znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 86/05-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť I. G., bytom R., R. H., bytom R., a M. K., bytom B., zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl.   3,   čl.   8,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Žiline sp. zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003   z 24.   októbra   2003   a uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva I. G., R. H. a M. K. na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   k.   1   Kv   18/03-100   z 9. marca   2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č. k.   1   Kv   18/03-100 z 9. marca 2004 a Krajskej prokuratúre v Košiciach   p r i k a z u j e vo veci znovu konať.

3.   Krajská   prokuratúra   v Košiciach   j e   p o v i n n á   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   I.   G.,   R.   H.   a M.   K.   v sume   22 584 Sk   (slovom dvadsaťdvatisícpäťstoosemdesiatštyri slovenských korún) na účet advokátky Mgr. V. D., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2004 doručená sťažnosť I. G., bytom R. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), R. H., bytom R. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), a M. K., bytom B. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“ alebo spolu aj „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Žiline (ďalej len „úrad justičnej polície“) sp. zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003 z 24. októbra 2003 a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli, že ako rómskym ženám boli u nich pri pôrode   formou   cisárskeho   rezu   na   gynekologicko-pôrodníckom   oddelení   v Nemocnici s poliklinikou   v K.   (ďalej   len   „Nemocnica   v K.“)   v období   rokov   1999   –   2002 nedobrovoľne a v rozpore s platnou právnou úpravou vykonané sterilizácie. Sťažovateľke v 1.   rade   bol   tento   zákrok   vykonaný   23.   januára   2000.   Podľa   jej   vyjadrenia   sa   o tejto skutočnosti dozvedela až s veľkým časovým odstupom 16. januára 2003, a to v súvislosti s nahliadnutím   do   svojej   zdravotnej   dokumentácie.   V čase   vykonania   sterilizácie   mala sťažovateľka v 1. rade šestnásť rokov, bola neplnoletá a keďže neuzatvorila manželstvo, nemala spôsobilosť na právne úkony. Z toho dôvodu, ako aj vzhľadom na platnú právnu úpravu bolo potrebné k sterilizačnému zákroku zabezpečiť súhlas jej zákonných zástupcov. Podľa vyjadrenia sťažovateľky v 1. rade bola však sterilizácia vykonaná bez ich vedomia a súhlasu. Uvedeným zákrokom bola sťažovateľke v 1. rade spôsobená trvalá neplodnosť.

Sťažovateľke v 2. rade bola sterilizácia vykonaná 11. apríla 2002, keď porodila svoje štvrté a piate dieťa. Nespomína si však na to, aby na jej vykonanie poskytla informovaný súhlas.   Podľa   jej   vyjadrenia   ju   nikto   zo   zdravotníckeho   personálu   neinformoval o nevyhnutnosti   zákroku,   ako   ani   o alternatívnych   metódach   plánovaného   rodičovstva. Sťažovateľka   v 2.   rade   uviedla,   že   o tom,   že   jej   bola vykonaná sterilizácia   pri   pôrode, sa dozvedela   až   pri   prepúšťaní   z nemocnice   od   službukonajúcej   lekárky.   Sťažovateľka v 2. rade tiež dodala, že pri odchode z nemocnice jej dali podpísať papier a až následne zistila, že ide o formulár žiadosti o vykonanie sterilizácie.

Sťažovateľka v 3. rade uviedla, že sterilizácia u nej bola vykonaná 10. januára 1999. Takisto ako sťažovateľka v 1. rade aj ona bola v čase vykonania zákroku neplnoletá, mala sedemnásť   rokov,   do   toho   času   neuzatvorila   manželstvo,   takže   nemala   ani   spôsobilosť na právne   úkony.   Ani   v tomto   prípade   nebol   na sterilizáciu   daný   súhlas   zákonných zástupcov   a   nikto   zo   zdravotníckeho   personálu   ich   ani   neinformoval   o nevyhnutnosti vykonania   sterilizácie.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   v 3.   rade,   sa   o tomto   zákroku dozvedela až po jeho vykonaní od svojej matky. Pred jeho vykonaním sa o jeho prípadnej realizácii   nikto   zo   zdravotníckeho   personálu   nezmienil.   Sterilizáciou   bola   sťažovateľke v 3. rade spôsobená trvalá neplodnosť.

Na základe uvedených skutočností sekcia pre ľudské práva a menšiny Úradu vlády Slovenskej   republiky   30.   januára   2003   iniciovala   začatie   trestného   stíhania,   ktoré   bolo vedené úradom   justičnej polície,   za trestný   čin   genocídia   podľa   § 259 ods.   1 písm. b) Trestného   zákona.   Dňa   29.   októbra   2003   bolo   splnomocnenej   zástupkyni   sťažovateliek doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku.   Zastavenie   trestného   stíhania odôvodnila   vyšetrovateľka   tým, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovateľky v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnili tým, že pri jeho vydaní orgány činné v trestnom konaní vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Podľa   názoru   sťažovateliek   sa   vyšetrovanie nesústredilo na objasnenie trestného činu genocídia, pretože v rámci vyšetrovania nebola vykonaná obsiahla analýza zameraná na štatisticky   významné údaje, ktoré   by ozrejmili fakty, či sterilizácie v nemocniciach na Slovensku boli vo väčšej miere zamerané na rómske ženy   alebo na väčšinovú   populáciu.   Sťažovateľky   namietali aj to,   že v rámci   trestného konania nebola venovaná dostatočná pozornosť objasneniu a prípadnému preukázaniu iných trestných činov, napríklad trestného činu ublíženia na zdraví. Predovšetkým však namietali, že orgány   činné v trestnom   konaní sa   vôbec nezaoberali skutočnosťou,   či   sťažovateľky poskytli   na sterilizačný   zákrok   informovaný   súhlas,   a tento   fakt   postavili   na   úroveň formálneho významu.

Dňa   25.   marca   2004   bolo   splnomocnenej   zástupkyni   sťažovateliek   doručené uznesenie krajskej prokuratúry, ktorým bola sťažnosť sťažovateliek zamietnutá z dôvodu, že bola   podaná   neoprávnenými osobami.   Prokurátorka   odôvodnila   túto   skutočnosť   tým, že podľa Trestného poriadku účinného v čase podania sťažnosti sa uznesenie o zastavení trestného   stíhania   doručovalo   aj   poškodenému,   ale   tomu   neprislúchalo   podať   sťažnosť. Dňa 25. marca 2004 bolo právnej zástupkyni sťažovateliek doručené aj oznámenie krajskej prokuratúry, v ktorom sa uvádza, že sťažnosť sťažovateliek (poškodených) proti uzneseniu o zastavení   trestného   stíhania   bola   posúdená   aj   ako   podnet   na   preskúmanie   postupu a rozhodnutí v danej veci a na tomto podklade bolo preskúmané uznesenie vyšetrovateľky, ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo.   Krajská   prokuratúra   sa   plne   stotožnila s rozhodnutím vyšetrovateľky, že vykonaným vyšetrovaním neboli zistené skutočnosti pre trestné   stíhanie   konkrétnych   osôb   ani   okolnosti,   ktoré   poškodené   sťažovateľky   uviedli vo svojej sťažnosti.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   3,   čl.   8,   čl.   12,   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   vidia sťažovateľky   v tom,   že   vykonanými   zákrokmi   im   bolo   spôsobené   duševné   a   fyzické utrpenie a bola im odňatá možnosť počať a porodiť dieťa a v budúcnosti si plánovať rodinný život.   Podľa   ich   názoru   štát   nezabezpečil   náležité   vyšetrovanie   ich   právnej   veci. Domnievajú sa, že vykonané zákroky súvisia s ich rómskym pôvodom.

Sťažovateľky navrhli, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk pre sťažovateľku v 1. rade a pre sťažovateľku v 3. rade a vo výške 300 000 Sk pre sťažovateľku v 2. rade. Svoj nárok odôvodňujú tým, že zákrok vykonaný bez   ich   súhlasu   je   podstatným   zásahom   do   ich   telesnej   integrity   a   spôsobil   im neodvrátiteľnú citovú ujmu a nemožnosť uplatniť sa v rodinnom živote a dokonca vo sfére reprodukčnej funkcie rodiny.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský   úrad   justičnej   polície   PZ   v Žiline   a   Krajská   prokuratúra   v Košiciach postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod ČVS: KUJP 15/OVVK-03 porušili základné ľudské práva a slobody sťažovateliek v rade 1 až 3 podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 41 ods. 1 a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 3, článku 8, článku 12, článku 13 a článku 14 v spojitosti s článkami 3, 8 a 12 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie   KUJP   PZ   v Žiline   ČVS:   KUJP   15/OVVK-03   zo   dňa   24.   10.   2003 sa zrušuje.

Uznesenie   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   zo   dňa   9.   03.   2004   spisová   značka 1 KV 18/03-100 sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému úradu justičnej polície v Žiline. Krajský úrad justičnej polície PZ v Žiline je povinný vyplatiť sťažovateľkám v rade 1 a 3   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   po   500   000,-   Sk   (slovom   päťsto   tisíc   korún slovenských) každej sťažovateľke a sťažovateľke v rade 2 finančné zadosťučinenie vo výške 300 000,- Sk (slovom tristo tisíc korún slovenských), a to všetko v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť im a ich právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na ústavnom súde v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.“

Sťažovateľky zároveň požiadali o nahradenie ich mena a priezviska, ako aj mena a priezviska ich právnej zástupkyne iniciálkami a vykrátenie názvu obce v publikovanom rozhodnutí.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. marca 2005 a podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť uznesením prijal na ďalšie konanie, a to v rozsahu v ňom vymedzenom, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   prokurátorka   krajskej prokuratúry   listom   z 12.   júla   2004   a po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   aj   krajský prokurátor listom zo 14. apríla 2005. Prokurátorka krajskej prokuratúry k veci uviedla, že uznesením   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   z 24.   októbra   2003   bolo   podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie vo veci trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Podľa vyjadrenia prokurátorky   vyšetrovateľka   v danej   trestnej   veci   náležite   zistila   skutkový   stav   veci a dospela k záveru, ktorý plne zodpovedá stavu veci pri dodržaní príslušných zákonných ustanovení. Podľa nej sa vyšetrovateľka v rámci vyšetrovania nezamerala jednostranne len na objasnenie trestného činu genocídia, ale aj iných do úvahy prichádzajúcich trestných činov, osobitne trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 až 224 Trestného zákona. Prokurátorka   poukázala   na   vykonanie   procesných   úkonov,   zabezpečenie   potrebných dôkazných materiálov, medzi ktorými vyzdvihla význam znaleckého posudku. Podľa jeho záverov   boli   sterilizácie   sťažovateliek   odôvodnené   a vykonané   v súlade   s právnymi predpismi.

Uviedla, že „za zvlášť nadnesené je možné považovať údaj sťažovateliek o spôsobe, metódach vyšetrovania, kedy zo strany vyšetrovateľov malo sa s týmito kruto,   neľudsky a ponižujúco zaobchádzať. Ide o subjektívne vnímanie, ktoré nemá oporu vo vyšetrovacom spise“. Podľa vyjadrenia prokurátorky v rámci vyšetrovania nebolo preukázané, aby lekári vykonali spomínané sterilizácie v úmysle zabrániť rodeniu detí etnickej skupine Rómov na Slovensku.   Prokurátorka   zároveň   dodala,   že   postup   vyšetrovateľky   a krajskej prokuratúry   na   opakovaný   podnet   právnej   zástupkyne   sťažovateliek   preskúmala   aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá sa s výsledkami a závermi trestného konania stotožnila.

Krajský prokurátor listom zo 14. apríla 2005 v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   riaditeľ   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v Žiline   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“),   pretože od 1. januára   2004   právna   subjektivita   úradov   justičnej   polície   zanikla   a právnymi nástupcami   sa   stali   úrady   justičnej   a kriminálnej   polície   príslušných   okresných   alebo krajských   riaditeľstiev   Policajného   zboru.   Riaditeľ   krajského   riaditeľstva   vo   vyjadrení z 2. mája 2005 uviedol, že 31. januára 2003 vyšetrovateľ Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Košiciach začal vo veci trestné stíhanie za trestný čin genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Po začatí trestného stíhania bol rozkazom ministra vnútra   Slovenskej   republiky   zriadený   špecializovaný   vyšetrovací   tím   na   vyšetrovanie predmetnej   trestnej   činnosti.   Týmto   boli   podľa   jeho   vyjadrenia   vytvorené   personálne a materiálne podmienky pre náležité zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie.

Podľa   jeho   názoru   vyšetrovacie   úkony   boli   zamerané   na   dokazovanie   znakov skutkovej podstaty trestného činu genocídia podľa § 259 Trestného zákona, ale aj iných relevantných trestných činov ako napríklad trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 až 224 Trestného zákona, prípadne trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného   zákona.   Sťažovateľkám   (poškodeným)   bolo   v rámci   vyšetrovania   v plnom rozsahu umožnené využívať a uplatňovať ich procesné práva, o čom boli poučené. Následne vyhodnotením   zhromaždených   dôkazov   bol   zistený   jednoznačný   a nepochybný   záver, že skutok,   pre   ktorý   sa   viedlo   trestné   stíhanie,   sa   nestal,   a preto   bolo   trestné   stíhanie zastavené.   Uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania   bolo   na   základe   sťažnosti   podanej sťažovateľkami   (poškodenými)   preskúmané   dozorujúcou   prokurátorkou   krajskej prokuratúry.   Keďže   po   obsahovej   stránke   bola   sťažnosť   aj   podnetom   na   preskúmanie zákonnosti   postupu   vyšetrovateľa   a prokurátora,   tento   ich   postup   preskúmala   a v liste č. k. IV/1 Gpt 69/03-917 z 10. júna 2004 sa so závermi trestného konania stotožnila.

Riaditeľ krajského riaditeľstva argumentoval tým, že keďže v trestnom konaní boli dodržané   základné   zásady   trestného   konania,   ako   aj   všetky   procesné   postupy,   došlo k náležitému   zisteniu   skutkového   stavu   v rozsahu   nevyhnutnom   pre   dané   rozhodnutie, uznesením úradu justičnej polície nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkami označených základných práv. Záverom uviedol, že na ústnom prejednaní veci netrvá.

II.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   prokurátorky   krajskej   prokuratúry a riaditeľa   krajského   riaditeľstva,   ale   predovšetkým   z vyšetrovacieho   spisu   sp.   zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003 zistil nasledujúci skutkový stav. Dňa 31. januára 2003 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Následne uznesením podľa § 110 ods. 1 Trestného poriadku z 3. februára 2003 pribral do konania Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „lekárska fakulta“) za účelom podania znaleckého posudku. Vypracovaný znalecký posudok bol úradu justičnej polície doručený 22. septembra 2003 a v ten istý deň bol k znaleckému posudku vypočutý aj znalec.

Dňa 31. januára 2003 bola k veci ako poškodená vypočutá sťažovateľka v 1. rade. Zároveň   bola   poučená   o podmienkach   odškodňovania   osôb   poškodených   násilnými trestnými   činmi.   Sťažovateľka   v 1.   rade   bola   k veci   vypočutá   aj   20.   februára   2003 a 14. augusta 2003. K veci boli zabezpečené podstatné dôkazné materiály zo zdravotnej dokumentácie,   medzi   nimi   aj   žiadosť   sťažovateľky   v 1.   rade   o vykonanie   sterilizácie. Dňa 14. augusta 2003 vyšetrovateľka realizovala výsluch zákonného zástupcu sťažovateľky v 1.   rade.   Dňa   31.   januára   2003   bola   k veci   vypočutá   tiež   sťažovateľka   v 2. rade. Jej výpoveď   bola   doplnená   výsluchmi   z 20.   februára   a 14.   augusta   2003.   Aj v prípade sťažovateľky v 2. rade boli na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie k veci zabezpečené   niektoré   materiály   zo   zdravotnej   dokumentácie   a v tejto   súvislosti   aj   jej žiadosť o vykonanie sterilizácie. Výsluch sťažovateľky v 3. rade bol realizovaný 31. januára 2003,   12.   februára   2003   a   13.   augusta   2003.   Tak   ako   v predchádzajúcich   prípadoch, aj v tomto   bola   k veci   zabezpečená   zdravotná   dokumentácia   a žiadosť   o vykonanie sterilizácie.   Vzhľadom   na   to,   že   v čase   vykonania   zákroku   bola   sťažovateľka   v 3.   rade neplnoletá, vyšetrovateľka k veci vypočula aj jej zákonných zástupcov. Okrem výsluchov sťažovateliek   boli vykonané aj výsluchy   ďalších   poškodených,   u   ktorých   mali byť tiež nezákonne   vykonané   sterilizácie,   ako   aj   iných   osôb,   u   ktorých   boli   v nemocnici v Krompachoch   vykonané   sterilizácie,   ale   necítia   sa   byť   poškodené.   Tieto   osoby   boli vypočuté   v procesnom   postavení   svedkov.   Ako   svedkovia   boli   vypočutí   aj lekári,   ktorí vykonávali   sterilizácie   nielen   v Nemocnici   v K.,   ale   aj   na   iných   miestach   v rámci Slovenskej republiky. Títo boli k veci vypočutí z dôvodu, že na výzvu polície sa prihlásili ďalšie poškodené, ktoré tiež tvrdili, že u nich boli bez ich súhlasu vykonané sterilizácie. Lekári,   ktorí   boli   k veci   vypočutí,   boli   na   tento   účel   zbavení   mlčanlivosti   ministrom zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „minister zdravotníctva“).

Na základe žiadosti vyšetrovateľa úradu justičnej polície z 20. februára 2003 bola na jednotlivých   gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nemocníc   vykonaná   rezortná kontrola zameraná na zákonnosť a dôvodnosť sterilizácie. Na tento účel zriadil minister zdravotníctva kontrolnú skupinu zloženú z odborníkov v odbore gynekológia a pôrodníctvo. Kontrolný orgán dostal za úlohu preskúmať opodstatnenosť tvrdení uvádzaných v správe „Telo a duša“ na všetkých gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach uvádzaných v správe za obdobie desiatich rokov dozadu.

Na   objasnenie   skutkového   stavu   veci   boli   do   vyšetrovacieho   spisu   zabezpečené aj publikácia   „Telo   a duša   –   násilné sterilizácie   a ďalšie   útoky   na reprodukčnú   slobodu Rómov na Slovensku“ vydaná Centrom pre reprodukčné práva a Poradňou pre občianske a ľudské   práva   Košice,   ako   aj   právne   predpisy   týkajúce   sa   podmienok   a dôvodov vykonávania sterilizácií. Obsahom vyšetrovacieho spisu sú aj ďalšie písomné materiály ako napríklad opatrenia o pribratí tlmočníka, plnomocenstvá a iné.

Z obsahu   dozorového   spisu   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   ústavný   súd   zistil, že jeho súčasťou je uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003   z 31.   januára   2003,   uznesenie   o pribratí   ústavu   sp.   zn.   ČVS:   KUJP-15/OVVK-2003   z 3.   februára   2003,   uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania   sp.   zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003   z 24.   októbra   2003,   sťažnosť   poškodených   proti   tomuto uzneseniu z 31. októbra 2003, uznesenie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti poškodených č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004, fotokópia znaleckého posudku podaného lekárskou fakultou, ako aj iné dôkazné materiály. Prokurátorka preskúmavaním vyšetrovacieho spisu vykonávala previerky, či vyšetrovateľ vo vyšetrovaní riadne postupuje, požadovala správy o stave konania a zároveň podávala správy o stave konania generálnej prokuratúre.

Uznesením   sp.   zn.   ČVS:   KUJP-15/OVVK-2003   z 24.   októbra   2003   vyšetrovateľ zastavil   trestné   stíhanie vo   veci   trestného   činu   genocídia   podľa   §   259   ods.   1   písm.   b) Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo zastavené podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože bolo nepochybné, že sa   nestal skutok, pre ktorý   sa   trestné stíhanie   viedlo.   Vyšetrovateľka   uznesenie   odôvodnila   zistením   skutkového   stavu   veci, pričom sa podrobnejšie zaoberala obsahom výpovedí poškodených a svedkov.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade už pred pôrodom, počas ktorého u nej mala byť nezákonne vykonaná sterilizácia, vedela, že pôrod sa uskutoční formou cisárskeho rezu. Po pôrode jej lekárka dala podpísať potvrdenie, ktoré podpísala v domnienke,   že   podpisuje   tlačivo   o vykonaní   cisárskeho   rezu.   O vykonaní   sterilizácie počas druhého pôrodu   nemala žiadnu   vedomosť,   s jej vykonaním by nikdy   nesúhlasila, a tým sa cíti byť poškodená. Na žiadosti o vykonanie sterilizácie však ide o jej podpis.

Sťažovateľka   v 2.   rade   uviedla,   že   pred   pôrodom   jej   lekár   oznámil,   že   tento sa uskutoční   formou   cisárskeho   rezu   z dôvodu   nepravidelnej   polohy   dvojičiek.   Po   tom, ako jej pichli injekciu, jej sestrička dala podpísať nejaký doklad, a keďže pod vplyvom injekcie   nevedela   prečítať,   čo   podpisuje,   na   jej   otázku   jej   odpovedala,   že   ide   o tlačivo o vykonaní   cisárskeho   rezu.   Pri   prepúšťaní   z nemocnice   jej   dali   podpísať   ďalší   doklad a zároveň jej oznámili, že u nej vykonali sterilizáciu. Pred jej vykonaním nevedela, že k nej dôjde, ale na žiadosti o vykonanie sterilizácie ide o jej podpis.

Sťažovateľka   v 3.   rade   uviedla,   že   pred   druhým   pôrodom   ju   nikto   z lekárov neinformoval,   že   u nej   bude   vykonaná   sterilizácia.   Dodala,   že   nebola   informovaná o nutnosti vykonania tohto zákroku. Na žiadosti o vykonanie sterilizácie ide o jej podpis, ale nespomenula si na to, že také tlačivo pred alebo po pôrode podpisovala.

V odôvodnení uznesenia sa argumentovalo aj výpoveďami lekárov, ktorí sterilizáciu v Nemocnici   v K.   vykonávali,   ako   aj   výpoveďami   zákonných   zástupcov   sťažovateľky v 1. rade   a sťažovateľky   v 3.   rade.   Zákonní   zástupcovia   boli   vypočutí   z dôvodu,   že sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľka v 3. rade neboli v čase vykonania sterilizácie plnoleté a nemali   spôsobilosť   na právne   úkony   a   podľa   platnej právnej   úpravy   sa na   vykonanie sterilizácie   vyžadoval   súhlas   zákonných   zástupcov.   Títo   uviedli,   že   pred   vykonaním sterilizácie   ich   nikto   o jej   dôvodnosti   a nevyhnutnosti   neinformoval,   o jej   vykonaní   sa dozvedeli až následne od lekárov. V prípade, ak by to bolo nevyhnutné zo zdravotných dôvodov, súhlas na sterilizáciu by dali.

Pre   zastavenie   trestného   stíhania   mala   význam   aj   skutočnosť,   že   kontrolou vykonanou odborníkmi z odboru gynekológie a pôrodníctva na jednotlivých gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nebola   zistená   diskriminácia   a segregácia   rómskych   žien. Zo záverov   kontrolnej   skupiny   tiež   vyplynulo,   že   v tých   regiónoch,   kde   bolo   možné nepriamo   posúdiť   podiel   rómskych   pacientiek   na   celkovom   počte   pacientiek, frekvencia sterilizácií   a cisárskych   rezov   bola   pri   rómskom   etniku   výrazne   nižšia   než u žien z majoritnej   populácie.   Kontrolná   skupina   v tejto   súvislosti   konštatovala, že na gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nedochádzalo   ku   genocíde   rómskeho etnika, a vyslovila záver, že lokálne porušenia Smernice o vykonaní sterilizácie sa dotkli žien bez ohľadu na ich príslušnosť k etnickej skupine.

Uznesenie o zastavení trestného stíhania sa vysporiadava aj so závermi znaleckého posudku podaného lekárskou fakultou, podľa ktorého u sťažovateliek boli dané zákonné dôvody na vykonanie sterilizácie. U sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade to boli zdravotné dôvody a u sťažovateľky v 2. rade viacdetnosť. Podľa názoru lekárskej fakulty nedostatok súhlasu zákonného zástupcu mal predovšetkým formálny význam a sterilizácia zo zdravotných dôvodov bola indikovaná nezávisle na tomto súhlase.

U lekárov,   ktorí   vykonali   sterilizácie,   nebol   preukázaný   úmysel   ako   subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Lekári uviedli, že jediný úmysel, ktorý ich viedol k vykonaniu sterilizácie, bola záchrana   zdravia   a života   pacientky   a ich   plodu.   Na   obranu   svojich   tvrdení   predložili dokumentovaný prípad rómskej ženy, ktorá v roku 1999 zomrela spolu so svojím dieťaťom práve z dôvodu, že nesúhlasila s navrhovanou sterilizáciou.

Situácia   lekárov,   ktorí   pred   vykonaním   sterilizácie   u   sťažovateľky   v 1.   rade a sťažovateľky   v 3.   rade,   u ktorých   bola sterilizácia   vykonaná zo zdravotných dôvodov, nežiadali   súhlas   ich   zákonných   zástupcov,   je   podobná   situácii   krajnej   núdze   podľa ustanovenia § 14 Trestného zákona. Vyšetrovateľka pripomenula znenie čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   a práv   a dôstojnosti   človeka   v súvislosti   s aplikáciou   biológie a medicíny (Convention for the Protection of Human Rights and Dignity of the Human Being with Regard to the Application of Biology and Medicine, Oviedo 04. IV. 1997), podľa ktorého ak v dôsledku núdze nie je možné získať zodpovedajúci súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby.

Uznesenie   poukázalo   aj   na   fakty,   ktoré   spochybňujú   výpovede   sťažovateliek, že na vykonanie   sterilizácie   neposkytli   informovaný   súhlas.   V tejto   súvislosti   vzhľadom na spôsob   života   sťažovateliek   sa   vyžadoval   špecifický   prístup   pri   vyžiadaní   súhlasu na vykonanie sterilizácie. Podstatné bolo, aby sťažovateľky pochopili, že vykonaním toho zákroku už nebudú môcť mať deti.

V závere uznesenia o zastavení trestného stíhania sa uvádza, že žiadna iná právna kvalifikácia   predmetného   skutku   pri   súčasnej   platnej   právnej   úprave   neprichádzala do úvahy.

Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podali sťažovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 31. októbra 2003 sťažnosť, ktorá bola úradu justičnej polície doručená 4. novembra 2003.

Z jej   obsahu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľky   namietali,   že   orgány   činné v trestnom konaní sa nevysporiadali so všetkými skutočnosťami v súvislosti s preukázaním trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Ak by tak chceli urobiť,   museli   by   podľa   ich   názoru   uskutočniť   dôkladné   vyšetrovanie   vo   všetkých nemocniciach v Slovenskej republike a pri tom by sa nutne museli zamerať aj na výsluchy nerómskych žien, aby získali komparačnú perspektívu. Vyšetrovanie sa podľa nich výlučne zameralo len na Nemocnicu v K. a navyše vypočúvané boli len rómske ženy. Problém videli aj v tom, že orgány činné v trestnom konaní neskúmali všetky aspekty prípadného naplnenia skutkových podstát iných trestných činov ako napríklad trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 až 224 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209   Trestného   zákona.   Sťažovateľky   namietali   aj skutočnosť,   že   boli   nedostatočne informované   o potrebe   vykonania   sterilizácie,   ako   aj   a o iných   alternatívnych   metódach plánovania rodičovstva.

Z obsahu   sťažnosti   je   ústavnému   súdu   ďalej   zrejmé,   že   sťažovateľky   namietali vážnosť a význam záverov kontrolnej komisie zriadenej ministrom zdravotníctva, pretože podľa ich názoru tieto závery zaradené do vyšetrovacieho spisu ako dôkaz nemohli prispieť k objasneniu skutočností, pre ktoré sa trestné stíhanie viedlo. Namietali aj to, že orgány činné   v trestnom   konaní   nepochopili   koncept   a atribúty   informovaného   súhlasu sťažovateliek   na   vykonanie   sterilizačného   zákroku.   Za   nelogický   považovali   fakt, že vyšetrovateľka   postavila   súhlas   zákonných   zástupcov   sťažovateľky   v 1.   rade a sťažovateľky v 3. rade do roviny formálneho významu, hoci platná právna úprava tento súhlas   predpokladala.   Sťažovateľky   napokon   namietali   aj   závery   znaleckého   posudku, o ktoré sa vyšetrovateľka pri zastavení trestného stíhania opierala. Podľa ich vyjadrenia v rámci   vyšetrovania   došlo   k závažným   porušeniam   pravidiel   a všeobecných   princípov trestného konania. Z uvedených dôvodov žiadali, aby prokurátorka napadnuté rozhodnutie zrušila a vec vrátila na došetrenie.

O sťažnosti   sťažovateliek   proti   uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania   rozhodla krajská prokuratúra 9. marca 2004 uznesením č. k. 1 Kv 18/03-100 tak, že ich sťažnosť zamietla   ako   podanú   neoprávnenou   osobou.   Krajská   prokuratúra   svoje   rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa ustanovenia § 172 ods. 3 Trestného poriadku účinného v čase podania sťažnosti sa uznesenie doručovalo aj sťažovateľkám ako poškodeným, ale podľa jej názoru týmto neprislúchalo právo podať sťažnosť, pretože Trestný poriadok im toto právo výslovne nepriznával.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností.

Z obsahu sťažnosti, ale aj z vyšetrovacieho spisu a dozorového spisu prokurátorky ústavný súd zistil, že proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sp. zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003 z 24. októbra 2003 podali sťažovateľky v zákonnej lehote 31. októbra 2003 sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka uznesením č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004 tak,   že   ich   sťažnosť   zamietla   z dôvodu,   že   bola   podaná   neoprávnenou   osobou.   Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že v čase podania sťažnosti sa uznesenie o zastavení trestného stíhania doručovalo aj sťažovateľkám ako poškodeným, ale neprislúchalo im právo podať sťažnosť, pretože zákon im to výslovne v ustanovení § 172 Trestného poriadku nepriznával.

V čase podania sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania bol účinný Trestný   poriadok   v znení   zákona   č.   422/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom jeho účinnosť trvala do 30. novembra 2003.

Podľa   ustanovenia   §   172   ods.   3   vyššie   citovaného   zákona   uznesenie   o zastavení trestného stíhania treba doručiť obvinenému a poškodenému. Uznesenie vyšetrovateľa treba doručiť prokurátorovi, a to do 48 hodín. Proti uzneseniu podľa odsekov 1 a 2 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe novely Trestného poriadku - zákona č. 457/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   aj   „novela č. 457/2003   Z.   z.“),   účinnej   od   1.   decembra   2003,   sa   do   Trestného   poriadku   výslovne zakotvilo právo poškodeného podať sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania.

Podľa   ustanovenia   §   172   ods.   4   vyššie   citovanej   novely   Trestného   poriadku uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania   treba   doručiť   obvinenému   a   poškodenému. Uznesenie   vyšetrovateľa   treba   doručiť   prokurátorovi,   a to   do   48   hodín.   Obvinený a poškodený   môžu   podať   proti   uzneseniu   podľa   odsekov   1   a 2   a poškodený   aj   podľa odseku 3 sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Ústavný súd zistil, že prokurátorka sa pri zamietnutí sťažnosti odvolala na znenie Trestného   poriadku   účinné   do   30.   novembra   2003   z dôvodu,   že   sťažovateľky   podali sťažnosť,   ktorá   bola   zároveň   úradu   justičnej   polície   doručená   pred   účinnosťou   novely č. 457/2003   Z.   z.   Až   táto   novela   Trestného   poriadku priamo   a   výslovne   priznala poškodenému právo podať sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   prokurátorka   sa   na   základe   podanej   sťažnosti pri preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   o zastavení   trestného   stíhania   obmedzila   len na posúdenie formálnej stránky ako súčasti rozhodovacieho procesu o sťažnosti. V uznesení o zamietnutí sťažnosti len konštatovala, že sťažnosť bola podaná neoprávnenými osobami, ktorými   boli   sťažovateľky   v procesnom   postavení   poškodených.   V tejto   súvislosti je potrebné poukázať na to, že prokurátorka krajskej prokuratúry nielenže nepreskúmala uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania   aj   po   materiálnej   stránke,   ale   nerešpektovala ani všeobecné   ustanovenia   siedmej   hlavy   Trestného   poriadku   týkajúce   sa   sťažnosti a konania o nej.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Trestného poriadku ak zákon neustanovuje niečo iné, môže sťažnosť podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo dotýka alebo ktorá na uznesenie dala podnet svojím návrhom, na ktorý ju zákon oprávňuje; proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť aj prokurátor, a to v prospech obvineného.

Podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona kto v úmysle úplne alebo čiastočne zničiť   niektorú   národnú,   etnickú,   rasovú   alebo   náboženskú   skupinu   vykoná   opatrenia smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí, potresce sa (...).

Keďže v danom prípade išlo o zastavenie trestného stíhania za trestný čin genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a zákon s prihliadnutím na ustanovenie § 142 ods.   1   a   §   172   ods.   3   Trestného   poriadku   neustanovoval   niečo   iné,   sťažovateľky   ako poškodené boli podľa názoru ústavného súdu osobami, ktorých sa uznesenie o zastavení trestného stíhania priamo dotýkalo.

Táto   skutočnosť   súvisí   so   skutkovou   podstatou   dotknutého   trestného   činu   a jej obligatórnymi znakmi, predovšetkým však s jej objektívnou stránkou, a teda spôsobeným následkom   (v danom   prípade   trvalá   neplodnosť),   s ktorým   sa   neoddeliteľne   spája poškodený, ktorému bola spôsobená škoda v príčinnej súvislosti s konaním páchateľa.

Keďže sťažovateľky namietali aj porušenie čl. 13 dohovoru uznesením o zastavení trestného stíhania sp.   zn.   ČVS: KUJP-15/OVVK-2003 z 24.   októbra   2003,   ústavný súd považoval   za   relevantné,   aby   aj   preskúmanie   tohto   uznesenia   vykonala   podľa   platnej právnej úpravy krajská prokuratúra, ktorá vykonávala dozor nad zachovávaním zákonnosti v tomto prípravnom konaní.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   po   preskúmaní   argumentov   sťažovateliek obsiahnutých   v sťažnosti   sa   mala   aj   krajská   prokuratúra   v rozhodnutí   o sťažnosti   proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania vysporiadať so všetkými okolnosťami za účelom zistenia skutkového stavu veci a rozhodnutia o sťažnosti, a nie túto z formálnych dôvodov odmietnuť.

Článok   13   dohovoru   má   procesný   charakter,   ktorý   zaručuje   všeobecné   právo na účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sa dovoláva   základných   práv   a slobôd   uvedených   v dohovore.   Tento   účinný   prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa. Vnútroštátny orgán je povinný pri aplikácii a interpretácii vnútroštátneho zákona vziať do úvahy práva a slobody zaručené v dohovore a pokúsiť sa ich zharmonizovať s vnútroštátnym právom.

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   predpokladá,   že   účinný   právny prostriedok   nápravy,   ktorým   možno   dosiahnuť   nápravu   situácie   porušenia,   musí   byť dostatočne nezávislý od orgánu, proti ktorého úkonu či rozhodnutiu opravný prostriedok smeruje. Takýmto orgánom je nesporne prokuratúra, ktorá spĺňa všetky uvedené atribúty nezávislosti a nadriadenosti nad orgánom vykonávajúcim vyšetrovanie.

Vo   veci   Kaya   v. Turecko   (z 19.   februára   1998,   Zbierka   rozsudkov   a rozhodnutí 1998 – 1,   ods.   107), Aksoy   v.   Turecko   (ods.   98)   a iné   Európsky   súd   pre   ľudské   práva uviedol,   že   u osôb   podozrivých   zo   zbavenia   života   nie   je   dostačujúce   odškodnenie   aj primerané,   dôkladné   a účinné   vyšetrovanie   spôsobilé   viesť   k identifikácii   a potrestaniu páchateľov. V iných rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Boyle a Rice   v.   Spojené kráľovstvo   (rozsudok   z 27.   apríla   1988,   Séria   A, č.   131)   uviedol,   že tvrdenia   o nezákonnosti   zabitia   z hľadiska   čl.   13   dohovoru   musia   byť   preukázané   nad všetku rozumovú pochybnosť.

Európsky súd pre ľudské práva v spojení s čl. 3 a čl. 13 dohovoru vo veci Chuhal v. Spojené   kráľovstvo   uviedol,   že   účinným   prostriedkom   pri   námietke   hrozby nenapraviteľnej ujmy je nezávislé posúdenie nezávislým orgánom vybaveným dostatočnými procesnými zárukami, aby uspokojilo nároky   čl. 13   dohovoru.   Nároky   na takýto orgán musia   odzrkadliť   jeho   možnosť   napadnuté   rozhodnutie   v prípade   potreby   zrušiť.   Orgán kontrolujúci musí mať možnosť vlastnej úvahy, a to po stránke hmotnoprávnej aj po stránke procesnej.

Napriek tomu, že prokuratúra vo vzťahu k vyšetrovateľovi je nezávislým orgánom s úplnými   právomocami   hmotnoprávnej   aj   procesnoprávnej   povahy,   tieto   prostriedky v preskúmavanej veci nevyužila. Nevyužitie prostriedkov a formálne odmietnutie nedalo jednoznačnú odpoveď, ktorá by nad všetku rozumovú pochybnosť mala odpoveď na tú skutočnosť,   či   došlo   ku   konaniu,   ktoré   namietali   sťažovateľky   a   na ktorú   sa   vzťahuje ochrana podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením o zamietnutí sťažnosti č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004 bolo porušené právo sťažovateliek podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva, preto zrušil napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry a prikázal jej vo veci konať (bod 2 výroku nálezu).

Krajská prokuratúra nezabezpečila postup, ktorý by viedol k určeniu, či namietaným postupom mohlo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd. V okolnostiach prípadu nie je jednoznačne   bez   ďalších   pochýb   vyriešené   namietané   podozrenie   zo   zaobchádzania so sťažovateľkami,   ktoré   by   malo   pre   nich   zvlášť   neodstrániteľné   následky.   Právomoc na preskúmanie rozhodnutia vyšetrovateľa má krajský prokurátor, a preto tomuto bolo aj prikázané vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky   v petite   sťažnosti   žiadali   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   (sťažovateľka   v 1.   rade   a   sťažovateľka   v 3.   rade   po   500   000   Sk a sťažovateľka   v 2.   rade   300   000   Sk),   ktoré   odôvodnili   tým,   že   sterilizačný   zákrok vykonaný bez ich súhlasu bol podstatným zásahom do ich telesnej integrity a spôsobil im neodvrátiteľnú citovú ujmu a nemožnosť uplatniť sa v rodinnom živote a dokonca vo sfére reprodukčnej funkcie rodiny.

Ústavný   súd   považuje   za   dostatočné   prostriedky   nápravy   deklarovanie   porušenia práv   sťažovateliek,   zrušenie   uznesenia   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   18/03-100,   ako   aj príkaz vo veci znova konať.

Ústavný súd rozhodol nepriznať primerané finančné zadosťučinenie, lebo porušenie práv sťažovateliek spočíva v nedodržaní procesných postupov, ktoré ešte možno napraviť v ďalšom   konaní,   kde   sa   preukáže,   či   došlo   aj   ku   priamemu   porušeniu   hmotných   práv sťažovateliek.

Pokiaľ ide o ďalšie namietané porušenie základných práv a slobôd zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru, ústavný súd považuje za prvoradé vyriešenie otázky porušenia čl. 13 dohovoru krajskou prokuratúru, ktorá bráni preskúmaniu v merite veci, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Sťažovateľky žiadali, aby im boli uhradené trovy konania, ktoré na základe výzvy ústavného   súdu   ich   právna   zástupkyňa   vyčíslila   podľa   tarifnej   hodnoty   sporu u sťažovateliek   v 1.   a 3.   rade   vo   výške   7   720   Sk   (z   hodnoty   sporu   500   000   Sk) a u sťažovateľky   v 2.   rade   vo   výške   6   120   Sk   (z   hodnoty   sporu   300   000   Sk).   Ďalej vyúčtovala odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania vo výške 21 560 Sk, za poradu a rokovania vo výške 21 560 Sk a za vypracovanie návrhu vo výške 21 560 Sk, celkovo tarifnú odmenu vo výške 64 680 Sk. Taktiež si vyúčtovala cestovné náklady vo výške 391 Sk a náhradu za stratu času vo výške 6 800 Sk. Spolu všetky trovy právneho zastúpenia vyčíslila sumou 71 871 Sk.

K požiadavke   sťažovateliek,   aby   im   boli   uhradené   trovy   konania,   ústavný   súd uvádza, že podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré   vzniknú   účastníkovi   konania,   uhrádza   účastník   konania   zo   svojho.   Na   základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný   súd   priznal   sťažovateľkám   náhradu   trov   právneho   zastupovania,   pretože   bolo rozhodnuté, že ich základné práva boli porušené, teda mali vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa   § 1 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že úkony právnej pomoci boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci (prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej) 4 534 Sk za každý úkon, t. j. spolu 9 340 Sk.

Podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa tohto výpočtu sú trovy právneho zastúpenia troch sťažovateliek za dva úkony spolu vo výške 21 768 Sk a za 6 paušálnych náhrad po 136   Sk.   Spolu trovy   konania predstavujú čiastku 22 584 Sk, ktorú zaviazal ústavný súd uhradiť sťažovateľkám krajskú prokuratúru.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné vo veci rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005

III. ÚS 86/05

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Pripájam toto odlišné stanovisko k nálezu sp. zn. III. ÚS 86/05 z 1. júna 2005 vo veci ústavnej sťažnosti I. G., R. H. a M. K.(ďalej len „nález“ a „sťažovateľky“), lebo sčasti nesúhlasím s väčšinou senátu ohľadne výroku nálezu a jeho odôvodnenia.

Ťažiskom   môjho   odlišného   stanoviska   sú   výhrady   najmä   k nedostatku   náležitého odôvodnenia rozhodných ústavnoprávnych úvah vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateliek podľa čl. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky [(ďalej len „ústava“); s vyslovením porušenia   označených   práv   súhlasím],   čo   sa   zákonite   potom   prejavilo   aj   v nevyhovení priznať im akúkoľvek čiastku primeraného finančného zadosťučinenia (s čím nesúhlasím).

2.   Odkazujúc   v podrobnostiach   na   moje   právne   úvahy   v odlišných   stanoviskách k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 70/01 zo 4. júla 2001 a k nálezu sp. zn. III. ÚS 70/01 z 27. júna 2003   týkajúcich   sa   práv   podľa   čl.   3   dohovoru   a čl.   16   ods.   2   ústavy   treba   uviesť, že označené články (a teda aj práva) boli v tomto prípade aplikovateľné.

Sťažovateľky   mali   tzv.   arguable   claim,   že   zo   strany   štátnych   zdravotníckych zariadení   (resp.   ich   zamestnancov)   mohlo   dôjsť   k protiprávnemu   vykonaniu   sterilizácií, a teda   k neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu.   Možné   porušenie   absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva potom procesnú   povinnosť účinného úradného vyšetrenia   tvrdeného   zlého zaobchádzania   (teda najmä dôkladného, rýchleho, nezávislého a nestranného).

Hoci určitým problémom je tu naša platná právna úprava, pretože v predsúdnom štádiu   trestného   konania   toto   nevykonávajú   subjekty   nezávislé   a nestranné   (nezávislým a nestranným   je   iba   súd),   v   prípade   náležitého   rešpektovania   princípu   objektivity   z ich strany   môžu   byť   rešpektované   označená   procesná   povinnosť   štátu   a   jej   zodpovedajúce procesné právo sťažovateľa.

Napriek tomu orgán, ktorý má významné postavenie v trestnom konaní – Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), nerešpektoval v tomto prípade ani   domáce   právo   (Trestný   poriadok),   ale   v rozpore   s ním   nepreskúmal   sťažnosť sťažovateliek   podanú   proti   uzneseniu   vyšetrovateľky   Krajského   úradu   justičnej   polície Policajného   zboru   v Žiline   z 24.   októbra   2003   o zastavení   trestného   stíhania   (ďalej   aj „zastavujúce   uznesenie“,   „vyšetrovateľka“   a „krajský   úrad   justičnej   polície“)   a túto neopodstatnene zamietol ako podanú neoprávnenými osobami uznesením z 9. marca 2004 (čím uznesenie vyšetrovateľky nadobudlo právoplatnosť).

Tým krajská prokuratúra porušila nielen procesnú stránku práv sťažovateliek podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, ale aj ich právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

3. Uznesením o prijatí tejto veci na ďalšie konanie zo 16. marca 2005 bola ústavná sťažnosť   sťažovateliek   prijatá   aj   vo   vzťahu   ku   krajskému   úradu   justičnej   polície,   lebo predbežnú   otázku   možného   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k tomuto orgánu   nebolo   možné   vyriešiť   pri   predbežnom   prerokovaní   ústavnej   sťažnosti,   ale   iba vo veci samej.

Konanie vo veci samej preukázalo, že vo vzťahu ku krajskému úradu justičnej polície nemožno   ústavnej   sťažnosti   vyhovieť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu.   Voči namietanému porušeniu práv podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy zo strany krajského úradu justičnej polície sa totiž sťažovateľky môžu chrániť sťažnosťou proti zastavujúcemu uzneseniu   vyšetrovateľky,   ktorú   bude   musieť   v zmysle   Trestného   poriadku   krajská prokuratúra riadne preskúmať a o nej rozhodnúť.

Odôvodnenie nálezu väčšinou senátu však ohľadne nedostatku právomoci ústavného súdu   vo   vzťahu   ku   krajskému   úradu   justičnej   polície   žiadne právne úvahy neobsahuje. Na druhej   strane   ale   neprimerane   veľký   priestor   venuje   odôvodneniu   zastavujúceho uznesenia vyšetrovateľky, hoci s poukazom na nedostatok právomoci ústavného súdu je to viac-menej irelevatné.

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že ústavný súd v súčasnosti nemá   právomoc   vo   vzťahu   k zastavujúcemu   uzneseniu   vyšetrovateľky,   nemožno vyvodzovať   akýkoľvek   iný   vzťah   ústavného   súdu   k tomuto   uzneseniu   ako   neutrálny, pretože v súčasnosti jeho skutkové a právne hodnotenie prislúcha iba krajskej prokuratúre.

4. Ústavnoprávne úvahy väčšiny senátu nie sú dostatočné ani z hľadiska významu práv najmä podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, čo má spojitosť aj s nepriznaním akejkoľvek finančnej čiastky z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

Treba poznamenať, že ide o práva absolútne a ich porušenie, hoci iba po stránke procesnej, je citeľné. Nepriznať žiadne primerané finančné zadosťučinenie, a tým do určitej miery akceptovať ich porušenie „zadarmo“, je ťažko udržateľné.

Ústavná ochrana preto podľa môjho názoru v okolnostiach tohto prípadu vyžadovala priznanie   určitého   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľkám,   aj   keď v podstatne nižších čiastkach ako požadovali (lebo ich vec ešte neskončila a ich sťažnosti budú musieť byť v zmysle Trestného poriadku preskúmané).

V Košiciach 1. júna 2005