znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 88/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť P. T., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Žiline v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 438/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   P.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 438/93   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   438/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline p   o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľovi do   dvoch   mesiacov od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť trovy právneho zastúpenia P. T. v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) advokátke JUDr. M. B. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti P. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. februára 2003 doručená sťažnosť P. T., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,   a to   z dôvodu   jeho   nemajetnosti.   Uznesením   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 88/03-13 z 26. marca 2003 bola sťažovateľovi ustanovená právna zástupkyňa advokátka   JUDr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária,   Ž.   Ústavný   súd   priznal   právne zastúpenie, keďže sťažovateľ o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom požiadal, toto ustanovenie odôvodňovali konkrétne pomery sťažovateľa ako osoby, ktorá vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými finančnými zdrojmi na úhradu právneho zastúpenia, a v jeho podaní nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pri výbere právneho zástupcu ústavný súd zvážil kritériá majúce vplyv na efektivitu poskytovanej právnej pomoci.

Uznesením č. k. III. ÚS 88/03-22 z 18. júna 2003 senát ústavného súdu prijal sťažnosť na ďalšie konanie, keďže táto spĺňala náležitosti uvedené v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v doplnení   podania   z 27.   mája   2003   uviedol,   že   podaním z 19.   februára   2003   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie a rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 438/93. Je toho názoru, že akékoľvek vyjadrenie okresného súdu nemá význam,   pretože   v jeho   veci   od   roku   1993   do   roku   1998   boli   vytýčené   iba   štyri pojednávania, od roku 1998 nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie a vo veci nebolo doposiaľ rozhodnuté právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Z vyššie uvedeného je   zrejmé,   že   napriek   tomu,   že   znalci   z odboru   zdravotníctva   rozhodli   a bol vypracovaný   i ďalší   znalecký   posudok,   doposiaľ   vo   veci   nebolo   rozhodnuté rozsudkom.   I keď   sťažovateľ   poberá   dôchodok   a svoj   nárok   si   uplatnil   ako   nárok náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti pri uznaní plnej invalidity od 1. septembra 1992, už päť rokov okresný súd nekonal žiadne pojednávanie. Na sťažnosti z 13. januára 1999, 17. februára 1999, 8. júna 1999, 20. februára 2002 a 18. júla 2002 mu buď nebola daná odpoveď, alebo boli uznané za čiastočne dôvodné. Napriek tomu neboli vykonávané žiadne úkony.

Vzhľadom na to, že došlo k ustanoveniu právnej zástupkyne - advokátky, táto žiada uhradiť trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci a dve paušálne náhrady   podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) spolu vo výške 8 796 Sk, zaokrúhlene na 8 800 Sk.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp.   zn.   8   C   438/93   porušil   právo   P.   T.,   aby   sa   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   438/93   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   T.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200.000,-   Sk (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu SR sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. T. na účet právnej zástupkyne ustanovenej Ústavným súdom SR, JUDr. M. B., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ listom z 21. augusta 2003 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom zo 4. augusta 2003 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý súhlasil s upustením od ústneho pojednávania veci. Uviedol, že „zo spisu je zrejmé, do kedy sa vo veci konalo a od kedy nastali problémy.   Keďže   Ústavný   súd   v inej   veci   rozhodol   o nevylúčení   sudcu z prejednávania veci   kvôli   výrokom   na našu   obranu, predpokladám,   že argumenty môžem bez ujmy účastníka zopakovať aj v tejto veci. Úpadok nášho súdu nastal po roku 1997 (vytvorenie nových súdov), čo spôsobil štát, ktorý je teraz za to braný na zodpovednosť“.

Zákonná   sudkyňa   Mgr.   K.   B.   uviedla,   že   predmetný   spis   jej   bol   pridelený 30. októbra 2001 rozhodnutím predsedu okresného súdu. Fakticky jej bol odovzdaný 8. novembra 2001. Predtým bol spis u troch sudcov a dvakrát u predsedu súdu pri rozhodovaní   o sťažnostiach.   Do   funkcie   sudkyne   bola   zvolená   27.   októbra   2000. Prevzala agendu C - 239 vecí z rokov 1990 až 1998, 144 vecí z roku 1999 a agendu E - 148 vecí z rokov 1990 až 1996. Po začatí vykonávania funkcie sudcu sa zamerala najmä na tieto staršie veci. Vzhľadom na ich zložitosť a potrebu vynaloženia dlhšieho času ich štúdia nedosahovala „tabuľkové hodnoty stanovené MS SR“, za čo bola aj postihnutá. Týmto spôsobom bol vlastne vytváraný nátlak, aby dosahovala hodnoty, čím bola nútená konať najmä v novších veciach a nemá dostatok času na študovanie starších vecí. Okrem toho v roku 2000 bolo na okresnom súde prijaté opatrenie, podľa ktorého   sa   všetky   nové   civilné   veci   zapisovali   do   registra   Nc   a do   registra   C   sa zapisovali veci, ktoré nezniesli odklad. Od roku 2001 popri bežnom nápade začali prevládať všetky tieto veci z registra Nc a registra C, čím sa zvýšil celkový nápad a malo to aj vplyv na skladbu vecí, ktoré boli prideľované. Z jej strany je vynakladané maximálne úsilie konať v pridelených veciach. Ich počet je však taký, že nie je možné u nich konať priebežne. Vzhľadom na situáciu na okresnom súde sudcovia žiadali štátnu správu o jej riešenie a aj ona využila možnosť upozornenia v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe týchto skutočností nedošlo jej zavinením k prieťahom v tomto konaní.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ   využil   právne   prostriedky,   ktorých   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a opakovane   podal sťažnosti   okresnému súdu,   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“), ako aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),   a to   bez toho,   že by   dosiahol   kladný   výsledok   v podobe   konania súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom   na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o zodpovednosť   za   škodu   na   zdraví v služobnom pomere príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) hodnotí ako ťažkú vec, ktorá si vyžaduje rozsiahle dokazovanie a znalecké posudky z odboru zdravotníctva a ekonomiky.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium   „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci, sťažovateľ poskytoval aktívnu súčinnosť súdu. Predkladal požadované doklady až na nepredloženie stanoviska, ktoré bolo súdom urgované 3. januára 1995.

Návrhom doručeným okresnému súdu z 21. júna 1993 sa sťažovateľ domáhal určenia zodpovednosti za škodu za zdraví. Veci bola pridelená sp. zn. 8 C 438/93 a viedla   sa   proti   ministerstvu   spravodlivosti,   Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru väzenskej   a justičnej   stráže   (ďalej   len   „GR   ZVJS“)   a Ústavu   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Žilina (ďalej len Ústav ZVJS Žilina“).

Dňa   28.   júna   1993   dal   sudca   pokyn   na   pripojenie   spisu   a rozhodnutia posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia a požiadal Obvodný súd Bratislava II o výsluch odporcov v 1. a 2. rade.

Dňa 2. júla 1993 boli predvolaní zástupcovia odporcu v 1. a 2. rade na 26. júl 1993.V spise   na   nachádza   plná   moc   GR   ZVJS   zo   6.   septembra   1993   (č.   l.   11) s prílohami (č. l. 12 - 15), výsluchy dožiadaného zástupcu ZVJS zo 7. septembra 1993 na Obvodnom súde Bratislava II, ako aj riaditeľa Ústavu ZVJS Žilina.

Dňa 15. septembra 1993 boli právnej zástupkyni navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) zaslané opisy výsluchov.

Dňa 28. septembra 1993 si okresný súd vyžiadal opisy rozšírenia návrhu, ktoré mu sťažovateľ predložil 8. októbra 1993.

Dňa 20. októbra 1993 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie Ústavu ZVJS Žilina.Dňa   4.   novembra   1993   bol   okresnému   súdu   predložený   výpis   zárobkov sťažovateľa.

Dňa 15. novembra 1993 bolo nariadené pojednávanie na 23. november 1993. Dňa 17. novembra 1993 Ústav ZVJS Žilina navrhol výsluch dvoch svedkov. Dňa   22.   novembra   sa   telefonicky   ospravedlnil   zástupca   ministerstva spravodlivosti (č. l. 36).

Na pojednávaní konanom 23. novembra 1993 boli prítomní navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa a zástupca   odporcu v 3. rade. Odporcovia   v 1. a 2. rade neboli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 1. decembra 1993 Ústav ZVJS Žilina predložil ďalšie doklady.Dňa 2. decembra 1993 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva MUDr. J. B.

Dňa   2.   decembra   1993   okresný   súd   vydal   uznesenie   o súdnom   poplatku   za znalečné.

Dňa 21. januára 1994 okresný súd vydal uznesenie o pribratí konzultantov.Dňa 30. marca 1994 bol okresnému súdu predložený znalecký posudok (č. l. 50 - 73).

Dňa   15.   apríla   1994   okresný   súd   vydal   uznesenie   o ďalších   otázkach   pre znalkyňu.

Dňa 2. mája 1994 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 3. rade.Dňa 5.   mája 1994   bola súdu   doručená   námietka   ministerstva   spravodlivosti (odporcu v 1. rade) k nedostatku jeho pasívnej legitimácie.

Dňa   6.   mája   1994   bolo   okresnému   súdu   znalkyňou   doručené   vyčíslenie spoločenského uplatnenia (č. l. 94 - 95).

Dňa 7. júna 1994 okresný súd vydal uznesenie o priznaní znalečného.Dňa 12. mája 1994 boli od odporcu v 3. rade vyžiadané ďalšie opisy vyjadrení, ktoré boli predložené 24. mája 1994.

Dňa 30. mája 1994 bola podľa úradného záznamu predložená dokumentácia Ústavu ZVJS Žilina.

Dňa   20.   júna   1994   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 3. augusta 1994 bol vytýčený termín pojednávania na 13. september 1994.Dňa   5.   septembra   1994   navrhol   odporca   v 3.   rade   výsluch   svedkov   na pojednávaní.

Dňa 4. októbra 1994 sa konalo druhé pojednávanie, na ktorom bol prítomný sťažovateľ   so   svojou   právnou   zástupkyňou,   ako   aj   odporcovia   v 1.,   2.   a   3.   rade. Pojednávanie bolo odročené pre práceneschopnosť sudcu.

Dňa 24. októbra 1994 bol vytýčený nový termín pojednávania na 22. november 1994.Dňa 21. novembra 1994 odporca GR ZVJS prípisom namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Toho istého dňa bolo okresnému súdu doručené aj vyjadrenie Ústavu ZVJS Žilina k znaleckému posudku (č. l. 115 - 123).

Dňa 22. novembra 1994 sa konalo tretie pojednávanie za účasti navrhovateľa a jeho právnej zástupkyne, ako aj zástupcu Ústavu ZVJS Žilina. Právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala predložiť listinné doklady, najmä námietku z 21. novembra 1994, aby mohla upraviť ďalší postup.

Dňa 3. januára 1995 okresný súd urgoval predloženie stanoviska navrhovateľa k dokladom a vyjadreniam ZVJS.

Dňa 24. apríla 1995 bolo okresnému súdu zaslané vyjadrenie navrhovateľa.Dňa 26. septembra 1995 okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie.Dňa 6. októbra 1995 podal navrhovateľ sťažnosť proti tomuto uzneseniu.Dňa 23. októbra 1995 bol okresnému súdu doručený prípis Fakultnej nemocnice Bratislava.

Dňa   26.   októbra   1995   podal   odporca   v 3.   rade   sťažnosť   proti   kontrolnému znaleckému posudku.

Dňa 25. a 27. októbra 1995 boli okresnému súdu zaslané stanoviská odporcov v 1. a 2. rade.

Dňa 1.   decembra   1995   bol   spis predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie o sťažnosti.

Dňa 29. decembra 1995 krajský súd rozhodol o podaných sťažnostiach. Dňa   21.   februára   1996   znalec   Fakultnej   nemocnice   Bratislava   prevzal   spis a 28. marca 1996 predložil znalecký posudok.

Dňa 24. mája 1996 si okresný súd vyžiadal potvrdenie o zárobku sťažovateľa. Dňa   25.   júna   1996   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom z odboru ekonomiky.

Dňa 17. októbra 1996 znalec oznámil, že požiadal o vyčiarknutie zo zoznamu. Napriek tomu ho okresný súd urgoval 16. januára 1997, 24. marca 1997, 7. mája 1997, 19. júna 1997 a 3. septembra 1997.

Dňa 4. septembra 1997 právna zástupkyňa navrhovateľa oznámila okresnému súdu, že znalec si ani neprevzal spis zo súdu. Následne okresný súd 10. septembra 1997 uložil znalcovi poriadkovú pokutu a 30. októbra 1997 určil uznesením iného znalca.

Dňa 20. januára 1998 odporca v 2. rade predložil okresnému súdu rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi.

Dňa 24. februára 1998 predložil znalec znalecký posudok z ekonomiky. Listom z 10. marca 1998 si právna zástupkyňa navrhovateľa vyžiadala znalecký posudok, ktorý jej bol predložený až 21. augusta 1998.

Dňa   3.   septembra   1998   zaslali   okresnému   súdu   odporcovia   v 1.   a   2.   rade vyjadrenie, že nie sú pasívne legitimovaní.

Dňa   4.   septembra   1998   si   odporca   v 3.   rade   vyžiadal   znalecký   posudok a predložil doklady (č. l. 210 - 229).

Dňa   4.   augusta   1998   sa   konalo štvrté   pojednávanie   za   účasti   navrhovateľa, jeho   právnej   zástupkyne   a zástupcu   odporcu   v 3.   rade,   ktoré   bolo   pre práceneschopnosť sudkyne odročené na 21. september 1998.

Na č. l. 232 spisu sa nachádza ospravedlnenie znalca z neúčasti na pojednávaní. Dňa 27. septembra 2001 bola okresnému súdu doručená sťažnosť, ku ktorej sa vyjadril zákonný sudca.

Dňa 30. októbra 2001 predseda okresného súdu vykonal opatrenie o pridelení veci. Na č. l. 238 sa nachádza výzva okresného súdu adresovaná navrhovateľovi na doplnenie návrhu.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   podieľal   na   prieťahoch   nepredložením žiadaného   vyjadrenia   od   22.   novembra   1994   do   6.   júna   1995,   keď   predložil požadované stanovisko po 6 mesiacoch.

Okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov   garantované   čl.   48   ods.   2   ústavy,   keď   nekonal   od   24.   apríla   1995 do 26. septembra 1995, teda 5 mesiacov, ďalej od oznámenia znalca 17. októbra 1996, že požiadal   o vyčiarknutie zo   zoznamu znalcov,   až do   ustanovenia   nového   znalca 30. októbra 1997, teda 12 mesiacov, keď vykonával úkony nesmerujúce ku skončeniu veci, ako urgovanie znalca, pričom tento vôbec neprevzal spis zo súdu, čo vyplýva z oznámenia   sťažovateľa   zo   4.   septembra   1997.   Okresný   súd   taktiež   nekonal   od 24. februára 1998 do 4. augusta 1998, keď sa konalo pojednávanie, t. j. 5 mesiacov. Od 4. augusta 1998 okresný súd vo veci nevykonal žiadne úkony, ktoré by smerovali ku skončeniu veci, až do predloženia spisu ústavnému súdu, t. j. 11. augusta 2003. Prieťahy okresného súdu teda spolu predstavujú 82 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 438/93, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ktoré odôvodnil dĺžkou prieťahov a stavom právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo súdneho spisu a predložených vyjadrení.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   žiadala   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. za dva úkony právnej pomoci   po   4   270   Sk   a dva   režijné paušály   po   128   Sk,   spolu   8   796   Sk,   ktoré   sa zaokrúhľujú na 8 800 Sk.

Pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa ústavný   súd   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa na jej účet vyčíslené trovy vo výške 8 800 Sk. Ústavný súd zistil, že vyčíslená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   právnu zástupkyňu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003