SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 85/2014-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC/85/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 13036/2013), sp. zn. 8 NcC/81/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 13037/2013), sp. zn. 5 NcC/82/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 13038/2013), sp. zn. 7 NcC/76/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 13039/2013), sp. zn. 9 NcC/196/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 13040/2013), sp. zn. 7 NcC/78/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 13065/2013), sp. zn. 6 NcC/86/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 13066/2013), sp. zn. 8 NcC/82/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 13067/2013), sp. zn. 5 NcC/79/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 13068/2013), sp. zn. 7 NcC/75/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 13069/2013), sp. zn. 7 NcC/77/2012 z 3. januára 2012 (Rvp 13070/2013), sp. zn. 8 NcC/79/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 13071/2013), sp. zn. 8 NcC/83/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 13072/2013), sp. zn. 9 NcC/197/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 13134/2013), sp. zn. 6 NcC/84/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 13135/2013), sp. zn. 10 NcC/47/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 13136/2013), sp. zn. 7 NcC/78/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 14611/2013), sp. zn. 8 NcC/82/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 14612/2013), sp. zn. 5 NcC/79/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 14613/2013), sp. zn. 8 NcC/79/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 15465/2013), sp. zn. 7 NcC/77/2012 z 3. januára 2012 (Rvp 15466/2013), sp. zn. 7 NcC/75/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 15467/2013), sp. zn. 5 NcC/85/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15468/2013), sp. zn. 8 NcC/81/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 15469/2013), sp. zn. 5 NcC/82/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15470/2013), sp. zn. 7 NcC/76/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 15471/2013), sp. zn. 10 NcC/51/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15472/2013), sp. zn. 10 NcC/49/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15473/2013), sp. zn. 10 NcC/47/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15474/2013), sp. zn. 5 NcC/78/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15476/2013), sp. zn. 9 NcC/196/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 15477/2013), sp. zn. 8 NcC/82/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 14578/2013), sp. zn. 7 NcC/78/2012 z 3. januára 2013 (Rvp 15479/2013), sp. zn. 5 NcC/79/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15480/2013), sp. zn. 8 NcC/83/2012 z 28. decembra 2012 (Rvp 15482/2013), sp. zn. 9 NcC/198/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 15484/2013), sp. zn. 9 NcC/197/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 15485/2013), sp. zn. 10 NcC/52/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15486/2013), sp. zn. 10 NcC/50/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15487/2013), sp. zn. 10 NcC/48/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15488/2013), sp. zn. 5 NcC/87/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15489/2013), sp. zn. 9 NcC/196/2013 z 19. februára 2013 (15490/2013), sp. zn. 5 NcC/78/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 15491/2013) a sp. zn. 10 NcC/47/2012 zo 17. januára 2013 (Rvp 15492/2013), a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13036/2013, Rvp 13037/2013, Rvp 13038/2013, Rvp 13039/2013, Rvp 13040/2013, Rvp 13065/2013, Rvp 13066/2013, Rvp 13067/2013, Rvp 13068/2013, Rvp 13069/2013, Rvp 13070/2013, Rvp 13071/2013, Rvp 13072/2013, Rvp 13134/2013, Rvp 13135/2013, Rvp 13136/2013, Rvp 14611/2013, Rvp 14612/2013, Rvp 14613/2013, Rvp 15465/2013, Rvp 15466/2013, Rvp 15467/2013, Rvp 15468/2013, Rvp 15469/2013, Rvp 15470/2013, Rvp 15471/2013, Rvp 15472/2013, Rvp 15473/2013, Rvp 15474/2013, Rvp 15476/2013, Rvp 15477/2013, Rvp 15478/2013, Rvp 15479/2013, Rvp 15480/2013, Rvp 15482/2013, Rvp 15484/2013, Rvp 15485/2013, Rvp 15486/2013, Rvp 15487/2013, Rvp 15488/2013, Rvp 15489/2013, Rvp 15490/2013, Rvp 15491/2013 a sp. zn. Rvp 15492/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 85/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. marca 2013, 26. marca 2013, 2. apríla 2013, 18. apríla 2013 a 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd o sťažovateľkou vznesených námietkach zaujatosti podľa § 15a OSP proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach rozhodol tak, že „nevylúčil všetkých sudcov Okresného súdu... z prejednávania a rozhodovania“ civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“); tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnostiach reagovala aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie, pričom uviedla, že „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13036/2013, Rvp 13037/2013, Rvp 13038/2013, Rvp 13039/2013, Rvp 13040/2013, Rvp 13065/2013, Rvp 13066/2013, Rvp 13067/2013, Rvp 13068/2013, Rvp 13069/2013, Rvp 13070/2013, Rvp 13071/2013, Rvp 13072/2013, Rvp 13134/2013, Rvp 13135/2013, Rvp 13136/2013, Rvp 14611/2013, Rvp 14612/2013, Rvp 14613/2013, Rvp 15465/2013, Rvp 15466/2013, Rvp 15467/2013, Rvp 15468/2013, Rvp 15469/2013, Rvp 15470/2013, Rvp 15471/2013, Rvp 15472/2013, Rvp 15473/2013, Rvp 15474/2013, Rvp 15476/2013, Rvp 15477/2013, Rvp 15478/2013, Rvp 15479/2013, Rvp 15480/2013, Rvp 15482/2013, Rvp 15484/2013, Rvp 15485/2013, Rvp 15486/2013, Rvp 15487/2013, Rvp 15488/2013, Rvp 15489/2013, Rvp 15490/2013, Rvp 15491/2013 a sp. zn. Rvp 15492/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identite účastníkov konania.
Tak je to aj v prípade sťažností vedených ústavným súdom pod:
- sp. zn. Rvp 13036/2013 a sp. zn. Rvp 15468/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/85/2012 z 31. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13037/2013 a sp. zn. Rvp 15469/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC/81/2012 z 28. decembra 2012,
- sp. zn. Rvp 13038/2013 a sp. zn. Rvp 15470/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/82/2012 z 31. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13039/2013 a sp. zn. Rvp 15471/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/76/2012 z 3. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13040/2013, Rvp 15477/2013 a sp. zn. Rvp 15490/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/196/2013 z 19. februára 2013,
- sp. zn. Rvp 13065/2013, Rvp 14611/2013 a sp. zn. Rvp 15479/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/78/2012 z 3. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13067/2013, sp. zn. Rvp 14612/2013 a sp. zn. Rvp 15478/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC/82/2012 z 28. decembra 2012,
- sp. zn. Rvp 13068/2013, Rvp 14613/2013 a sp. zn. Rvp 15480/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/79/2012 z 31. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13069/2013 a sp. zn. Rvp 15467/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/75/2012 z 3. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 13070/2013 a sp. zn. Rvp 15466/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/77/2012 z 3. januára 2012,
- sp. zn. Rvp 13071/2013 a sp. zn. Rvp 15465/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC/79/2012 z 28. decembra 2012,
- sp. zn. Rvp 13072/2013 a sp. zn. Rvp 15482/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC/83/2012 z 28. decembra 2012,
- sp. zn. Rvp 13134/2013 a sp. zn. Rvp 15485/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/197/2013 z 19. februára 2013,
- sp. zn. Rvp 13136/2013, Rvp 15474/2013 a sp. zn. Rvp 15492/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 10 NcC/47/2012 zo 17. januára 2013,
- sp. zn. Rvp 15476/2013 a sp. zn. Rvp 15491/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/78/2012 z 31. januára 2013.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 14611/2013, Rvp 14612/2013, Rvp 14613/2013, Rvp 15465/2013, Rvp 15466/2013, Rvp 15467/2013, Rvp 15468/2013, Rvp 15469/2013, Rvp 15470/2013, Rvp 15471/2013, Rvp 15474/2013, Rvp 15477/2013, Rvp 15478/2013, Rvp 15479/2013, Rvp 15480/2013, Rvp 15482/2013, Rvp 15485/2013, Rvp 15490/2013, Rvp 15491/2013 a sp. zn. Rvp 15492/2013 odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde (podobne napr. III. ÚS 30/2013, I. ÚS 158/2013, III. ÚS 381/2013).
2.2 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniami v ostatných veciach rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu v civilných veciach sťažovateľky vedených okresným súdom pod konkrétnymi spisovými značkami.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. 186/2010).
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, a preto uvedené sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2014