znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 86/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/65/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/65/07.Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   30.   októbra 2006   podal   na Krajskom   súde   v   Bratislave   žalobu „o   ochranu   osobnosti   a nemajetkovú   ujmu...“ proti dvom sudkyniam Okresného súdu Bratislava II. Vec bola postúpená najprv na prerokovanie Okresnému súdu Bratislava II (viedla sa pod sp. zn. 12 C/251/06) a neskôr okresnému súdu.

Sťažovateľ: „žaluje   sudkyne   z   porušovania   zákona   a hoci   v   ich   konaniach   bolo zistené, že žalobca predkladal súdu FALSIFIKÁTY AKO PRAVÉ DÔKAZY a je trestne stíhaný v konaní na O...., ako inak, zase s prieťahmi a obštrukciami.

Napriek   preukázaniu,   sudkyne   udržiavajú   súdne   konania,   v   ktorým   boli   použité falsifikáty,   stále   živé   a   odmietajú   ich   zastaviť.   Podávajú   zjavný   KRIMINÁLNY   VÝK0N SÚDNICTVA...

V žalobe 28 C/65/07 dodnes nebolo vykonané nič relevantné, ale čosi opakujúce a nezničitelné - VYMÁHANIE SÚDNYCH POPLATKOV aj keď žaloba bola vynútená - a podkladom   je   trestný   čin   -   MARENIE   SPRAVODLIVOSTI!   Sudkyne   však   podnet   na spáchaný trestný čin nepodali, stali teda spolupáchateľkami NADRŽUJU PÁCHATEĽOM, čo je tiež trestný čin, dokonca ich žaloby (žaloby páchateľov) udržujú živé akoby verili v zázrak, že podfuky s dôkazmi sa vyparia!...

Súd za 2-roky nevykonal nič, iba protizákonne vymáha poplatok 363.000,- Sk.“

Sťažovateľ podal aj sťažnosť na nečinnosť všeobecného súdu predsedovi okresného súdu v októbri a decembri 2007 a apríli 2008.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„II. A. Okresný súd Bratislava III porušuje základne práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach -právo na spravodlivé konanie.

II. B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava III konať vo veci 28 C/65/07 bez ďalších prieťahov.

II. C. Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť D. B. primerane zadosťučinenie vo výške 363.000.- Sk v lehote 15 dni od dňa doručenia Nálezu Ústavného sudu. Rovnako je povinný zaplatiť trovy konania.

II. D. Ústavný súd Slovenskej republiky oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov vo všetkých konaniach na území Slovenskej republiky v záujme odstránenia ďalších obštrukcií zo strany KOMANDA SUDCOV SLOVENSKEJ REPUBLIKY.“

Súčasne žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažností, ktorými sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prihliada ústavný súd na doterajšiu dĺžku konania a na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú môže okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy   v zmysle uvedeného   článku   ústavy   (napr.   I. ÚS 57/01,   II. ÚS 199/02,   IV. ÚS 296/04).   Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu   alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či   došlo,   alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale ich   nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedených   práv,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

Vychádzajúc z uvedeného, predloženej sťažnosti a vyjadrenia účastníkov vo veci sp. zn. 28 C/65/07 ústavný súd zistil, že napadnuté konanie je pred okresným súdom vedené od 19.   júna   2007,   keď   bol   okresnému   súdu   postúpený   na   prerokovanie   návrh   na   začatie konania vo veci sťažovateľa, ktorý sťažovateľ doručil 30. októbra 2006 Krajskému súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“). Dňa   4.   októbra   2007   zákonný   sudca   oznámil predsedovi   okresného   súdu   dôvody   na   svoje   vylúčenie   vzhľadom   na   pomer k účastníkovi konania. Dňa 12. októbra 2007 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý uznesením   zo   7.   novembra   2007   rozhodol   tak,   že   zákonný   sudca   nie   je   vylúčený z prerokovania   a rozhodovania   veci.   Uznesenie   bolo   doručené   účastníkom   17. decembra 2007.

Dňa   30.   januára   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov   podania   a na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   na   čo   sťažovateľ   reagoval podaním   zo   14.   marca   2008.   Okresný   súd   28.   marca   2008   vyzval   sťažovateľa   na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Po doručení vyjadrenia sťažovateľa v apríli 2008 okresný súd uznesením z 18. júna 2008 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal 1. júla 2008 sťažovateľ odvolanie. Dňa 20. augusta 2008 ho okresný súd vyzval, aby zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie.

Dňa 4. septembra 2008 bol spis predložený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní, ktorý uznesením z 31. decembra 2008 uznesenie okresného súdu z 18. júna potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 22. januára 2009.

Dňa   6.   februára   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu z 31. decembra 2008, v dôsledku čoho okresný súd zabezpečuje prípravu pre dovolacie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd od postúpenia návrhu (19. júna 2007) urobil síce prvý úkon až 30. januára 2008, keď vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu, t. j až po siedmich mesiacoch, ale v dôsledku vyjadrenia zákonného sudcu, že sa cíti byť vo veci zaujatý, bol spis daný už v októbri 2007 na rozhodovanie krajskému súdu, ktorý mu ho vrátil až v decembri 2007.

Ústavný súd okrem toho poznamenáva, že konanie pred okresným súdom prebieha iba od 19. júna 2007 a od tohto obdobia bol spis od októbra 2007 do decembra 2007 a od 4. septembra 2008 do 22. januára 2009 na krajskom súde, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti a o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. júna 2008, pričom sťažovateľ konanie pred krajským súdom v sťažnosti nenamietal, a preto ho ústavný súd ani nepreskúmaval.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na základe   zistených   skutočností   nemožno   postup, počas ktorého boli realizované viaceré procesné úkony, považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 109/03), ako aj preto, že „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (napr. II. ÚS 93/03, II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   súčasne   zobral   do   úvahy   aj   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka konania,   ktorý   svojím   správaním   môže   tiež   prispieť   k   zbytočným   prieťahom,   pretože ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich včasné nevyužitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania, a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie svojich označených práv (obdobne napr. IV. ÚS 41/05).

A fortiori   to   platí   v prípade   akéhokoľvek   podania   sťažovateľa   adresovaného všeobecnému   súdu   spôsobom,   ktorý   musí   byť   zrozumiteľný   a v súlade   s   príslušným procesným   kódexom.   Za takéto „správanie“   pričítateľné podľa   okolnosti   veci   na ťarchu účastníka konania možno považovať aj neúplný a nezrozumiteľný návrh na začatie konania (podaný   navyše   na   vecne   nepríslušnom   súde),   v dôsledku   čoho   okresný   súd   musel odstraňovať jeho nedostatky.

To   ale   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už   v budúcnosti   nebude   môcť   zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v uvedenej veci, ak okresný súd nebude ďalej konať o podanom návrhu   a sťažovateľ   zároveň   splní   všetky   zákonné   predpoklady   a náležitosti   návrhu   na začatie konania pred ústavným súdom.

Na   základe   uvedeného,   ale   aj   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   tohto   konania   (22 mesiacov   od   postúpenia   veci   do   prerokovávania   sťažnosti)   ústavný   súd   preto   sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/65/07 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v sťažnosti nepreukázal, akým spôsobom sa mal okresný súd dopustiť porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiadne také okolnosti nevyplývajú z jeho doterajšieho postupu vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C/65/07, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009