znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 88/01-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003 o návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie   konania   o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce G. z 25. júna 1999 o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce G. s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s § 123 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 29 a s § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia čl. 1, čl. 4 a čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia obce G. z 25. júna 1999   o zásadách   chovu   hospodárskych   zvierat   a spoločenských   zvierat   chovaných v domácnosti v intraviláne obce G.   n i e   s ú   v s ú l a d e   s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a s čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka, s ustanoveniami § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s ustanovením § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal 20. augusta 2001 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania   o súlade   všeobecne   záväzného   nariadenia   obce   G.   z 25.   júna   1999   o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce G. (ďalej len „napadnuté nariadenie“) s ďalej označenými ustanoveniami.

Ústavnému súdu navrhol, aby nálezom takto rozhodol: „Všeobecne   záväzné   nariadenie   obce   G.   z 25.   júna   1999   o zásadách   chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce G., nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s § 123 zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky zákonník,   s § 4 ods.   1 a 3 písm.   g), m), § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, s § 29 a § 37 zákona o ochrane zvierat.“

2. K návrhu bolo pripojené aj napadnuté nariadenie v úplnom znení:

„Obecné   zastupiteľstvo   v G.,   v zmysle   §   6   a 11   ods.   4,   pís.   g,   zákona   SNR č. 369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov,   §   13   ods.   1,   pís.   b. zákona č. 337/1998 Zbierky zákona o veterinárnej starostlivosti a na základe Zásad chovu hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR vydaných MP SR v októbri 1992 vydáva toto všeobecne záväzné nariadenie

Prvá časť

Zásady chovu hospodárskych zvierat v intraviláne obce

čl. 1

Úvodné ustanovenie

V tejto   časti   VZN   upravuje   podmienky   chovu   hospodárskych   zvierat v intraviláne obce G. z hľadiska hygienického, vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov a kapacity chovu. čl. 2

Všeobecné podmienky

Pri umiestnení objektu na chov hospodárskych zvierat musia byť dodržané všeobecné zásady   a legislatívne   normy   požiarne,   stavebné,   ekologické,   hygienickej   a veterinárnej ochrany. Pri výstavbe a prestavbe týchto objektov stavebník prihliada na miestne zvyklosti a na nenarušenie architektonicko-urbanistického výrazu obce.

Objekty   s najviac   obťažujúcou   výrobou   (ošípané,   hnojiská)   majú   byť   situované najďalej od obytnej časti aj s ohľadom na susedné obytné objekty.

čl. 3

Hygienické podmienky

1) Pri chove hospodárskych zvierat je potrebné rešpektovať základnú požiadavku, aby chov svojou činnosťou negatívne neovplyvňoval prostredie a jeho jednotlivé zložky – ovzdušie,   vodu,   pôdu   a pohodu   bývania   emisiami   pachovými,   prachovými,   hlukom, obťažujúcim hmyzom, hlodavcami a pod.

2)   Pre   obmedzenie   nežiaducich   vplyvov   z chovu   hospodárskych   zvierat   treba zvažovať nasledovné opatrenia:

-využitie tienenia objektmi smerom k objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu

-realizovať výsadbu novej zmiešanej zelene

-vhodná manipulácia s hnojom, močovkou a pod., spevnené hnojiská

-dôsledné dodržovanie hygienických zásad prevádzky chovu

-podľa potreby vykonávať dezinfekciu, dezinsekciu a deratizáciu objektu chovu. čl. 4

Vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov A. Ak je objekt určený na bývanie, má okno alebo dvere orientované na objekt chovu a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 15 m.

b) medzi objektom chovu a objektom pre bývanie je prekážka – pevná stena, plný   plot, múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 10 m. B. Ak objekt určený na bývanie nemá okno alebo dvere orientované na objekt chovu a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 10 m.

b) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je prekážka – pevná stena, plný plot,   múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 5m. C. Hnojisko:

a)   medzi   hnojiskom   a objektom   vyžadujúcim   hygienickú   ochranu   je   voľné priestranstvo – 25 m

b) medzi hnojiskom a objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu je prekážka – pevná stena, plný plot, múr, živý plot a pod. – 20 m.

čl. 5

Kapacita chovu

V intraviláne obce je povolený chov hospodárskych zvierat na jednom stavebnom pozemku spolu 3 veľké dobytčie jednotky (1 VDJ = 500 kg), spolu 1 500 kg/živej hmotnosti všetkých chovaných zvierat, napr:

-dojnica 3 ks, mladý dobytok 5 ks

-ošípané pre výkrm 9 ks

-hydina 100 ks

-ovce, koza 15 ks

-kôň 2 ks, žriebä 6 ks

-králik 100 ks. Druhá časť

Zásady chovu a držanie psov

čl. 6

Podmienky chovu

1) Majiteľ psa je povinný vytvoriť také podmienky (opatrenia), ktoré zabránia úniku psa   mimo areál nehnuteľnosti majiteľa. 2) Pes sa môže pohybovať po verejných priestranstvách iba v doprovode osoby staršej ako   15 rokov, pričom musí byť pes na vodítku a musí byť zabezpečený proti pohryznutiu     náhubkom. 3) Je zakázané vodiť psa na športoviská, na cintorín, do areálu kostola, školy, škôlky, do     obchodu a pohostinstva. 4)   Pes   pohybujúci   sa   na   verejných   priestranstvách   a na   pozemkoch   iných   fyzických   a právnických osôb bez doprovodu majiteľa sa považuje za túlavého psa. 5)   Túlavý   pes   môže   byť   na   príkaz   OcÚ   odchytený   a karantovaný.   Náklady   spojené   s odchytom a karanténou psa so sankčným poplatkom znáša majiteľ psa. 6) V spoločných častiach spoločných dvorov je majiteľ psa povinný zamedziť ohrozeniu oprávnene sa pohybujúcich osôb. Tretia časť

Spoločné ustanovenia

čl. 7

Povinnosti chovateľa zvierat Chovatelia zvierat sú povinní:

-chovať zvieratá spôsobom, v prostredí a v podmienkach, ktoré zodpovedajú ich fyziologickým potrebám,

-sledovať zdravotný stav zvierat, predchádzať ich ochoreniam, pri ochorení im včas zabezpečiť potrebnú odbornú veterinárnu pomoc,

-plniť opatrenia určené orgánmi veterinárnej starostlivosti na zamedzenie šírenia nákaz,

-poskytnúť   potrebnú   súčinnosť   a pomoc   pri   výkone   nariadeného   veterinárneho vyšetrenia,   núdzového   ochranného   očkovania,   alebo   iného   nariadeného veterinárneho   zákroku,   vrátane   predvedenia   zvieraťa   v určenom   termíne   na určené miesto,

-chovateľ psov starších ako 3 mesiace je povinný zabezpečiť, aby bol pes v imunite proti besnote,

-zabezpečiť bez meškania veterinárne vyšetrenie zvieraťa, ktoré poranilo človeka,

-postarať   sa   o vhodné   a bezpečné   ukladanie   tiel   uhynutých   zvierať   až   do   ich odvozu alebo neškodného odstránenia,

-vytvárať   také   podmienky   chovu,   aby   nedochádzalo   k porušovaniu   zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat, najmä zabrániť týraniu zvierat.

Záverečné ustanovenie

čl. 8 1)   Pri   uplatňovaní   tohto   nariadenia   v ďalších   prípadoch   platia   príslušné   ustanovenia   zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane   zvierat a zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnkov. 2) Na tomto všeobecnom záväznom nariadení sa uznieslo Obecné zastupiteľstvo v G. dňa   25. 6. 1999. Jeho vyhlásenie bolo vykonané vyvesením na úradnej tabuli dňa 28. 6. 1999. 3) Toto VZN nadobúda účinnosť 15. dňom od vyvesenia na úradnej tabuli.“

3. Navrhovateľ uviedol najmä tieto argumenty:

- Obecné zastupiteľstvo v G. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) nevydalo napadnuté nariadenie na plnenie úloh štátnej správy; vydalo ho nad rámec normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva podľa čl. 68 ústavy, aj napriek výslovnému splnomocneniu, ktoré Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) udelila štátnej správe na úpravu podmienok chovu a držania zvierat;

- Národná rada na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa § 5 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a orgány územnej samosprávy ani nezaradila medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat;

- Obecné zastupiteľstvo vydalo napadnuté nariadenie na základe právomoci, ktorú si samo udelilo nad rámec normotvornej právomoci priznanej obciam podľa čl. 68 a čl. 72 ods. 1 ústavy; tým porušilo aj § 4 ods.   1 a ods.   3 písm. g) a m) a § 6 ods.   1 zákona o obecnom   zriadení,   pričom   porušilo aj § 29   a § 37   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 115/1995   Z.   z.   o ochrane   zvierat   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   zvierat“; II. ÚS 19/97);

-   Obecné   zastupiteľstvo   napadnutým   nariadením   upravilo   práva   a povinnosti majiteľov zvierat, a tým obmedzilo dispozíciu s ich   majetkom; obec nemôže nariadením obmedziť právo zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť základné práva a slobody (II. ÚS 7/99);

-   Ak   orgán   územnej   samosprávy   napadnutým   nariadením   ustanovil   podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, uplatnil svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy (napadnutým   nariadením   sa   upravili   otázky,   ktoré   ústava   dovoľuje   regulovať   jedine zákonom);

-   Obec   uplatní   normotvornú   právomoc   podľa   čl.   68   ústavy   vtedy,   keď   vydá nariadenie,   ktoré   je   v súlade   s každým   relevantným   ustanovením   ústavy   (obecné zastupiteľstvo konalo v nesúlade s týmto ustanovením ústavy);

-   Napadnutým   nariadením   sa   obmedzilo   vlastníctvo   občana   k hospodárskym a spoločenským   zvieratám   nad   rámec   zákona   a jeho   právo   držať   a nakladať   so   svojím zvieraťom (ide o nesúlad s § 123 Občianskeho zákonníka);

- Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, pričom predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy (II. ÚS 19/97); napadnutým nariadením sa však v tomto prípade ustanovujú podmienky obmedzujúce materiálne hodnoty súkromnej povahy chránené označeným ustanovením;

- Napadnuté nariadenie v čl. 5 stanovuje maximálny počet hospodárskych zvierat, ktorých   chov   povoľuje   na   jednom   stavebnom   pozemku;   takouto   úpravou   sa   v rozpore s čl. 13   ods.   2   ústavy   (možnosť   iba   zákonného   obmedzenia   základných   práv   a slobôd) neoprávnene zasahuje do práva na súkromie zaručeného podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

4. Obec G. (ďalej len „obec“) sa vyjadrila k návrhu podaním starostu z 22. októbra 2001. Tu bolo v prvom rade uvedené, že obecné zastupiteľstvo sa pri vydaní napadnutého nariadenia   opieralo   o   §   13   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   337/1998   Z.   z.   o veterinárnej starostlivosti   a o zmene   a doplnení   niektorých   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o veterinárnej   starostlivosti“)   vo   vedomí   usmerniť   chov hospodárskych zvierat na základe požiadaviek občanov, ktorí opakovane poukazovali na nepriaznivý vplyv rozšírených chovov na životné prostredie.

Keďže   nebol   vydaný   všeobecne   záväzný   právny   predpis   zo   strany   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo pôdohospodárstva“), ktorý predpokladá § 37 zákona o ochrane zvierat, obecné zastupiteľstvo sa pridržiavalo „Zásad chovu hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR“ (ďalej len „zásady chovu zvierat“),   ktoré   vydalo   ministerstvo   pôdohospodárstva   v októbri   1992   „na   preklenutie obdobia, kedy sa vypracúvajú nové normatívy ako pomôcku pre samosprávy miest a obcí a pre orgány štátnej správy“. Obecné zastupiteľstvo vychádzalo z „odporúčaných kapacít a odstupových   vzdialeností   produkčných   a obytných   objektov“   uvádzaných   v tomto materiáli.

Obec predložila ústavnému súdu Vestník Okresného úradu N., ročník II/ čiastka 2, február 1993 (ďalej len „vestník“), kde pod názvom „Zásady chovu hospodárskych zvierat v intraviláne   a extraviláne   obcí   Slovenskej   republiky“   sú   rozvedené   hlavné   časti   týchto zásad   riaditeľom   Ústavu   hygieny   a epidemiológie   v N.   (hlavné   zásady   z hľadiska hygienického,   ako   napr.   pásmo   hygienickej   ochrany,   vzdialenosti   objektov   živočíšnej výroby od chránených objektov, prepočet kapacitnej hodnoty veľkej dobytčej jednotky na kusy hospodárskych zvierat a pod.).

Obecné   zastupiteľstvo   sa   podľa   starostu   opieralo   tiež   o   §   127   Občianskeho zákonníka, pričom jeho cieľom bolo vydaním napadnutého nariadenia chrániť občanov proti nadmerným negatívnym vplyvom na životné prostredie, čo sa aj v praxi kladne prejavilo.

Obec   predložila   ústavnému   súdu   aj   „Všeobecne   záväzné   nariadenie   obce   G. o niektorých   podmienkach   držania   psov   z 29.   novembra   2002   (ďalej   aj   „nariadenie z 29. novembra 2002“) vydané v zmysle § 6 a § 11 ods. 4 písm. g) zákona o obecnom zriadení a zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov. Označené   nariadenie   nadobudlo   účinnosť   1.   januára   2003,   pričom   v bode 3 článku   6 (Záverečné ustanovenia) sa uvádza, že: „Dňom nadobudnutia účinnosti tohto VZN sa ruší Druhá časť - zásady chovu a držania psov VZN o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat, chovaných v domácnosti v intraviláne obce G.“

5. Ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 88/01-12 zo 6. septembra 2001.

Navrhovateľ   zotrval   na   svojom   stanovisku   aj   po   zaslaní   mu   stanoviska   obce k návrhu. V určenej lehote sa nevyjadril ani k nariadeniu z 29. novembra 2002, ktoré mu bolo zaslané.

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od konania ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože ústavný súd bol tiež názoru, že od takéhoto postupu nemožno očakávať ďalšie objasnenie, upustil od ústneho pojednávania a vo veci konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1.   Znenie   ustanovení   ústavy,   s   ktorými   malo   byť   napadnuté   nariadenie   podľa navrhovateľa v nesúlade, je nasledovné:

Článok   2   ods.   3:   „Každý   môže   konať,   čo   nie   je   zákonom   zakázané,   a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

Článok   12   ods.   1   druhá   veta:   „Základné   práva   a slobody   sú   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Článok 13 ods. 2: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“

Článok   13   ods.   3:   „Zákonné   obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia   platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Článok 16 ods. 1: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Článok 19 ods. 2: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“

Článok 20 ods. 1: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Článok 68: „Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.“

Článok   71   ods.   2:   „Pri   výkone   štátnej   správy   môže   obec   a vyšší   územný   celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.“Podľa § 123 Občianskeho zákonníka: „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“

Znenie ustanovení zákona o obecnom zriadení, o ktoré ide, je takéto:

§   4 ods.1:   „Obec samostatne   rozhoduje a uskutočňuje všetky   úkony súvisiace so správou   obce   a jej   majetku,   všetky   záležitosti,   ktoré   ako   jej   samosprávnu   pôsobnosť upravuje   osobitný   zákon,   ak   takéto   úkony   podľa   zákona   nevykonáva   štát   alebo   iná právnická osoba alebo fyzická osoba.“

§ 4 ods. 3 písm. g): „Obec pri výkone samosprávy najmä... utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport.“

§ 4 ods. 3 písm. m): „Obec pri výkone samosprávy najmä... zabezpečuje verejný poriadok   v obci;   nariadením   môže ustanoviť činnosti,   ktorých   vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste.“

§   6   ods.   1:   „Obec   môže   vo   veciach   územnej   samosprávy   vydávať   nariadenia; nariadenie   nesmie   byť   v rozpore   s Ústavou   Slovenskej   republiky,   ústavnými   zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.“

Pri zákone o ochrane zvierat ide o tieto ustanovenia:§ 29:„(1) Orgánmi ochrany zvierat súa) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),b) Štátna veterinárna správa,c) okresné veterinárne správy.

(2)   V pôsobnosti   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   a v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky plnia úlohy orgánu ochrany zvierat veterinárna služba   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   a orgán   veterinárnej   starostlivosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

§ 37: „(1) Ministerstvo ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti oa) chove hospodárskych zvierat,b) usmrcovaní jatočných zvierat,c) podmienkach chovu spoločenských zvierat, odbornej spôsobilosti na ich chov a výcvik na účely obchodovania s nimi, d) odbornej príprave inšpektorov ochrany zvierat,e) chove divých zvierat a nebezpečných živočíchov,f) ochrane pokusných zvierat.

(2)   Ministerstvo   po   dohode   s Ministerstvom   zdravotníctva   Slovenskej   republiky ustanoví   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   podrobnosti   zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských zvierat.“

2.   Navrhovateľ   namietal   nesúlad   v   podstate   celého   napadnutého   nariadenia s citovanými ustanoveniami ústavy, Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom zriadení a zákona o ochrane zvierat a ústavný súd požiadal, aby tento nesúlad v náleze vyslovil.

Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade...

c)   všeobecne   záväzných   nariadení   podľa   čl.   68   s ústavou,   s ústavnými   zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,

d)   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   miestnych   orgánov   štátnej   správy a všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov   územnej   samosprávy   podľa   čl.   71   ods.   2 s ústavou,   s ústavnými   zákonmi,   s medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými   spôsobom ustanoveným   zákonom,   so   zákonmi,   s nariadeniami   vlády   a so   všeobecne   záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

3. Už z uvádzajúcej časti napadnutého nariadenia vyplýva, že obecné zastupiteľstvo ho prijalo pri výkone samosprávnej pôsobnosti obce podľa čl. 68 ústavy, a nie pri výkone prenesenej   štátnej   správy   podľa   čl.   71   ods.   2   ústavy   (preto   námietke   nesúladu   s týmto ustanovením ústavný súd nevyhovel).

Napadnuté nariadenie sa okrem iného odvoláva aj na § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti (obce usmerňujú a evidujú chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach). Podľa § 1 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona tento zákon ustanovuje aj pôsobnosť územnej samosprávy na úseku veterinárnej starostlivosti. V § 4 ods.   4   zákona   o obecnom   zriadení   sa   uvádza,   že   ak zákon   pri   úprave   pôsobnosti   obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce. Keďže zákon o veterinárnej starostlivosti neustanovuje, že usmerňovanie   a evidovanie   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat   chovaných v domácnostiach obcami patrí do výkonu prenesenej pôsobnosti štátnej správy, ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Pri vydávaní nariadení podľa čl. 68 ústavy obec musí postupovať v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych   predpisov   musí   byť v súlade s ústavou)   a jej   nariadenia   musia   byť v súlade s právnymi predpismi označenými v čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy a v § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   nariadenia   z hľadiska   namietaného nesúladu   posudzoval   -   až   na   jeho   druhú   časť   (Zásady   chovu   a držania   psov,   čl.   6

-Podmienky chovu), ktorá bola medzičasom zrušená nariadením z 29. novembra 2002 - všetky jeho ustanovenia, pričom nesúlad zistil pri článkoch 1, 4 a 5.

4. Pri čl. 2 (Všeobecné podmienky), čl. 3 (Hygienické podmienky), čl. 7 (Povinnosti chovateľa   zvierat)   a pri   čl.   8   (Záverečné   ustanovenie)   ústavný   súd   navrhovateľom namietaný nesúlad nezistil.

Slovné   výrazy   použité   v označených   článkoch,   napr.   „...   musia   byť   dodržané všeobecné zásady a...“ (čl. 2), „... je potrebné rešpektovať základnú požiadavku, aby... treba zvažovať nasledovné opatrenia...“ (čl. 3) a „chovatelia zvierat sú povinní...“ (čl. 7), v spojení s textom, ktorý na ne nadväzuje, nesvedčia najmä o porušení princípov uvedených v čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 ústavy vo vzťahu k právam podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

Medze základných práv a slobôd, zákazy, prípadne povinnosti v súvislosti s chovom hospodárskych   a spoločenských   zvierat   vyplývajú   predovšetkým   zo   zákona   o ochrane zvierat a zo zákona o veterinárnej starostlivosti. Účelom prvého zákona podľa § 1 ods. 1 je utvoriť predpoklady na ochranu zvierat úpravou správania ľudí k nim a upraviť základné podmienky chovu a držby nebezpečných živočíchov. Predmetom úpravy druhého zákona je podľa § 1 ods. 1 ustanovenie pravidiel a podmienok veterinárnej starostlivosti v záujme zachovania a zlepšovania zdravia zvierat, ochrany životného prostredia, ochrany zdravia ľudí...

Výkon   samosprávy   obce   v zmysle   §   4   ods.   3   písm.   g)   a m)   zákona   o obecnom zriadení   (napr.   utvárať   a chrániť   zdravé   podmienky   a zdravý   spôsob   života   a práce obyvateľov obce,   chrániť životné prostredie   a zabezpečovať verejný poriadok)   sa   nutne prelína s jej právomocou podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti (usmerňovať a evidovať chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach) a tiež povinnosťou utvárať predpoklady na zdravé životné podmienky, pracovné podmienky a zdravý spôsob života v zmysle § 10 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia ľudí“).

Znenie vyššie označených článkov napadnutého nariadenia nejde nad rámec medzí, zákazov   alebo   povinností,   ktoré   sú   ustanovené   napr.   v   citovaných   zákonoch.   Obecné zastupiteľstvo viac-menej reinterpretovalo zákonný text na miestne pomery, v niektorých prípadoch takmer doslova (porovnaj napr. povinnosti každého chovateľa zvierat podľa § 23 ods.   2   písm.   b),   c),   d),   e),   f)   a h)   zákona   o veterinárnej   starostlivosti   s povinnosťami chovateľa zvierat podľa čl. 7 napadnutého nariadenia).

5. Ústavný súd zistil v napadnutom nariadení nesúlad pri čl. 4 (Vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov) a čl. 5 (Kapacita chovu). Keďže čl. 1 (Úvodné ustanovenie) uvádza, že nariadenie upravuje aj vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov a kapacity chovu, ide o nesúlad aj pri tomto článku.

Ústavný súd už uviedol, že normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy nemôže obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich v územnom   obvode   orgánu   územnej   samosprávy,   pričom   obec   ani   v rámci   svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov (napr. II. ÚS 7/99).

V čl. 4 napadnutého nariadenia sú uvedené presné vzdialenosti v metroch, ktoré majú byť   zachované   medzi   objektmi   živočíšnej   výroby   (objekt   chovu   alebo   hnojisko) a chránenými objektmi (objekt na bývanie alebo objekt vyžadujúci hygienickú ochranu). V čl. 5 sú príkladmo uvedené maximálne povolené počty hospodárskych zvierat pre chov na jednom stavebnom pozemku.

Obec poukázala na to, že obecné zastupiteľstvo pri vydaní nariadenia vychádzalo „z odporúčaných   kapacít   a odstupových   vzdialeností   produkčných   a obytných   objektov“ uvedených   v zásadách   chovu   zvierat   ministerstva   pôdohospodárstva   z októbra   1992. Vo vestníku z februára 1993, ktorý sa týka označených zásad, sú uvedené viaceré vzdialenosti závislé   od   rôznych   faktorov   (najmenšia   5   metrov   a najväčšia   35 metrov),   ako aj počty jednotlivých   zvierat.   Na   záver   sa   však   uvádza,   že   minimálne   vzdialenosti   uvedené v tabuľkách sú navrhované z hľadiska hygienickej ochrany a ich použitie sa odporúča za predpokladu, že..., pričom odporúčané počty chovaných zvierat a vzdialenosti objektov živočíšnej   výroby   od   chránených   objektov   treba   považovať   za   smerné   a je   ich   možné upraviť na základe odborného posúdenia hygienickou a veterinárnou službou a príslušným úradom   životného   prostredia.   Niektoré   odporúčané   vzdialenosti   a kapacity   chovu vyplývajúce   z vyššie   uvedených   zásad   sa   však   v napadnutom   nariadení   stali   všeobecne záväznými pre územný obvod obce.

V § 37 ods. 1 zákona o ochrane zvierat sa uvádza, že ministerstvo pôdohospodárstva ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom aj podrobnosti o chove hospodárskych zvierat a podmienkach chovu spoločenských zvierat. To sa stalo vyhláškami č. 230/1998 o chove   hospodárskych   zvierat   a usmrcovaní   jatočných   zvierat   a č.   231/1998   o chove spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných zvierat. Predmetom úpravy prvej vyhlášky je najmä upraviť podrobnosti o držaní, ustajnení, výžive   a ošetrovaní   hospodárskych   zvierat   [§   1   písm.   a)]   a predmetom   úpravy   druhej vyhlášky je upraviť podrobnosti o podmienkach chovu spoločenských zvierat [§ 1 písm. a)]. Podľa   § 37   ods.   2   zákona   o ochrane   zvierat   ministerstvo   pôdohospodárstva   po   dohode s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských zvierat.

Usmerňovanie   a evidovanie   chovu   hospodárskych   zvierat   a zvierat   chovaných v domácnostiach   patrí   do   výkonu   samosprávnej   pôsobnosti   obce   podľa   čl.   68   ústavy. Ustanovenie   podrobností   týkajúcich   sa   vzdialenosti   objektov   živočíšnej   výroby   od chránených objektov, ako aj kapacity chovu však do výkonu samosprávnej pôsobnosti obce nepatrí (tieto činnosti nemožno zaradiť ani do výkonu prenesenej pôsobnosti štátnej správy na obce podľa   čl. 71 ods.   2 ústavy).   Keďže obecné zastupiteľstvo nevydalo napadnuté nariadenie   -   v   časti   ohľadne   čl.   4,   čl.   5   (a   teda   sčasti   aj   čl.   1)   -   vo   veciach   územnej samosprávy   a na   zabezpečenie   úloh   vyplývajúcich   pre   samosprávu   zo   zákona   v zmysle čl. 68 ústavy, okrem tohto článku ústavy sa dostalo do nesúladu aj s ďalšími ustanoveniami ústavy, Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom zriadení a zákona o ochrane zvierat.

Určené vzdialenosti, resp. voľné priestranstvá medzi označenými objektmi v čl. 4 nariadenia a maximálne počty povoleného chovu zvierat v čl. 5, sú medze základných práv ustanovené napadnutým nariadením, hoci podľa čl. 13 ods. 2 ústavy takéto medze možno upraviť   za   podmienok   ustanovených   ústavou   len   zákonom.   Takýto   postup   pri   vydaní napadnutého nariadenia je aj v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy, lebo každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa názoru ústavného súdu nejde v tomto prípade o nesúlad s čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 3 ústavy. Článkami 4 a 5 (a tiež 1) napadnutého nariadenia nedošlo k porušeniu princípov neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti a nezrušiteľnosti základných práv a slobôd, pričom obmedzenia základných práv v napadnutom nariadení nie sú zákonnými obmedzeniami v zmysle čl. 13 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd sa už vo svojej predošlej rozhodovacej činnosti vo viacerých prípadoch zaoberal otázkami porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy v súvislosti so všeobecne záväznými nariadeniami obcí alebo miest, ktoré sa týkali chovu zvierat.

V náleze sp. zn. II. ÚS 19/97 napr. uviedol, že ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, pričom predmetom takto vytvorenej ochrany   je   súkromie   späté   s telesnou   integritou   a materiálnymi   hodnotami   súkromnej povahy, kdežto ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods.   2   ústavy.   V   tomto   náleze   tiež   uviedol,   že   všeobecne   záväzné   nariadenie,   ktoré preskúmaval, nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade s ústavou možno ustanoviť oprávnené zásahy do súkromného a rodinného života, a preto nie je v súlade s čl. 16 ods. 1 a s čl. 19 ods. 2 ústavy.

Aj   v tomto   prípade   sa   napadnuté   nariadenie   týka   ako   materiálnych,   tak   aj nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy (zvieratá, objekty živočíšnej výroby, chránené objekty; spôsob chovu zvierat, hospodárenia a pod. ako nemateriálne aspekty súkromného a rodinného života). Keďže medze základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ktoré vyplývajú z napadnutého nariadenia, nezodpovedajú čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ide aj o nesúlad s čl. 16 ods. 1 a s čl. 19 ods. 2 ústavy.

V náleze sp. zn. II. ÚS 59/97 ústavný súd tiež uviedol, že obec ani v rámci svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov. Obec všeobecne   záväzným   nariadením   nemôže   obmedziť   právo   zaručené   čl.   20   ods.   1 ústavy, pretože obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť základné práva a slobody.

Pretože v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia ide aj o obmedzenie vlastníckeho práva zaručeného prvotne v čl. 20 ods. 1 ústavy a potom v § 123 Občianskeho zákonníka, niet dôvodu,   aby   sa   ústavný   súd   odchýlil   od   predošlej   judikatúry   a nevyslovil   aj   nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy a Občianskeho zákonníka.

Keď   označenými   článkami   napadnutého   nariadenia   došlo   k prekročeniu   rámca samosprávnej pôsobnosti obce, a teda k nesúladu s už označenými ustanoveniami ústavy a Občianskeho zákonníka, ide aj o nesúlad s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Pokiaľ navrhovateľ namietal aj nesúlad napadnutého nariadenia s § 29 a § 37 zákona o ochrane zvierat, ústavný súd sa stotožnil len s námietkou nesúladu ohľadne ustanovenia § 37.

V § 29 zákona o ochrane zvierat sú označené orgány ochrany zvierat, resp. orgány, ktoré plnia úlohy orgánu ochrany zvierat v pôsobnosti ministerstiev obrany a vnútra. Ide o orgány   štátnej   správy   v   oblasti   ochrany   zvierat.   Táto   oblasť   však   nemôže   byť   len doménou výkonu štátnej správy, ale v rámci svojho ústavného a zákonného postavenia sa na nej do určitej miery podieľa aj samospráva [pozri znenie už citovaných ustanovení § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) zákona o obecnom zriadení, § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej   starostlivosti   a   §   10   písm.   a)   zákona   o ochrane   zdravia   ľudí].   Prijatie všeobecne   záväzného   nariadenia   obcou,   ktoré   sa   týka   zásad   chovu   hospodárskych a spoločenských   zvierat   v domácnosti   v intraviláne   obce,   nie   je   v príčinnej   súvislosti s vymedzením príslušných orgánov štátnej správy v oblasti ochrany zvierat podľa   § 29 zákona o ochrane zvierat, a preto s ním ani nemôže byť v nesúlade.

Napadnuté nariadenie je však v nesúlade s § 37 zákona o ochrane zvierat. V tomto ustanovení   je   okrem   iného   uvedené,   že   podrobnosti   o chove   hospodárskych   zvierat, podmienkach   chovu   spoločenských   zvierat,   ako   aj   podrobnosti   zoohygienických a hygienických   podmienok   na   chov   alebo   držbu   spoločenských   zvierat   ustanoví ministerstvo   pôdohospodárstva   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom.   Podrobnosti ustanovené v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia teda nepatria do pôsobnosti samosprávy, ale štátnej správy, a preto ide o nesúlad s § 37 zákona o ochrane zvierat (vrátane čl. 1 napadnutého nariadenia).

6. Na základe doposiaľ uvedenej argumentácie potom ústavný súd v bode 1 výroku tohto   nálezu   vyslovil   nesúlad   čl.   1,   čl.   4   a čl.   5   napadnutého   nariadenia   s označenými ustanoveniami   ústavy,   Občianskeho   zákonníka,   zákona   o obecnom   zriadení   a zákona o ochrane zvierat, pričom vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku).

7. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s ústavou,   ústavnými   zákonmi   a s medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne   záväznými právnymi predpismi   ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003