znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 86/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a postupom Krajského súdu v Prešove rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2007 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   236/05 z 24. augusta 2006 vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom mu zároveň prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov „napriek tomu, že vo veci samej už tento súd predtým rozhodol svojím rozsudkom dňa 10. III. 2006“.

Sťažovateľ zároveň vyslovil názor, že „sa v tejto sťažnosti označení porušovatelia mojich práv zrejme nijako neponáhľali s úmyslom, aby celá vec bola čím skôr meritórne a právoplatne   uzavretá   v následne   pokračujúcom   odvolacom   konaní   na   základe   môjho písomného   odvolania   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu,   zo   dňa   14.   VI.   2006“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   dodal,   že   mu   nie   je   známe,   kedy   bol   spis   predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ale zároveň vyslovil názor, že mu je známa skutočnosť, že predmetný súdny spor vedený okresným súdom pod sp. zn. 4 C 732/98 nie je dosiaľ právoplatne skončený.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   daným   postupom   okresného   súdu   a krajského (odvolacieho) súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj preto, že obidva súdy „museli vedieť a aj teraz vedia, že táto kauza má pre mňa nesmierne dôležitý význam!“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že „liknavým   a nepružným   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a Okresného   súdu v Bardejove, v súdnom konaní vedenom u neho pod sp. zn. 4 C 732/98“ bolo porušené jeho základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, „odvolaciemu prešovskému súdu“ prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, okresný   súd   a krajský   súd   zaviazal   zaplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v celkovej sume 60 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu   a krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   732/98   a postupom   krajského   súdu rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   732/98   ústavný   súd   zistil, že v namietanej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 732/1998-88 z 10. marca 2006 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15.   júna   2006   odvolanie.   Na   základe   toho   okresný   súd   30.   júna   2006   predložil   spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.   3   Co   236/2006   z 2.   marca   2007   tak,   že   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a nepripustil zmenu návrhu. Po rozhodnutí a písomnom vyhotovení rozsudku krajský súd vrátil   spis   okresnému   súdu   15.   marca   2007.   Rozsudok   okresného   súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 26. marca 2007.  

Ústavný súd konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením, ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania, okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty   sťažovateľa.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   namietanú   vec   posudzovať so zreteľom   na čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej   za   predpokladu, že toto   rozhodnutie   bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek podanému   odvolaniu   a vykonaniu   riadneho   opravného   konania.   Keďže   rozhodnutím krajského   súdu   došlo   k právoplatnému   skončeniu   veci   bez   toho,   aby   bola   akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom vrátená späť okresnému súdu, ústavný súd je toho názoru, že okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   (19.   marca   2007   bola   sťažnosť   odovzdaná na poštovú prepravu a 20. marca 2007 bola doručená ústavnému súdu) už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom a napokon ani postup krajského súdu. Jediná úloha okresného súdu spočívala v doručení rozsudku   krajského   súdu   účastníkom   konania, čo   okresný   súd   bez zbytočného   odkladu splnil, a to vo vzťahu k odporcovi 23. marca 2007 a vo vzťahu k sťažovateľovi 26. marca 2007. Tento stav veci viedol ústavný súd   k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05).

K právnemu   záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   dospel   ústavný   súd aj vo vzťahu k namietanému postupu krajského (odvolacieho) súdu.

Preskúmaním časti spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 732/98 týkajúcej sa odvolacieho konania,   predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie   krajského   súdu   o odvolaní   sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. marca 2006, ústavný súd zistil, že krajský súd 6. júla 2006   zaslal   odvolanie   sťažovateľa   na   vyjadrenie   odporcovi   a   27.   novembra   2006   určil termín   odvolacieho   pojednávania   na   31.   január   2007.   Pojednávanie   bolo   z dôvodu neprítomnosti oboch účastníkov konania (aj napriek vykázanému doručeniu predvolania) odročené   na   28.   február   2007.   Na   ďalšom   pojednávaní   konanom   na   krajskom   súde 28. februára   2007   boli   prítomní   obaja   účastníci   konania,   pričom   krajský   súd   toto pojednávanie odročil na 2. marec 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok a nepripustil zmenu návrhu. Po rozhodnutí a písomnom vyhotovení rozsudku 15. marca 2007 vrátil spis okresnému súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   mu   bola   doručená   sťažnosť   sťažovateľa, rozsudok   krajského   súdu   už bol   vyhlásený   a bol   ním   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého stupňa. O tejto skutočnosti mal sťažovateľ bez akýchkoľvek pochybností vedomosť, pretože bol prítomný na pojednávaní pred odvolacím súdom 2. marca 2007.

Ústavný súd vo   vzťahu   k namietanému postupu   krajského súdu   zastáva   obdobný názor,   ktorý   prezentoval   pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu   z hľadiska   možného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že krajský súd v čase podania ústavnej sťažnosti   už   nemohol   podniknúť   žiadne   zákonné   kroky   na   odstránenie   stavu   právnej neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, spis sa už nenachádzal v jeho dispozičnej sfére, keďže už bol vrátený okresnému súdu, úlohou ktorého bolo doručiť rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania.   Po   splnení   tohto   predpokladu   bolo konanie právoplatne skončené 26. marca 2007.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, ako aj   jeho   žiadosťou   (aj   keď   nejasne   formulovanou)   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007