znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 86/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. januára 2003 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   P.   F.,   bytom   D.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu vo Zvolene p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 6 C 1/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   F. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000   Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   vo   Zvolene j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2002 doručená   sťažnosť   P.   F.,   bytom   D.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom vo Zvolene (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   1/97.   Na   základe   výzvy ústavného   súdu   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   podaním   z 3. júna   2002   odstránila nedostatky sťažnosti.

Ústavný súd 4. júla 2002 prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 86/02-15.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2002. Podala v ňom prehľad konania vedeného pod sp. zn. 6 C 1/97 a oznámila, že pri previerke spisu 20. októbra 1998 na základe sťažnosti navrhovateľa nekonštatovala zavinené prieťahy na strane okresného súdu, a to vzhľadom na vykonané úkony, zaťaženosť sudcu, ktorý vybavuje agendu „C“ a „D“. Dňa 6. apríla 2001 bol spis predmetom kontroly reštančných vecí a podpredsedníčka okresného súdu už konštatovala prieťahy v konaní a upozornila sudcu, aby vo veci konal. Na   základe   sťažnosti   navrhovateľa   podpredsedníčka   okresného   súdu   9.   októbra   2001 konštatovala prieťahy v konaní a sťažnosť uznala za opodstatnenú. Poukázala na objektívne dôvody,   vysoký   nápad   občianskoprávnych   vecí,   odchod   dvoch   sudkýň   do   dôchodku, ktorých nevybavené veci museli byť rozdelené medzi ostatných sudcov, čo malo tiež vplyv na plynulosť vybavovania veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu   a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   1/97   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania:

Predmetom konania je žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   podaná   okresnému   súdu   8.   januára   1997.   Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 24. februára 1997, na ktorom bolo rozhodnuté o zrušení podielového spoluvlastníctva navrhovateľa, J. F. a J. F. k rodinnému domu nachádzajúcemu sa   v D.   na   parcele   č.   KN   12563,   hospodárskej   budove   nachádzajúcej   sa   na   parcele č. 12562/2   a k nehnuteľnostiam   uvedeným   na   liste   vlastníctva   č. 3246   pre   katastrálne územie   obec   D.   ako   parcely   KN   12562/1   o výmere   1637   m2,   KN č. 12562/2   o výmere 147 m2 a KN č. 12563/2 o výmere 226 m2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 13. marca 1997. Na pojednávaní 12. júna 1997   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 12 Co 1036/97   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   pre   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a predčasný   záver   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dňa   5.   augusta   1997   vyzval   sudca žalobcov a žalovaného, aby každý zložil preddavok na znalecké dokazovanie po 2 500 Sk v lehote 13 dní. Dňa 20. augusta 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalobcu proti   zloženiu   zálohy   na   znalecké   dokazovanie,   ku   ktorému   pripojil   geometrický   plán z novembra 1995. Okresnému súdu bolo 28. októbra 1997 doručené uznesenie krajského súdu,   ktorým   potvrdil   jeho   uznesenie   o   zložení   zálohy   na   znalecké   dokazovanie. Dňa 6. novembra 1997 okresný súd vyzval navrhovateľa (v konaní pred všeobecným súdom žalobca), aby zaplatil preddavok na znalecké dokazovanie v zmysle uznesenia z 5. augusta 1997, ktorý bol žalobcom zložený 20. novembra 1997. Znalecké dokazovanie znalcom Ing. P. K. bolo uznesením okresného súdu nariadené 27. novembra 1997. Dňa 23. januára 1998 sa   uskutočnila   obhliadka   pozemkov,   ktoré   sú   predmetom   sporu.   Znalecký   posudok   bol okresnému súdu doručený 29. januára 1998. Dňa 11. februára 1998 žalobcovia na základe výzvy   okresného súdu   doručili   okresnému súdu   doplnenie návrhu. Výzvou   z 26. marca 1998   okresný   súd   vyzval   žalobcov,   aby   oznámili   presný   petit   žaloby,   t. j.   zrušenia podielového spoluvlastníctva, konkrétne ktorej parcely, v akej výmere sa domáhajú s tým, že nestačí len odkaz, že chcú zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Upresnenie petitu žiadal okresný súd s poukazom na skutkové zistenia sudcom a znalcom na mieste samom. Dňa 2. apríla 1998 spresnili žalobcovia žalobu. Dňa 21. apríla 1998 okresný súd oznámil žalobcom, že ak do 5 dní nezašlú spresnený petit o skutočnosti a údaje vyžiadané v liste z 26. marca 1998,   konanie zastaví.   Okresnému súdu   bol 5. mája 1998 doručený upravený   petit   žaloby.   Dňa   10.   júna   1999   sa   uskutočnilo   na   okresnom   súde   druhé pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   8.   júl   1999   za   účelom   doplnenia   dokazovania. Doplnený návrh žalobcov bol okresnému súdu doručený 30. júna 1999, kde okrem iného žalobcovia znovu uviedli, že do úvahy prichádza len jedno riešenie, a to vyplatením 1/6. Dňa   8.   júla   1999   sa   uskutočnilo   v poradí   tretie   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 2. august   1999   za   účelom   vyžiadania   listinného   dôkazu   z archívu   Okresného   úradu   vo Zvolene. Okresný súd 12. júla 1999 vyzval Okresný úrad vo Zvolene o zaslanie fotokópie kolaudačného rozhodnutia. Okresný úrad vo Zvolene 11. augusta 1999 oznámil okresnému súdu, že kolaudačné rozhodnutie pre J. F., D., sa v registratúrnom stredisku nenachádza a nenachádza sa ani na Okresnom úrade v D., a na Mestskom úrade D. Právny zástupca žalobcov žiadosťou, ktorá bola okresnému súdu doručená 20. júla 1999, žiadal o odročenie pojednávania   z dôvodu   čerpania   dovolenky,   na   základe   čoho   sudca   zmenil   termín pojednávania na 30. august 1999. Štvrté pojednávanie, ktoré sa konalo 30. augusta 1999, bolo odročené na neurčito. Dňa 11. októbra 1999 okresný súd vyzval žalobcov, aby zaslali čísla spisových značiek súdnych konaní, kde sú účastníkmi konania tie isté osoby, ako v tomto konaní. Čísla konaní boli okresnému súdu oznámené 18. októbra 1999. Okresný súd 11. októbra 2000 vyzval znova žalobcov, aby špecifikovali a konkretizovali žalobný petit, t. j. aby napísali, ako žiadajú, aby okresný súd rozhodol vo veci samej a o náhrade trov konania. Z doterajších vyjadrení žalobcov súdu stále nie je jasný presný petit žaloby. Petit žaloby   bol   okresnému   súdu   doručený   20.   októbra   2000.   Právny   zástupca   žalovaného urgoval okresný súd 29. novembra 2000 a 30. marca 2001, aby vytýčil termín pojednávania, pretože vo veci sa 15 mesiacov nekonalo. Dňa 11. apríla 2001 okresný súd vyzval žalobcov, aby   v dodatočnej   lehote   zaslal   špecifikáciu   žalobného   petitu,   pretože   ináč   okresný   súd konanie   zastaví.   Doteraz   petit   stále   nebol   konkretizovaný,   tak   aby   v prípade   úspechu v konaní bol rozsudok súdu vykonateľný. Žalobcovia doručili okresnému súdu upravený petit 23. apríla 2001. Dňa 16. augusta 2001 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania, ako aj za účelom vyžiadania si aktuálneho   výpisu   z LV   č.   3246   z Okresného   úradu   D.   Výpis   z listu   vlastníctva   bol okresným súdom vyžiadaný 16. augusta 2001 a zaslaný mu bol 4. septembra 2001. Okresný súd   11.   septembra   2001   vyzval   zástupcu   žalovaného   na   zloženie   zálohy   na   znalecké dokazovanie.   Dňa   26.   septembra   2001   vzniesol   sudca   okresného   súdu   JUDr.   D.   M. námietku   zaujatosti   a žiadal,   aby   bol   vylúčený   z prejednávania   uvedenej   veci.   Zároveň prípisom   z 11.   októbra   2001   vyzval   žalobcu,   aby   súdu   oznámil,   či   vznáša   námietku zaujatosti sudcov okresného súdu a či žiada, aby vec prejednával iný súd. Odpoveď urgoval 5. novembra 2001. Podaním z 8. novembra 2001 žalobcovia odpovedali na výzvu okresného súdu a sudca im prípisom zo 16. novembra 2001 oznámil, že z ich vyjadrenia nevyplýva, či vznášajú   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   D.   M.   a voči   ostatným   sudcom. Dňa 21. novembra 2001 bol žalobca predvolaný na súd, kde bol podpredsedníčkou súdu vypočutý k obsahu jeho sťažnosti z 25. októbra 2001. Tu uviedol, že chce, aby sudca vec dokončil, na druhej strane mu vytýkal, že chce rozhodnúť v prospech žalovaného, ako aj jeho zaujatosť. Dňa 20. novembra 2001 bol spis okresného súdu sp. zn. 6 C 1/97 predložený na rozhodnutie krajskému súdu, pretože sudca vyslovil svoju námietku zaujatosti. Krajský súd uznesením č. k. 12 Nc 538/01-151 z 26. novembra 2001, ktoré bolo okresnému súdu doručené   31.   decembra   2001,   vylúčil   sudcu   okresného   súdu   D.   M.   z prejednávania a rozhodovania veci. Opatrením predsedníčky okresného súdu zo 17. januára 2002 bola vec pridelená sudcovi Mgr. B. H. Okresný súd 21. januára 2002 vyzval žalobcov a právneho zástupcu   žalovaného,   aby   súdu   oznámili   otázky,   na   ktoré   má   odpovedať   znalec. Dňa 29. januára   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   od   žalobcov,   na   základe ktorého okresný súd 28. februára 2002 vyzval žalobcov, aby mu oznámili, či   podaním z 29. januára 2002 mienili podať námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu, resp. či chceli, aby vec bola prikázaná inému súdu. Okresný súd 28. februára 2002 urgoval právneho zástupcu žalovaného, aby mu oznámil otázky, na ktoré má znalec odpovedať. Odpoveď   na   urgenciu   bola   okresnému   súdu   doručená   15.   marca   2002.   Predsedníčka okresného súdu 27. marca 2002 predložila krajskému súdu spis okresného súdu sp. zn. 6 C 1/97 na rozhodnutie v zmysle § 16 Občianskeho súdneho poriadku, pretože sudcovia okresného súdu vyslovili v tejto veci svoju zaujatosť. Dňa 9. mája 2002 bolo okresnému súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol,   že   sudca   okresného   súdu JUDr. M.   Š.   je   vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci   a ostatní   sudcovia   nie   sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 C 1/97. Dňa 30. mája 2002   okresný   súd   znova   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaného,   aby   uviedol   konkrétne otázky pre znalca. Odpoveď na túto výzvu bola okresnému súdu doručená 11. júna 2002.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   ju   s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Navrhovateľ   využil   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   prikázaním   nehnuteľnosti   nehodnotil   ako   právne   zložité konanie. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej zložitosti veci, v ktorej prebieha konanie,   ktorá   však   pri   dobrej   organizácii   práce   súdom   nemala   v konečnom   dôsledku spôsobiť   doterajšie   trvanie   konania,   ktoré   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu ospravedlniť.

Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 6 C 110/97 možno hodnotiť ako aktívne, avšak žiada sa uviesť, že súd musel opakovane vyzývať navrhovateľa, aby konkretizoval petit, tak aby v prípade úspechu v konaní bol rozsudok súdu vykonateľný. Zo   zápisníc   o súdnom   konaní   obsiahnutých   vo   vyžiadanom   súdnom   spise   v tejto   veci ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   sa   zúčastňoval   nariadených   pojednávaní,   navrhoval dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   a opakovanými   sťažnosťami   u orgánov   štátnej správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil   viaceré   obdobia   jeho nečinnosti,   a   to   od   5.   mája   1998   (keď   bol   okresnému   súdu   doručený   upravený   petit) do 27. mája 1999 (teda do vytýčenia druhého pojednávania vo veci), od 18. októbra 1999 (keď boli súdu doručené spisové značky konaní, v ktorých je navrhovateľ tiež účastníkom konania)   do   11.   októbra   2000   (keď   okresný   súd   znova   vyzval   navrhovateľa,   aby špecifikoval petit), od 20. októbra 2000 (po doručení upraveného petitu) do 11. apríla 2001 (keď   okresný   súd   opätovne   vyzval   navrhovateľa,   aby   špecifikoval   petit,   pretože   ináč konanie zastaví).

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktorého   dĺžka   presahuje päť rokov,   dopustil   v rôznych obdobiach   zbytočných   prieťahov   v   celkovom   rozsahu   27   mesiacov,   čo   je   doba,   ktorá významným   spôsobom   ovplyvnila   celkovú   dĺžku   konania.   Poukázanie   podpredsedníčky okresného   súdu   na   objektívne   príčiny   spôsobujúce   prieťahy   v konaní   (vysoký   nápad občianskoprávnych   vecí   a zníženie   počtu   sudcov)   nemožno   akceptovať.   V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97).   Námietka   nedostatočného   počtu   sudcov   rovnako   ako námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Právna zástupkyňa navrhovateľa v doplnenom podaní na základe výzvy ústavného súdu uviedla, že primeraného finančného zadosťučinenia sa navrhovateľ domáha preto, že dôvera v možnosť domôcť sa spravodlivosti je postupom okresného súdu hlboko otrasená. Navrhovateľ stratil v dôsledku   nekonania okresného súdu dokonca   presvedčenie, že mu bude „poskytnutá spravodlivosť“. Navrhovateľ je už niekoľko rokov vystavený pocitom márnosti svojho úsilia o domôcť sa spravodlivosti a tento pocit márnosti vyplýva z postoja a nekonania okresného súdu. Okresný súd zavinil stratu viery navrhovateľa v spravodlivosť a v rešpektovanie jeho základných práv spoločnosťou ako takou a osobitne súdom.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľovi vznikla predovšetkým z pocitov neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   vedenom   na tomto súde pod sp. zn. 6 C 1/97, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu 25 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   § 50   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

V.

Právna zástupkyňa navrhovateľa podaním zo 17. decembra 2002 žiadala, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia, a to vo výške 8 000 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 163/2002   Z.   z.),   ktoré   upravuje výšku   odmeny   za   zastupovanie   pred   ústavným   súdom, podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava pojednávania a podanie vo veci samej 3 900 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní paušálnej sumy 2–krát po 100 Sk podľa ustanovenia § 1 uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999 o určení paušálnej sumy náhrad výdavkov advokáta na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné pri jednom úkone.

Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústava   má   povahu základného   prameňa práva,   ktorý   je nadradený   voči   všetkým ostatným   prameňom   práva.   Ústava   v širokej   miere   preberá   niekedy   doslovné   znenie základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“   do   vnútroštátneho   právneho   poriadku   záväzky   z medzinárodných   zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Vzhľadom na vyššie uvedené, ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003