znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 88/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. N.   B.,   Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 663/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 663/1993   p o r u š e n é   b o l o.

2.   M.   B. p r i z n á v a primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000   Sk (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy konania v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. N. B., Advokátska kancelária, M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2008   doručená   sťažnosť   M.   B.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj   práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 663/1993. V tomto konaní sťažovateľ vystupoval ako odporca. Predmetom konania bolo vydanie nehnuteľností.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 88/08-9 z 26. marca 2008   ústavný   súd   vyzval   8.   apríla   2008   predsedu   okresného   súdu,   aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   1SprS/137/08 zo 6. mája 2008 doručenom ústavnému súdu 16. mája 2008 zásadne vychádzal z vyjadrenia konajúcej sudkyne, ktorej bola vec pridelená 16. októbra 2006. Uviedol, že po prikázaní veci okresnému súdu boli vo veci nariadené termíny pojednávania v rokoch 1995 a 2005. „Po pridelení veci súčasnej zákonnej sudkyne bolo zistené, že návrh na začatie konania nespĺňa   zákonom   stanovené   náležitosti   a preto   bola   navrhovateľka   vyzývaná   na   jeho doplnenie a upresnenie. Vzhľadom k tomu, že na túto výzvu navrhovateľka nereagovala, bolo   podanie   zo   dňa   10.11.1992   odmietnuté.   Uznesenie   zo   dňa   8.4.2008   nadobudlo právoplatnosť dňa 26.4.2008. K dnešnému dňu je tak konanie právoplatne skončené.“

Predseda   okresného   súdu   v závere   svojho   vyjadrenia   vyslovil   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zaslal 21. mája 2008 vyjadrenie predsedu okresného súdu právnemu zástupcovi   sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska   a požiadal   ho   o vyjadrenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Stanovisko sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené 19. júna 2008. V ňom „uvítal skutočnosť,   že   po   rokoch   márneho   čakania   došlo   konečne   k vydaniu   rozhodnutia.  ... Vzhľadom na dĺžku trvania sporu v tejto veci nie je možné odôvodňovať prieťahy veľkým nápadom vecí, ani náročnosťou veci, ak nakoniec došlo ku skončeniu konania odmietnutím podania   navrhovateľky.“.   Sťažovateľ   pritom   zopakoval   niektoré   argumenty   uvedené v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. januára 2008 súvisiace s užívaním nehnuteľnosti v obci T.

V závere vyjadrenia sťažovateľ upravil svoj návrh na meritórne rozhodnutie tak, že žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   12C/663/1993 porušil   právo   M.   B.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   upravené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina vedenom v konaní 12C/663/1993 porušené bolo.

2. M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 360 000 Sk, ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

3. M. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 26 520 Sk, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. N. B. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom označených   základných   práv,   nemôže   zohľadniť   aj   stav   konania   k uvedenému   dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené okresným súdom,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   možno   hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej, ale ani po skutkovej stránke nie je zložité. Predmetom tohto konania je vydanie nehnuteľností užívaných sťažovateľom v dôsledku riadneho užívania inej   nehnuteľnosti,   ktorú   sťažovateľ   nadobudol   v rámci   procesu   tzv. malej   privatizácie. Problémom, s ktorým bol okresný súd v konaní konfrontovaný, bola otázka platnosti kúpnej zmluvy uzavretej navrhovateľkou so štátnym podnikom Z., š. p., B., ktorej predmetom boli práve   sporné   nehnuteľnosti.   Platnosť   uvedenej   kúpnej   zmluvy   bola   predmetom   iného konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 13 C 625/1993.   Z vyžiadaného   súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd viackrát predovšetkým v období januára 1995 až novembra 1997, ale aj v apríli 1999 žiadal o pripojenie súvisiaceho spisu. Z toho vyplýva, že   okresný   súd   očakával   rozhodnutie   v súvisiacom   konaní,   ktoré   by   malo   vplyv   aj na meritórne posúdenie sťažovateľovej kauzy.

K tomu   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   záujem   na   rýchlom   a efektívnom   nastolení právnej   istoty   účastníkov   súdneho   konania   je   v popísaných   okolnostiach   zdôraznený právnym inštitútom predbežných otázok podľa § 135 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Okresnému súdu tak nič nebránilo, aby si o súvisiacej otázke (platnosti kúpnej zmluvy ) vytvoril v súlade s § 135 ods. 2 OSP vlastný úsudok.

Inou možnosťou riešenia procesnej situácie, v ktorej sa predmetný spor vzhľadom na prebiehajúce konanie o predbežnej otázke ocitol, bolo aj prípadné prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. V prerušenom konaní účastníci nemôžu od konajúceho súdu očakávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu ich právnej neistoty (nález II. ÚS 103/06 a v ňom uvedená judikatúra). Preto potom nemožno nečinnosť súdu v merite veci po prerušení konania označiť ako zbytočné prieťahy.

K posúdeniu   prvého   kritéria   ústavný   súd   uzatvára,   že   riešenie   predbežnej   otázky nemôže   v žiadnom   prípade   zdržiavať   postup   konajúceho   súdu   v rozsahu   a spôsobom, ktorý má za následok viac ako 15 rokov trvajúce konanie. Okrem toho, spôsob a dôvody rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorým   bolo   predmetné   konanie   ukončené   (odmietnutie podania   navrhovateľky   pre   nesplnenie   podstatných   náležitostí),   preukazujú   neefektivitu postupu okresného súdu spočívajúceho vo vyčkávaní na rozhodnutie o predbežnej otázke v súvisiacom konaní.

Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sú hodnotené prípadné zbytočné prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp. jeho právneho zástupcu neprispelo k celkovej dĺžke konania. Ústavný súd z predloženého spisu totiž nezistil skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ alebo jeho právny zástupca nereagovali na výzvy súdu, alebo iným spôsobom sťažovali postup okresného súdu v konaní. Z podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že využil právne prostriedky nápravy podľa ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t. j. podanie sťažnosti na postup súdu.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Postup   žalovaného   súdu   sa   vyznačoval   obdobiami súvislej nečinnosti.

Najdlhším   obdobím   nečinnosti   konajúceho   súdu   bolo   obdobie   od   pojednávania uskutočneného   17.   júna   1994   do   3.   marca   2005,   keď   okresný   súd   nariadil   ďalšie pojednávanie   vo veci.   V uvedenom   období   zákonný   sudca   viackrát   žiadal   o pripojenie súvisiaceho spisu. Takýto postup však ústavný súd nepovažuje za úkony súdu vo veci, a to i s ohľadom na už uvedené posúdenie prvého kritéria slúžiaceho na posúdenie prípadných prieťahov v konaní. Prieťah v postupe okresného súdu v dĺžke desať rokov a osem a pol mesiaca by sám osebe zakladal právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Za   dlhšie   obdobie   nečinnosti   možno   považovať   aj   obdobie   od   septembra   2005, keď uplynula   predpokladaná   trojmesačná   doba   hospitalizácie   právneho   zástupcu navrhovateľky, ktorá bola dôvodom jej žiadosti o odročenie pojednávania, do uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 663/93-73 z 29. novembra 2007, ktorým okresný súd vyzval navrhovateľku na doplnenie a upresnenie návrhu na začatie konania. Išlo o prieťah v dĺžke dvoch rokov a dvoch mesiacov.

V konaní   žalovaného   súdu   ústavný   súd   zistil   aj   kratšie   obdobia   nečinnosti.   Išlo o obdobie od 25. augusta 1993, keď bol okresnému súdu doručený predmetný súdny spis z Okresného súdu Martin, do 22. decembra 1993, keď okresný súd zisťoval existenciu inej právnej   veci   tých   istých   účastníkov   delegovanej   z Okresného   súdu   Martin   (takmer štyri mesiace). Viac ako trojmesačné obdobie nečinnosti identifikoval ústavný súd v postupe okresného súdu v období od 7. februára 1994 (doručenie oznámenia Okresného súdu Martin okresnému   súdu)   do   25.   mája   1994,   keď   okresný   súd   doručil   navrhovateľke   výzvu na oznámenie, či trvá na svojom návrhu.

Počas celkovej dĺžky konania, v rámci ktorej okresný súd mal možnosť ovplyvňovať jeho priebeh, predstavujúcej ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu 15 rokov a takmer dva   mesiace   postup   konajúceho   súdu   vykazoval   prieťahy   v rozsahu   13   rokov   a päť mesiacov.

Okrem   toho,   berúc   do   úvahy   okolnosti   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd poznamenáva,   že   hoci   správanie   štátneho   orgánu,   ktoré   zapríčiňuje   zbytočný   prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, na splnenie účelu práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   právne   významné   akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu zistil, že procesný postup okresného súdu   ako   vyjadrenie   jeho   úvah,   ktorými   sa   spravoval   pri   vedení   konania,   svedčí o neefektivite a nesústredenosti počas celého konania. Dôkazom tohto záveru je skutočnosť, že   konanie   bolo   napokon   ukončené   odmietnutím   podania   navrhovateľky   z dôvodu nesplnenia   podstatných   náležitostí   jej   podania   (nedostatočná   identifikácia   predmetných nehnuteľností,   nepredloženie   dôkazov   na   preukázanie   tvrdení   navrhovateľky,   chýbajúce riadne   zdôvodnenie   návrhu).   Tieto   nedostatky   museli   byť   konajúcemu   súdu   známe   už v počiatočných fázach konania, preto jeho pokračovanie v konaní vyžadovaním súvisiaceho spisu týkajúceho sa predbežnej otázky, rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov či nariaďovaním   pojednávaní   možno   charakterizovať   ako   postup   nesústredený,   a tak nenapĺňajúci   požiadavku   rýchleho   a efektívneho   nastolenia   právnej   istoty   účastníkov konania. Ak by bol okresný súd postup podľa § 43 OSP využil už v úvodnej fáze konania (a nie až v januári 2008), jeho postup by bolo možné hodnotiť ako efektívny, pretože buď by konanie po márnom uplynutí lehoty na vyhovenie výzve zastavil, alebo by v dôsledku upresnenia podania navrhovateľky bolo možné o jej návrhoch meritórne rozhodnúť skôr. Tým by bol daný predpoklad na dosiahnutie právnej istoty účastníkov konania v podstatne kratšom čase.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné, resp. prejednávanie   veci   v neprimeranej   lehote,   teda   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi. Z vyžiadaného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   na   vzniku   a   pretrvávaní   nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.   To   viedlo   k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Preto   ústavný   súd   vyhovel sťažnosti sťažovateľa a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Vo formulácii základných práv zakotvených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vidieť žiadnu obsahovú odlišnosť. Keďže ústavný súd vyslovil porušenie čl.   48   ods.   2   ústavy,   dospel   k rovnakému   záveru   aj   pokiaľ   ide   o návrh   sťažovateľa   na vyslovenie porušenia čl. 38 ods. 2 listiny (1. bod výroku tohto nálezu)

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodol tak, že okresný súd v predmetnom konaní svojím postupom porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   posudzované   konanie   bolo ukončené   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   12   C   663/1993-84   z 8.   apríla   2008, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   26.   apríla   2008.   Okrem   toho,   sťažovateľ   vo   svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. júna 2008 upravil svoj sťažnostný petit tak, že ústavnému   súdu   nenavrhol,   aby   okresnému   súdu   uložil „konať   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá“. Ústavný súd preto v danom prípade nevyužil svoje oprávnenie zakotvené v čl. 127 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a aj   tú   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 360 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 150 000 Sk (2. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. N.   B.   Celková   úhradu   trov   konania,   ktorú   sťažovateľ prostredníctvom   právneho zástupcu požadoval,   predstavovala   sumu   26   520 Sk.   K uvedenej   čiastke   dospel   tak,   že za každý z troch úkonov právnej služby žiadal priznať trovy právneho zastúpenia v sume 8 650 Sk spolu s režijným paušálom za každý úkon v sume 190 Sk.

Takto požadovanú suma trov právneho zastúpenia sťažovateľ zdôvodnil poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Uvedené ustanovenie zakotvuje základné sadzby tarifných odmien advokáta za jeden úkon právnej služby, ak je predmet sporu oceniteľný v peniazoch.

Ústavný   súd   sa nestotožnil   s predloženým   vyčíslením   poukazujúc   na   skutočnosť, že predmet   konania   pred ústavným   súdom   nie   je   totožný   s predmetom   konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní.

Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a dvakrát   písomné podanie   (sťažnosť   z 15.   januára   2008   a stanovisko   z 13.   júna   2008). Všetky úkony boli vykonané v roku 2008. Podľa vyhlášky prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku 2008), t. j. odmena za jeden úkon v roku 2008 predstavuje sumu 3 176 Sk. K tejto sume ústavný súd pripočítal režijný paušál za tri úkony právnej pomoci, a to trikrát 190 Sk. Spolu teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 10 098 Sk (3. bod výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008