znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 87/02-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. januára 2003 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 10 C 1099/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2002 doručená sťažnosť Ing. J. B., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   R.   Ž.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1099/99.   Na   základe   výzvy ústavného súdu právny zástupca navrhovateľa listom zo 7. júna 2002 odstránil nedostatky sťažnosti.

Ústavný súd 4. júla 2002 prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 87/02-11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2002. Uviedol, že k prieťahom v konaní došlo   v   období   od   podania   žaloby   15.   októbra   1999   do   konania   prvého   pojednávania 29. novembra 2001. K prieťahom v konaní došlo v dôsledku značnej zaťaženosti okresného súdu a vybavujúcej sudkyne, ktorá má v senáte vyše 400 nevybavených vecí. Ďalej uvádza, že od 29. novembra 2001 sa vo veci plynule koná.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   1099/99   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania:

Predmetom konania je žaloba o uloženie povinnosti užívať byt, ktorá bola doručená na okresný súd 15. októbra 1999. Dňa 25. októbra 1999 okresný súd vyzval žalovaných v 1., 2. a 3. rade, aby sa vyjadrili k žalobe. Vyjadrenie k žalobe žalovanej v 1. rade A. B. a žalovaného v 2. rade I. B., obidvaja bytom K., bolo súdu doručené 30. novembra 1999. Prvé pojednávanie, ktoré sa konalo 29. novembra 2001, bolo odročené. Na pojednávanie sa nedostavili žalovaní v 1. a 2. rade, pričom u žalovaného v 2. rade je vykázané doručenie predvolania na pošte. Žalovaná v 1. rade sa na uvedenej adrese nezdržiava, mala by sa nachádzať   v Českej   republike.   Doručenie   predvolania   nebolo   vykázané   ani   u   právneho zástupcu žalovaných v 1. a 2. rade. Dňa 5. decembra 2001 žiadal okresný súd Obvodné oddelenie   Policajného   zboru   K.   o doručenie   zásielky   okresného   súdu,   pretože   I.   B.   ju opakovane   neprevzal   na   pošte,   a zároveň   žiadal   o zistenie   pomerov   od   susedov a spolubývajúcich.   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   K.   2.   januára   2002   vrátilo doručenku   okresnému   súdu,   pretože   ju   nebolo   možné   doručiť.   Menovaný   sa   z miesta trvalého   pobytu   odsťahoval   a iný   trvalý   alebo   prechodný   pobyt   nebol   zistený.   Druhé pojednávanie sa konalo 25. januára 2002, na ktoré sa nedostavili žalovaní v 1., 2. a 3. rade, doručenie predvolania bolo vykázané. Pojednávanie bolo odročené. Dňa 30. januára 2002 okresný súd znova žiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru K. o doručenie zásielky okresného súdu, pretože žalovaný v 2. rade I. B. ju opakovane neprevzal na pošte, a zároveň žiadal o zistenie pomerov od susedov a spolubývajúcich. Okresný súd 13. februára 2002 taktiež   žiadal   Políciu   Českej   republiky,   Obvodné   oddelenie   Č.   T.,   o doručenie   zásielky A. B., bytom Č. T., z dôvodu, že menovaná opakovane neprevzala zásielku okresného súdu. Zároveň žiadal o zistenie pomerov od susedov a spolubývajúcich. Dňa 28. marca 2002 bolo okresnému súdu doručené oznámenie Polície Českej republiky, Obvodného oddelenia Č. T., že na ulici... v Č. T. žiadny dom neexistuje, a tiež že lustráciou v evidencii obyvateľov bolo zistené, že osoba menom A. B. nemá trvalý ani prechodný pobyt v okrese Č. T. V poradí tretie   pojednávanie   sa   konalo   22.   marca   2002,   na   ktoré   sa   nedostavili   žalovaní v 1. až 3. rade,   pričom   u žalovaného   v 2.   rade   bolo   doručenie   predvolania   vykázané. Pojednávanie bolo odročené na 23. máj 2002. Dňa 16. apríla 2002 bolo okresnému súdu doručené podanie žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade, v ktorom uvádzajú dôkazy, ktoré podľa ich názoru jednoznačne preukazujú neodôvodnenosť návrhu žalobcu o uloženie povinnosti umožnenia užívať byt. Okresný súd žiadal 24. apríla 2002 Správu katastra K., aby oznámila okresnému súdu údaje týkajúce sa bytu... v dome... k 15. februáru 2002, a zároveň žiadal o zaslanie kópie kúpnej zmluvy V 814/01 a aktuálny výpis listu vlastníctva predmetného   bytu. Správa katastra   K.   doručila   okresnému   súdu   požadované informácie 10. mája 2002. Dňa 22. apríla 2002 okresný súd uznesením rozhodol o uložení poriadkovej pokuty v sume 1000 Sk žalovanému v 2. rade, pretože sa 22. marca 2002 nedostavil na pojednávanie.   Dňa   24.   apríla   2002   okresný   súd   znova   žiadal   Obvodné   oddelenie Policajného zboru K. o doručenie zásielky okresného súdu, pretože žalovaný v 2. rade I. B. ju   opakovane   neprevzal   na   pošte,   a zároveň   žiadal   o zistenie   pomerov   od   susedov a spolubývajúcich.   Dňa   10.   mája   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   I.   B. o odpustenie poriadkovej pokuty a odvolanie žalovaného v 2. rade. Ďalšie pojednávania sa konali   23.   mája   2002   a 13.   septembra   2002,   avšak   konanie   doteraz   nie   je   ukončené. Vypočutý má byť svedok E. S. a budú vyžiadané správa z Bytového podniku mesta K., kto je   nájomcom   bytu   nachádzajúceho   sa   v K.,   a oznámenie,   v akom   stave   sa   tento   byt nachádza.III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Navrhovateľ   využil   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú   pre   rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o uloženie   povinnosti umožnenia užívať byt nehodnotil ako právne zložité konanie.

Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 10 C 1099/99 možno hodnotiť   ako   aktívne   a súčinnostné.   Zo   zápisníc   o súdnom   konaní   obsiahnutých   vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný súd zistil, že navrhovateľ sa zúčastňoval nariadených pojednávaní, navrhoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a opakovanými sťažnosťami u orgánov štátnej správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci. Okresný   súd   mal   problémy   s doručovaním   písomností   a účasťou   žalovaných   na pojednávaniach.   Žalovanému   v 2.   rade   uložil   poriadkovú   pokutu   a o súčinnosť   pri doručovaní zásielok žiadal aj políciu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný v období od 30. novembra 1999, keď mu bolo doručené vyjadrenie žalovaných v 1. a 2. rade k žalobe, do 29. novembra 2001, keď sa konalo prvé pojednávanie, čiže 24 mesiacov.

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktorého   dĺžka   presahuje   tri   roky,   dopustil   zbytočných prieťahov   v celkovej   dĺžke   24   mesiacov,   čo   je   doba,   ktorá   významným   spôsobom ovplyvnila   celkovú   dĺžku   konania.   Poukázanie   predsedu   okresného   súdu   na   objektívne príčiny spôsobujúce prieťahy v konaní, spočívajúce v značnej zaťaženosti súdu nemožno akceptovať.   V súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru   platí,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní ( II. ÚS 40/97). Námietka veľkého množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústava   má   povahu základného   prameňa práva,   ktorý   je nadradený   voči   všetkým ostatným   prameňom   práva.   Ústava   v širokej   miere   preberá   niekedy   doslovné   znenie základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“   do   vnútroštátneho   právneho   poriadku   záväzky   z medzinárodných   zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Ak sa navrhovateľ domáha súčasne vyslovenia porušenia základných práv a slobôd garantovaných   v ústave   a ľudských   práv   a základných   slobôd   garantovaných medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu týchto práv a slobôd   nie   je   významový   rozdiel,   zistením   a vyslovením   porušenia   základného   práva alebo slobody podľa ústavy sa v takýchto prípadoch naplnil aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže poskytnúť právu alebo slobode podľa medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorých porušenie sa namieta.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Navrhovateľ   žiada,   aby mu bolo   priznané primerané finančné   zadosťučinenie   vo výške 80 000 Sk. Právny zástupca navrhovateľa v doplnenom podaní na základe výzvy ústavného súdu zdôvodnil návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že „vleklé a liknavé spory majú za následok zníženie celkovej kvality života navrhovateľa. Navrhovateľ nemá kde bývať, za obdobie posledných piatich rokov prebýval v azylovom dome, v lacných ubytovniach, na záhradnej chatke a pod. To malo za následok zhoršenie jeho   zdravotného   stavu   a   následne   zmenu   čiastočnej   invalidity   na   trvalú.   Jeho   kožné ochorenie   –   psoriáza   vyžaduje   pravidelnú   hygienu   a vzhľadom   na   to,   že   doteraz   nemá doriešený problém s užívaním bytu, nemôže ju dodržiavať na požadovanej úrovni.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľovi vznikla predovšetkým zhoršením jeho zdravotného stavu a ktorá spočíva v pocite neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 10 C 1099/99, berúc do úvahy   skutočnosť,   že   navrhovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby   nijako   nepričinil, a zohľadňujúc tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu,   možno   sumu   20   000   Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003