znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 87/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. M. M., s. r. o., V., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 C   240/2005   a postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 240/2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C   240/2005   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne v 1. rade.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   C   240/2005-152   z 22.   apríla   2008   určil,   že „navrhovateľ   je výlučným   vlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č.  ...   na   Správe katastra   P.   nachádzajúcich   sa   v k.   ú.   S...“,   pričom   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol, že „...   nedošlo k nadobudnutiu predmetných nehnuteľností odporcom v 2.   rade titulom vydržaním osvedčeným notárskou zápisnicou...,..., keď vzhľadom na znenie zákona č. 138/1991 Zb. odporca v 2. rade nebol dobromyseľný v tom, že mu právo patrí. V zmysle zásady   nemo   plus   iuris   ad   alium   transferre   potest,   quam   ipse   habet   v rozpore   s   §   39 Občianskeho zákonníka nie je platná kúpna zmluva uzavretá medzi odporcami v 1. a 2. rade dňa 21. 12. 2004. Ak zo strany odporcu v 2. rade z titulu vyplatenia majetkového vkladu bola zaplatená býv. O., š. p. P. suma Sk 360 000,- ide o bezdôvodné obohatenie (plnenie z neplatného   právneho   úkonu).   Právny   zástupca   odporcu   v 1.   rade   vzniesol   námietku premlčania nároku navrhovateľa. Je potrebné uviesť, že v súlade s § 100 ods. 2 prvá veta Občianskeho   zákonníka premlčujú   sa   všetky   majetkové   práva   s výnimkou   vlastníckeho práva, ktoré je nepremlčateľné.“.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   a odporcu   v 2.   rade   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08 zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. novembra 2009.

Dňa 21.   decembra   2009 sťažovateľka   podala dovolanie   proti   rozsudku   krajského súdu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka namietala, že 7. septembra   2009   krajský   súd   uskutočnil   pojednávanie   a rozhodol   bez   prítomnosti   jej právneho   zástupcu   napriek   tomu,   že   pracovníčka   advokátskej   kancelárie   krajský   súd telefonicky   informovala o tom,   že   právny   zástupca   je na   ceste   na pojednávanie a tohto pojednávania sa chce zúčastniť, avšak pre poruchu auta (poškodenie pneumatiky) nestihne prísť   na   pojednávanie   včas,   a zároveň   ho   požiadala   o odročenie   alebo   zmenu   času pojednávania. Vzhľadom na to, že išlo o spor týkajúci sa nehnuteľností značnej majetkovej hodnoty,   sťažovateľka,   resp.   jej   právny   zástupca   mali   eminentný   záujem   zúčastniť   sa odvolacieho konania a predniesť svoje stanovisko. Takýto postup krajského súdu zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože   odporcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam   vydržaním   a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 7 Cdo 54/2010 zo 17. októbra 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej „ústavné práva na spravodlivý proces“. Je zrejmé, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím snažil obhájiť   neobhájiteľné,   a to   skutočnosť,   že   postupom   krajského   súdu   bola   sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľke bolo upreté právo na spravodlivý proces, preto žiada o zvrátenie tohto protiprávneho stavu a nápravu vo veci.

Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález: „Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 17 C 240/2005 porušili   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne sťažovateľovi zaplatiť sumu 500 000,- € ako odškodnenie na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   sťažnosť neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu; petit   nezodpovedá   odôvodneniu   sťažnosti.   V petite   nie   je   uvedená   ani   spisová   značka konania vedeného krajským súdom. Aj keď sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej „ústavné práva na spravodlivý proces“, túto námietku do petitu nezahrnula a v sťažnosti osobitne nezdôvodnila. Sťažovateľka v petite konkrétne neoznačila ani príslušný odsek čl. 6 dohovoru vo vzťahu k právu na spravodlivý proces, porušenie ktorého   namieta.   Sťažnosť   ako   celok   pôsobí   zmätočne   a neurčito   a vytvára   priestor na dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (a navyše pri zastúpení   sťažovateľky   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   v konaní   pred   ústavným súdom nemožno akceptovať.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v zmysle   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05,   III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Na   základe uvedených   skutočností   bolo možné sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

2. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 240/2005-152 z 22. apríla 2008 vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému   súdu   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   2 Co 121/08,   2 Co 122/08 zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ochrana   ústavnosti   nie je   a ani   podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou ústavného   súdu,   ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3.   Pokiaľ   ide   o preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2 Co 121/08, 2 Co 122/08 zo 7. septembra 2009, ústavný súd odkazuje na svoju aktuálnu judikatúru, z ktorej   vyplýva,   že   v prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   a   to   v   lehote na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o   dovolaní   (m.   m.   II. ÚS   324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).

Podľa   judikatúry   bývalej   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73,   X   v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) sa pod spravodlivým súdnym   procesom   (fair   hearing)   v žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka obsahovo identické námietky nastolila ako v sťažnosti,   tak   aj   v dovolaní.   Odôvodnenie   sťažnosti   vo   vzťahu   k porušeniu   práva na spravodlivé   súdne   konanie,   ako   aj   prípustnosť   dovolania   sťažovateľka   založila na tvrdení, že jej bola odňatá možnosť konať pred (odvolacím) súdom podľa § 237 písm. f) OSP, čo odôvodňovala jednak tým, že krajský súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez prítomnosti   jej   právneho zástupcu   napriek tomu, že pracovníčka   advokátskej   kancelárie krajský súd telefonicky informovala o prekážke, ktorá právnemu zástupcovi bráni prísť na pojednávanie včas, a požiadala ho o odročenie alebo zmenu času pojednávania, ako aj tým, že   takýto   postup   krajského   súdu   zabránil   objektívnemu   posúdeniu   veci   a spôsobil,   že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože odporcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný.

3.1 S dovolacou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa uskutočnenia pojednávania a rozhodnutia krajským súdom bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky sa najvyšší súd meritórne vysporiadal, pričom v uznesení sp. zn. 7 Cdo 54/2010 zo 17. októbra 2011 okrem iného uviedol:

«Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalovaná   1/   bola   v   konaní   zastúpená   advokátom JUDr. M. M. na základe plnomocenstva z 18. januára 2006 (č. l. 20 spisu). Právny zástupca žalovanej 1/ bol riadne predvolaný na pojednávanie stanovené na deň 7. septembra 2009 o 9.   hod.;   predvolanie   prevzal   29.   júna   2009   (č.   l.   191   spisu).   Z úradného   záznamu zo 7. septembra   2009   (č.   l.   198   spisu)   vyplýva,   že   v   uvedený   deň   o 9.05 hodine   bolo odvolaciemu súdu oznámené pani Š. z Advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalovanej 1/, že JUDr. M. M. sa zúčastní pojednávania s meškaním cca 40 minút pretože na ceste dostal „defekt na aute“...

Obsah úradného záznamu nepotvrdzuje tvrdenia dovolateľky o existencii jej žiadosti o odročenie, či „posunutie“ pojednávania...

Dovolateľ   nepreukázal,   že   uskutočnený   procesný   úkon   v   telefonickej   forme   dňa 7. septembra   2009   obsahoval   výslovnú   žiadosť   o   odročenie   odvolacieho   pojednávania. Úradný záznam súdu zo 7. septembra 2009 (č. l. 198 spisu) túto skutočnosť nepreukazuje. Pokiaľ právny zástupca žalovanej 1/ existenciu výslovnej žiadosti o odročenie pojednávania nepreukázal,   zostali jeho dovolacie námietky v tejto časti len v rovine nepreukázaného tvrdenia,   na   ktoré   nebolo   možné   vziať   zreteľ.   Za   tohto   stavu   veci   procesný   postup odvolacieho súdu, ktorý dňa 7. septembra 2009 vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti právneho   zástupcu   žalovanej   1/   (riadne   predvolaného   na   súdne   pojednávanie   dňa 29. júna 2009) je potrebné považovať za postup v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a preto nemožno vyvodiť záver o porušení práva dovolateľa podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd   zdôrazňuje,   že   právo   účastníka,   aby   jeho   vec   bola   prejednávaná   verejne   a   v   jeho prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.

K   úsiliu   dovolateľky   a   jej   možnosti   podať   právne   stanovisko   k   veci   priamo odvolaciemu súdu, dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ mala možnosť prezentovať svoje návrhy a stanoviská odvolaciemu súdu na pojednávaní 29. apríla 2009 a túto plne i využila (viď č. l. 181 spisu). Odvolací súd následne akceptoval dve žiadosti právneho zástupcu žalovanej 1/ o odročenie už nariadených pojednávaní na deň 27. mája 2009 a 24. júna 2009 z dôvodu jeho zahraničnej pracovnej cesty a vážnych rodinných dôvodov (viď č. l. 185 – 186   a   č.   l.   189   –   190   spisu),   napokon   stanovil   termín   pojednávania   na   deň 7. septembra 2009.

Vzhľadom   na   to   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   postup   odvolacieho   súdu   bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p., a preto nebola žalovanej 1/ odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.].»

Uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu   bez toho, aby účastníkovi   konania bola   daná   možnosť   zúčastniť   sa   pojednávania   a uplatňovať   počas   jeho   priebehu   svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O takýto prípad však v danej veci nešlo.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo akceptované,   potom   by   sa   súdne   konanie   prostredníctvom   sústavného   využívania opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských   vzťahoch.   Je   preto   ústavne   súladné,   ak   posúdenie   dôvodov   žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet sporu.   Prirodzene,   takto   formulované   právo   všeobecného   súdu   zahŕňa   aj   možnosť neakceptovať   žiadosť   účastníka   konania   o odročenie   nariadeného   pojednávania,   a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným je   potom   postup   všeobecného   súdu   spočívajúci   v uskutočnení   pojednávania   aj   bez prítomnosti   účastníka   konania.   Takto   zvolený   postup   je   však   všeobecný   súd   povinný dostatočným spôsobom zdôvodniť (m. m. III. ÚS 449/2011).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   vykonal   pojednávanie a rozhodol   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   sú   dostatočne   vysvetlené v uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   a právom   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie,   porušenie ktorého   namietala, preto   sťažnosť   v tejto časti   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej namietala,   že   uvedený   postup   krajského   súdu zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,   pretože   odporcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam   vydržaním a nárok   uplatnený   navrhovateľom   je   v celom   rozsahu   premlčaný.   Touto   dovolacou námietkou sa najvyšší súd meritórne nezaoberal a dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.

Ústavný súd konštatuje, že totožnú námietku obsahovalo už odvolanie sťažovateľky a krajský súd sa s ňou aj vysporiadal, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Súdy prvého a druhého stupňa vychádzali zo zistenia, že O., š. p., P. pri uzatváraní spoločenskej zmluvy porušil ustanovenie § 1 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb., pretože ako štátny podnik nemohol uzavrieť uvedenú spoločenskú zmluvu a vložiť majetok – sporné nehnuteľnosti – do vzniknutej obchodnej spoločnosti bez udelenia výnimky zakladateľa na vykonanie právneho úkonu uzavretia zmluvy s vkladom majetku, ku ktorému mal právo hospodárenia.

Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou, tak ako je tomu v prejednávanej veci,   nemajú   za   následok   vznik,   zmenu   alebo   zánik   práv   alebo   povinností.   Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému... Osvedčenie   inej   právne   významnej   skutočnosti   vyjadrené   žalovaným   v   2.   rade v notárskej zápisnici N 27/2000, Nz 27/2000 (č. l. 4) nemohlo mať právne relevantným spôsobom za následok vznik vlastníckych oprávnení k týmto nehnuteľnostiam v prospech žalovaného   v   2.   rade,   ktorý   svoje   práva   odvodzoval   od   predchádzajúceho   vyplatenia majetkového podielu vystupujúcemu spoločníkovi vtedajšiemu O., š. p., P...

Rovnako je nedôvodná námietka žalovanej strany o premlčaní žalobcom uplatnených nárokov.   Premlčanie   má   pobádať   oprávnený   subjekt   k   tomu,   aby   pod   touto   sankciou uplatnil,   svoje   právo   v   ustanovených   lehotách   na   príslušných   orgánoch.   Použitie   tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva a teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. V súlade s ustanovením § 100 ods.   2 Občianskeho zákonníka sa však vlastnícke právo nepremlčuje a obdobne nepremlčateľným je aj právo domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatný.

K   namietanému   nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   žalovaným v 2. rade čo i len titulom vydržania, je potrebné uviesť, že v prípade tohto právneho inštitútu ide vo všeobecnosti o jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu zo zákona a jeho podmienkami sú oprávnená   držba,   uplynutie   zákonom   stanovenej   vydržacej   doby   a   spôsobilý   predmet vydržania. Právne následky vydržania nastávajú vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky. Oprávnená držba je pritom faktickým ovládaním veci alebo vykonávanie práva späté   s   vôľou   nakladať   s   nimi   ako   so   svojimi   v   dobrej   viere,   že   držiteľovi   veci   alebo vykonávateľovi práva tieto patria (§ 130 Občianskeho zákonníka).

...   súd   prvého   stupňa   správnym   spôsobom   vyhodnotil   neplatnosť   kúpnej   zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný v 2. rade   ako   predávajúci   nemohol   byť   vlastníkom   prevádzaných   nehnuteľností.   Pre žalovaného v 1. rade pri splnení všetkých podmienok by tento neplatný právny úkon mohol byť titulom pre vstup do držby, pokiaľ by bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, avšak vzhľadom na dĺžku doby, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (21. 12. 2004 s povolením vkladu 3. 3. 2005) a začatiu tohto súdneho konania (28. 11. 2005), neuplynula zákonom určená vydržacia doba.“

S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly zo   strany   ústavného súdu   iba   vtedy,   ak by boli   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   za   ústavne neudržateľné a v okolnostiach danej veci je toho názoru, že námietka sťažovateľky nie je opodstatnená   a   že   postup   a napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   v   žiadnom   prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným   úspechom, z čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok (II. ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   56/07).   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi právom na spravodlivé súdne konanie,   porušenie   ktorého   sťažovateľka   namietala,   a napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú,   preto   ju   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru   o   porušení   práv   sťažovateľa   (m.   m.   IV. ÚS 35/02,   I.   ÚS   145/2010, II. ÚS 324/2010).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012