzinárodného paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Zákon   zakáže   akúkoľvek diskrimináciu   a   zaručí   všetkým   osobám   rovnakú   a   účinnú   ochranu   proti   diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.Pokiaľ ide o namietaný postup a rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 961/1996-168 z 15. apríla 2008, preskúmaniu ústavnosti tohto postupu a rozsudku ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb, ak namietajú porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd (III. ÚS 5/05).   Takýmto   súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti ústavný súd preskúmaval postup krajského súdu v konaní vednom   pod   sp.   zn.   1   Co   133/2008   a zistil,   že   sťažnosť   v tejto   časti   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009 sa okrem iného uvádza:

„... Zamestnávateľ žalobcu v čase skončenia pracovného pomeru, ktorý ukončoval Okresný úrad v B. už právne neexistoval, usporiadať však všetky pracovnoprávne nároky prešli na Okresný úrad v B. Nárok na vyplatenie odstupného pri zániku pracovného pomeru s bývalým zamestnancom národného výboru bol však zákonným nárokom a vznikol každému uvoľňovanému pracovníkovi organizácie u ktorého došlo pri organizačných zmenách alebo racionalizačných   opatreniach   k   rozviazaniu   pracovného   pomeru   výpoveďou   danou organizáciou z dôvodov uvedených v ustanovení § 46 ods. 1, písm. a) až c) Zákonníka práce alebo   dohodou   z   tých   istých   dôvodov   (§   1   zákona   č. 195/1991   Zb.   o   odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru.) Nepochybne pracovný pomer ukončovaný Okresným úradom v B. namiesto likvidátora ONV skončil výpoveďou z dôvodu § 46 ods. 1 písm.   b)   vtedy   platného   Zákonníka   práce   a   žalobca   splnil   všetky   zákonom   stanovené podmienky   pre   jeho   vyplatenie.   Nedoriešené   pracovnoprávne   vzťahy   medzi   bývalými zamestnancami národných výborov mali doriešiť okresné úrady. Pokiaľ Okresný úrad v B. ukončoval pracovný pomer so žalobcom v dôsledku zániku ONV, vznikla mu aj povinnosť doriešiť   aj   pracovnoprávne   nároky   spojené   s   týmto   ukončením,   t.   j.   vyplatiť   žalobcovi odstupné pri prvom výplatnom termíne po tom, ako pracovný pomer skončil. Pokiaľ tak okresný úrad neurobil do doby jeho zániku, táto povinnosť prechádzala aj na jeho právnych nástupcov (novozriadený okresný úrad v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 222/1996 Z. z., po zániku okresných úradov v zmysle § 8 zákona ods. 6 zák. č. 515/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. 10. 2007 na krajský úrad. Po zrušení krajských úradov zákonom č. 254/2007 Z. z. podľa § 3 ods. 10 pohľadávky a záväzky krajského úradu; ktoré neprešli na obvodný úrad podľa ods. 9, prešli na obvodný úrad v sídle kraja). V danom prípade ide o záväzok krajského úradu, ktorý prešiel na žalovaného z neusporiadaného pracovnoprávneho vzťahu žalobcu s bývalým   ONV   v B.,   ktorý   mal   usporiadať   Okresný   úrad   v B.   a   pokiaľ   tak   neurobil   a povinnosť uspokojiť žalobcov nárok prechádzal na právnych nástupcov a v súčasnej dobe je pasívne legitimovaným na vyplatenie tohto nároku žalovaný. Záver súdu prvého stupňa, že žalovaný   nie   je   pasívne   legitimovaný   na   uspokojenie   nároku   žalobcu   na   zaplatenie odstupného nie je správny.

Na   druhej   strane   však   žalovaný,   v   prípade   existencie   jeho   pasívnej   legitimácie, vzniesol námietku premlčania nároku a súd prvého stupňa zamietol žalobu aj z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný.

Pre   posúdenie   včasnosti   uplatnenia   nároku   žalobcu   bolo   potrebné   aplikovať Zákonník práce v platnom znení k 1. 1. 2002, teda ku dňu zániku pracovného pomeru žalobcu v dôsledku zániku organizácie.

Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonník práce v platnom znení k 1. 1. 2002, nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil v na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje premlčania dovolá.   V   takomto   prípade   nemožno   premlčaný   nárok   účastníkovi   priznať.   Lehota   na uplatnenie nároku v zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Lehota na uplatnenie peňažných nárokov v zmysle § 263 ods. 1 ZP, pokiaľ nebolo v tomto zákonníku ustanovené inak, bola tri roky.

Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone (premlčacie doby)   na   vykonanie   práva,   ktorý   uplynul   bez   toho,   aby   sa   právo   vykonalo.   Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho   súdnej   vymáhateľnosti   a   v   dôsledku   čoho   premlčané   právo   súdnym   rozhodnutím oprávnenému nemožno priznať....

Nárok žalobcu na vyplatenie odstupného vznikol v najbližšom výplatnom termíne po skončení   pracovného   pomeru,   t.   j.   v   januári   1992,   vo   výplatnom   termíne   za   mesiac december 1991, pretože k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu s bývalým zamestnávateľom došlo k 31. 12. 1991 uplynutím výpovednej lehoty. Od tejto doby začala plynúť trojročná premlčacia   lehota   na   uplatnenie   tohto   nároku   a   táto   lehota   skončila   v   januári   1995. Žalobca si však nárok na vyplatenie odstupného uplatnil žalobou na súde až dňa 11. 11. 1996,   teda   po   uplynutí   lehoty   na   uplatnenie   nároku.   Žalovaný   vzniesol   námietku premlčania, preto správne súd prvého stupňa prihliadol na túto námietku a nemohol už premlčaný nárok priznať. Na plynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vyplatenie odstupného žalobcom nemalo   vplyv začaté konanie   o   neplatnosť   skončenia   pracovného pomeru, ako sa mylne žalobca domnieva. Právo bolo možné uplatniť po prvý krát po tom, čo Okresný úrad v B. vo výplatnom termíne v januári 1992 nevyplatil žalobcovi zákonný nárok na odstupné.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 195/1991 Zb. o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru v znení neskorších predpisov odstupné vypláca organizácia po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom v organizácii pre výplatu mzdy,   pokiaľ   sa   organizácia   nedohodne   s   uvoľňovaným   pracovníkom   na   výplate odstupného   v   deň   skončenia   pracovného   pomeru   alebo   na   neskoršom   termíne   výplaty. Podľa   §   261   ods.   1   zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších   zmien a doplnení účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „Zákonník práce“) nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len   ak   sa   ten,   voči   ktorému   sa   nárok   uplatňuje,   premlčania   dovolá;   v   takom   prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať. Podľa § 261 ods. 3 Zákonníka   práce   ak   účastník   uplatní   na   súde   svoj   nárok   a   v   začatom   konaní   riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie. Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   v   roku   1988 zamestnancom bývalého Okresného národného výboru v B. (ďalej len „ONV“). Dňa 14. novembra 1988 dal zamestnávateľ sťažovateľovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods.   1   písm.   f)   Zákonníka   práce.   Sťažovateľ   sa   žalobou   na   okresnom   súde   domáhal neplatnosti   skončenia   tohto   pracovného   pomeru.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 184/1989 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 25/91 bolo určené,   že   výpoveď   z pracovného pomeru   daná žalobcovi ONV je neplatná. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. augusta 1991. Následne, Okresný úrad v B. (ďalej len „okresný úrad“) ako právny nástupca ONV listom z 27. augusta 1991 rozviazal so sťažovateľom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej lehoty, t. j. 31. decembra 1991. Sťažovateľ sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 194/92 domáhal určenia neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 194/92 zo 16. júla 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 136/95   zo   6.   marca   1996,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18. apríla   1996,   bola   žaloba sťažovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamietnutá. Následne si sťažovateľ uplatnil žalobou podanou 11. novembra 1996 na okresnom súde nárok na zaplatenie odstupného z dôvodu skončenia pracovného pomeru, o ktorom rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 961/1996 z 15. apríla 2008 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 133/2008 zo 14.   septembra   2009   odvolanie   sťažovateľa   zamietol   a rozsudok   okresného   súdu   bol potvrdený. Hoci sa sťažovateľ do 18. apríla 1996 (keď skončilo právoplatne konanie na všeobecných   súdoch   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou)   domáhal výroku,   že   pracovný   pomer   s jeho   predchádzajúcim   zamestnávateľom   trvá,   trojročná premlčacia lehota na peňažné nároky vyplývajúca z tohto pracovného pomeru začala plynúť 1. januára 1992 a márne uplynula 1. januára 1995 (§ 263 ods. 1 Zákonníka práce). Podanie návrhu na okresnom súde na neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemalo za následok spočívanie   premlčacej   doby   na uplatnenie nároku   na odstupné,   t.   j.   na nárok,   ktorý   je predmetom sťažnosti sťažovateľa. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľova domnienka o včasnom uplatnení nároku je mylná a lehotu uplatneného práva sťažovateľom nemožno odvíjať od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom (platnom) skončení pracovného pomeru (v   tomto   prípade   od   18. apríla   1996),   pretože   takéto   rozhodnutie   má   len   deklaratórny charakter   a jeho   účinky   sa   viažu   k dátumu,   ktorý   je   rozhodný   pre   to-ktoré   obdobie. Sťažovateľ si teda mohol nárok na zaplatenie odstupného prvýkrát uplatniť, odkedy s ním zamestnávateľ skončil pracovný pomer (t. j. k 31. decembru 1991). A keďže konanie o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   v trvaní   trojročnej   premlčacej   lehoty   nebolo právoplatne skončené, sťažovateľ mal z opatrnosti zvoliť taký procesný postup, aby lehota na uplatnenie nároku na odstupné mu do vyriešenia tohto sporu márne neuplynula, ale aby bola   zachovaná,   a do   skončenia   sporu,   ktorý   mal   súvis   s rozhodnutím   o nároku   na vyplatenie odstupného, by bolo možné konanie prerušiť. Žaloba doručená okresnému súdu 11.   novembra   1996   bola   podaná   po   márnom   uplynutí   premlčacej   doby   na   zaplatenie odstupného.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v   naznačenom   smere   a zistil,   že rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   133/2008   zo   14.   septembra   2009   spĺňa   všetky zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a   jasne   dáva   odpoveď   na   všetky   otázky   dôležité   pre rozhodnutie   krajského   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vznesenie   námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. V prípade vznesenia   opodstatnenej   námietky   premlčania   dlžníkom   súd   nemôže   premlčané   právo veriteľovi priznať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.   K   tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   jednotlivým   namietaným skutočnostiam.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Co 133/2008   zo   14.   septembra   2009   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že   sa   sťažovateľ   s   rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 133/2008 zo 14. septembra 2009 nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 19, čl. 35 a čl. 36 ústavy, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé,   akým   spôsobom   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   základné   práva sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového   protokolu   a   čl.   14   ods.   1   a   čl.   26   medzinárodného   paktu,   Dohovoru medzinárodnej   organizácie   práce   o   zákaze   diskriminácie   a   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN. V tejto časti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím všeobecného súdu a už citovanými právami. Keďže sťažovateľ neuviedol, akým zásahom mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv, ústavný súd súc viazaný petitom   sťažnosti   nemohol   ani   nahradiť   dôvody   sťažovateľa,   ktorý   bližšie   jednotlivé porušenie neuvádzal.

Keďže ústavný súd nezistil v postupe všeobecných súdov také konania, ktoré by viedli   k   porušeniu   ústavy,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu   skúmať   namietané porušenie základných práv zaručených ústavou a práv zaručených medzinárodnou zmluvou.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010