znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 87/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   R.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. Igorom   Cibulom, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I z 24. septembra   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn.   2   T   49/2012   a postupom a uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   zo 6.   novembra   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tos 107/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. januára 2013   doručená   sťažnosť   M.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 24.   septembra   2012   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   49/2012   a postupom   a uznesením   Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   zo 6.   novembra   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tos 107/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ voči osobe predsedu senátu prejednávajúceho jeho trestnú vec vzniesol   námietku   zaujatosti.   Predseda   senátu   uznesením   sp.   zn.   2   T   49/2012 z 24. septembra 2012 vyslovil svoju nezaujatosť. Predmetné uznesenie napadol sťažovateľ sťažnosťou, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 107/2012 zo 6. novembra 2012 zamietol ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   predkladá   sťažovateľ argumentáciu,   v ktorej   poukazuje   na   procesné   pochybenie   prvostupňového   súdu rozhodujúceho o uplatnenej námietke zaujatosti, kde podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd   nesprávne   aplikoval   namiesto   zodpovedajúceho   ustanovenia   §   32   ods.   3   Trestného poriadku ustanovenie § 32 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí: „Ako   vyplýva   z uznesenia   (dôkaz   č.   2),   ktorým   sa   predseda   senátu   nevylúčil,   tak nerozhodoval   o námietke   zaujatosti   senát,   ale   rozhodoval   predseda   senátu   sám   a teda v rozpore s ustanovením § 32 ods. 3 Trestného poriadku.“

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o jeho sťažnosti,   si nesplnil povinnosť „preveriť z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre uznesenie OS, nedošlo k porušeniu Trestného poriadku, alebo iných mimotrestných   právnych   predpisov,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku,   lebo   právo nemôže byť založené na nepráve“. V   postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a   uznesením   okresného   súdu z 24. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a postupom a uznesením krajského   súdu   zo 6.   novembra   2012   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tos   107/2012, predmetné   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a   uzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto kontexte bol   krajský   súd   ako   druhostupňový   súd   povinný   poskytnúť   ochranu   základnému   právu sťažovateľa,   porušenie   ktorého   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   (s   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy)   bezprostredne vo vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   a   k   procesnému   postupu   okresného   súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom okresného súdu,   ako   aj   jeho   uznesením   z 24.   septembra   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T/49/2012 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V právomoci   ústavného   súdu   tak   zostalo   posúdenie   otázky,   či   účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu a postupu okresného súdu sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom   označeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   garantujúceho   právo   na   nestranný a nezávislý súd.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v rámci ktorého sťažovateľ   uplatnil   námietku   zaujatosti   smerujúcu   voči   predsedovi   senátu.   Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2012 z 24. septembra 2012 bolo rozhodnuté tak, že predseda senátu   vyslovil   svoju   nezaujatosť,   keď   v odôvodnení   uznesenia   konštatoval,   že „nie   je zainteresovaný na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie a necíti sa byť zaujatý“. Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej poukázal na vydané opravné   uznesenie,   ďalej   namietal   nezákonnosť   postupu   predsedu   senátu,   keď   bolo rozhodnuté   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe,   a tiež   pochybenie   pri   rozhodovaní   týkajúce sa nesprávneho   zloženia   senátu.   V sťažnosti   dôvodnosť   uplatnenej   námietky   zaujatosti opieral sťažovateľ aj o tvrdenie o vyhrážkach proti jeho osobe zo strany predsedu senátu, keď ho mal tento „varovať “ pred poskytovaním informácií o jeho trestnej veci médiám. Krajský   súd podanú sťažnosť   ako nedôvodnú   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal v prvom rade na to, že časť námietok sťažovateľa smeruje len proti procesnému postupu okresného súdu, a teda o týchto námietkach v súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku nebude konať. Vo vzťahu k zvyšnej časti argumentácie sťažovateľa prezentovanej v sťažnosti krajský súd vysvetlil,   že   vylúčenie   zákonného   sudcu   z prerokovávanej   veci   sa   musí   opierať   o také pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktoré majú objektívny základ, a nestačí len subjektívny pocit   strany   o   nedostatku   nezávislosti   súdu.   Krajský   súd   na   tomto   mieste   poukázal na vyjadrenie predsedu senátu, v ktorom tento prezentoval jednak svoju nezainteresovanosť na skutkoch, pre ktoré trestné stíhanie vedie, a jednak nepravdivosť tvrdení sťažovateľa o vyhrážkach,   ktoré   mu   mal   adresovať,   a teda   svoju   nezaujatosť   vo   veci   sťažovateľa. Krajský   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   vyjadrenie   predsedu   senátu   považuje za dostatočne hodnoverné a iné závažné dôvody preukazujúce pochybnosti o nestrannosti predsedu senátu nezistil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   z vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a   mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje   orgán,   ktorého   sa   tieto   dôvody   týkajú.   O   tom,   či   je   vylúčený   sudca   alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   znenie   v prípade sťažovateľa   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku   (§   31   ods.   1   a   §   32   ods.   6 Trestného poriadku).

V prvom rade prezentoval   krajský súd obsah ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku   a kvalifikoval   časť   argumentácie   sťažnosti   ako   námietky   týkajúce   sa   výlučne procesného   postupu   okresného   súdu,   o ktorých   sa   nekoná.   Krajský   súd   interpretoval dotknutú právnu úpravu zdôrazňujúc, že procesný postup konajúceho súdu možno napadnúť len   prostredníctvom   opravných   prostriedkov,   a uzavrel,   že   o predmetných   námietkach sťažovateľa v zmysle uvedeného konať nebude.

V ďalšom   bode   krajský   súd   poskytol   výklad   ustanovení   §   31   ods.   1   Trestného poriadku,   ktoré   taxatívne   vymedzujú   dôvody   opodstatňujúce   pochybnosti   o nezaujatosti súdu   a ostatných   subjektov   činných   v trestnom   konaní,   existencia   ktorých   smeruje k vylúčeniu označených subjektov z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti na   to   krajský   súd   zdôraznil,   že   aplikácia   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku prichádza   do úvahy   len   vtedy,   ak   je   existencia   skutočnosti   vzbudzujúcej   pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka, jednoznačne preukázaná, a že pre takýto záver nepostačuje len subjektívny pocit strany. Krajský súd vyhodnotil stanovisko predsedu senátu o jeho osobnej nezainteresovanosti, či už   ide   o prerokovávanú   vec   alebo   o   osobu   sťažovateľa,   ako   nespochybnené,   a teda dôveryhodné.   Krajský   súd   zároveň   skonštatoval,   že   u predsedu   senátu,   proti   ktorému námietka zaujatosti smeruje, nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nestrannosť v prerokovávanej veci sťažovateľa.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v trestnom   konaní   garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   konajúceho   súdu   vyhovieť   každému   návrhu oprávnených   osôb   a vylúčiť   z ďalšieho   prerokúvania   a rozhodovania   veci   sudcu pre zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (obdobne napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí v rámci   interpretácie dotknutej právnej úpravy, teda   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   náležite   vysvetlil   otázku   kvality opodstatnených   dôvodov   zakladajúcich   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   smerujúcich k jeho vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril ku konkrétnej námietke sťažovateľa a posúdil   ju v kontexte predostretej interpretácie ako neopodstatnenú.

Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku relevantných skutkových okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutého sudcu a na to nadväzujúci právny záver o vecnej správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 a § 32 Trestného poriadku) takým spôsobom, že vyvodené   právne   závery   korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami,   a   preto   ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ   ide   o argumentáciu   sťažovateľa   predostretú   v sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu, ktorú sťažovateľ posunul do popredia, a to sťažovateľom prezentované nedostatky   postupu   okresného   súdu,   keď   o uplatnenej   námietke   zaujatosti   rozhodol samostatne predseda senátu za podmienok, keď mal rozhodovať celý senát okresného súdu, ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   ako   sťažnostnej   inštancie,   ktorý   sa pri preskúmaní sťažnosti zameral iba na meritum veci, teda na náležité vecné posúdenie opodstatnenosti vznesenej námietky zaujatosti, z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti nevybočil z medzí požadovaných ústavných limitov označeného základného práva, pretože práve uvedeným vecným prieskumom poskytol predmetnému právu náležitú ochranu. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   107/2012   zo   6.   novembra   2012   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014