znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 86/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   Advokátska   kancelária   F.,   B.   pre   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49 Er/934/2008 z 22. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 49 Er/934/2008 z 22. júna 2009 a uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   CoE/106/2009   z   25. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   v exekučnej   veci   sp.   zn. 49 Er/934/2008 vydal 22. júna 2009 rozhodnutie, ktorým vyhovel námietkam povinného a exekúciu   vykonávanú   súdnym   exekútorom   v prospech   oprávneného   (sťažovateľky) zastavil,   pričom   v odôvodnení   označil   exekúciu   za   neprípustnú.   Krajský   súd   ako   súd odvolací uznesením sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009 uvedené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Exekučným titulom malo v tomto prípade byť vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer na vymoženie dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení – poistného v sume 244,57 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia, resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok   oprávnený posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, „keďže rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával,   resp.   za   taxatívne   vymedzených   zákonných   podmienok   zveroval   túto rozhodovaciu   právomoc   inému   orgánu“, čím   porušili „dôležité   zásady   právneho   štátu, a to zásadu   zákonnej   limitácie   právomoci   orgánov   štátnej   moci,   ako   aj   zásadu   právnej istoty sťažovateľa“.

Podľa sťažovateľky v predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd „ako exekučné súdy po vyše sedem rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z dôvodu jeho údajnej nulity“, čím konali v priamom rozpore „s právnym poriadkom a nad rámec zákonom zverených kompetencií“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené konkurzné   konanie.   V   zmysle   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   Zákona   o   konkurze   tak   dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli   s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť   a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...

Pohľadávka   z   titulu   Platobného   výmeru   bola   postúpená   na   sťažovateľa   a   keďže Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. 61 Er/1295/2008, predmetom ktorého bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:«Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti... Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje   hmotný,   nehmotný   majetok,   ako   aj   práva   spojené   s   týmto   majetkom,   ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.12.2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní...“».

Sťažovateľka   považuje   tiež   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu za „arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   4   CoE/106/2009-66   zo   dňa 25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49 Er/934/2008-26 zo dňa 22.06.2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   4   CoE/106/2009-66   zo   dňa 25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. Zn49 Er/934/2008-26 zo dňa 22.06.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj podľa práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 49 Er/934/2008 z 22. júna 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl.   127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila zákonnú možnosť a obrátila sa svojím odvolaním na krajský súd, ktorý na základe jej opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou   a práva   zaručeného   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   sa   stotožnil   s   prvostupňovým   rozhodnutím,   ktorým   bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter   konania,   v   ktorom   tak   učinil,   takže   podľa   jej   názoru   krajský   súd   (ale   tiež aj okresný súd) konal aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   článku   ústavy   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vydal 15. mája 2008 poverenie   na   vykonanie   exekúcie   č.   5309*048854   pre   súdneho   exekútora.   Predmetom exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 244,57 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol platobný výmer č. 470/2005 z 24. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.

V procesnom postavení oprávneného bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej   medzi   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   ako   postupcom   a   ňou ako postupníkom.

Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/934/2008-26 z 22. júna 2009 vyhovel námietkam povinného proti exekúcii a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.7.1999,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   17.7.1999,   číslo   3215/1999-A,   tomuto   subjektu   zrušené povolenie   na   zriadenie   zdravotnej   poisťovne   v   zmysle   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa vstúpila do likvidácie...

Vzhľadom na uvedené zrušená poisťovňa a neskôr ani správca konkurznej podstaty nemali   žiadne   oprávnenie   vyrubovať   zdravotné   poistné   v   správnom   konaní   a   takýmto spôsobom   vykonávať   právomoc   verejného   orgánu,   ktorá   bola   zo   zákona   zverená   len poisťovniam   s   platným   povolením   na   vykonávanie   zdravotníckej   starostlivosti.   Na   tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc   vyrubovať   zdravotné   poistenie   nie   je   možné   odvodzovať   ani   zo   zák. č. 328/1991 Zb., ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje ani skutočnosť, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. na správcu konkurznej   podstaty   prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   podstaty.   Nakladanie s majetkom   podstaty   v   kontexte   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   nezahŕňa   právo autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo patrí len orgánom verejnej moci.

Na   základe   uvedeného   má   súd   za   to,   že   sú   tu   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE/106/2009-66 z 25. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.04.2001, č. k. 7 K/70/2001-30 bol podľa zák. č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal dňa 24.05.2002 platobný výmer. Dňa 07.07.2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice... Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe   vykonateľných   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   územnej   samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP)...

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byt' v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť   otázku,   či   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   je   exekučným titulom,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z   ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty orgánu verejnej moci (správy).

...Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané   len   právnou   úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takéto   oprávnenie   správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 EP.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či   sa   jedná   o   rozhodnutie,   ktoré   možno   vykonať   podľa   Exekučného   poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 MCdo/20/2008 zo dňa 22.04.2009. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a   to   z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.

Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadné námietky sťažovateľky, a teda   či   krajský   súd   v   rámci   exekučného   konania,   keď   rozhodoval   o   odvolaní   proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom,   ale   danú   im   v   rámci   odlišného   konania,   na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Možnosť zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný poriadok   (z hľadiska   dôvodov,   okolností   a pod.)   bližšie   neupravuje.   Je   však   nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky   predpoklady   na vedenie takéhoto konania, a ak   kedykoľvek   v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré   by   bolo   spôsobilé   byť   exekučným   titulom,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.  

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd   dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné   ďalej   vykonať   a   že   exekúcia   sa   na   základe   platobného   výmeru   č.   470/2005 z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. Ústavný súd bez toho, aby považoval za potrebné podrobnejšie   argumentovať,   konštatuje,   že   závery   oboch   konajúcich   súdov   o tom, že správca konkurznej podstaty je nepríslušným orgánom na vydávanie platobných výmerov zdravotnej poisťovne v konkurze, a teda jeho „rozhodnutie“ majúce povahu nulitného aktu (paaktu),   ktorý   nemohol   mať   žiadne   účinky   ani   nikoho   zaväzovať,   sú   úplne   správne a celkom logicky a rozumne reflektujú právnu úpravu obsiahnutú v relevantných právnych predpisoch. Za rovnako správny a v žiadnom prípade nie svojvoľný alebo arbitrárny treba považovať záver krajského súdu prezentovaný v odôvodnení jeho rozhodnutia, že platobný výmer vydaný správcom   konkurznej podstaty   úpadcu   nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v   jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa odkazu   na   judikatúru   ústavného   súdu,   konkrétne   na   uznesenie   č.   k.   I.   ÚS   415/08-19 z 10. decembra   2008,   ktoré   sťažovateľka   v   sťažnosti   nesprávne   pomenovala   ako   nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý   v   rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 4 ústavy (a v rámci odôvodnenia sťažnosti tvrdený rozpor postupu súdov v napadnutých konaniach s čl. 2 ods. 2 ústavy) neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   (hlavne   z hľadiska   dodržania   zásad spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 386/09).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010