znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 87/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť D. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/1994 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 83/1994 p o r u š e n é   b o l o.

2.   D.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Banská   Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť   D.   T.   trovy   konania v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti D. T. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2007 doručená sťažnosť D. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/1994.

Po prijatí sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 87/08-15 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval   26.   marca   2008   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   k sťažnosti   vyjadril   a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   doručil   ústavnému   súdu   28.   apríla   2008   vyjadrenie k podanej   sťažnosti   spolu   s požadovaným   súdnym   spisom.   Vo   vyjadrení   podal   stručný prehľad procesných úkonov súdu a účastníkov konania a zároveň zrekapituloval vyjadrenie zákonnej   sudkyne   k postupu   okresného   súdu   v konaní.   Z obsahu   vyjadrenia   predsedu okresného   súdu   vyplynulo,   že   okresný   súd   mal   problémy   so   zabezpečením   účastníkov konania   na   žalovanej   strane   na   pojednávaniach,   pričom   ich   účasť   bola   nevyhnutná na určenie   pasívnej   legitimácie   v spore.   Vyjadrenie   sa   však   ťažiskovo   sústreďuje len na obdobie od pridelenia veci sudkyni JUDr. V., teda od 8. februára 2006.

Vo vyjadrení ďalej okresný súd poukázal na skutočnosť, že hoci vo veci rozhodol 12. decembra 2007 v prospech sťažovateľa, ktorý vystupoval ako žalobca, „napriek tomu... prostredníctvom právneho zástupcu podal ústavnú sťažnosť po vyhlásení rozhodnutia dňa 18. 12. 2007, keď už vedel, že vec je rozhodnutá. Zrejme z toho dôvodu, aby ešte stihol podať takúto ústavnú sťažnosť do právoplatného skončenia predmetnej veci.“.

Podľa   názoru   vo   veci   konajúcej   sudkyne „konala   podľa   svojich   možností.   Vec právoplatne skončila a domnieva sa, že vzhľadom na vybavovanie inej agendy nezavinila prieťahy v tomto konaní“.

Predseda   okresného   súdu   vyjadril   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   požiadal   listom   z 28.   apríla   2008   právneho   zástupcu   sťažovateľa o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci, zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému   súdu   27.   mája   2008   stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uviedol, že „okresný súd v predmetnej občiansko-právnej veci nebol úplne nečinný, tento vytyčoval termíny konania jednotlivých pojednávaní, resp. robil iné procesno-právne úkony. Najmä v poslednom období, t. j. práve po pridelení veci sudkyni – JUDr. Jane V., súd konanie urýchlil, ba dokonca dňa 21. 12. 2007 v predmetnej veci vydal meritórne rozhodnutie.

Na   druhej   strane   sa   podľa   môjho   názoru   periodicita   procesných   úkonov   nedá kvalifikovať   ako   primerane   rýchla,   resp.   priebežná   a to   predovšetkým   s prihliadnutím na celkovú dĺžku trvania konania.“.

V stanovisku   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sťažovateľ   zdôraznil, že „porušovateľ práva mal v tomto prípade istým spôsobom sťaženú svoju úlohu, nakoľko odporcovia   v 2)   a 3)   rade   uvedený   proces   viac   menej   ignorovali,   nezúčastňovali   sa jednotlivých pojednávaní a zároveň si nepreberali písomnosti, týkajúce sa predmetnej veci“, avšak je úlohou „štátneho orgánu rozhodujúceho o odstránení právnej neistoty, aby sa v súlade s právnym poriadkom vysporiadal so správaním protistrany tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Napokon sťažovateľ vyjadril názor, že „celková dĺžka konania nebola ovplyvnená ani   zložitosťou   veci,   ani   mojim   postupom,   resp.   správaním   sa   ako   účastníka   konania na strane navrhovateľa. Mám teda zato, že štát objektívne zodpovedá za prieťahy v tomto konaní.“.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu   sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom posudzovaného konania   je   návrh   sťažovateľa   na vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Po   právnej   stránke v danom prípade nejde o zložitú vec. Zo skutkového hľadiska posudzované konanie nebolo a priori zložité, okresný súd však mal problémy s vyriešením niektorých skutkových otázok. Obsah vyžiadaného súdneho   spisu   však   dokazuje, že po vypočutí   žalovaného v 2.   rade a žalovaného v 3. rade, ktorých účasť na konaní sa okresnému súdu podarilo zabezpečiť až v novembri a decembri 2007, došlo k objasneniu skutočného stavu veci do tej miery, že okresný súd mohol vo veci meritórne rozhodnúť. Možno teda konštatovať, že skoršie vypočutie uvedených žalovaných by prispelo k výraznému skráteniu predmetného konania.

Ústavný   súd   tak   predmetné   konanie   vedené   okresným   súdom,   v rámci   ktorého sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   hodnotí   ako   konanie,   ktoré   po   právnej ani po skutkovej stránke nie je zložité.

Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sú hodnotené prípadné zbytočné prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp. jeho právneho zástupcu neprispelo zásadným spôsobom k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ spôsobil isté predĺženie konania (približne jeden mesiac) z dôvodu omeškania s doručením písomného stanoviska, na ktorého podanie ho vyzval okresný súd 3. júna 1996. Taktiež v záverečnej   fáze   konania   (október   2006   –   júl   2007)   sa   právny   zástupca   nevedel skontaktovať so sťažovateľom, pretože miesto jeho pobytu mu nebolo známe. To viedlo okresný súd k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľa prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky. Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil, že tento problém sám osebe nezapríčinil nemožnosť rozhodnutia vo veci, pretože v tom období sa nariadených pojednávaní (4. októbra 2006 a 22. júna 2007) zúčastňoval právny zástupca sťažovateľa, avšak uvedených pojednávaní sa nezúčastňovali žalobcovia v 2. a 3. rade, pričom ich účasť mala pre ďalší priebeh konania zásadný význam.

Pri   posudzovaní   tretieho   kritéria   relevantného   na   skúmanie   prípadného   výskytu zbytočných   prieťahov   v konaní   sa   ústavný   súd   sústredil   v prvom   rade   na   zisťovanie, či sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti.

Za   najdlhšie   obdobie   nečinnosti   možno   považovať   obdobie   od   20.   júla   2000, keď rozhodnutie   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súdu konkurzného o zrušení konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade pre nedostatok majetku nadobudlo   právoplatnosť,   a tým   došlo   zo   zákona   k zániku   účinku   vyhlásenia   konkurzu spočívajúceho v prerušení predmetného konania pred okresným súdom (§ 45 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom do konca júla 2000), do 2.   septembra   2004,   keď   okresný   súd   požiadal   krajský   súd   o oznámenie   stavu konkurzného konania. Tento prieťah v konaní okresného súdu predstavoval viac ako štyri roky a jeden mesiac. Podľa názoru ústavného súdu mal okresný súd po prerušení konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu v kratších časových intervaloch zisťovať stav konkurzného konania tak, aby po jeho skončení mohol v čo najkratšom čase pokračovať v predmetnom konaní.

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však v konečnom dôsledku mali vplyv na celkovú dĺžku konania.

Išlo o obdobie po pojednávaní 30. júna 1994 do 4. novembra 1994, keď okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 30. november 1994 (viac ako štyri mesiace). Kratším obdobím   nečinnosti bolo aj obdobie od   8. júla 1996, keď právny zástupca   sťažovateľa doručil okresnému súdu požadované písomné stanovisko, do 8. októbra 1996, keď okresný súd nariadil pojednávanie (tri mesiace). V období od 9. decembra 2005, keď okresný súd zisťoval   stav   konania   o výmaz   žalovaného   v 1.   rade   z obchodného   registra, do 12. septembra 2006, keď bolo nariadené pojednávanie, vykázal postup okresného súdu v posudzovanom   konaní   prieťah   v trvaní   deviatich   mesiacov.   Štvormesačné   obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo od pojednávania 4. októbra 2006 do 23. februára 2007, keď   okresný   súd   adresoval   výzvy   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   aj likvidátorovi žalovaného v 1. rade.

Takto   sa   okresný   súd   podieľal   na   celkovej   dĺžke   konania   (desať   rokov   a osem mesiacov po odpočítaní obdobia prerušenia konania) nečinnosťou v konaní trvajúcou päť rokov a deväť mesiacov.

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo   ani   pochybenie   okresného   súdu   v   období od 20. januára   1995   do 22.   marca   1996.   Počas   tohto   obdobia   okresný   súd   zisťoval u spoločnosti   C.,   P.,   stav   právneho   vzťahu   založeného   leasingovou   zmluvou   uzavretou 18. decembra   1992   medzi touto   spoločnosťou   a žalovaným   v 2.   rade.   Okresný   súd v uvedenom období adresoval českej spoločnosti tri výzvy s rovnakou žiadosťou (doručenie bolo   vykázané   20. januára   1995   a 11. decembra   1995,   posledná   výzva   je   z 26. februára 1996), pritom z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že odpoveď spoločnosti C., P., bola v požadovanej forme okresnému súdu doručená už 16. februára 1995.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka súdneho   konania   vo   veci,   s ktorou   sa   obrátil   na   súd   (II.   ÚS   64/99).   To   znamená, že aj nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného práva   podľa   čl.   48 ods.   2,   ak činnosť štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I.   ÚS   17/99,   II. ÚS   33/99).   Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   teda organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo   možné   rozhodnúť   spravidla   na jedinom   pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   v okolnostiach   konkrétneho   súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Konanie okresného súdu v uvedenom období (20. január 1995 – 22. marec 1996) považuje ústavný súd za neefektívny postup, ktorý znamenal predĺženie konania o viac ako jeden rok.

Neefektivitou   a nesústredenosťou   sa   však   vyznačoval   predovšetkým   postup okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   účasti   účastníkov   konania   na   žalovanej   strane na pojednávaniach. Ústavný súd konštatuje, že ani v prípade, ak sa účastník konania vyhýba preberaniu predvolaní na pojednávanie (a iných písomností súdu), nemôže sa súdne konanie vyvíjať   tak,   že   konajúcemu   súdu   sa   podarí   zabezpečiť   prítomnosť   účastníkov na pojednávaní po viac ako desiatich rokoch od začatia konania. Tento záver platí obzvlášť pre predmetné konanie okresného súdu, keďže výsluch mal na objasnenie skutkového stavu žalovaného v 2. a 3. rade ťažiskový význam.

Procesné   predpisy   poskytujú   súdu   dostatok   nástrojov,   ktorými   v prípade   potreby možno   zabezpečiť   prítomnosť   účastníka   konania   na   pojednávaní.   Ide   predovšetkým o možnosť   zisťovania   pobytu   účastníka   konania,   resp.   doručovania   súdnych   zásielok prostredníctvom orgánov Policajného zboru Slovenskej republiky (v predmetnom konaní túto   možnosť   okresný   súd   využil   až   pri   predvolávaní   na   posledné   dve   pojednávania v novembri   a decembri   2007),   ale aj o možnosť ukladania   poriadkových   opatrení   podľa § 53 OSP, či využitie predvedenia podľa § 52 OSP.

Tieto možnosti okresný súd nevyužíval dostatočne efektívne, čo výraznou mierou prispelo k celkovej dĺžke konania.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z   predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že na vzniku   a   pretrvávaní   nepriaznivého   a nežiaduceho   stavu   v dĺžke   konania   vo   veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   i práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že predmetné konanie bolo 26. marca 2008 právoplatne skončené, príkaz ústavného súdu, aby okresný súd vo veci konal bez prieťahov, sa stal bezpredmetným.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a aj   tú   skutočnosť,   že   vo veci   bolo   zistené   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 100 000 Sk (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. J.   S.,   ktorý   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Oba úkony boli vykonané v roku 2007. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk pre úkony v roku 2007),   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   v roku   2007   odmenu   v   sume 2   970   Sk.   K takto vyčíslenej   sume   ústavný   súd   pripočítal   režijný   paušál   za   dva   úkony   právnej   pomoci, a to dvakrát 178 Sk. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú sumu 6 296 Sk. Túto sumu ústavný súd zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa preukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia spolu predstavuje 7 492 Sk (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008