znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 86/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. G., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 D 271/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 166/99) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Námestovo   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   D   271/2008   (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 166/99) p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Námestovo p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 D 271/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Námestovo p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý   uhradiť J. G. trovy konania v sume 250,29   €   (slovom   dvestopäťdesiat   eur   a   dvadsaťdeväť   centov)   do   dvoch   mesiacov od doručenia   tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr. A.   S., Advokátska kancelária, D.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2010 doručená   sťažnosť   J.   G.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Námestovo (ďalej len „okresný   súd“) vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   D   271/2008   (predtým   vedenej   pod   sp.   zn.   D   166/99). Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil ústavnému súdu 12. októbra 2010 podanie označené ako „Návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, návrh na pripustenie zmeny petitu ústavnej sťažnosti“, v ktorom zmenil sťažnostný petit tak, že navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nielen postupom okresného súdu v označenom konaní, ale aj postupom Okresného súdu Dolný Kubín.

Matka sťažovateľa zomrela 16. mája 1999. Následne, na základe doručenia úmrtného listu poručiteľky okresnému súdu bol prerokovaním dedičstva ako súdny komisár poverený JUDr. V. Š. – notár so sídlom v N. Predbežné prerokovanie dedičskej veci bolo nariadené na 28. jún 1999. Po zaobstaraní súvisiacich listinných podkladov na pojednávaní 22. júna 2000 notár ako súdny komisár vydal osvedčenie o dedičstve, pričom sťažovateľ 6. júla 2000 „doručil   súdu   nesúhlas   s   vyporiadaním   dedičstva   na   základe   osvedčenia   o   dedičstve a požiadal, aby súd pokračoval v konaní. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 24.04.2001“, ktoré bolo odročené. Okresný súd 28. decembra 2001 uznesením „schválil dedičskú   dohodu.   Voči   tomuto   uzneseniu   podal...   odvolanie   sťažovateľ.  ...   Krajský   súd Žilina uznesením zo dňa 13.09.2002 č. 9Co 767/2002 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.“.   V   nasledujúcom   období   došlo   k spomaleniu   konania „z dôvodu prebiehajúcej ROEP“ a pojednávanie bolo nariadené na 27. jún 2005, „kde bol zostavený   súpis   aktív   a   pasív   dedičstva.   Dňa   15.03.2007   notár   vydal   uznesenie,   ktoré predložil   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   na   schválenie.   V   roku   2007   bola   podaná predsedníčke OS Dolný Kubín sťažnosť z dôvodu vzniknutých prieťahov,... V tom istom roku podala jedna z účastníčok konania podnet aj verejnému ochrancovi práv..., ktorý taktiež konštatoval   vzniknuté   prieťahy...   V   súvislosti   s   opätovným   vznikom   Okresného   súdu Námestovo od 01.01.2008 bol predmetný dedičský spis postúpený z Okresného súdu Dolný Kubín do Námestova a v súčasnosti je vedený pod sp. zn.: 3D 271/2008.“.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že „predmetné   dedičské   konanie   nebolo   právoplatne ukončené, v priebehu niekoľkých rokov bolo toto konanie charakteristické zmätočnosťou v konaní súdneho komisára“, a to vo svojom súhrne malo privodiť porušenie označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil využitie prostriedkov nápravy porušených označených práv, ktoré mu poskytuje zákon, ale dôkaz o tomto tvrdení nepredložil, preto ho ústavný súd 1. februára 2011 vyzval na doplnenie sťažnosti.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   10.   februára   2011   sťažovateľ   uviedol,   že v sťažnosti „sme teda nesprávne uviedli, že bola podaná sťažnosť predsedovi súdu podľa zákona   o   sťažnostiach“.   Zdôraznil   však,   že   14.   februára   2007   účastníčka   dedičského konania podala podnet verejnému ochrancovi práv. V priebehu šetrenia verejného ochrancu práv   potom „predsedníčka   Okresného   údu   Námestovo...   uviedla,   že   podnet   je   dôvodný a vyjadrila sa, že bude vec sledovať v pravidelných trojmesačných intervaloch tak, aby v ďalšom období k ďalším zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo“. Na základe toho sťažovateľ zastáva názor, „že Okresnému súdu Námestovo bol daný prostriedok nápravy vzhľadom na vzniknuté prieťahy a daná možnosť napraviť stav právnej neistoty účastníkov predmetného   dedičského   konania,   predseda   súdu   ubezpečil   účastníkov   konania (prostredníctvom konania pred verejným ochrancom práv), že vo veci už nebudú vznikať ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, t. j. docielili tým rovnaký výsledok, aký by docielili prostredníctvom individuálnej sťažnosti podanej predsedovi súdu“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 86/2011-13 z 2. marca 2011 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní.   Vo   zvyšnej   časti predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vyzval 25. marca 2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadrila a aby ústavnému súdu zaslala súdny spis.

Predsedníčka okresného súdu doručila 27. apríla 2011 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom predostrela tento chronologický priebeh sporného dedičského konania:

„- dňa 21.05.1999 (čl. 1) Okresnému súdu v Námestove doručený úmrtný list M. G., rod. K., zomrelej, zapísaný ako nový návrh pod sp. zn. D 166/99

-   dňa   17.06.1999   (čl.   2,3)   súd   začal   konať   vo   veci   prejednania   dedičstva po poručiteľke   M.   G.,   rod.   K.,   zomrelej   vydaním   uznesenia   o   začatí   konania   a   poveril notára   ako   súdneho   komisára   JUDr.   V.   Š.   vykonaním   potrebných   úkonov   vo veci prejednania dedičstva

-   dňa   28.06.1999   (čl.   4)   súdny   komisár   spísal   zápisnicu   s   dedičom   A.   G. o predbežnom vyšetrení D 166/99, Dnot 108/99 (čl. 4), ktoré údaje boli doplnené dedičom J. G. (sťažovateľom) písomným podaním zo dňa 21.4.2000 (čl. 7)

-   dňa   06.10.1999   (čl.   6,   7)   –   súdny   komisár   vyžiadal   PK   lustrácie,   správu zo Slovenskej sporiteľne a. s. Zo spisu nezistený dátum vybavenia žiadosti, je však možné predpokladať,   že   bola   vybavená   po   20.12.1999,   ktorý   dátum   je   zrejmý   ako   dátum vyhotovenia pripojených listov vlastníctva

- listami zo dňa 2.3.2000 (čl. 56, 58) – požiadal A. G. o prerušenie dedičského konania   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o   vydanie   opravného   uznesenia k rozhodnutiu Štátneho notárstva v Dolnom Kubíne č. D 341/80 zo dňa 4.9.1980. Ďalším podaním   požiadal   o   vydanie   opravného   uznesenie   k   rozhodnutiu   Štátneho   notárstva v Dolnom Kubíne č. D 341/80 zo dňa 4.9.1980

- dňa 22.06.2000 (čl. 66) – uzavretá dedičská dohoda

- dňa 6.7.2000 (čl. 83) doručená súdu žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní

- súdny komisár dňa 22.03.2001 (čl. 87) vytýčil pojednávanie na deň 24.4.2001, kedy bolo pojednávanie odročené na deň 15.5.2001 (čl. 96) za účelom vyžiadania ďalších listín (opraveného PK prot. č. 473)

-   dňa   15.05.2001   (čl.   98)   rozhodnuté   uznesením,   nakoľko   sa   dedičia   nedohodli o vyporiadaní dedičstva

- dňa 30.11.2001 (čl. 108) uznesenie doručené súdu, ktoré bolo následne doručované účastníkom dedičského konania

- dňa 18.1.2002 (čl. 117) doručené súdu odvolanie proti tomuto uzneseniu podané J. G.

- dňa 4.3.2002 (čl. 120) vyrubený súdny poplatok z podané odvolania uznesením č. k. D/166/99

- dňa 19.3.2002 (čl. 124) doručené súdu odvolanie dediča A. G. proti uzneseniu o dedičstve

-   dňa   23.3.2002   (čl.   126)   vypracovaná   predkladacia   správa   pre   odvolací   súdu, ktorému bol spis predložený dňa 4.4.2002

-   dňa   13.10.2002   (čl.   129)   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina,   ktorým uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

- dňa 10.1.2003 (čl. 140 referát sudcu na druhej strane) spis odoslaný súdnemu komisárovi

- dňa 10.5.2005 (čl. 141) súdny komisár vyžiadal PK lustrácie, identifikácie parciel, ktoré mu boli doručené dňa 25.5.2005 (čl. 142)

- dňa 27.6.2005 (čl. 188) rozhodnuté uznesením

- dňa 15.3.2007 (čl. 195) doručené súdu vypracované uznesenie, ktoré bolo súdnemu komisárovi vrátené prípisom zo dňa 4.9.2007 (čl. 210)

-   dňa   25.6.2008   (čl.   216)   pojednávanie   odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov dedičského konania

- podanie zo dňa 19.6.2008 (čl. 218), ktorým účastník dedičského konania J. G. žiadal prerušiť dedičské konanie do právoplatného skončení konania vedeného pod sp. zn. 3C/37/2007.

-   pojednávanie   zo   dňa   10.7.2008   odročené   pre   neprítomnosť   jednej   dedičky na 12.8.2008 (čl. 235)

- pojednávanie zo dňa 12.8.2008 odročené na neurčito (čl. 238) z dôvodu PN dedičky M. G.

- dňa 28.2.2011 (čl. 292) doručené súdu vypracované uznesenie 3D/271/2008-292, ktoré sa doručuje účastníkom dedičského konania.“

V nadväznosti na uvedenú   chronológiu   predsedníčka   okresného súdu   uviedla, že „vo veci   neboli   vykonané   žiadne   úkony   od   10.1.2003.   kedy   bol   spis   vrátený   súdnemu komisárovi (čl. 140) do 10.5.2005, kedy súdny komisár vyžiadal PK lustrácie, identifikácie parciel   (čl.   141).   Podľa   vyjadrenia   súdneho   komisára   nebolo   možné   vo   veci   konať   z dôvodu, že v katastrálnom území O., v ktorom sa predmet dedičstva nachádza, prebiehal ROEP a všetky podklady potrebné pre ďalší postup mu boli doručené až 30.5.2008 na jeho žiadosť zo dňa 10.5.2005.

Súdny komisár vo veci rozhodol uznesením, ktorého písomné vyhotovenie predložil súdu   až   po   uplynutí   6   mesiacov   (čl.   188,   195).   Následne   bol   spis   vrátený   súdnemu komisárovi po uplynutí ďalších 6 mesiacov (čl. 120). Teda obdobia medzi vykonaním týchto úkonov možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

V   roku   2008   vo   veci   neboli   vykonané   žiadne   úkony   od   12.8.2008,   kedy   bolo pojednávanie odročené, až do 20.2.2011. Toto nekonanie bolo spôsobené akceptovaním žiadosti dediča J. G. (čl. 218), aby sa v dedičskom konaní nepokračovalo do právoplatného skončenia   veci   sp.   zn.   3C/37/2007.   Pod   touto   spisovou   značkou   bolo   vedené   konanie na Okresnom   súde   v   Dolnom   Kubíne   a   po   prechode   výkonu   súdnictva   dňom   1.1.2008 na Okresný   súd   Námestovo,   bola   veci   pridelená   sp.   zn.   2C/73/2008.   Po   doručení rozhodnutia č. k. 2C/73/2008-60 zo dňa 9.11.2009 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/31/2010 zo dňa 26.2.2010 súdnemu komisárovi spolu s urgenciou konania zo dňa 11.1.2011, bolo vydané uznesenie o dedičstve. Z uvedeného vyplýva, že na dĺžku konania   významnou   mierou   prispeli   aj   samotní   účastníci   konania,   podaním   žiadosti o nekonanie do skončenia iného súdneho konania.

V súčasnej dobe je konanie v štádiu vykonávanie úkonov prvostupňového súdu pred predložením spisu odvolaciemu súdu.

Skutková   zložitosť   sporu   je   daná   tým,   že   predmetom   sporu   je   veľký   počet nehnuteľnosti,   ktoré   bolo   potrebné   správne   zidentifikovať   a   z   toho   dôvodu   aj   vyčkať na ukončenie ROEP v katastrálnom území O.“.

V   závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   súhlasila   s   upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   28.   apríla   2011 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právny zástupca sťažovateľa doručil stanovisko ústavnému súdu 11. mája 2011.

V stanovisku sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zosumarizoval rozsah   neodôvodnenej   nečinnosti   konajúceho   súdu   v   označenej   dedičskej   veci a na podklade   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   poukázal   aj   na   procesnú   aktivitu okresného   súdu,   ktorá   podľa   jeho   názoru   vykazovala   známky   nesústredenosti a neefektívnosti (uznesenie okresného súdu č. k. D 166/99-108 z 28. decembra 2001, ktoré bolo   v   odvolacej   fáze   konania   zrušené   v   dôsledku   nedôslednosti   v   postupe   súdneho komisára, ako aj v dôsledku nedostatkov pri ustaľovaní podmienok na schválenie dohody dedičov).

Sťažovateľ   rovnako   vyjadril   názor,   že   prebiehajúce   konanie   o   obnove   evidencie pozemkov v obci O. a právnych vzťahov k nim (ďalej len „ROEP“) nezakladalo dôvod na nečinnosť okresného súdu v prerokúvanej dedičskej veci. Z podkladov, ktoré dovtedy boli k dispozícii, mohol podľa sťažovateľa okresný súd „ustáliť výšku spoluvlastníckeho podielu   a   tento   správne   zaradiť   do   aktív   dedičstva...   a   zároveň   nehnuteľnosti   (aj v neidentickom stave) dedičsky prejednať. Samotné rozhodnutie vo veci by následne bolo zápisu schopné do katastra nehnuteľností a to aj v neidentickom stave na tzv. hluché listy vlastníctva.... Počas prebiehajúceho ROEP... neboli na Správe katastra N. pozastavené zápisy listín, preto neexistovala žiadna prekážka, aby tieto nehnuteľnosti boli prejednané aj v pk stave.“.

V   závere   stanoviska   sťažovateľ   uviedol,   že   trvá   na   podanej   sťažnosti   a   vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 620,04 €, ktorá je tvorená trovami právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, doplnenie podania zo 7. februára 2011 a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Rozhodnutie vo veci samej bolo vyhlásené 17.   marca   2011.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   však   meritórne rozhodnutie napadol odvolaním, ktoré doručil okresnému súdu 13. apríla 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom konania v predmetnej veci   vedenej   okresným súdom   je prerokovanie dedičstva   po poručiteľovi, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výklad a používanie právnej   úpravy   v   dedičských   veciach   sú   stabilizované   v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   ich   postupu   (obdobne   IV.   ÚS   3/05). V okolnostiach   posudzovaného   konania   mieru   skutkovej   náročnosti   zvyšoval   počet účastníkov konania (15, neskôr až 17) i nevyhnutnosť identifikácie pozemkových parciel tvoriacich súčasť dedičstva.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   podľa   názoru   ústavného   súdu   komplexne nemožno predmetnú vec aj s prihliadnutím na určitý stupeň skutkovej náročnosti považovať za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo doterajšiu dĺžku konania (12 rokov).

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v   konaní ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľa neprispelo zásadným spôsobom k predĺženiu sporného dedičského konania. Sťažovateľ sa 25. júna 2008 nezúčastnil nariadeného pojednávania, v dôsledku čoho bolo pojednávanie odročené na 10. júl 2008.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 3/05). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (12 rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Z chronológie predostretej predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. apríla 2011, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu sa vyskytli obdobia nečinnosti relevantné z hľadiska predmetu konania o predloženej sťažnosti.

Najprv išlo o obdobie od 6. júla 2000, keď jeden z účastníkov dedičského konania doručil okresnému súdu žiadosť o pokračovanie v konaní o dedičstve, do 24. apríla 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci (9 mesiacov). Na pojednávaní 15. mája 2001 poverený súdny komisár pripravil podľa § 175zd ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   návrh   uznesenia o potvrdení   nadobudnutia   dedičstva   podľa   dedičských   podielov,   ktorý   však   doručil okresnému súdu až 30. novembra 2001 (6 a pol mesiaca).

Obdobie   od   10.   januára   2003,   keď   bol   dedičský   spis   po   doručení   odvolacieho rozhodnutia   okresným   súdom   zaslaný   súdnemu   komisárovi,   do   10.   mája   2005,   keď poverený   súdny   komisár   požadoval   od   orgánu   správy   katastra   nehnuteľností   listinné podklady, ústavný súd nepripočítal na ťarchu okresného súdu. Dôvodom je skutočnosť, že v tomto   období   súdny   komisár   nemohol   plynule   postupovať   v   intenciách   záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, keďže prebiehal ROEP. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje   za   potrebné   vysvetliť,   že   aj   keď   uvedený   dôvod   predĺženia   posudzovaného dedičského konania vyplýva z vyžiadaného súdneho spisu len nepriamo (č. l. 190, č. l. 203) a predsedníčka okresného súdu ho vo svojom vyjadrení k sťažnosti tvrdí bez akýchkoľvek dôkazov,   prílohu   sťažnosti   tvorenej   upovedomením   verejného   ochrancu   práv č. 966/2007/VOP z 19. apríla 2007 o výsledkoch vybavenia podnetu jednej z účastníčok dedičského konania, v ktorej sú popísané dôvody predĺženia konania potvrdené, považuje ústavný súd za dostatočný dôkaz o prebiehajúcom ROEP a o jeho vplyve na posudzované dedičské konanie. Z uvedeného upovedomenia navyše explicitne vyplýva, že v dôsledku prebiehajúceho   ROEP   bolo   na   Správe   katastra   N.   pozastavené   vydávanie   výpisov   a vykonávanie zápisov pre obec a katastrálne územie O. Ústavný súd preto nevyhodnotil námietky sťažovateľa predložené v stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. mája 2011 a týkajúce sa vzťahu prebiehajúceho ROEP a postupu okresného súdu v dedičskom konaní ako dôvodné.

Za   obdobie   bezdôvodnej   nečinnosti   významné   z   hľadiska   označených   práv sťažovateľa treba považovať aj časový úsek od 27. júna 2005, keď poverený súdny komisár uskutočnil pojednávanie vo veci, do 15. marca 2007, keď poverený súdny komisár doručil dedičskému   súdu   návrh   meritórneho   uznesenia   pripraveného   na   základe   výsledkov pojednávania z 27. júna 2005 (20 a pol mesiaca). Konajúci súd následne 4. septembra 2007 vec vrátil   podľa   § 175zd ods.   1 OSP poverenému súdnemu komisárovi pre nedostatok podkladov   navrhnutého   uznesenia.   Súdny   komisár   potom   až   po   viac   ako   deviatich mesiacoch úplnej procesnej pasivity (25. júna 2008) uskutočnil pojednávanie vo veci.

Výrazné   obdobie   nečinnosti   v   dedičskom   konaní   trvalo   od   12.   augusta   2008 (pojednávanie) do   17.   marca 2011,   keď okresný súd vydal   rozhodnutie vo veci.   Podľa názoru   predsedníčky   okresného   súdu „toto   nekonanie   bolo   spôsobené   akceptovaním žiadosti   dediča   J.   G.   (č.   l.   218),   aby   sa   v   dedičskom   konaní   nepokračovalo do právoplatného   skončenia   veci   sp.   zn.   3C/37/2007“ (súvisiace   konanie   právoplatne ukončené v druhom štvrťroku 2010).

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   podaním   z   19.   júna   2008 sťažovateľ skutočne navrhol okresnému súdu prerušenie dedičského konania, okresný súd však o tomto   návrhu   procesne   nerozhodol,   navyše vo   veci   ďalej konal na pojednávaní 10. júla 2008 aj 12. augusta 2008. Pritom (ako to vyplýva zo zápisnice) na pojednávaní 12. augusta 2008 „dedič J. G. navrhuje, aby súd rozhodol vo veci uznesením.“ (č. l. 239). Predmetom   súvisiaceho   konania,   na   priebehu   ktorého   založil   sťažovateľ   svoj   návrh   na prerušenie konania, bolo určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej v roku 2001 medzi dvoma   ďalšími   účastníkmi   dedičského   konania   (bratia   sťažovateľa),   a   to   na návrh sťažovateľa.   Predmetom   darovania   boli   nehnuteľnosti   (pozemky)   v   katastrálnom   území obce O., ktoré darca nadobudol dedením po svojom otcovi   (manžel poručiteľky a otec sťažovateľa) ešte v roku 1980 (č. l. 283 – 290). Je teda zrejmé, že bez ohľadu na výsledok tohto   konania   by   sporné   nehnuteľnosti   nemohli   tvoriť   súčasť   dedičstva   po   zomrelej poručiteľke, a byť tak predmetom žalovaného dedičského konania.

Popísané   preukázané   skutočnosti   vo   svojom   súhrne   v   spojení   s   fakultatívnym charakterom prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP podľa názoru ústavného súdu   nepredstavovali pre   okresný   súd   prekážku   brániacu   plynulému ďalšiemu   priebehu posudzovaného   dedičského   konania.   Ústavný   súd   sa   preto   nestotožňuje   s   názorom predsedníčky okresného súdu, že „na dĺžku konania významnou mierou prispeli aj samotní účastníci konania, podaním žiadosti o nekonanie do skončenia iného súdneho konania“, a vymedzené predĺženie konania o 2 roky a 7 mesiacov preto pričítal na vrub okresnému súdu.

Posudzované dedičské konanie trvá 12 rokov. Z toho sa 6 mesiacov (od 4. apríla 2002 do 3. októbra 2002) súdny spis nachádzal na odvolacom súde z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom. Vo zvyšnom priebehu konania sp. zn. 3 D 271/2008 (pôvodne sp. zn.   D   166/99)   okresný   súd   svojou   bezdôvodnou   nečinnosťou   spôsobil   prieťahy v rozsahu 6 rokov a 4 mesiace. Takéto nedostatky v činnosti okresného súdu samy osebe zakladajú   v   posudzovanom   prípade   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Posudzované dedičské konanie nie je právoplatne ukončené a z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že proti meritórnemu uzneseniu zo 17. marca 2011 bolo sťažovateľom doručené 13. apríla 2011 okresnému súdu odvolanie. Ďalší procesný postup v konaní tak, aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej, je povinný realizovať okresný súd, preto bolo potrebné popri vyslovení porušenia označených práv   sťažovateľa   prikázať,   aby   okresný   súd   konal   v   predmetnej   veci   bez   zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal   sa   aj   žiadosťou   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Tú   sťažovateľ   založil na dôvode „vzniknutej nemajetkovej ujmy spôsobenej vzniknutými prieťahmi v predmetnom dedičskom konaní, čím došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd garantovaných tak Ústavou SR, ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie označených práv.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €. Ústavný súd v okolnostiach   posudzovaného prípadu   považuje za primerané priznať mu sumu 3 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. A. S. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 620,04   €,   ktorá   je   tvorená   trovami   právneho   zastúpenia   za   štyri   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, doplnenie podania zo 7. februára 2011 a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu).

Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   podanie   doručené ústavnému súdu 10. februára 2011, keďže toto podanie bolo uskutočnené na základe výzvy ústavného   súdu   na   doplnenie   neúplnej   sťažnosti   (chýbajúci   dôkaz   o   podaní   sťažnosti na postup súdu). Vo svojom podaní sťažovateľ uviedol, že sťažnosť na postup súdu nebola podaná, žiaden dôkaz o jej využití teda ani nemohol predložiť. Ústavný súd tak predmetné podanie nevyhodnotil ako spôsobilé privodiť sťažovateľovi efektívnu a účinnú ochranu jeho práv.   Navyše,   jeho   potreba   bola   vyvolaná   nesplnením   povinnosti   sťažovateľa   podať procesne perfektný návrh na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nepriznal náhradu trov konania ani za stanovisko sťažovateľa doručené 11. mája 2011, keďže z obsahu tohto podania vyplýva, že pre rozhodnutie ústavného súdu neprináša   relevantným   spôsobom   žiadne   nové   skutkové   okolnosti   alebo   nové   právne názory.

Náhradu trov konania tak ústavný súd priznal sťažovateľovi len za dva úkony právnej pomoci. Prvým z nich bolo prevzatie a príprava zastúpenia, pričom ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa dospel k záveru, že tento úkon právnej služby bol realizovaný ešte v roku 2009. Vyplýva to z dátumu (17. júl 2009), kedy bolo sťažovateľom udelené splnomocnenie právnemu zástupcovi na zastupovanie vo veci sťažnosti.

Prvý   úkon   právnej   služby   bol   teda   vykonaný   v   roku   2009.   Podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky   1/6   z výpočtového základu   (§ 1 ods.   3 vyhlášky). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 bola 115,90 € Sk a hodnota režijného paušálu predstavovala 6,95 €.

Druhým úkonom právnej služby, za ktorý ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov,   bolo podanie   sťažnosti.   Tento   úkon   bol vykonaný v roku   2010,   a preto   základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 bola 120,23 € a hodnota režijného paušálu predstavovala sumu 7,21 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 250,29 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd priznanú sumu nezvýšil o uplatnenú daň z pridanej hodnoty. Aj keď sťažovateľ predložil osvedčenie o registrácii právneho zástupcu za   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty,   z   tohto   osvedčenia   vyplýva,   že   právny   zástupca sťažovateľa   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty   od   1.   decembra   2010.   Oba   úkony, za ktoré   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   sťažovateľovi,   však   boli   vykonané pred uvedeným dňom (júl 2009, máj 2010).

Okresný súd je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia v priznanej sume na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011