znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 87/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008   p o r u š e n é b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   20/2008   z 24. septembra 2008   z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., spol. s r. o., trovy konania v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 87/09-15 z 1. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008.

Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 25. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Nesúhlasím   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri opätovnom   prejednaní   veci   a   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   nerešpektoval   právny názor ústavného súdu. Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 20. februára 2008 č. k. I. ÚS 197/07-25 nepovažoval názor dovolacieho súdu. že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti   ktorému   dovolanie   nie   je   prípustné,   za   nesprávny.   Na   str.   12   vo   štvrtom   odseku uvádza, že najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľky v súlade s označeným ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku. Za   chybu   rozhodnutia   považoval,   že rozhodnutie   nemá   dostatočné   a   objektívne   odôvodnenie,   ktoré   má   byť   podstatnou náležitosťou   každého   súdneho   rozhodnutia.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   obsah argumentácie predsedu najvyššieho súdu uvedenej v jeho vyjadrení k sťažnosti.

Uvedenú chybu dovolací súd v novom rozhodnutí napravil, keď podrobne uviedol, prečo sa má pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu § 238 ods. 5 O. s. p. za predmet konania aj po spojení viacerých vecí na spoločné odvolacie konanie, považovať samostatne predmet každej zo spojených vecí a nie ich súčet a svoj názor aj odôvodnil. Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či po podaní jedného dovolania v spojených veciach najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné konanie.   Ide   však   len   o   administratívno-technický   nedostatok,   ktorý   na   správnosť rozhodnutia nemá žiaden vplyv. Z rozhodnutia je zrejmé, je dovolací súd vo veci sp. zn. 3 Obdo 20/2008 rozhodoval o dovolaní len vo vzťahu k jednej z vecí, ktoré spojil na spoločné prejednanie odvolací súd (vo veci, ktorá bola na Okresnom súde v Nových Zámkoch vedená pod sp. zn. 15 Cb 84/02-23, predmetom ktorej bolo zaplatenie 2 246,40 Sk).

Je pravdou, že iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rovnakých veciach rovnakých   účastníkov   a   v   rovnakej   situácii   meritórne   rozhodol   o   dovolaniach   (sp.   zn. 7 Obdo 37/ 84, 7 Obdo 38/84, 7 Obdo 39/04). Pri rozhodovaní o týchto veciach však tento senát nemal pochybnosť o prípustnosti dovolania a bez ďalších úvah považoval dovolanie za prípustné. Z uvedeného dôvodu sa zrejme otázkami prípustnosti dovolania v súvislosti so spojením vecí v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal a názor na ňu nevyslovil. V sťažnosťou napadnutej veci senát uvedenými rozhodnutiami nemohol byť viazaný a hoci to v rozhodnutí výslovne neuviedol, jednoznačne vyslovil svoj názor a dôvody, prečo na rozdiel od postupu iného senátu v spomenutých veciach, nepovažoval dovolanie za prípustné. K vecnej správnosti rozhodnutí sme sa podrobne vyjadrili už vo vyjadrení z januára 2008 k predchádzajúcej sťažnosti (sp. značka I. ÚS 197/07). Nepovažujem za potrebné ho celé znovu uvádzať. Dovolím si len zopakovať, že spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p., je   skutočne   len   technickým   opatrením   súdu,   sledujúcim   jedine   hospodárnosť   konania. Spojenie vecí nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie. Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter. Spojenie je viac-menej náhodnou skutočnosťou, závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia, ale aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodnosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako tomu bolo v predmetnej veci, často záleží len na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, ich pridelenia do jednotlivých senátov a od toho, koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Na konkrétnom prípade sme ilustrovali, že záležalo naozaj len na náhode, koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie   a   ktoré   veci   sa   do   ktorého   „balíka“   dostanú.   Spájaním.   vecí   na   spoločné prejednanie   podľa   sumy.   ktorá   je   ich   predmetom,   by   tak   bolo   možné   bez   možnosti účastníkov to ovplyvnil, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania dosiahla   alebo   naopak   nedosiahla   hranicu,   ktorá   už   zakladá   prípustnosť   dovolania. Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Nesmie byť závislá na tak neistej a náhodnej skutočnosti, akou výber vecí pre spojenie, resp. skutočnostiach,   ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Aj po spojení vecí odvolacím   súdom   sú   to   stále   tie   isté   veci   a   predmetom   preskúmania   a   rozhodnutia odvolacieho   súdu   sú   tie   isté   napadnuté   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Z   uvedeného pohľadu   je rozhodnutie   odvolacieho súdu   v spojených   veciach len súhrnom   odvolacích rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Trvám na tom, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nieje prípustné, nemôže byť založená len tým, že vec bude spojená s inou (inými) vecami.

Sťažovateľka preceňuje význam formálneho aktu spojenia vecí, ktoré je, ako už bolo uvedené, často výsledkom náhodných skutočností. Rovnako by sa potom musel hodnotiť aj opačný formálny úkon. teda vylúčenie vecí na samostatné prejednanie podľa § 112 ods. 2 O. s. p. Vylúčením hoc aj len jednej veci, ktoré boli zvole žalobcu spojené do jednej žaloby, by mohli všetky vylúčené veci stratiť spôsobilosť byť predmetom dovolania, a to pri vylúčení v   ktorejkoľvek   fáze   konania.   Rovnaké   dôsledky   by   muselo   mať   spojenie   a   neskoršie opätovné vylúčenie (rozpojenie) vecí. Žiada sa pripomenúť, že jednotlivé samostatné nároky boli žalované samostatnými žalobami z vôle žalobcu. Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné ich spojiť a prejednal ich samostatne. Ak by ich nespojil ani odvolací súd, ani v jednej z nich by dovolanie prípustné nebolo.

Dovolací   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   že   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu dovolanie nie je prípustné. Navrhujem preto sťažnosť zamietnuť.»

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní z 18. mája 2009, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení doručenom 25. mája 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný   súd   preto   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z obsahu   sťažnosti,   z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej sťažnosti   a záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd napadnutým   uznesením   v právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne proti   V.,   a.   s.,   ako žalovanej o zaplatenie sumy 2 246,40 Sk s prísl. na dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004 č. k. 15 Cob 119/2004-47 rozhodol, že dovolanie sťažovateľky odmieta.

Podľa   sťažovateľky   na   odmietnutie   dovolania   nebol   dôvod,   pretože „dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy..., vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods.   4 ústavy musí   byť výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ústavný súd vychádzajúc z týchto úvah sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   označených   práv   najvyšším   súdom   došlo z dôvodu, že najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup je nevyhnutný podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože aj   v prípade,   ak   dôjde   k spojeniu   viacerých   vecí   odvolacím   súdom   na   jedno   konanie, nemožno pre účely   posudzovania prípustnosti   dovolania vychádzať zo súčtu   predmetov všetkých spojených konaní. Podľa názoru sťažovateľky takáto aplikácia § 238 ods. 5 OSP zo strany najvyššieho súdu je svojvoľná a je navyše v rozpore so skoršou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Najvyšší súd vyslovil v rozhodnutí taký právny názor, podľa ktorého pri aplikácii § 238   ods.   5   OSP „aj   po   spojení   vecí   treba   vychádzať   samostatne   z predmetu   každej spojenej veci“, pričom argumentoval tým, že spojenie veci podľa § 112 ods. 1 OSP „je iba technickým opatrením súdu, sledujúcim hospodárnosť konania“, ďalej tým, že spojenie vecí „nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie“ a spojením veci „nemení   sa   tiež   ani   predmet   konania   v jednotlivých   spojených   veciach,   ani   ich charakter“.

S   takýmto   výkladom   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa ústavný súd nestotožňuje.

Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1   OSP   nemožno   považovať   iba   za   technické   opatrenie,   ale   za   rozhodnutie   súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka nejaví   nevhodným   s ohľadom   na   kritériá   uvedené   v   §   112   OSP,   treba   za   rovnakého predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj v nasledujúcich   štádiách   občianskeho   súdneho   konania   do   času,   kým   nie   je   prípadne niektorá   z vecí   zo   spoločného   prejednania   vylúčená.   Pokiaľ   zákonodarca   stanovil predpoklady na spojenie vecí uvedené v § 112 OSP a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať právne   následky   v konaní.   Následkom   spojenia   viacerých   vecí   rozhodnutím   súdu   je následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený predmet   konania   je   predmetom   konania   spojeného.   Tomu   nasvedčuje   aj   vymedzenie predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť spojených   vecí.   Ak   by bolo aj po spojení vecí   treba   vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 5 OSP, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí z dôvodov stanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu § 238 ods. 5 OSP spôsobom, akým toto   ustanovenie   aplikoval   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí,   niet   ústavnej   opory. Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci, ktoré   sa   na   spojenie   nehodia,   vylúčiť   na   samostatné   konanie.   V prípade   sťažovateľky o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto postup   bol   daný   v zákonom   predpokladanom   a akceptovanom   záujme,   veci   sa   týkali rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

Za tejto situácie neostáva ani dovolaciemu súdu iné, než vychádzať z rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238 ods. 5 OSP je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v § 238 ods. 5 OSP.

Iba   takýto   výklad   a aplikáciu   §   238   ods.   5   OSP   možno   považovať   za   ústavne konformný   a v situácii,   ak   prichádzal   do   úvahy   i výklad   odlišný,   bolo   nevyhnutné uprednostniť práve výklad takýto.

Keďže   právny   záver   najvyššieho   súdu   bol   zjavne   arbitrárny,   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie nespĺňa ani uvedené atribúty.

Ústavný súd navyše už v odôvodnení nálezu č. k. I. ÚS 197/07-25 z 20. februára 2008   zdôraznil,   že   k znakom   právneho   štátu   a   medzi   jeho   základné   hodnoty   patrí neoddeliteľne   princíp   právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy),   napr.   PL. ÚS 36/95],   ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd   rozhodnutiami   vo   veci   sp. zn.   7 Obdo 37/2004   z 9.   decembra   2004,   sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005 za toho istého skutkového i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení vecí peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy. Súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m.   I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť   (mutatis   mutandis   PL. ÚS 21/00   a PL. ÚS 6/04).   So   zreteľom   na   označené rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné   situácie   aj   v budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň   zanedbal   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojení   s čl.   12   ods. 1   ústavy   (obdobne   to   konštatoval   i   nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 450/08 v obdobnej veci sťažovateľky).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meriotórne prerokovať   dovolanie   sťažovateľky   a   rozhodnúť   o   ňom   takým   spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a bude   v súlade   s právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., L.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 €, t. j. spolu 210,85 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009