znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 87/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka o   sťažnosti   I.   R.,   T.,   zastúpenej   ustanoveným   advokátom   JUDr.   R.   C.,   Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91) v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   81/03 z 27. októbra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn.   17 C 66/91) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. I. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   C.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti I. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 87/2010-20   z   20.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003.

Ústavný   súd   17.   mája   2010   vyzval   predsedu   okresného   súdu   na   vyjadrenie   sa k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 16. augusta 2010. V jeho prílohe   predseda   okresného   súdu   predložil   súdny   spis   a   podrobnú   chronológiu   úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní   v   období   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

«Dňa 29.09.2003 bola zo strany sudcu vyhotovená predkladacia správa Krajskému súdu v Trnave, ako odvolaciemu súdu, a to vzhľadom na vznesenú námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, a taktiež na rozhodnutie o návrhu odporkyne na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Krajský   súd   v   Trnave   Uznesením   zo   dňa   08.10.2003,   sp.   zn.   1   INcC   27/03-467 rozhodol,   že   konanie   o   námietke   zaujatosti   aj   návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu zastavil, a to z dôvodu späťvzatia týchto návrhom zo strany odporkyne, keď toto uznesenie bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 27.10.2003. Rozhodnutie bolo doručované zo strany prvostupňového   súdu   účastníkom   konania   dňa   05.11.2003.   U   navrhovateľa   sa   vrátila závada v doručení dňa 20.11.2003 s uvedením, že adresát je odsťahovaný.

Dňa 17.12.2003 bola daná úprava zo strany sudcu, aby boli realizované dopyty za účelom zistenia jeho pobytu, a to na Register občanov SR a na Ústrednú evidenciu väzňov.

Dňa   08.01.2004   bolo   súdu   oznámené   zo   strany   Registra   obyvateľov   SR,   že navrhovateľ v 1. rade B. R. má hlásený pobyt na adrese T.

Zo spisu 12C 198/95 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade je prechodne prihlásený na adresu B., a na základe uvedeného mu bolo doručené uznesenie na túto adresu, kde aj súdnu zásielku prevzal.

Dňa   26.03.2004   bol   zo   strany   zákonného   sudcu   vytýčený   termín   pojednávania v prejednávanej veci, a to na deň 06.07.2004. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, a to z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľa v 1. rade, ku ktorému sa vyjadrila na pojednávaní aj odporkyňa.

Dňa 07.09.2004 súd rozhodol, o zastavení konania a to na že na základe späťvzatia návrhu   navrhovateľa   v   1.   rade,   ku   ktorému   sa   pripojila   aj   navrhovateľka   v   2.   rade, a zároveň   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   tak;   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania, a taktiež, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

Voči   predmetnému   rozhodnutiu   podala   odporkyňa   dňa   23.09.2004   odvolanie, doplnené podaním zo dňa 05.11.2004...

Dňa 15.12.2004 zákonná sudkyňa dala doručiť odvolanie odporkyne navrhovateľom v 1. a 2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili.

K odvolaniu odporkyne zaslala navrhovateľka v 2. rade vyjadrenie dňa 04.01.2005. Navrhovateľ v 1. rade zaslal vyjadrenie k odvolaniu odporkyne dňa 20.01.2005.

Dňa 28.01.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Krajskému súdu v Trnave z dôvodu   podaného   odvolania   odporkyne   voči   uzneseniu   tunajšieho   súdu   zo   dňa 13.09.2004...

Dňa   02.08.2005   zákonný   sudca   dal   úpravu   kancelárii   na   doručenie   uznesenia Krajského súdu v Trnave účastníkom konania.

Dňa   26.08.2005   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   Dovolanie   odporkyne   proti Uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co 21/2005 zo dňa 29.04.2005.

Dňa   14.09.2005   vyšší   súdny   úradník   dal   úpravu   kancelárii   doručiť   dovolanie odporkyne navrhovateľom v 1. a 2. rade stým, aby sa k nemu vyjadrili. Výzva súdu bola doručená navrhovateľom dňa 26.09.2005.

Dňa 18.10.2005   súd   vyzval   odporkyňu,   aby sa vyjadrila,   či   žiada   o oslobodenie od súdnych   poplatkov   v   dovolacom   konaní,   keďže   o   jej   predchádzajúcej   žiadosti   bolo rozhodnuté   dňa   13.10.1993,   čo   je   dostatočný   časový   odstup   na   prípadné   zmeny majetkových pomerov. V kladnom prípade mala odporkyňa zaslať riadne vyplnený vzor 6 O.s.p. Zároveň bola žiadaná Sociálna poisťovňa o oznámenie, či je odporkyňa poberateľom dôchodku a kto za odporkyňu odvádza odvody do fondov nimi spravovaných.

Dňa   25.10.2005   odporkyňa   zaslala   súdu   potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a zárobkových pomeroch.

Uznesením   zo   dňa   02.11.2005,   č.k.   17C   66/91-595   vyšší   súdny   úradník   priznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi odporkyne dňa 11.11.2005.

Dňa 13.12.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Najvyššiemu súdu SR ohľadne dovolania odporkyne voči uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.04.2005, ktorá bola doručená Najvyššiemu súdu SR 16.12.2005.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   31.05.2006,   č.k.   2Cdo   275/2005   bolo Uznesenie Krajského súdu zo dňa 29.04.2005 spolu s Uznesením Okresného súdu zo dňa 07.09.2004, č.k. 17C 66/91 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, keď spis bol doručený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím dňa 12.07.2006. Dňa 23.08.2006 zákonná sudkyňa dala úpravu doručiť rozsudok NS SR účastníkom konania, ktorí prevzali rozhodnutie dňa 25.09.2006.

Dňa 04.10.2006 požiadala odporkyňa I.   R.   súd o pripustenie zámeny účastníkov konania tak, aby do konania vstúpili ostatní spoluvlastníci: I. R., H. D., E. Č. a B. R. Zároveň odporkyňa I. R. požiadala o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 29.12.2006 zákonná sudkyňa požiadala Správu katastra T. o zaslanie darovacej zmluvy evidovanej pod č. V 3166/03, a taktiež vyzvala odporkyňu I. R., aby oznámila súdu, na strane ktorého z účastníkov konania žiada o zámenu účastníkov konania. Odporkyňa na výzvu súdu reagovala podaním doručeným súdu dňa 08.02.2007, v ktorom oznámila, že o zámenu účastníkov konania žiada na strane navrhovateľa.

Dňa 15.03.2007 bola v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p. vyzvaná E. Č. a B. R., aby súdu oznámili, či súhlasia so vstupom do konania na strane navrhovateľa.

~ Dňa 03.04.2007 E. Č. oznámila súdu, že súhlasí so vstupom do konania a u B. R. sa vrátila závada v doručení s oznámením „adresát neznámy“. Na základe vrátenia závady v doručení   výzvy   B.   R.   následne   dňa   02.05.2007   boli   urobené   dopyty   na   Centrálnu evidenciu   pobytu   obyvateľov   v   Banskej   Bystrici,   Mestský   úrad   Trnava   a   Centrálnu evidenciu väzňov v Bratislave ohľadne zistenia jeho pobytu.

Dňa 25.6.2007 bola výzva B. R. zaslaná na adresu: L..

Dňa   24.09.2007   bolo   tunajším   súdom   vydané   uznesenie   č.k.   10C   75/2006-654, ktorým súd rozhodol, že konanie nezastavuje a zároveň zamietol návrh odporkyne na zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa.

Voči predmetnému rozhodnutiu súdu podala odporkyňa dňa 19.10.2007 odvolanie. Dňa   22.10.2007   tunajší   súd   vyzval   uznesením   č.k.   10C   75/2006-664   odporkyňu na doplnenie odvolania zo dňa 18.10.2007.

Odvolanie bolo doplnené odporkyňou dňa 09.11.2007. Dňa 20.11.2007 bol spis predložený odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Trnave, ktorý   uznesením   zo   dňa   31.01.2008   č.k.   HCo   262/2007-679   uznesenie   súdu   I.   stupňa v napadnutom   výroku   zmenil   tak,   že   pripustil   zmenu   účastníkov   konania   na   strane navrhovateľa.

Dňa   07.03.2008   som   v   prejednávanej   veci   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň 05.06.2008.

Na pojednávaní dňa 5.6.2008, sa účastníci konania vyjadrili ohľadne vyporiadania predmetných   nehnuteľností...   Na   základe   uvedeného   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito,   s   tým,   aby   sa   účastníci   konania   vyjadrili   písomne   v   lehote   10   dní k skutočnostiam vyjadreným na pojednávaní a súd následne zváži vo veci pribratie znalca na   zistenie   reálnej   deliteľnosti   predmetných   nehnuteľností.   Účastníci   konania   zaslali vyjadrenia   dňa   18.6.2008   a   23.6.2008,   v   ktorých   zotrvali   na   svojich   stanoviskách vyjadrených na pojednávaní.

Uznesením zo dňa 16.06.2008. č.k. 10C 75/2006-740 súd vyzval odporkyňu I. R., aby v lehote 10 dní zaslala súdu vyjadrenie, či jej podanie zo dňa 05.06.2008 doručené súdu dňa   18.06.2008   nazvané   ako   Žiadosť   o   pridelenie   kárneho   opatrenia   sudkyni   má   súd chápať ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle § 15a O.s.p., nakoľko odporkyňa v tomto podaní uviedla, že je zrejmé, že vo veci nechce spravodlivo v zmysle zákona rozhodnúť. Dňa   02.09.2008   bolo   súdu   doručené   podanie   odporkyne,   v   ktorom   uviedla,   že v prípade, ak predseda Okresného súdu v Trnave zjedná vo veci nápravu, nežiada zaujatosť sudkyne. Ďalej uviedla, že trvá na tom, že zápisnica s posledného pojednávania musí byť pravdivo   opravená,   a   taktiež   žiada,   aby   súd   opakovane   vypočul   p.   D.   na   najbližšom pojednávaní, nakoľko na poslednom pojednávaní neprejavila svoju vôľu.

Dňa 09.09.2008 súd uznesením č.k. 10C 75/2006-744 ustanovil v prejednávanej veci znalca Ing. L. V. za účelom určenia, či je nehnuteľnosť... reálne deliteľný na polovicu tak, že by jeho rozdelením vznikli dve samostatné bytové jednotky, a to v súlade so stavebným zákonom   č.   50/1976 Zb..   Taktiež   jeho úlohou   bolo zistiť   všeobecnú cenu nehnuteľnosti a hodnotu stavebných prác v prípade zistenia reálnej deliteľnosti podľa bodu 1 s uvedením jej   presnej   špecifikácie.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   03.06.2009,   a   to vzhľadom na tú skutočnosť, že u odporkyni sa vracali závady v doručení tohto uznesenia s uvedením, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote, keď súd sa jej pokúsil doručiť uznesenie   aj   prostredníctvom   súdneho   doručovateľa,   ktorý   uviedol,   že   odporkyňa na uvedenej   adrese   býva,   avšak   neotvára,   a   do   schránky   jej   bol   daný   oznam   súdneho doručovateľa,   kedy   opakovane   príde   doručiť   súdnu   zásielku,   na   ktorý   však   odporkyňa nereagovala a uznesenie prevzala po opakovaných doručovaniach prostredníctvom pošty dňa 03.06.2009.

Dňa 15.06.2009 zákonný sudca dal úpravu kancelárii, aby spis po tom čo uznesenie o ustanovení   znalca   nadobudlo   právoplatnosť,   bol   zaslaný   znalcovi   Ing.   L.   V. na vypracovanie znaleckého posudku. Spis bol zaslaný zo strany súdu dňa 16.06.2009. Dňa   17.06.2009   bolo   súdu   doručené   odvolanie   voči   uzneseniu,   ktorým   bol do konania   pribratý   znalec,   a   taktiež   znalec,   a   to   z   toho   dôvodu,   že   považuje   Ing.   V. za zaujatého   v   prejednávanej   veci,   nakoľko   býva   neďaleko   nehnuteľnosti,   ktorá   je predmetom tohto konania.

Dňa 12.08.2009 bol vyzvaný znalec Ing. L. V., aby oznámil súdu, z akého dôvodu nebol vypracovaný znalecký posudok v lehote 30 dní od doručenia spisového materiálu. Znalec dňa 13.08.2009 oznámil súdu, že na deň 19.08.2009 zvolal miestne šetrenie v prejednávanej veci.

Dňa 29.09.2009 súd opakovane vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku v prejednávanej veci.

Dňa 13.10.2009 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok znalcom Ing. L. V. pod číslom 93/2009.... Znalec ďalej uviedol, že nemohol vypracovať znalecký posudok v časti, kde mal určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti, nakoľko mu neboli sprístupnené časti rodinného domu užívané odporkyňou I. R.

Dňa   28.10.2009   súd   vyzval   znalca   Ing.   V.   o   zaslanie   ďalších   dvoch   vyhotovení znaleckého   posudku   č.   93/2009,   zaslal   znalecký   posudok   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi   navrhovateľa   v   1.   rade   a   odporkyni,   dal   predložiť   spis   vyššiemu   súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o uplatnenom znalečnom.

Dňa 03.11.2009 znalec Ing. L. V. zaslal súdu dve vyhotovenia znaleckého posudku. Dňa 11.11.2009 súd uznesením č.k. 10C 75/2006-801 priznal Ing. L. V. znalečné vo výške 202,96 eur.

Dňa 13.11.2009 zaslal znalec Ing. L. V. vyjadrenie k vznesenej námietke zaujatosti voči jeho osobe zo strany odporkyne.

Dňa   01.12.2009   zaslal   právny   zástupca   navrhovateľa   v   1.   rade   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 16.12.2009 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči uzneseniu tunajšieho súdu č.k. 10C 75/2006 - 801, ktorým bolo znalcovi Ing. V. priznané znalečné.

Dňa 01.02.2010 súd zaslal znalecký posudok na vyjadrenie navrhovateľke v 2. a 3. rade a zároveň súd oznámil odporkyni, že ňou predložená plná moc na jej zastupovanie v prejednávanej veci, ktorá bola doručená súdu dňa 16.11.2009 nie je v súlade s ust. § 24 O.s.p., pretože v tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu a odporkyňa si v prejednávanej veci zvolila dvoch zástupcov.

Uznesením zo dňa 01.02.2010, č.k. 10C 75/2006-818 súd rozhodol, že znalec Ing. L. V. nie je vylúčený z vypracovania znaleckého posudku v prejednávanej veci.

Dňa   15.03.2010   bolo   súdu   doručené   odvolanie   odporkyne   voči   predmetnému uzneseniu.

Dňa 26.03.2010 bola daná úprava zákonného sudcu na vyhotovenie predkladacej správy na rozhodnutie o odvolaní odporkyne.

Uznesením zo dňa 30.06.2010, č.k. 23Co 97/2010-847 Krajský súd v Trnave, ako odvolací   súd   Uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   01.02.2010,   č.k.   10C   75/2006-818 potvrdil. Spis bol doručený Okresnému súdu Trnava dňa 12.07.2010.

Spis bol predložený zákonnému sudcovi dňa 02.08.2010, ktorý toho istého dňa dal úpravu na doručenie predmetného rozhodnutia účastníkom konania.»

Rovnaké skutočnosti zistil ústavný súd aj z obsahu sťažnosti a súdneho spisu sp. zn. 10 C 75/2006. Ústavný súd navyše konštatuje, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebola predmetná vec na okresnom súde právoplatne skončená (okresný súd v súčasnosti doručuje účastníkom konania uznesenie o vrátení znaleckého posudku znalcovi na dopracovanie).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedol: „Čo sa týka prieťahov, ktoré podľa názoru súdu spôsobili sťažovatelia, v danom prípade je súd toho názoru, že odporkyňa,   ako   sťažovateľka,   spôsobila   prieťah   súdu   v   čase,   keď   sa   jej   doručovalo uznesenie   o   ustanovení   znalca   Ing.   L.   V.,   keď   opakovane   toto   uznesenie   nepreberala, nereagovala na oznámenie zo strany súdneho doručovateľa a to všetko aj napriek tomu, že v čase jeho doručovania bola nahliadať do spisového materiálu na súde. Podľa názoru súdu, sťažovateľka spôsobila prieťahy v konaní aj tým, že v čase keď sa vypracovával znalecký posudok, znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti ktorú užíva, z dôvodu čoho   znalec   nemohol   určiť   všeobecnú   cenu   nehnuteľnosti   a   preto   musí   byť   znalecký posudok znova vrátený znalcovi na dopracovanie, nakoľko bez tohto dopracovania nie je možné zistiť, či nehnuteľnosť je reálne deliteľná. Sťažovateľka spôsobuje prieťahy v konaní aj   niektorými   svojimi   podaniami,   ktorými   síce   realizuje   svoje   procesné   práva   napr. vznesenie námietky zaujatosti znalca alebo zákonného sudcu, avšak tieto podania sú bez náležitého   odôvodnenia   (konštatované   aj   odvolacím   súdom)   a   zbytočne   sa   spis   musí predkladať odvolaciemu súdu.“

V   závere   svojho   vyjadrenia   okresný   súd   súhlasil   s   upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   augusta   2010   vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v prerokúvanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06 po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. V súvislosti s hodnotením kritéria zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že aj keď skorším nálezom pripustil, čo sa týka skúmaného konania okresného súdu, určitú mieru faktickej zložitosti veci súvisiacej s potrebou znaleckého dokazovania, v posudzovanom období   po   vydaní   nálezu   ústavného súdu   neboli zistené   žiadne   skutočnosti   spočívajúce v zložitosti veci, ktoré by mali podstatným spôsobom prispieť k doterajšej dĺžke konania v hodnotenom období.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   v   procesnom postavení žalovanej, ústavný súd zistil, že sťažovateľka prispela k predĺženiu konania tým, že   jej   pričinením   uznesenie   o   ustanovení   znalca   z   9.   septembra   2008   nadobudlo právoplatnosť až 3. júna 2009, keďže okresný súd opakovane musel doručovať predmetné uznesenie sťažovateľke, ktorá ho v odbernej lehote neprevzala. Okresný súd sa pokúšal doručiť predmetné uznesenie aj prostredníctvom súdneho doručovateľa, ktorý uviedol, že sťažovateľka   na   uvedenej   adrese   býva,   avšak   „neotvára“.   Výsledkom   tohto   správania sťažovateľky bolo predĺženie konania takmer o 9 mesiacov. Obdobne je potrebné podľa názoru ústavného súdu pripočítať na vrub sťažovateľke aj predĺženie konania v súvislosti s tým, že znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti, čo bolo dôvodom na vrátenie znaleckého posudku znalcovi na jeho dopracovanie. Tieto okolnosti ústavný súd zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa názoru ústavného súdu však nemožno na ťarchu sťažovateľky pripočítať, že na obranu svojich práv využila riadny aj mimoriadny opravný prostriedok, pretože tým iba využila svoje procesné práva účastníka konania, a to tým skôr, že bola pri ich uplatnení úspešná (dovolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu). Na druhej strane je potrebné poznamenať, že využitím iných procesných práv – opravných prostriedkov – sťažovateľkou ako účastníčkou posudzovaného konania [napr. proti   uzneseniu   o   ustanovení   znalca   (doručenému   okresnému   súdu   17.   júna   2009) a uzneseniu o priznanom znalečnom (doručenému okresnému súdu 16. decembra 2009)] objektívne dochádzalo k predlžovaniu konania.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľkou   uplatnených   procesných   právach (v prípadoch podania opravných prostriedkov bez náležitého odôvodnenia) ústavný súd tiež zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zistil, že hoci okresný súd konal plynule a bez   výraznejších   prestávok,   vykonával   relevantné   procesné   úkony,   samotný   fakt,   že po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003 (ktorým prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov)   a   po   rozsudku   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   z 22.   augusta   2006   (v   ktorom   bolo   konštatované   porušenie   práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   táto   vec sťažovateľky aj po vyše 19 rokoch od začatia konania a takmer 7 rokov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu stále prerokúvaná na okresnom súde naznačuje, že postup súdu nebol v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a právom, aby jej záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k názoru, že okresný súd ani napriek príkazu vyslovenému v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06 nedokázal dostatočne efektívne organizovať svoj postup tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, a preto opätovne konštatuje porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň vyslovuje porušenie   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   však   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal,   pretože   táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy.   Medzi   týmito   základnými   právami   existuje   nesporne   vzájomná   súvzťažnosť,   z ktorej môže vyplynúť v konkrétnom prípade aj záver, podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie   iného   základného   práva   zaručeného   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy. Osobitne   tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   platí   o   potenciálnom   porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, ak napr. porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prekročí takú   intenzitu,   že   to   signalizuje   zo   strany   príslušného   všeobecného   súdu   odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza (aj) k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 159/07).

Porušenie   uvedených   práv   sťažovateľka   odôvodnila   neprimeranou   dĺžkou napadnutého konania (od roku 1991), nálezom sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003 (vyslovený   príkaz   konať   bez   zbytočných   prieťahov),   rozsudkom   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 22. augusta 2006 a skutočnosťou, že „počas takmer dvadsiatich rokov trvania   súd   vydal   len   jedno   meritórne   rozhodnutie,   ktoré   však   odvolací   Krajský   súd v Bratislave zrušil uznesením sp. zn. 13 Co 79/95 z 20. apríla 1995“.

Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že prieťahy v konaní «zásadným spôsobom prekračujú rámec „len“ zbytočných prieťahov, resp. rozhodnutia veci v primeranej lehote, ale už v tom štádiu konania zbavili súdne konanie atribútu spravodlivosti. Ak súd vo veci právoplatne nerozhodol ani po takmer 20 rokoch trvania veci, napriek nálezu Ústavného súdu   SR   o   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   rozsudku Európskeho súdu o porušení práva na rozhodnutie o občianskom práve v primeranej lehote, ak súd nerešpektuje záväzný právny názor nadriadeného súdu a procesné postupuje tak, že konanie   len   zbytočne   predlžuje   riskujúc,   že   jeho   rozhodnutie   bude   odvolacím   súdom z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru zrušené, tak potom nemožno konanie považovať   za   spravodlivé.   Súd   v   konaní   nepostupuje   tak,   že   sa   aj   navonok   javí,   že   je spravodlivosť vykonávaná, ale tak, že sa navonok javí, že konanie vybočilo z rámca daných písaných   zákonných   pravidiel,   a   že   sa   konanie   vedie   mimo   akéhokoľvek   normatívneho rámca. Absencia právoplatného meritórneho rozhodnutia po takmer dvadsiatich rokoch trvania   konania   nie   je   nič   iné,   ako   denegatio   iustitiae.   Ako   bolo   uvedené,   pomalá spravodlivosť - žiadna spravodlivosť.».

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy.   Na   to,   aby   takýto   postup   všeobecného   súdu   mal   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku   znamenala   odmietnutie   reálneho   prístupu   k   súdu,   resp.   k   jeho   rozhodnutiu v zmysle   porušenie   zákazu   denegatio   iustitiae,   teda   musí   ísť   o   dlhotrvajúcu   a   súvislú nečinnosť,   ktorá   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   pretrváva   (podobne III. ÚS 283/08).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Posudzujúc všetky okolnosti daného prípadu a po preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo. Napriek skutočnosti, že okresný súd postupoval v sťažovateľkou napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi, a tým porušil jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu),   vzhľadom   na   priebežné   vykonávanie   relevantných   procesných   úkonov a na absenciu dlhotrvajúcej a súvislej nečinnosti v napadnutom konaní je ústavný súd toho názoru, že intenzita, ale najmä povaha zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení týchto označených práv sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia (bod 5 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €, ktoré bližšie neodôvodnila.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom,   osobitne v hodnotenom   období,   ako   aj   na   jeho   nedostatočne   efektívny   postup,   berúc   do   úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania sťažovateľky ako účastníčky tohto konania, ale aj na už priznané finančné zadosťučinenie ústavným súdom (20 000 Sk) a Európskym súdom pre ľudské práva (4 750 €) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľky, ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   pred   ústavným   súdom, pretože   sťažovateľke   bol   ustanovený   právny   zástupca   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 87/2010-9 z 18. februára 2010.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky trovy právneho zastúpenia pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   a   vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   v   sume po 120,23 € (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej) a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Spolu teda priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) a v rovnakej lehote je túto sumu povinný uhradiť okresný súd na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010