znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 88/02-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   júla   2002 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   R.   a D.   R.,   obaja   bytom   K.   –   L.,   zastúpených advokátom   JUDr.   J.   M.,   K.,   vo veci   porušenia   vlastníckeho práva   podľa   čl. 20   ods.   1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 15 C 1194/00-42 z 2. mája 2001 a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 239/01 a 13 Co 240/01 z 26. marca 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. R. a D. R. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2002 doručená sťažnosť Ing. V. R. a D. R., obaja bytom K. – L., zastúpených advokátom JUDr. J. M., K. Z obsahu podania vyplynulo, že navrhovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že Okresný súd Košice I rozhodnutím č. k. 15 C 1194/00-42 zamietol návrh na obnovu konania vedeného na vyššie uvedenom súde pod sp. zn. 34 C 391/90. V danom konaní bolo zrušené   podielové   spoluvlastníctvo   navrhovateľov   a Ing.   M.   Z.   k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností na LV č. 190, kat. úz. Lorinčík ako parc. č. 229, 231, 232, 233 a 234. Návrh na obnovu konania bol zdôvodnený tým, že navrhovatelia predložili súdu nový znalecký posudok súdneho znalca Ing. J. B. č. 151/2000 z 24. novembra 2000, z ktorého jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti, ktoré pripadli do výlučného vlastníctva Ing. M.   Z.,   sú   vyššej   hodnoty   ako   nehnuteľnosti,   ktoré   pripadli   do   bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Za nový dôkaz považujú grafickú časť územného plánu, v ktorom   je   zakreslené   umiestnenie   siedmich   rodinných   domov   na   parcele   č.   234. Navrhovatelia nemali vedomosti o tom, ako je plánované rozmiestnenie siedmich rodinných domov na parcele č. 234. Uvádzajú, že ani v súdnom spise nie je založená grafická časť územného   plánu,   z ktorého   vyplýva,   že   všetky   rodinné   domy   na   parcele   č.   234   sú lokalizované len na novovytvorenú parcelu (234/1), ktorá rozhodnutím súdu pripadla Ing. Z., a navrhovateľom nepripadla žiadna stavebná parcela, na ktorej by si mohli postaviť rodinný dom.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   v dôsledku   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci súdom   boli   znevýhodnení   najmenej   vo   výške   859 220   Sk,   čo   vyplýva   z predloženého znaleckého posudku súdneho znalca Ing. J. B. č. 151/2000. Súčasťou znaleckého posudku je aj geometrický plán č. 48/2000 zo 16. októbra 2000, ktorý zvýrazňuje nepomer parciel č. 234/1 a 234/2 v neprospech navrhovateľov.

Navrhovatelia   ďalej   tvrdia,   že   rozhodnutie   súdu   nevychádzalo   z riadne   zisteného skutkového stavu veci.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ústavný súd nie je oprávnený konať o sťažnosti, ktorou fyzická osoba namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ak o ochrane týchto práv je oprávnený rozhodovať všeobecný súd.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. I. ÚS 24/00 a I. ÚS 15/01).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že vlastníckemu právu navrhovateľov už bola poskytnutá súdna   ochrana   prostredníctvom   všeobecných   súdov,   ktoré   rozhodli   vo   veci   zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 34 C 391/90-147 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 Co 214/97-185.

Ak by bol postup súdu protiprávny, a tým by bola postupom súdu navrhovateľom odňatá možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ich práva na súde, tak ako to vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesenie   Okresného   súdu   Košice I   č. k.   15 C 1194/00-24   zo   7.   marca   2001 zamietajúce   návrh   žalobcov   (v   konaní   na   ústavnom   súde   navrhovateľov)   na   vydanie predbežného   opatrenia   a uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   č. k.   15 C 1194/00-42 z 2. mája 2001, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania vo vyššie uvedenej veci, boli   preskúmané   Krajským   súdom   v Košiciach,   ktorý   potvrdil   obidve   uznesenia   súdu prvého   stupňa.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   13 Co 236/01-56   a sp.   zn. 13 Co 240/01   z 26.   marca   2002   nemožno   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, pretože Krajský súd Košice   sa   vysporiadal s námietkami navrhovateľov, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnili aj na ústavnom súde.

Preto podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2002