znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   1. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   G.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   A.,   K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 M Cdo 18/2007 zo 16. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2009   doručená   sťažnosť   G.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 18/2007 zo 16. decembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 M Cdo 18/2007 zo dňa 16. 12. 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) zrušil na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 4 Co 120/2005   zo   dňa   5. 10. 2006   a   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 29 C 190/2004 zo dňa 24. 1. 2005 v ich vyhovujúcej časti a vrátil vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym prokurátorom voči vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu   Košice   II   bolo   prípustné   ako   aj   dôvodné.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia vyplýva, že rozsudky Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice II vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd dospel k záveru, že S., K. (žalovaný v predmetných   konaniach)   bolo   oprávnené   ako   správca   bytového   domu,   v   ktorom   sa nachádza byt sťažovateľa (žalobcu), vykonať vyúčtovanie skutočných nákladov na správu bytu sťažovateľa ku dňu skončenia správy bytového domu, teda k 31. 5. 2004 a následne, že S.,   K.   bolo   oprávnené   započítať   pohľadávku   voči   sťažovateľovi,   ktorá   vznikla z vyúčtovania,   proti   pohľadávke   sťažovateľa   voči   S.,   K.,   ktorú   mal   sťažovateľ   z   titulu preplatku za služby spojené s užívaním bytu za rok 2003. Najvyšší súd konštatoval, že S., K. bolo   na   základe   zmluvy   o   výkone   správy   uzatvorenej   so   sťažovateľom   dňa   10. 1. 2002 oprávnené rozúčtovať skutočné náklady na jednotlivé byty, a to do 3 mesiacov odo dňa zistenia skutočných nákladov a že zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nezakazoval správcovi vykonať vyúčtovanie nákladov aj v priebehu roka. Najvyšší   súd   porušil   uznesením   sp.   zn.   2   M   Cdo   18/2007   zo   dňa   16. 12. 2008 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, lebo vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď vec neposúdil komplexne podľa zákona č. 182/1993 Z. z., ale iba podľa zmluvy o výkone správy, ktorú mal sťažovateľ uzatvorenú so S., K. a v otázke započítania iba podľa Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd sa takmer vôbec nezaoberal posúdením práv a povinností S., K. ako správcu bytového domu podľa zákona 182/1993 Z. z.

Ďalej Najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľ na súdnu ochranu, keď dospel k záveru,   že   žiadne   procesné ustanovenie neobmedzuje   generálneho   prokurátora   v tom smere, že mimoriadne dovolanie možno podať aj voči rozhodnutiu súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Tento názor Najvyššieho súdu považujeme za nesprávny...

... Na správnosť jeho argumentácie poukazuje aj stanovisko JUDr. J. Z., vedúcej samostatného   oddelenia   zahranično-právneho   na   Ministerstve   financií   Slovenskej republiky.   Z   tohto   stanoviska   vyplýva,   že   správca,   ktorý   končí   správu   bytového   domu nemôže   urobiť   rozúčtovanie   na   jednotlivé   byty.   Takáto   povinnosť   by   mohla   správcovi vyplývať len zo zmluvy o výkone správy. Nový správca bol povinný vykonať rozúčtovanie na jednotlivé byty za celý rok 2004 (teda aj za obdobie, kedy správu vykonával predchádzajúci správca) do 31. 5. 2005.

V   praxi   bežne   dochádza   k   ukončeniu   správy   bytového   domu   aj   v   priebehu kalendárneho   roka,   ale   podľa   informácii,   ktoré   má   sťažovateľ,   nikdy   nedochádza k rozúčtovávaniu plnení na jednotlivé byty ku dňu skončenia správy končiacim správcom... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ustanovené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2007 zo dňa 16. 12. 2008 aj tým, že Najvyšší súd považoval za splnené zákonné podmienky mimoriadneho dovolania. S   týmto   názorom   sa   nestotožňujeme.   V   prípade   dovolania   Občiansky   súdny   poriadok vylučuje   prípady   tzv.   bagateľných   sporov,   teda   sporov,   predmetom   plnenia   ktorých je peňažné   plnenie   neprevyšujúce   určený   násobok   minimálnej   mzdy.   Aj   napriek   tomu, že ustanovenia   o   mimoriadnom   dovolaní   neodkazujú   výslovne   na   tieto   ustanovenia o dovolaní, podľa nášho názoru je potrebné ich aplikovať. Dôvodom vylúčenia bagateľných sporov   z možnosti   dovolania   je   prednosť   rýchlosti   civilného   procesu   pred   možnosťou domáhať sa ochrany v dovolacom konaní, to znamená, že ochrana poskytnutá účastníkovi v odvolacom konaní   sa považuje za dostatočnú v prípade bagateľných   sporov   a   nie je potrebné   poskytovať   účastníkovi   aj   ochranu   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného prostriedku - dovolania.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa G. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 18/2007 zo dňa 16. 12. 2008 porušené bolo.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Cdo   18/2007 zo dňa 16. 12. 2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľovi   v   sume   289,74   €   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   K.   A.,   K. do pätnástich dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto už citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné   právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01).

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 M Cdo 18/2007   zo   16. decembra 2008   bol   rozsudok   odvolacieho   súdu   (rozsudok Krajského súdu   v Košiciach   sp.   zn. 4 Co 120/2005   z 5. októbra 2006) a rozsudok   súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 29 C 190/2004 z 24. januára 2005) zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nejde   o rozhodnutie   konečné.   Napriek   viazanosti   nižších   súdov   právnym   názorom dovolacieho súdu, nemožno s určitosťou zatiaľ predvídať konečný výsledok konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ústava   v   čl.   127   ods.   1   umožňuje   preskúmavanie namietaných   porušení   základných   práv   a slobôd,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmať postup a namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2007 zo 16. decembra 2008, pretože o veci koná prvostupňový súd (Okresný   súd   Košice   II).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 186/06).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009