znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 87/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 prerokoval prijatú sťažnosť M. P., bytom N. Š., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., Advokátska kancelária, P., ktorou namietal porušenie jeho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 250/00, a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Poprade   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   250/00 p o r u š i l   právo M. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Poprade   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   250/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Poprade povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu v Poprade   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. P. v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. D. M., Advokátska kancelária, P., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2003 doručená sťažnosť M. P., bytom N. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M., Advokátska kancelária, P., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 250/00.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 87/03-10 z 26. marca 2003 prijal podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadrili   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   Spr.   357/03 zo 17. apríla 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 5. mája 2003.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odo dňa podania žaloby, t. j. od 17. marca 2000, okresný súd „vo veci nekonal a nekoná a až na jeho písomné a telefonické urgencie vytýčil na 29. apríl 2002 prvé pojednávanie,... ktoré však bolo odročené za účelom doručenia vyjadrenia k žalobe jedného zo žalovaných ostatným účastníkom konania“. Podľa tvrdenia sťažovateľa ide o vyjadrenie Okresného úradu Žarnovica (z 22. mája 2000), ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. mája 2000, „a ten nám nebol schopný toto vyjadrenie doručiť za dva roky“ (t. j. 6. mája 2002). Takéto konanie okresného súdu podľa názoru sťažovateľa „potvrdzuje prieťahy súdu v tomto konaní“ a v konečnom dôsledku porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Aj   napriek   viacerým upozorneniam na nečinnosť okresného súdu adresovaným aj jeho predsedovi nedošlo k náprave.

K sťažnosti   sa   okresný   súd   vyjadril   už   vyššie   citovaným   listom,   v ktorom popisuje priebeh doterajšieho konania vo veci a „zastáva názor, že dĺžka konania nie je výnimočne   dlhá   a zodpovedá   konkrétnym   podmienkam   prípadu.   Prejednávanú   vec nemožno považovať za takú, ktorej musí byť venovaná osobitná pozornosť preto, že by sa dotýkala napríklad úpravy práv a pomerov k maloletým deťom, štatútových vecí a pod.“. Okresný súd je toho názoru, že „prerokovávaná vec je skutkovo, no najmä právne   zložitá   a uvedená   záležitosť ovplyvňuje celkovú   dĺžku   konania“. Dôvodom tohto   tvrdenia   má   byť   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v žalobe   označil   celkom 5 žalovaných, ktorí mu majú hradiť škodu, pričom „je nevyhnutné skúmať podmienky zodpovednosti   každého   žalovaného   aj   s prihliadnutím   na   prípadný   podiel zodpovednosti toho ktorého žalovaného“. Okresný súd je toho názoru, že konanie v predmetnej   veci   „s   prihliadnutím   k zaťaženosti   vybavujúceho   senátu   primerane smeruje k odstráneniu právnej neistoty žalobcu a teda k rozhodnutiu vo veci samej“.

K vyjadreniu   okresného súdu   zaujal stanovisko právny zástupca   sťažovateľa listom   z 5.   mája   2003,   v ktorom   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o doručené   vyjadrenie okresného súdu, skutočnosti v ňom uvedené vlastne len potvrdzujú, že k zbytočným prieťahom v prerokovaní veci skutočne došlo.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 17. marca 2000 žalobu proti:

1.   J. P. - O. C., P. (ďalej len „žalovaný č. 1“),

2.   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   v   Banskej   Bystrici   (ďalej len „žalovaný č. 2“),

3.   Okresnému úradu Žarnovica (ďalej len „žalovaný č. 3“),

4.   P. Š., L. (ďalej len „žalovaný č. 4“)o zaplatenie   sumy   220   000   Sk   s príslušenstvom   ako   náhrady   škody   za   osobné motorové vozidlo, ktoré sťažovateľ kúpil od žalovaného č. 1 a ktoré bolo rozhodnutím Colného úradu v Poprade zaistené pre nezhodu údajov v technickom preukaze vozidla a v colných dokumentoch.

Po zaplatení súdneho poplatku okresný súd 10. mája 2000 vyzval žalovaných na vyjadrenie sa k žalobe.

Žalovaný   č.   3   doručil   svoje   vyjadrenie   okresnému   súdu   25.   mája   2000, žalovaný č. 1 dňa 16. júna 2000 a žalovaný č. 2 listom z 19. júna 2000 namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie.

V mesiacoch máj až september 2000 okresný súd neúspešne doručoval žalobu a následne zisťoval adresu žalovaného č. 4. Žalobu mu doručil 6. októbra 2000 do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici.

Predseda okresného súdu opatrením z 22. januára 2001 predmetnú vec pridelil do senátu 15 C.

Ďalší úkon vykonal okresný súd až 15. apríla 2002, keď predvolal účastníkov na pojednávanie s termínom 29. apríla 2002 (predvolanie bolo doručené sťažovateľovi a žalovaným č. 1 a č. 3).

Pojednávanie   konané   29.   apríla   2002   (za   prítomnosti   sťažovateľa   a jeho právneho   zástupcu)   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doručenia   vyjadrenia žalovaného č. 3 k žalobe ostatným účastníkom konania.

Dňa 6. mája 2002 žalovaný č. 2 listom oznámil okresnému súdu, že trestná vec proti   žalovanému   č.   4   ešte   nie   je ukončená   a že   sťažovateľ   si   uplatnil   v trestnom konaní náhradu škody.

Dňa   15.   mája   2002   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   svoje   stanovisko k vyjadreniam   žalovaného   č.   1   a č.   3   k žalobe   a rozšíril   žalobu   aj   voči   Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „žalovaný č. 5“).

Žalovaný č. 2 dňa 16. mája 2002 oznámil, že výzvu okresného súdu z 29. apríla 2002 postúpil Krajskému úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici.Žalovaný č. 1 sa listom zo 14. mája 2002 vyjadril k vyjadreniu žalovaného č. 3 a doplnil svoje vyjadrenie k žalobe.

Okresný súd zaslal 11. apríla 2003 vyjadrenie žalovaného č. 2 zo 16. mája 2002 ostatným   účastníkom   konania   a vyzval   sťažovateľa,   aby   predložil   potrebný   počet exemplárov svojho vyjadrenia zo 14. mája 2002 (doručené okresnému súdu 15. mája 2002), aby mohlo byť doručené ostatným účastníkom konania.

Dožiadaním   z 11.   apríla   2003   zisťoval   okresný   súd   na   Ústrednej   evidencii väzňov v Bratislave, či je ešte žalovaný č. 4 vo väzbe.

Dňa   17.   apríla   2003   sťažovateľ   doručil   6   druhopisov   svojho   vyjadrenia   zo 14. mája 2002.

Dňa 28. apríla 2003 bol súdny spis sp. zn. 7 C 250/00 doručený ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti vyniesol toto rozhodnutie:

„Základné   právo   sťažovateľa  ...   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 7 C 250/00 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Poprad vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 250/00 konal. Súd   priznáva   sťažovateľovi   podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   SR   finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa... vo výške 13.556,- Sk (Vyhl. 163/2002 Zb. 2 x 6 650,- Sk, 2 paušál 128,- Sk).“

Okresný súd vo svojom vyššie uvedenom vyjadrení žiadal, „aby ústavný súd návrhu M. P. nevyhovel“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   rozhodovanie   o žalobe   o   náhradu škody.   Aplikáciu   právnej   úpravy   náhrady   škody   v občianskom   súdnom   konaní vykonanú   v ustanoveniach   šiestej   časti   prvej   a druhej   hlavy   (prvého   až   tretieho oddielu) zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších   predpisov ústavný súd v predmetnom prípade nepovažuje za natoľko komplikovanú a náročnú, aby mohla negatívne ovplyvniť priebeh doterajšieho konania.

2.   V konaní   (správaní)   sťažovateľa   ako   ďalšieho   kritéria   na   posudzovanie možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľa od jej podania trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše 3 rokov (37 mesiacov), počas ktorých sa vo veci konalo   len   jedno   pojednávanie   bez   toho,   aby   bol   vypočutý   niektorý   z   účastníkov konania.

Zdĺhavý   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   spôsobujúci predlžovanie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   dokumentujú   nižšie   uvedené, okresným súdom vykonané procesné úkony vo vyznačených obdobiach (včítane dĺžky ich trvania).

Sťažovateľ doručil žalobu okresnému súdu 17. marca 2000. Okresný súd od 21. marca 2000 do 3. októbra 2000 vykonal úkony súvisiace s doručením návrhu, vyžiadaním vyjadrení strán, zložením súdneho poplatku do 4. októbra 2000. Vec bola 22.   januára   2001   prikázaná   inému   senátu   (15   C)   a úkony   na   zvolanie   jediného pojednávania vo veci boli vykonané až 15. apríla 2002. Od 16. mája 2002 do 11. apríla 2003 okresný súd vo veci nevykonal žiadne úkony.

Ústavný súd považuje obdobie od 4. októbra 2000 do 15. apríla 2002, t. j. 18 mesiacov, a obdobie od 16. mája 2002 do 11. apríla 2003, t. j. 11 mesiacov, teda v súhrne 29 mesiacov, za zbytočné prieťahy zapríčinené nekonaním okresného súdu a vykonaním neúčelných úkonov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení o skutkovej a právnej náročnosti posudzovanej   veci   ústavný   súd   neakceptoval   už   aj   vzhľadom   na   doterajší   (vyššie dokumentovaný) postup okresného súdu v posudzovanej veci.

Taktiež zdôrazňovanie zdĺhavosti doterajšieho konania tvrdením o „zaťaženosti vybavujúceho   senátu“   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť,   že   Slovenská republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (I. ÚS 39/00). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v bode   1   (hodnotenie   kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu okresného súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup (organizáciu práce) okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorých aplikácia   je   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j.   rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup (a aj nečinnosť) okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného   konania   nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu nečinnosti okresného súdu,   ktorá   spôsobila,   že   „sa   dostal   do   postavenia,   že   nemá   ani   zaplatenú   kúpnu cenu  ...,   ani predmetné   motorové   vozidlo“,   ktoré   vplyvom   času   a poveternostných podmienok   je   „už   aj   značne   znehodnotené“,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr.   I.   ÚS   15/02).   Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde   a   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie označeného základného práva uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25   000   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd nevyhovel.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom v sume 13 556 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ústavná sťažnosť). Hodnotu jednotlivých   úkonov   právnej   pomoci   vyvodzoval   právny   zástupca   sťažovateľa z ustanovenia   §   13   ods.   8   v spojení   s   ods.   1   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb.

Vychádzajúc z doterajšej ustálenej praxe ústavného súdu výpočet náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sa vypočítava podľa ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky (porušenie základného práva garantovaného   ústavou   nie   je   oceňované   peniazmi)   t.   j.,   že   za   tri   úkony   právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť   a vyjadrenie k stanovisku   okresného   súdu)   prislúcha   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   náhrada 13 194 Sk, t. j. 3 x 4 270 Sk (12 810 Sk) plus 3 x 128 Sk (384 Sk).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   že   požadovaná   náhrada   trov právneho   zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil okresnému súdu   povinnosť zaplatiť trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 194 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003