znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 86/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   S.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   M.   T.,   pre   namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži/2/2010 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011 doručená sťažnosť Mgr. I. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sži/2/2010 z 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených a z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 25. júla 2008 domáhala preskúmania zákonnosti informácie Ú. (ďalej len „úrad“) č. 02134/2008Ui-P864/08-11   z 28.   marca   2008   o výsledku   prešetrenia   jej   oznámenia   (z 2.   januára   2008) a upovedomenia úradu č. 02134/2008Ui-P864/08-20 z 2. júna 2008 o odložení opakovaného oznámenia sťažovateľky (z 21. apríla 2008).

Oznámenie   sťažovateľky   sa   týkalo   podozrenia   z porušovania   povinností a podmienok   určených   zákonom   č.   428/2002   Z.   z.   o ochrane   osobných   údajov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   osobných   údajov“)   M.   (t.   j. zamestnávateľom   a prevádzkovateľom;   ďalej   len   „m.“)   v súvislosti   s poskytnutím   jej osobných údajov redaktorovi týždenníka P. (ďalej len „novinár“), ktorý následne v článku nazvanom   „Expertka“   uviedol,   že sťažovateľka   sa „na   post   národnej   expertky   pre   boj s terorizmom v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom... dostala napriek tomu, že nespĺňa požiadavky na výkon tejto funkcie... spočívajúce v trojročnej praxi na plný úväzok“. Sťažovateľka tvrdila, že článok vychádzal z údajov obsiahnutých v jej osobnom spise, a to: meno   a priezvisko,   zastavaná   funkcia   a služobné   zaradenie,   zaradenie   v platovej   triede, platové   podmienky,   odpracovaná   odborná   prax,   predchádzajúce   miesto   výkonu   praxe, pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe.

V odpovedi na toto oznámenie (t. j. v informácii o výsledku prešetrenia oznámenia) úrad   konštatoval,   že   k porušeniu   zákona   o ochrane   osobných   údajov   nedošlo.   Údaje súvisiace   s dĺžkou   predchádzajúcej   praxe   sťažovateľky   a s okolnosťami   jej   vyslania   do zahraničia nemožno považovať za osobné údaje sťažovateľky, keďže postup m. nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“).

Uvedené   závery   úradu   sťažovateľka   nepovažovala   za   správne,   a preto   podala opakované oznámenie, ku ktorému pripojila neoficiálny prepis textových správ bývalého zamestnanca m. JUDr. M. V., ktorý mal byť zainteresovaný na príprave článku.

Opakované   oznámenie   úrad   odložil   z dôvodu,   že   neobsahovalo   žiadne   nové skutočnosti a že vec, ktorej sa oznámenie týka, prejednáva orgán činný v trestnom konaní.

Sťažovateľka   uviedla,   že   v dôsledku   nesprávnej   interpretácie   ustanovenia   §   3 (osobné údaje) zákona o ochrane osobných   údajov a ustanovení § 9 (ochrana osobnosti a osobných údajov) zákona o slobodnom prístupe k informáciám m. sprístupnilo novinárovi osobné údaje sťažovateľky, medzi ktoré patrili aj informácie o dĺžke pracovnej praxe na m. a   o okolnostiach   súvisiacich   s jej   vyslaním   na   pozíciu   národného   experta   Slovenskej republiky do inštitúcie Európskej únie, čím z jeho strany došlo k porušeniu ustanovení § 7 (súhlas   dotknutej   osoby)   a   §   18   (povinnosť   mlčanlivosti)   zákona   o ochrane   osobných údajov, ako aj k zásahu do základného práva sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o jej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy.

Podľa § 3 zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe   jednej   či   viacerých   charakteristík   alebo   znakov,   ktoré   tvoria   jej   fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám informácie o osobných údajoch   fyzickej   osoby,   ktoré   sú   spracúvané   v   informačnom   systéme   za   podmienok ustanovených   zákonom   (zákonom   o ochrane   osobných   údajov,   pozn.),   povinná   osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby.

Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám upravuje rozsah sprístupnenia osobných údajov osobitných kategórií fyzických osôb povinnou osobou na účely informovania verejnosti.

Sťažovateľka uviedla, že sprístupnenie jej osobných údajov, medzi ktoré patrili aj informácie o dĺžke pracovnej praxe sťažovateľky na m a o okolnostiach súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu národného experta Slovenskej republiky do inštitúcie Európskej únie, neustanovoval   m.   žiadny   zákon   a sťažovateľka   ich   sprístupnenie   m.   ani   neodsúhlasila, pričom m. ju o takýto súhlas nepožiadalo. Aplikácia § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám je v jej prípade právne irelevantná, keďže toto ustanovenie sa sťažovateľky vôbec netýka. M. môže podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov (ak tento zákon neustanovuje inak) spracúvať osobné údaje sťažovateľky, resp. disponovať s týmito údajmi, len v rozsahu súhlasu daného sťažovateľkou služobnému úradu m., a zároveň je povinné zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch, ktoré spracúvava.

Úrad, rovnako ako m. vychádzal z nesprávnej interpretácie citovaných zákonov, jej podania   riadne   nepreskúmal a   pri   prešetrovaní   a vybavovaní oznámenia a   opakovaného oznámenia sťažovateľky sa neriadil ustanoveniami § 45 zákona o ochrane osobných údajov. Oznámenie aj opakované oznámenie sťažovateľky boli opodstatnené, pričom opakované oznámenie obsahovalo nové skutočnosti a nešlo ani o vec, ktorú prejednával orgán činný v trestnom konaní, preto nebol dôvod ich odložiť.

Uvedené   okolnosti   viedli   sťažovateľku   k podaniu   žaloby   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   krajskému   súdu,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania zákonnosti „rozhodnutí“ a postupu správneho orgánu, t. j. úradu.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 124/2008-93 zo 6. apríla 2010 žalobu sťažovateľky zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sži/2/2010 z 30. júna 2011 rozsudok krajského súdu potvrdil.

1. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a zjavne neodôvodnený, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľky arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu vyplýva z toho, že sa   stotožnil   so závermi krajského súdu,   že údaje súvisiace   s dĺžkou   predchádzajúcej praxe   sťažovateľky   a s okolnosťami   jej   vyslania   do   zahraničia   nemožno   považovať   za osobné   údaje   sťažovateľky,   keďže   postup   m.   nepresiahol   rámec   poskytnutia   údajov o činnosti   štátneho   orgánu   na   základe   zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám. Najvyšší súd celkom nesprávne považoval odloženie opakovaného oznámenia úradom za opodstatnené,   ktorý   dospel   k mylným   záverom,   že   vec,   ktorej   sa   oznámenie   týka, prejednáva   orgán   činný   v trestnom   konaní   a že   opakované   oznámenie   neobsahuje   nové skutočnosti.

Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezodpovedá   zásadám   odôvodnenia súdnych   rozhodnutí   podľa   §   157   ods.   2   OSP   a rozsudok   najvyššieho   súdu   je nepreskúmateľný.   Najvyšší   súd   iba   konštatoval   záver   o oprávnenosti   postupu   m.   podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, avšak bez toho, aby uviedol, aké konkrétne ustanovenie citovaného zákona, resp. zákona o ochrane osobných údajov oprávňovalo m. sprístupniť   jej   osobné   údaje   novinárovi,   a to   dokonca   bez   jej   súhlasu.   Najvyšší   súd   sa nevysporiadal ani s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nových skutočností a povinnosti úradu vec riadne prešetriť.

Uvedené   okolnosti   jednoznačne   opodstatňujú   záver   o dôvodnosti   žaloby sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   „rozhodnutí“   a postupu správneho   orgánu.   Všeobecné   súdy   sa   v plnom   rozsahu   stotožnili   so   závermi   úradu, v dôsledku čoho sú aj závery vyjadrené v ich rozsudkoch arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a teda   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majúce   za   následok porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   namietala,   že   najvyšší   súd   neprerušil   konanie a nepredložil   sťažovateľkou   položené   predbežné   otázky   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev   v zmysle   §   109   ods.   1   psím.   c)   OSP,   hoci   boli   relevantné   a   prípustné, čím porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sži/2/2010   z   30.   júna   2011   bolo   porušené   jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev   o rozhodnutie   o predbežných   otázkach   v rovnakom   rozsahu,   v   akom   o to požiadala najvyšší súd.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2011-87 zo 6. decembra 2011 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

„Podľa   obsahu   sťažnosti   sťažovateľka   v nej   uvádza   totožné   námietky   ako v administratívnom   a súdnom   konaní,   len   ich   formuláciu   prispôsobila   konaniu   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   preto   poukazuje   na   dôvody   svojho   rozsudku   sp.   zn.   5   Sži   2/2010 z 30. júna 2011, domnievajúc sa, že sa s námietkami sťažovateľky dostatočne a podrobne vyporiadal...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sži 2/2010 z 30. júna 2011   je   arbitrárny   a zjavne   neodôvodnený,   čo   v podstate   zdôvodnila   rovnakými námietkami, aké vzniesla v správnom konaní a v konaní pred všeobecnými súdmi.

Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu vyplýva z toho, že sa stotožnil so závermi krajského   súdu,   že   údaje   súvisiace   s dĺžkou   predchádzajúcej   praxe   sťažovateľky a s okolnosťami   jej   vyslania   do   zahraničia   nemožno   považovať   za   osobné   údaje sťažovateľky, keďže postup m. nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu   na   základe   zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám.   Najvyšší   súd   celkom nesprávne   považoval   odloženie   opakovaného   oznámenia   úradom   za   opodstatnené, neuviedol, aké konkrétne ustanovenie zákona o slobodnom prístupe k informáciám, resp. zákona o ochrane osobných údajov oprávňovalo m. sprístupniť jej osobné údaje novinárovi, a   nevysporiadal   sa   ani   s námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   nových   skutočností a povinnosti úradu vec riadne prešetriť.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená. Je zrejmé, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha preskúmania rozhodnutí všeobecných súdov tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 3 S 124/2008-93 zo 6. apríla 2010, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky, uviedol:

„Súd   sa   stotožnil   s právnym   záverom   žalovaného,   že   údaje   súvisiace   s dĺžkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemožno považovať za osobné údaje oznamovateľky nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z... Vo   vzťahu   k údaju   o platovej   triede   priznanej   žalobkyni,   ktorý   prevádzkovateľ   poskytol autorovi článku „Expertka“ platí, že ide o údaj viazaný na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu momentálne zastáva a keďže nejde o osobný údaj, je irelevantné, či bol   tento   údaj   vopred   zverejnený.   Prevádzkovateľ...   ako   jeden   z viacerých   zdrojov, na ktoré sa autor článku „Expertka“ odvoláva, nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002   Z.   z.   Zo   svojho   informačného   systému   nikomu   nesprístupnil   osobné   údaje oznamovateľky.

Čo   sa   týka   upovedomenia   o odložení   opakovaného   oznámenia,   žalovaný   sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými žalobkyňou v opakovanom oznámení. Zákon č. 211/2000 Z. z. jasne definuje povinné osoby, medzi ktoré spadá aj M. a vo všeobecnosti je založený   na   princípe,   že   akákoľvek   informácia,   ktorej   zverejnenie   iné   právne   predpisy výslovne nevylučujú a ktorú má zároveň povinná osoba k dispozícii, je verejne prístupná. Prevádzkovateľ... neposkytol ani nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky a neporušil ani iné obmedzenia prístupu k informáciám, splnil si len povinnosť, ktorú mu zákon č. 211/2000 Z. z. ako povinnej osobe ukladá.

Krajský súd... po preskúmaní veci sa plne stotožnil s dôvodmi žalovaného uvedenými v upovedomení   o odložení   opakovaného   oznámenia.   Správny   orgán   dostatočne   zistil skutkový   stav   veci   a tento   aj   po   právnej   stránke   správne   posúdil.   Súd   má   na   to, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom; nakoľko námietky žalobkyne neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu... zamietol.“

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sži/2/2010 z 30. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, okrem iného uviedol:

«...   odloženie   oznámení   žalovaným   je   využitím   jeho   fakultatívneho   oprávnenia daného mu zákonom, keď v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa podala trestné oznámenie za prečin ohovárania podľa § 323 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, a že opakované   oznámenie   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   pričom   bolo   dané   do pozornosti   žalobkyne,   že   jej   právo   domáhať   sa   ochrany   osobnosti   podľa   §   11   a   nasl. Občianskeho zákonníka nie je dotknuté.

Pokiaľ   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   údaje   súvisiace   s   dĺžkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemožno považovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z., najvyšší súd s takýmto názorom súhlasí.

Najvyšší súd v zhode s krajským súdom a žalovaným vo vzťahu k údaju o platovej triede priznanej žalobkyni, ktorý prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „Expertka“ má za   to,   že   ide   o   údaj   viazaný   na   samotnú   funkciu   bez   ohľadu   na   to,   kto   túto   funkciu momentálne zastáva, a keďže nejde o osobný údaj, je aj podľa najvyššieho súdu irelevantné, či bol tento údaj vopred zverejnený. Takto potom M. ako jeden z viacerých zdrojov, na ktoré sa autor článku „Expertka“ odvoláva, nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z. a zo svojho informačného systému nikomu nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky... Najvyšší súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu § 157 ods. 2 OSP a nemôže súhlasiť ani s názorom, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a rady   95/46/ES   z   24.   októbra   1995   na   danú   vec.   Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti prvostupňový súd nie je ako orgán štátu priamo zaviazaný Smernicami Európskej Únie (zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol teda povinný túto skutočnosť ani v napadnutom   rozhodnutí   uvádzať,   a   ani   odôvodňovať.   Táto   skutočnosť   v   danej   veci neovplyvnila preskúmateľnosť prvostupňového rozsudku.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutím krajského súdu nedošlo ani k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Z   vyššie   uvedených   dôvodov,   preto   najvyšší   súd   posúdil   námietky   žalobkyne smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu, za nedôvodné.

Najvyšší súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia a postupu žalovaného zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náležité a podrobne odôvodené.»

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). To platí ako pre otázky týkajúce sa predmetu   sporu,   tak   aj   pre   otázky   procesné.   Rozdielny   (odlišný)   názor   sťažovateľa na interpretáciu   práva   všeobecným   súdom   sám   osebe   nemôže   založiť   opodstatnenosť sťažnosti,   a teda   ani   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie všeobecným súdom.

Preskúmaním sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s   argumentáciou   sťažovateľky   a jeho   rozhodnutie   (rozsudok)   nemožno   považovať   za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   teda   také,   ktoré   má   za   následok   porušenie označených práv sťažovateľky.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti, v ktorej namietala porušenie označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   zákonného   sudcu podľa   čl. 48   ods.   1   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   k porušeniu   označených   práv   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sži   2/2010   z   30.   júna   2011   malo   dôjsť   v súvislosti s neprerušením konania a nepredložením predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor   Európskych   spoločenstiev   o rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   medzinárodnej zmluvy.

Ak   sa   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nepreukázala   potreba   výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (III. ÚS 388/2010).

„V   rámci   spolupráce   medzi   Súdnym   dvorom   Európskych   spoločenstiev a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie   so   zreteľom   na   osobitosti   prípadu,   posúdiť nevyhnutnosť   podania   návrhu   na   začatie   prejudiciálneho   konania,   aby   mohol   vyniesť rozhodnutie,   ako   aj   dôležitosť   otázok,   ktoré   kladie   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev.“ (Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie, Žilina 2007, s. 131)

Z uvedeného vyplýva, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP závisí od   úvahy   všeobecného   súdu   a   je   upravené   len   ako   procesná   možnosť,   nie   však   jeho povinnosť. Inými slovami, rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu neprerušenia konania a nepredloženia predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s obsiahlym   vysvetlením,   ktoré   podal   najvyšší   súd k námietke   sťažovateľky,   že   mal   požiadať   Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke. Výklad tohto právneho problému je súladný s ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré vyplývajú pre Slovenskú republiku ako členského štátu Európskej únie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľky, ktoré sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012