znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 86/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   CSc.,   bytom   N.,   ČR,   zastúpeného advokátom JUDr. J. M., V. Š., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000 v časti   o zastavení   konania   o určenie   neplatnosti   zápisu   do   katastra   nehnuteľností a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 225/2001 z 3. októbra 2001 v časti, ktorou bolo potvrdené zastavenie konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z., CSc.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2002   doručená   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   CSc.,   bytom   N.,   ČR   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M.,   V.   Š.,   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   a verejné   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy   rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   6   Cb   296/00-55   z 24.   októbra   2000   v časti   o zastavení   konania   o určenie neplatnosti   zápisu   do   katastra   nehnuteľností   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 225/2001 z 3. októbra 2001 v časti, ktorou   bolo   potvrdené   zastavenie   konania   a domáha   sa   zrušenia   uvedených   rozsudkov v napadnutých častiach a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   sa   žalobou   domáhal   na   krajskom   súde,   aby   súd   určil,   že   zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si, ktorá bola uzavretá 27. septembra 1993 medzi   ním   a žalovaným   v l.   rade   Ing.   F.   Z.,   bytom   P.,   a žalovaným   v 2.   rade Československou obchodnou bankou, a. s., zahraničnou pobočkou v Slovenskej republike, Hlavnou   pobočkou   Košice,   Námestie   Osloboditeľov   5,   Košice,   vrátane   jej   doplnku,   je neplatná. Okrem toho sa domáhal určenia, že zápis vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností, ktorý bol vykonaný na návrh žalovaného v 1. a 2. rade k pozemkom parcely č. 14281/10, č. 14281/11, č. 14281/12, č. 14281/13 a č. 14281/17 katastrálneho územia Prešov, povolený 10. novembra 1993 pod číslom V - 2038/93, zapísaný v liste vlastníctva č. 7128, je neplatný. Zároveň sa domáhal aj zaplatenia náhrady trov konania.  

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000 rozhodol, že zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti č. 64/93/Si z 27. septembra 1993 a doplnok č. 1 k zmluve o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si   z 9.   novembra   1993   uzavreté   medzi Československou obchodnou bankou, a. s., zahraničnou pobočkou v Slovenskej republike, v Košiciach, a   RNDr. I. Z., bytom P., a Ing. F. Z., bytom P., registrované Katastrálnym úradom v Košiciach, Správou katastra Prešov, 10. novembra 1993, je v časti, ktorá sa týka založenej nehnuteľnosti žalobcu (na ústavnom súde navrhovateľa) v pomere jedna polovica k nehnuteľnosti   zapísanej   v záložnej   zmluve   a doplnku   k záložnej   zmluve,   neplatná.   Vo zvyšnej časti konanie zastavil a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podali odvolanie ako žalobca, tak aj žalovaní v 1. a 2. rade.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Obo 225/2001   rozhodol   o odvolaní a rozsudok krajského súdu v časti zastavenia konania potvrdil, v ostatnej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozhodol aj o trovách konania.

Navrhovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000 v časti, v ktorej bolo zastavené konanie o určenie neplatnosti zápisu záložného práva do katastra nehnuteľností a rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 225/2001 z 3. októbra 2001 v časti, v ktorej bol výrok o zastavení konania potvrdený, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho ľudské práva a základné slobody na prejednanie jeho záležitosti týkajúcej sa zápisu záložného práva k jeho majetku do   katastra   nehnuteľností   pred   súdom   a právo   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa   § 25 ods.   1 a 2 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúma   splnenie   procesných podmienok, za splnenia ktorých môže sťažnosť prijať na ďalšie konanie. Sťažnosť neprijme aj vtedy, ak nie je daná jeho právomoc.

Z uvedeného čl.   127 ods.   1 ústavy   vyplýva, že právomoc ústavného súdu   konať o porušení základných práv alebo slobôd je iba subsidiárna, teda je daná iba v tom prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Navrhovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000 v časti, v ktorej bolo zastavené konanie o určenie neplatnosti zápisu záložného práva do katastra nehnuteľností a rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 225/2001 z 3. októbra 2001 v časti, v ktorej bol výrok o zastavení konania potvrdený, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru   v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy a po zastavení konania iba ústavný súd má právomoc rozhodnúť o porušení vyššie uvedených základných práv a slobôd.

Ústavný súd zistil, že v súčasnosti prebieha na najvyššom súde dovolacie konanie, ktorého predmetom je absolútna neplatnosť zmluvy o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si.   Rozhodnutie Katastrálneho úradu v Košiciach,   Správy   katastra   Prešov, č. V–2038/93 o povolení vkladu záložného práva, je v poradí druhou právnou skutočnosťou, na základe ktorej vzniká záložné právo k nehnuteľnosti. Zrušenie rozhodnutia Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Prešov, o povolení vkladu má význam iba vtedy, ak bude rozhodnuté o neplatnosti zmluvy o záložnom práve, čo môže navrhovateľ dosiahnuť v práve prebiehajúcom dovolacom konaní na najvyššom súde.  

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dovolanie možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00).

Ústavný súd konštatuje, že napriek možnosti porušenia práv navrhovateľa v konaní o neplatnosť zápisu vkladu záložného práva k jeho nehnuteľnostiam, toto možno napraviť v rámci   dovolacieho   konania,   pretože   právnym   titulom   na   povolenie   vkladu   záložného práva bola zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosť č. 64/93/Si.

Navrhovateľ   chce   pred   všeobecnými   súdmi   zjavne   dosiahnuť   oboma   konaniami (o neplatnosť záložnej zmluvy aj o neplatnosť zápisu do katastra nehnuteľností) ten istý účel, ktorým je zánik záložného práva k jeho pozemkom na základe rozhodnutia súdu. Ak môže   navrhovateľ   dosiahnuť   cieľ   sledovaný   konaním   o neplatnosť   zápisu   do   katastra nehnuteľností, ktorého zastavením boli podľa jeho tvrdenia porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy, v inom a naviac prebiehajúcom súdnom konaní, tak je podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie o porušení práv uvedeným   zastavením konania o neplatnosť zápisu do   katastra nehnuteľností. Ak bude navrhovateľ úspešný v konaní o neplatnosť záložnej zmluvy, tak už pre neho nemá význam konanie   o neplatnosť   zápisu   do   katastra   nehnuteľností,   ale   jeho   prípadný   úspech   v (zastavenom)   konaní   o neplatnosť   zápisu   do   katastra   nehnuteľností   by   neviedol   k odstráneniu záložného práva k jeho pozemkom, ak by bola opätovne potvrdená platnosť záložnej zmluvy.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba   nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že nie je daná právomoc ústavného súdu na prejednanie o rozhodnutie o tejto veci. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003