znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 87/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Bc. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva   Policajného zboru Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004,   postupom   Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 319/04, postupom Okresného súdu Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tp   662/2005   a   postupom   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. Bc. J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných   práv podľa   čl.   12   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Košice I (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Košice   I   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 319/04, postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 662/2005 a postupom Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad špeciálnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/05.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   okresného   riaditeľstva   PZ ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004   z   27.   decembra   2004   bolo   začaté   trestné   stíhanie sťažovateľa pre trestný čin poškodzovania veriteľa v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 256 ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).

Sťažovateľ toto uznesenie v zákonnej lehote napadol sťažnosťou, keďže „v tomto uznesení resp. v písomnostiach, ktoré mali nasledovať po jeho vydaní, absentuje poučenie o nutnej obhajobe sťažovateľa v zmysle náležitostí vyžadovaných pre platný právny úkon podľa   § 34 obč.   zák.   V   danom prípade nebola dodržaná zákonom predpísaná forma - chýbal   adresát   oznámenia  ,   oznamovateľ   vrátane   datovania   a   podpísania   predmetného oznámenia (zo strany vyšetrovateľa PZ). Oznámenie o povinnosti nutnej obhajoby, ktoré nasledovalo   až   za   podpisom   vyšetrovateľa   nie   je   možné   považovať   za   právny   úkon adresovaný konkrétnej osobe, v danom prípade sťažovateľovi.“.

Okresný súd následne opatrením sp. zn. 3 Tp 662/2005 z 31. marca 2005 ustanovil sťažovateľovi   obhajcu   z   radov   advokátov, „pričom   pred   vydaním   tohto   opatrenia   súd porušil právo sťažovateľa na obhajobu v rozpore s čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd tým, že si nepreveril, či bol sťažovateľ zo strany konajúceho vyšetrovateľa náležité poučený   o možnosti   zvoliť   si obhajcu   a vydal   predmetné opatrenie   bez toho,   aby   bola sťažovateľovi poskytnutá primeraná lehota na zvolenie si svojho obhajcu. O tomto opatrení sťažovateľ   zo   strany   OS   Košice   1   ani   zo   strany   vyšetrovateľa   OR   PZ   Košice   1   nebol žiadnym   spôsobom   ku   dnešnému   dňu   upovedomený.   O   existencii   takého   opatrenia   sa sťažovateľ dozvedel až sprostredkovane a to z písomnosti Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 16/05 zo dňa 18.12.2009 ( 5 rokov od začatia trestného stíhania) a to ako odpoveď na jeho sťažnosť na porušenie práva na obhajobu postupom OR PZ Košice 1.“.

Podľa názoru sťažovateľa sa úrad špeciálnej prokuratúry „s námietkou sťažovateľa žiadnym   právne   relevantným   spôsobom   v   súlade   s   Listou   základných   práv   a   slobôd nevysporiadal, naopak nezákonný postup vyšetrovateľa OR PZ Košice 1 označil za zákonný. Týmto ÚŠP GP SR postupoval v rozpore s požiadavkou dodržania zákonnosti v trestnom procese   a   toto   pochybenie   vyšetrovateľa   do   dnešného   dňa   neodstránil.   Poverenému vyšetrovateľovi   dával   aj   naďalej   záväzné   pokyny   na   postup   v   predmetnom   konaní   čím pokračoval   v   porušovaní   práva   sťažovateľa   na   obhajobu   a   kontradiktórnosť   konania. Sťažovateľ   zastáva   právny   názor,   že   týmto   postupom   došlo   k   diskriminácii   jeho   osoby v postavení obvineného porušením proklamovaného práva rovnosti strán v trestnom konaní

- čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ „využil   svoje   právo   a   oznámením   na   miestne   i   vecne   príslušnej dozorujúcej prokuratúre sa uchádzal o zjednanie nápravy. Keď sa tak nestalo podal podnet na   preskúmanie   postupu   dozorujúceho   prokurátora   na   GP.   Generálny   prokurátor   SR v konaní VII/2 Gv 16/2005 -103 (z neznámych dôvodov totožné označenom ako konanie na dozorujúcej prokuratúre) podnet sťažovateľa zo dňa 15.3.2010 listom zo dňa 6.7.2010, doručenom   sťažovateľovi   dňa   2.8.2010   vôbec   nevyhodnotil,   nezaoberal   sa   namietaným porušením práva o obhajobu sťažovateľa a bezdôvodne sa stotožnil s nezákonným postupom vyšetrovateľa OR PZ Košice a dozorových prokurátorov v namietanej veci, tým že označil tento   postup   za   zákonný.   Uviedol,   že   pripojené   oznámenie   za   uznesenie   o   vznesení obvinenia bolo v súlade so zákonom a neboli porušené práva obvineného.“.

Za   porušenie   základného   práva   na   spravodlivý   proces   považuje   sťažovateľ   tiež skutočnosť,   že   list   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. VII/2 Gv 16/05-103 zo 6. júla 2010, ktorým bol vybavený jeho podnet, mu bol zaslaný „pod tým istým číslom ako je vedené konanie na ÚŠP GP SR“.

Sťažovateľ   v   ďalšom   odôvodnení   svojej   sťažnosti   opätovne   poukázal   najmä na formálne nedostatky uznesenia okresného riaditeľstva PZ ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004 z 27. decembra 2004, z ktorého „nie je možné určiť, komu text oznámenia vyšetrovateľa z OR PZ Košice 1 zo dňa 27.12.2004 bol adresovaný, ani kto ho podpísal“.

V závere sťažovateľ prezentoval názor, že „v priebehu vyššie označených konaní došlo: a) k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 46 ods.   1 Ústavy SR, b) práva na spravodlivý proces podľa čl.   6 ods.   3 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, c)práva na obhajobu daného čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, d)práva na rovnosť v právach zaručeného čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, a to tým, že mu nebol daný primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu.“.

V   tejto   súvislosti   mal postup   označených   orgánov „za   následok   vznik   prieťahov v konaní a tým porušenie základného práva a slobody sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 40 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004, postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 319/04, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 662/2005 a postupom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/05.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   postupu   okresného   riaditeľstva   PZ   a   okresného   súdu sťažovateľ žiada rozhodnúť aj o porušení jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ napokon navrhol ústavnému súdu, aby prikázal okresnému riaditeľstvu PZ „náležite poučiť sťažovateľa o jeho práve na obhajobu“, zrušil nálezom „Opatrenia OS Košice 1 sp. zn. 3 Tp 662/2005 zo dňa 31.3.2005 a zo dňa 13.6.2006“ a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 303,14 €, na úhradu ktorých by mal zaviazať okresný súd.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   svoje   námietky   týkajúce   sa   porušenia   označených   práv   postupom všetkých   v   sťažnosti   uvedených   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   odvodzuje zo skutočnosti, že podľa jeho názoru pri začatí trestného stíhania nebol náležitým spôsobom poučený o okolnostiach nutnej obhajoby a o možnosti zvoliť si obhajcu.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné konštatovať, že sťažnosť je v celom svojom obsahu nekonzistentná, opísaný skutkový stav je neúplný, a tým aj právne dôvody, o ktoré sťažovateľ opiera svoje námietky porušenia práv postupom označených orgánov, nie sú   náležite   preskúmateľné.   Pozornosti   ústavného   súdu   v   tejto   súvislosti   neušlo,   že sťažovateľ   sa   opomenul   zmieniť   o   oprave   náležitostí   pôvodného   uznesenia   okresného riaditeľstva PZ ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004 z 27. decembra 2004, pričom z oznámenia úradu špeciálnej prokuratúry č. VII Gv 16/05-80 z 18. decembra 2009 (ktoré tvorí prílohu sťažnosti)   vyplýva,   že   ďalším   uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ z 12. januára   2005 „bola   realizovaná   oprava   konkretizovaných   častí   uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 27. 12. 2004“. Rovnako v sťažnosti absentuje zmienka o postupe a rozhodnutiach   okresnej   prokuratúry   v   tejto   veci   a   žiadne   z   jej   rozhodnutí   nie   je   ani v prílohách   k   sťažnosti,   i   keď   sťažovateľ   napáda   aj jej   postup.   Sťažovateľ   napáda   tiež postup okresného súdu a v petite sťažnosti žiada zrušiť jeho rozhodnutia (opatrenia) sp. zn. 3 Tp 662/2005 z 31. marca 2005 a 13. júna 2006, pričom ani jedno z týchto opatrení nepriložil k sťažnosti.

Ústavný súd berúc do úvahy právne zastúpenie sťažovateľa v konaní kvalifikovaným právnym   zástupcom   –   advokátkou,   na   odstránenie   týchto   nedostatkov   sťažovateľa nevyzýval, avšak konštatuje, že sťažnosť bolo možné z týchto dôvodov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   napriek   tomu   posúdil   odôvodnenosť   namietaného   porušenia sťažovateľom označených práv v intenciách celého obsahu sťažnosti a jej príloh.

Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného   práva   alebo   slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych prostriedkov   pred   iným   orgánom   verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (m. m. napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného   vyplýva,   že   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať sa   namietaným porušením   základného   práva   alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľových práv súvisiacich s jeho právom na obhajobu [čl 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru], ktoré sťažovateľ namietal proti postupu všetkých označených orgánov činných v trestnom konaní, ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonov   a   realizácie   garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia, ak k nim skutočne došlo.   Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania.

Aj   v   tejto   veci   zastáva   ústavný   súd   názor,   že   sťažovateľ   mal   a   má   v   systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v   prípade   uznania   jeho   argumentácie   súdmi   oprávnenými   konať   v   jeho   trestnej   veci. Za daných okolností nie je dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej fáze prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov, prípadne iných orgánov činných v trestnom konaní. Sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   404/08, III. ÚS 98/2010).

2. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všetkých ním označených štátnych orgánov, pričom   dôvodom   tejto   námietky   je   podľa   sťažovateľa   nedodržanie   podmienok spravodlivého procesu vyplývajúcich z uvedených článkov ústavy a dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   posúdenie   uvedenej   námietky   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného riaditeľstva PZ ČVS: ORP-100/OEL-K1-2004 z 27. decembra 2004, proti tomuto uzneseniu sťažovateľ   podal   11.   januára   2005   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   prokurátor   okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 2 Pv 319/04 z 24. augusta 2005 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Rovnako bol sťažovateľ oprávnený požiadať o preskúmanie postupu a uznesenia okresnej prokuratúry podnetom podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, pričom o tomto podnete bola oprávnená rozhodnúť príslušná krajská prokuratúra. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal v obidvoch prípadoch k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, preto   ústavný súd z tohto dôvodu a na základe   uvedeného   princípu   subsidiarity   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   ostatných   sťažovateľom   označených   orgánov (okresný   súd,   úrad   špeciálnej   prokuratúry)   sťažovateľ   námietky   porušenia   práva na spravodlivý   proces   žiadnym   (zrozumiteľným   a   dostatočne   určitým)   spôsobom neodôvodnil, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ v petite   svojej   sťažnosti   navrhol   vysloviť aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, a to vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva PZ a okresného súdu. Tento svoj návrh však sťažovateľ   okrem   tvrdenia, „že   k   zbytočným   prieťahom   došlo   v   dôsledku   nezákonného postupu   označených   orgánov“,   žiadnym   relevantným   spôsobom   neodôvodnil.   Navyše, z príloh sťažnosti ani v jednom prípade nevyplýva, že by pri využití účinných prostriedkov nápravy   voči   sťažnosťou   napadnutým   postupom   a   rozhodnutiam   sťažovateľ   namietal existenciu   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Sťažnosť   bolo   preto   aj   vo   vzťahu   k   tejto námietke sťažovateľa potrebné posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia   osobitne určeného základného práva alebo slobody   sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v   uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a   majú   univerzálny   charakter.   Patria   k   ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (II. ÚS 123/02, IV. Ú 150/03). Z toho vyplýva, že (odhliadnuc od absencie zmysluplného odôvodnenia aj v tomto prípade) sťažnosť je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní ako   celok,   bolo   bez právneho významu zaoberať sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa   vrátane   posudzovania   len   okrajovo   súvisiaceho   oznámenia   generálnej prokuratúry   č. VII/2 Gv 16/05-103 zo 6. júla 2010, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, a ktorým bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté ako nedôvodný podnet.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011