SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 87/2016-11
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom a rozsudkami Krajského súdu v Bratislave spisovýchznačiek: 6 Co 7/2015 zo 16. marca 2015 (Rvp 7272/2015), 14 Co 319/2014 z 27. januára2015 (Rvp 7273/2015), 14 Co 361/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 7374/2015), 6 Co 22/2015zo 16. marca 2015 (Rvp 8079/2015), 3 Co 50/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 8406/2015),3 Co 385/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 8407/2015), 6 Co 787/2014 z 19. januára 2015(Rvp 8552/2015), 6 Co 20/2015 z 23. februára 2015 (Rvp 8553/2015), 5 Co 115/2015z 31. marca 2015 (8554 /2015) a sp. zn. 3 Co 488/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 8555/2015)a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 7272/2015, Rvp 7273/2015, Rvp 7274/2015, Rvp 8079/2015,Rvp 8406/2015, Rvp 8407/2015, Rvp 8552/2015, Rvp 8553/2015, Rvp 8554/2015,a Rvp 8555/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 87/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. mája 2015,1., 9. a 12. júna 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozsudkami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Bratislava I, II, IVa V (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrademajetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp.nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktorý mal spočívať v konaní v rozpore s§ 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pred nimivedenými exekučnými konaniami, v ktorých sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení oprávnenej. Sťažovateľka sa v konaniach vedených pred okresnými súdmidomáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle podmienok vyplývajúcichzo zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresné súdy jej žalobnénároky vo veci samej zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušeniekonania. Krajský súd svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil v odvolacom konaníprvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. V ostatnom podalasťažovateľka sťažnosti adresované ústavnému súdu.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd„spôsobil porušenie základných práv sťažovateľa, osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
... Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie označených práv napadnutými postupmi a rozhodnutiamikrajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jejprimerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konaniamôže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisiaalebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenieo spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupoma napadnutými rozhodnutiami krajského súdu spočívajúcom v tom, že v odvolacom konanípotvrdil rozhodnutia okresných súdov o nepriznaní sťažovateľkou požadovanej náhradyškody a finančného zadosťučinenia, ktoré malo byť podľa sťažovateľky spôsobenénesprávnym úradným postupom všeobecných súdov v exekučných konaniach, v ktorýchvystupovala sťažovateľka v pozícii oprávnenej. Sťažovateľka namietala, že na prvom stupnio jej nárokoch rozhodovali vylúčení sudcovia, odvolací súd vydal prekvapivé rozhodnutia,ktoré popierajú doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súdy obochstupňov porušili zásadu kontradiktórnosti konania a napadnuté rozhodnutia krajského súduboli nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu predmetných sťažností týkajúcich sanapadnutých rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru,že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnouargumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd užzaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdovrozhodujúcich o jej žalobných nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti zaškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, v súvislosti s oneskoreným postupom všeobecných súdov pri postupepodľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky,ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré bolipodstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj vo veľkom množstve predošlýchprípadov (tiež posudzovaných ústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru,že sťažovateľke sú nepochybne známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobnýchprípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku.A keďže v rozsahu použitej zásadnej/kľúčovej argumentácie sťažovateľky voči napadnutýmrozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvodyodmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavnýsúd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 369/2014,I. ÚS 373/2014, sp. zn. II. ÚS 458/2014, II. ÚS 503/2015, II. ÚS 504/2015,II. ÚS 506/2015, IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014), ktoré skončili odmietnutímrovnakýchsťažnostísťažovateľkyzdôvodovtamuvedených.Ústavnýsúdv posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čohopristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajskéhosúdu, vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
V súlade s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľkyaj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopredvedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ichvybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušenízákladných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jemožné ho považovať za porušenie buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016